Nepárny

Som nepárny
spotvorený odliatok na konci zmeny
vyrobený v starej zlievárni
len tak - len pre nič

Som nepárny
list na ktorý nik neodpísal
poslaný s úbohými lekármi
do Guiney Bissau

Páry moje staré
a dávno zabudnuté vendety...
dal som si okuliare
hoc slnko nesvieti
Bolia ma oči
ktorými sa dívam na svet
končím
zhasnem

Páry moje staré
a dávno zabudnuté dvojice...
dal som si okuliare
nech nevidia že tlak mi kolíše
Bolia ma oči
ktorými sa dívam na svet
v noci
vždy keď píšem básne

Som nepárny
a snáď som taký chcel byť, ver mi
potiahnutý špeciálnymi kevlarmi
nepriestrelný...

Som nepárny
som dlaň bez tlieskania
tak velmi samotný
tak príliš bez Kaina


Klimeux

Radikálny monoteizmus ako forma ateizmu

Početné spory liberálov a veriacich, neznášanlivé reakcie tiahnuce sa už po celé generácie verejným priestorom od najvyššej politiky, cez mediálne kampane, pochody nacionalistov až po kaviarenské, či miestami skôr kabaretné debaty hipsterského dorastu o náboženstve, ktorých jednotiacim znakom je maximálna plochosť náhľadu oboch táborov a na strane druhej revolučné vystúpenia latinsko-amerických duchovných či súčasného pápeža Františka, taktiež poznamenaného teológiou oslobodenia, ma neviedli k tomu, aby som sa len jednoducho uspokojil s odmietnutím Boha ako nepravdepodobnej "konšpiračnej" teórie (pretože ateizmus definovaný len ako prostá "neviera v Boha" uznáva potenciálnu možnosť jeho existencie, teda ostáva v rovine metafyziky) rovnako tak ani k falošnému, utilitaristickému zjednocovaniu sa ľavice s kresťanstvom, ktoré hoc politicky užitočné, je z hľadiska filozofie alebo vedy nesprávne a nerozumné.

Názor, ktorý zastávam, na základe určitej úvahy načrtnutej v nadpise tohto článku, je nezlučiteľný s oboma prístupmi, ktoré som práve pomenoval. Napriek tomu, vo mne forma viery rozmáhajúca sa v Latinskej Amerike, vzbudzuje rešpekt a obdiv, keďže ju nepovažujem za čisto účelové spojenectvo náboženstva a sociálnej politiky, ale skôr za akúsi progresívnu formu "viery", za jedinú živú vieru, ktorá v súčasnosti jestvuje na svete a ktorá je natoľko moderná, že prekonáva samotný rozmer náboženskej viery. Mnohí, všímajúc si len juhoamerických, večne sa prežehnávajúcich futbalistov, chápu Strednú a Južnú Ameriku len ako semenisko ortodoxného katolicizmu... Ako sa však ten odlišuje od nášho, vlažného, vždy politicky korektného dedinského katolíctva alebo jeho perverznej "ultra-pravicovej" anti-prisťahovaleckej podoby, volajúcej po násilnom návrate ku kresťanskej Európe, v rozpore s Kristovým univerzalizmom a láskou, ktorá by mala byť prítomná v našich srdciach bez ohľadu na akékoľvek hranice!

Latinskej Amerike sa podarilo nemožné (pre nás nemožné). Prekonala inštitucionalizovaný charakter kresťanstva a jeho ústavno-politický význam, ktorý začalo nadobúdať už v prvých storočiach nášho letopočtu v Rímskej ríši a namiesto neho mu prinavrátilo jeho pôvodne skrytý, či potlačený sociálny rozmer, prítomný u raných kresťanov (za všetky príklady sociálna v kresťanstve, uveďme trebárs spotrebný komunizmus rano-kresťanských obcí; v neskorších storočiach tento sociálny rozmer v cirkvi pretrval viac-menej iba v určitej podobe starostlivosti o chorých, organizovaní vzdelávania a pod.; charitu, ktorá legitimizuje vylúčenie určitej skupiny ľudí ako normu za prvok sociálneho zmýšľania považovať nemožno).

Prvok prekonávania náboženskej viery prítomný vo viere samotnej, o ktorom som sa zmienil vyššie, nepovažujem za exces, teda vybočenie z jej medzí, či za akýsi pseudo-náboženský derivát južanskej exotiky, vysvetľujúcej si všetko po svojom, nad ktorým sa možno maximálne blahosklonne pousmiať so všetkou eurocentrickou povýšenosťou.

Naopak, z určitého pohľadu (netvrdím, že jediného možného) sa dá skĺbiť náboženstvo s revolučným myslením, ba čo viac, je tento proces nevyhnutným dôsledkom jeho radikálneho domyslenia.

Judaizmus i kresťanstvo sami seba považujú za monoteistické náboženstvá. Existuje však množstvo výkladov a argumentov, ktoré toto vnímanie vyvracajú ako všeobecne akceptovanú fikciu. Mojím cieľom i zmyslom tohto článku nie je dokázať polyteistický alebo henoteistický[1] charakter daných náboženstiev, ale naopak, podporiť judaistické i kresťanské chápanie absolútneho monoteizmu, resp. vytesať náboženstvo do skutočne monoteistickej podoby, ktorá mu doteraz značne chýbala.

Už v prvej kapitole Genezis starožidovského originálu sa dozvedáme, že svet stvoril nie jeden boh, ale bohovia (nie El, Eloha ani Eloah, ale Elohim).[2] Kňažský kódex sa prikláňa k názoru, že Izraeliti o Hospodinovi nikdy nepočuli, dokiaľ neprehovoril k Mojžíšovi, Abrahámov boh bol El, najvyšší kanaansky boh; on a jeho potomkovia boli v istom zmysle stále polyteistami, veriac v existenciu Marduka, Baala či Anat.[3] Na inom mieste v Biblii sa zase dozvedáme, že "Hospodin Boh však riekol: Hľa, človek je už ako jeden z nás, keďže pozná dobro i zlo."[4], z čoho možno usúdiť, že sám Boh priznáva existenciu iných bohov. Napokon už len jeho samotné rozpoznávacie označenie ako Jahve naznačuje, že nie je jediným. Spomínanú henoteistickú predstavu zasa dokladá jedno z Božích prikázaní: "Nebudeš mať iných bohov okrem mňa..."

Všetky spomínané príklady pochádzajú zo Starého zákona, a teda možno argumentovať tým, že predstava jediného Boha sa zrejme formovala postupne stáročiami a bola výsledkom dlhodobého procesu. Príklady permanentného narúšania monoteizmu však možno badať i v Novom zákone, jednak v problematickosti otázky trojjediného Boha, omnoho viac však v existencii Satana alebo diabla a čertov, stojacich v opozícii k Bohu a predstavujúcich princíp zla.

Pozitívom pôsobenia cirkvi bola predovšetkým snaha o potláčanie rôznych okultných praktík, viery v čarodejnice posadnuté diablom a pod., ktorým v podstate dochádzalo k minimalizácii pôsobnosti diabla v ľudských predstavách, a teda k posilneniu postavenia všemohúceho Boha, ktorý ako jediný vládne svetu. Napriek tomu tieto bytosti z folklóru a ľudovej slovesnosti nikdy nevymizli, nepodarilo sa ich vytlačiť (čo napokon ani nie je možné, keďže sa spomínajú priamo v Biblii) a zrejme to ani nebolo tak úplne zámerom, keďže viera v tejto podobe potrebuje pre svoju existenciu určitý "platónovský" dualizmus dvoch svetov, ten musí byť za každú cenu jej implicitnou súčasťou. V tom tkvie podľa môjho hlavný problém náboženstva - jeho vnútorná rozpornosť, konflikt medzi proklamovaným monoteizmom a dualistickou koncepciou sveta, od ktorej závisí.

Dualizmus je vlastnou podstatou každého idealistického učenia, teda i náboženstva (ak nerátame prvobytné hylozoistické predstavy o nadprirodzených silách). Boh existuje mimo sveta, nad ním a nezávisle od neho. To je úplne v súlade s polyteizmom, typickým práve pluralitou vzájomne nezávisle jestvujúcich autonómnych bohov (alebo svetov), reprezentujúcich úplnú oddelenosť idey a hmoty. Problém však nastáva, keď otvoríme Bibliu na strane 1...

"Na počiatku stvoril Boh nebo a zem."[5] Autor textu nás tu vrhá priamo in medias res do rozprávania, bez toho, že by viac špecifikoval okolnosti predošlej Božej existencie, preto musíme predpokladať, že Boh nevznikol, nebol stvorený, že je večný a že pôvodne neexistuje nič okrem Boha. Ak teda pominieme pôvodný starožidovský slovný tvar Elohim, dá sa konštatovať, že daná veta je hlavným reprezentantom myšlienky monoteizmu. Tento radikalizmus jediného Boha - prvopočiatku všetkého bytia, možno ale zároveň pretaviť z otázky čisto teologickej na otázku ontologickú, ktorá nás privedie až k absolútnemu monizmu - všetko je jedno a to isté, všetko pramení z jedného, všetko má svoj pôvod v Bohu. Kedže je na začiatku len Boh, všetko je Boh. Boh následne stvoril nebo a zem, ale keďže neexistovalo nič okrem Boha, nemôže byť nebo ani zem niečím rozdielnym, cudzím Bohu, ale môže byť znova len ním. Takže možno zasa konštatovať, že všetko je Boh, i keď v odcudzenej podobe, o čom sa môžeme veľa dočítať v ďalších kapitolách Starého zákona počnúc vyhnaním Adama a Evy z raja. Toto panteistické stanovisko, zlučiteľné s modernou prírodovedou však ešte nie je úplným cieľom, ku ktorému smerujeme.

Vo filme The Ruling Class hrá Peter O´Toole schizofrenika, ktorý si myslí, že je Ježiš Kristus. Keď sa totiž modlí, zisťuje, že hovorí sám so sebou. Nie je táto absurdná úvaha práve tým, čo môže zbaviť vieru akejkoľvek absurdity?

Všetko je jedným a tým istým, teda i ja som súčasťou jedného, všetko je Boh, teda i ja som Bohom. Problém nastáva opäť až vtedy, keď si priznám, bez akejkoľvek falošnej skromnosti, že ja nie som Boh. Môžem byť ale čímsi iným, odlišným od jedného, teda od Boha?

Tým sa opäť vraciame k dualizmu, nevyhnutnému pre existenciu kategórie božstva, ktoré potrebuje niečo od seba odlišné, ktoré ho môže vnímať a ktorému môže vládnuť, pretože v opačnom prípade vládne sám sebe, tak ako sa človek modlí sám k sebe... V takom prípade má tvrdenie "všetko je Boh" rovnakú pravdivostnú hodnotu ako tvrdenie "nič nie je Boh", pretože neexistuje vec alebo relatívny vzťah, ktorým by sme mohli toto "božské" absolútno pomeriavať.

Sociológovia by sa zrejme zhodli, že náboženstvo je určitou formou vedomia, len ak má kolektívny, inštitucionalizovaný ráz. Individuálna osobná viera, o ktorej som uvažoval ja, už nie je náboženstvom v sociologickom ponímaní. Presahuje ho však i v zmysle, ktorý som popísal vyššie a domyslená do dôsledkov nadobúda charakter ateizmu.

Netuším nakoľko mohli duchovní Latinskej Ameriky, možno i skrze nevedomý alebo neuvedomelý proces, dospieť k podobným záverom ako ja. Možno by toto všetko v skutočnosti odsúdili ako herézu... Každopádne, dospeli k totožným cieľom ako ja - k aktívnemu prístupu a zasahovaniu do "Božích" procesov, k angažovanosti a ochote meniť svet, pretože to tak chcú oni, a teda to chce i Boh.

Klimeux

---

[1] národ uznáva existenciu viacerých bohov, uctieva ale iba jedného z nich

[2] I. A. KRYVEĽOV. Biblia očami vedy, s. 64

[3] K. ARMSTRONGOVÁ, Dejiny Boha, s. 30 - 31

[4] Gn, 3:22

[5] Gn, 1:1

Kôš

Text: Nemám kôš na odpadky
Klimeux

Němí ptáci (song)

Tak toto bolo od začiatku predurčené na zhudobnenie! Čeština ma baví :)
Text: Němí ptáci
Klimeux

Němí ptáci

Jednou mi vyprávěl
nějakej Josef Pivoda
že i smrt každá je
jen kus těžkýho života

Jednou mi vyprávěl
o týhletý době
pak oděn v temným hávě
odešel na oběd...

Vyprávěl mi příběh
o zlodějech času
který v starym Římě
mění zlato za sůl

Za špetku toho kovu
čas na uvažování
my vyměnili znovu
teď nejsme vůbec slaní

Všichni jsme nějací...
utahaný němí ptáci
ti z věku informací
co mluvěji jen ve znacích

Všichni jsme nějací...
unavený darebáci
jsme ti co jim to stačí
ti co netušeji co maj za cíl

Jednou mi vyprávěl
nějakej Josef Pivoda
jak moc podivná je
tahle ta jeho příhoda

Že to co zbylo ze zítřka
už jednoduše není
My postráceli víčka
od zavářecích sklenic

Všichni jsme nějací...
utahaný němí ptáci
ti z věku informací
co mluvěji jen ve znacích

Všichni jsme nějací...
unavený darebáci
jsme ti co jim to stačí
ti co netušeji co maj za cíl

Jednou mi vyprávěl
nějakej Josef Pivoda
o tom jak si právě
na stojáka pivo dal

V týhletý hospodě
mělo divnou příchuť
v temnym hávu oděn
tak vytáh harmoniku

Všichni jsme nějací...
utahaný němí ptáci
ti z věku informací
co mluvěji jen ve znacích

Všichni jsme nějací...
unavený darebáci
jsme ti co jim to stačí
ti co netušeji co maj za cíl


Klimeux

Islamský štát obdržal poštu

Muslimové napsali otevřený dopis Al-Bahgadimu, IS podle nich porušuje základní principy Islámu

"Více než stovka muslimských učenců se podílela na sepsání otevřeného dopisu představitelům IS. Dopis který byl napsán 24.září je adresován přímo vůdci skupiny Abd Bakr al-Baghdadimu.
Muslimové vytýkají teroristům praktiky, které nemají nic společného s náboženstvím."

Niekoľko poznámok:

„Podle autorů zneužívá Islámský stát svaté písmo pro zdůvodnění svých zločinů a vytrhává jednotlivé pasáže koránu z kontextu tak, jak se mu hodí“ - z rôznych citátov z Koránu, o ktorých viem, je zrejmé, že je ešte viac vnútorne rozporný a protirečivý ako náš Starý zákon, čo znamená, že ho nemožno interpretovať inak ako vytrhnutím z určitého kontextu... a snaha autorov - moslimských duchovných (žijúcich niekde v pohodlíčku západného sveta) urobiť z Islamu mierumilovné náboženstvo plné lásky a ľudských práv je úplne rovnakým vytŕhaním z kontextu (historického), pretože vieme ako expanzívne sa Arabi správali v 7. storočí – práve po vzniku Islamu..

„Islám zakazuje zabíjet nevinné“ – a kto určil niečiu vinu alebo nevinu? Ak je niekto proti nám, je nepriateľ, previninil sa nepriateľstvom voči nám, môžeme ho teda zlikvidovať – i takto sa dá vykladať náboženstvo..

„Džihád v Islámu je obranná válka. Není povolena, pokud k ní nejsou skutečné důvody“ – nie je snáď ochrana arabskej kultúry a tradičných hodnôt islamského sveta proti ničivej západnej kapitalistickej hegemónii dostatočným dôvodom? Nie je takáto vojna obrannou? Hitler za pár týždňov porazil Francúzsko a napriek tomu mohol svoje konanie subjektívne zdôvodniť ako obrannú vojnu, jednak pretože mu vojnu vyhlásili Francúzi a jednak ako obranu germánstva proti skazenej „liberálno-žido-boľševickej“ kultúre, a ako vieme, najlepšia obrana je útok.

„Islám zakazuje jakkoli ponižovat nebo zneužívat, či ubližovat Křesťanům, nebo dalším příslušníkům”Lidu písma” – Islam pramení a čerpá zo Starého i Nového zákona a hoc Arabi trpeli do čias vzniku Islamu pocitom podradnosti či menejcennosti v porovnaní s vyspelými náboženstvami židov a kresťanov, obdiv k daným náboženstvám im nijako nebránil v neskoršej agresii voči svojím „starším súrodencom“.

Autori daného otvoreného dopisu, títo arabskí „chartisti“ sa evidentne pokúšajú oddeliť náboženstvo v čistej podobe od jeho historických „zneužití“ a mutácií, ktoré viedli k vojnovým zločinom a konaniu proti ľudskosti, čo je však vo svojej podstate nesprávne a nemožné, pretože všetky tieto „deviácie náboženstva“ sú už obsiahnuté v pôvodnej myšlienke, čím viac všeobecnej a univerzálnej, tým viac náchylnej k rozličným výkladom, pričom prakticky žiadnu z interpretácií nemožno považovať za zneužitie, ale len za logické a dôsledné aplikovanie tejto pôvodne vágnej a nekonkrétnej myšlienky do určitej reality.

I keby mali autori tohto „manifestu“ moderného Islamu západného strihu vo všetkých bodoch pravdu, ich argumentácia je scestná a nevychádza z pochopenia danej situácie, ktorá má predovšetkým sociálny rozmer, nie náboženský, hoc sami aktéri – príslušníci ISIL-u – si ho nie sú priamo vedomí. Keby sa takýto konflikt odohrával v Afrike, mohol by mať napríklad čisto rasistickú podobu násilia čiernych voči bielym. Čím zaostalejšia je krajina, tým primitívnejší háv na seba takýto sociálny konflikt vezme.

Náboženstvo už v postmodernej dekonštruovanej pluralitnej realite kapitalizmu, bez ucelenej myšlienky či hnacieho motoru, zbavenej akéhokoľvek možného poznania a z neho plynúcich istôt, kde jedinou istotou je samoúčelná reprodukcia samej seba, už jednoducho nemá miesto. Každý náboženský (ako aj iný ideový) fundament, ktorý sa z času na čas zjaví na scéne už nepredstavuje priame nadviazanie či pokračovanie určitej tradície, ale je len vykoreneným výkrikom zúfalstva alebo nespokojnosti, vyčítaným z dávno zabudnutých kníh, ktorý buď sebaklamne volá po obnove nenávratne zapatrošených tradičných hodnôt, aby konzervoval súčasné pomery v spoločnosti a systém, s ktorým je de facto spokojný (napr. v súčasnosti populárna záchrana kresťanskej Európy a pod.), alebo je skutočne tak naivne radikálny či skôr radikálne naivný, ako islamskí fundamentalisti a teroristi, žiadajúci nemožné, ochotní obetovať aj život len preto, že nie sú ochotní alebo schopní pochopiť logiku kapitálu (narozdiel od prosperujúcich ázijských štátov, kde žiadny „taoistický“ alebo „konfuciánsky“ fundament nebadať a kde budhizmus slúži tak maximálne ako turistická atrakcia či módny fetiš pre mladých hipsterov zo západu).

Toto všetko autori otvoreného dopisu, adresovaného hnutiu ISIL opomenuli, buď v snahe úmyselne zavádzať verejnosť alebo - v lepšom prípade -  z číreho ignorantizmu.

Ďalším rozmerom, skrz ktorý sa možno dívať na ISIL je tiež množstvo iných štátnych príslušníkov, teroristov z celého sveta a nájomných žoldákov, ktorí bojujú na ich strane, čo nás privádza k úvahe, kto za tým všetkým stojí, kto to podporuje a financuje, čo by ale mohlo skĺznuť až ku značne konšpiračnej debate a pokiaľ sa nechceme dostať k vyhláseniam typu: všetci teroristi z ISIL-u boli vyrobení v nejakej továrni v Oklahome; mali by sme sa skôr zamerať na sociálno-ekonomický kontext situácie a psychológiu obyvateľov blízkeho a stredného východu – tejto vylúčenej časti sveta.


Klimeux

Po večeroch

Po večeroch vravím hudbe "áno"
pred oltárom - pod Michalskou bránou
kde bez zábran
a bez pridaných éčiek
ju predávam...
mne nikdy neutečie

V jednej osobe tam pravdu hlása
ctihodný kňaz, kat, manžel aj pasák
čo uznáva len
jeden starý kánon -
tónov hárem
pod Michalskou bránou


Klimeux

(z cyklu: Bratislavské party-túry)

Ten dělá to a ten zas tohle...

Družstevníctvo ako forma spoločenskej výroby a hlavne prerozdeľovania statkov a prostriedkov touto výrobou vytvorených, je známe prakticky už od 19. storočia, v rozličných prevedeniach - od utopických owenovských komunít, cez kolchozy až po židovské kibucy. V našich končinách ho poznáme o čosi kratšie, však o to intenzívnejšie a i v dnešnej dobe zohráva tradícia družstiev u nás pomerne dôležitú úlohu - prevažne v rubrike Humor a zábava, ďalej v znevažujúco nostalgických reláciách typu Retro na ČT, či ako odstrašujúci príklad monstróznej nefunkčnosti v rozličných seriáloch a filmoch o útlaku liet dávno minulých...

 

Moderní ekonomickí experti sa v diskusiách na facebooku, sme alebo topky.sk od svojich upotených kresiel a zamastených klávesníc počas prestávky medzi Walking Dead a HD pornom svorne zhodli, výdatne podporení rozličnými miklošmi, kollármi a sulíkmi, že všetko spoločné nestojí za nič, lebo to vlastne nie je nikoho. Každý sa predsa stará len o to svoje, a teda všetko ostatné je odsúdené na chátranie, v lepšom prípade zneužívanie nejakého dobráka, okolo ktorého si nažíva skupinka lenivcov a príživníkov, parazitujúca na jeho práci. Stačí sa len pozrieť okolo seba - ako vyzerá váš byt a ako spoločná chodba pred ním? Zanedbaná, špinavá, bez akejkoľvek výraznejšej starostlivosti.

"Ten dělá to a ten zas tohle a všichni dohromady nedělají nic," tak asi znie postmoderne upravená replika Jana Wericha, ktorý práve spojazdnil Golema a má z toho ohromnú radosť. Ako asi Golem vyzeral po pár rokoch? Unavený a zničený, nenaolejovaný neborák, ktorému rozkradli už polovicu súčiastok vrátane šému... Čudujem sa, že Česi, pri svojej obľube voľných pokračovaní, ešte nenakrútili snímok "Císařův pekař po 20 letech", kde by zase raz jasne ukázali, že spoločne to proste nejde.

Napriek výraznej dominancii "udomácnených" hlášok a floskúl o krachu akéhokoľvek kolektivizmu, ktoré sa pomaly ale isto stávajú súčasťou nášho folklóru, musí každému udrieť do očí určitý rozpor medzi vysloveným a uskutočneným. Bez akejkoľvek zbožnej úcty, falošného sentimentu alebo nekritického velebenia minulých časov po vzore českej poslankyňe za KSČM p. Semelovej, musíme reálne konštatovať, že jediné obdobie skutočne národného hospodárstva a potravinovej sebestačnosti bolo práve obdobie existencie družstiev, mnohokrát zvládajúcich súbežne i tzv. pridruženú výrobu. Tieto skutočnosti sú dnes absolútne opomínané či marginalizované a naďalej tu Frešo z "Lúčnice" a iné folklórne zoskupenia tancujú ten svoj starý známy širákový tanec...

Pocit účasti alebo spolupatričnosti sa dá u ľudí vzbudiť rozličnými prostriedkami, pokiaľ sa na to nevykašleme a nespoľahneme sa len na "dejinnú nevyhnutnosť" či "víťazstvo proletariátu". Teda i rovnica "spoločný majetok" nemusí mať na druhej strane zákonite "ničí majetok". Je to do istej miery tak vecou reálnych výsledkov práce a následných benefitov pre zamestnancov, ako i určitej psychológie, vďaka ktorej udržíme ľudí zainteresovaných, čo samozrejme nie je možné bez toho, aby sme im okrem kopy práce nenaložili i kopu zodpovednosti a spolupodieľania sa na riadení a chode podniku.

Družstevníctvo úspešne existuje i v modernej dobe, dokonca i v podmienkach trhovej ekonomiky (hoc v takej podobe sa musí spoločnosť správať rovnako dravo ako podnik súkromný). Ako príklad môžeme uviesť Španielsko, ktoré okrem všeobecne známej charakteristiky ako bašty katolicizmu, je rovnako tak i baštou sociálne-revolučného myslenia. Predčasom som sa už na tomto blogu zmieňoval o obci Marinaleda.[1] Dobrým, hoc trochu odlišným príkladom je i gigantická spoločnosť korporátnych rozmerov Mondragón,[2] kupodivu taktiež fungujúca na princípe samosprávy pracujúcich.

Nie je skutočnosť, že pracujem pre seba a že mám z takejto práce prospech značne väčší než len mesačnú mzdu, dostatočne motivujúca? Nepodám takto trojnásobne kvalitnejší výkon, než pri práci pre cudzieho človeka, ktorý si prisvojí zisk patriaci mne a moju osobu zredukuje len na "prostredníka", podomového obchodníka núteného predať mu vlastnú pracovnú silu? V takomto svetle sa zrazu všetky "Lúčnice" spomínané vyššie obracajú proti nim samým a poskytujú argument sami voči sebe: Áno, pracovný výkon jednotlivcov vo väčších firmách je mizerný a vytvára sa tam množstvo priestoru pre záhaľku, ulievanie sa a kopenie spisov na stoloch, vymýšľajúc báje o vlastnej vyťaženosti pred šéfom, ktoré zaberajú pracovníkovi podstatnú časť pracovnej doby.

Antikolektivistické argumenty v skutočnosti nenapádajú projekty ako je Mondragón, oni napádajú kapitalizmus veľkých privátnych korporácií... Ide o kritickú argumentáciu 18., 19. storočia, o rétoriku strednej triedy drobných obchodníkov a kramárov, zamestnávajúcich maximálne jedného zamestnanca, ktorí si ako vlastníci zároveň prakticky vystačili s vlastnou pracovnou silou. Práve v tomto období je bytostne antikolektivistický kultúrny individualizmus sprevádzaný individualizmom ekonomickým, výrobným, čo sa však už čoskoro mení.

Neviem, či je celkom možné tento proces pochopiť, hoc to mnohým pripadne nepríjemné, bez Lenina, pretože práve on sa zaoberal imperializmom - nie ako frázou na pobavenie, ale ako monopolistickým štádiom kapitalizmu, do ktorého sa nevyhnutne zvrhne voľná trhová súťaž, čo vidíme momentálne všade okolo nás. Monopolná forma výroby, likvidujúca drobných podnikateľov má okrem mnohých negatív i jedno pozitívum - zospoločenšťuje výrobu. To známe individualistické: "najlepší vlastník je súkromný vlastník" je pravidlom maloobchodným. Dnes sa však na výrobe v rámci jedného podniku podieľa obrovské množstvo ľudí, takže akákoľvek kritika kolektívnej plánovitej práce je napádaním princípov, na ktorých stojí už i dnešný svet, vzišlý zo sveta trhového.

"Konkurencia sa mení na monopol... Toto už je celkom iné, než stará, voľná konkurencia rozdrobených podnikateľov, ktorí o sebe vzájomne nič nevedia a vyrábajú pre odbyt na neznámom trhu. Koncentrácia došla tak ďaleko, že možno približne zistiť všetky zdroje surovín... Zdroje sa nielen zisťujú, ale obrovské monopolistické zväzy sa ich aj zmocňujú. Zhotovuje sa približný súpis kúpyschopnosti trhov, ktoré si "rozdeľujú" tieto zväzy medzi sebou podľa vzájomnej dohody... Vo svojom imperialistickom štádiu privádza kapitalizmus ku všestrannému zospoločenšteniu výroby, takrečeno vťahuje kapitalistov proti ich vôli a vedomiu v akýsi nový spoločenský poriadok, ktorý je prechodom od úplne voľnej konkurencie k úplnému zospoločenšteniu," píše Lenin, zároveň dodávajúc, že: "výroba sa stáva spoločenskou, ale privlastňovanie zostáva súkromné. Spoločenské výrobné prostriedky zostávajú súkromným vlastníctvom malého počtu osôb."[3] Folklórne súbory individualizmu teda nemajú za cieľ "zachrániť" výrobu samostatných jednotlivcov, keďže výroba je dávno spoločná, ale udržať stály prílev ziskov v rukách týchto jedincov.

Súkromný vlastník je dobrým (rozumej výkonným) vlastníkom, len keď si poriadne došliapne na svojich zamestnancov, pre ktorých je jeho podnik v skutočnosti niečím odcudzeným, s úplne odlišným záujmom než je ten ich. Štát alebo kolektív či skupina si môže čisto teoreticky urobiť poriadky vo svojom podniku rovnako drakonickým spôsobom ako súkromník. Podstata dobrého pracovného výkonu však vždy tkvie v zosúladení (prípadne stotožnení) záujmov pracujúceho a zamestnávateľa, ktoré je dokonale možné iba v prípade, že ide o tú istú osobu.


Klimeux 

---

[1] http://a2larm.cz/2014/01/vesnice-proti-svetu/

[2] http://cs.wikipedia.org/wiki/Mondragonsk%C3%A1_dru%C5%BEstevn%C3%AD_korporace

[3] LENIN, V. I. Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu. Bratislava : Pravda, 1951, s. 24

Náboženstvo ako produkt racionálneho ekonomického zmýšľania

„Tak ako sa vrtením lákala z dreva iskra, tak sa mimikou znalca mágie lákal z neba dážď. A iskra získaná vrtením je produkt práve tak „magický“ ako dážď získaný manipuláciou vyvolávača dažďa. Náboženské alebo „magické“ jednanie či myslenie taktiež nejde vydeliť z okruhu všedného účelného jednania, prevážne ekonomického. To iba my, zo stanoviska svojho dnešného názoru, podľa toho, čo dnes považujeme za správne a čo za nesprávne, by sme na tieto predstavy nahliadali ako na iracionálne a na príslušné jednanie ako na čarovanie.“

Max Weber

Jedlo ako zdieľanie oslavného aktu prežitia

Jedlo, ako pravidelné prijímanie stravy je základným právom človeka, praktickým zabezpečením jeho prežitia, jeho práva na život a zároveň povinnosťou spoločnosti ako celku voči jednotlivcovi, zaobstarať mu jej príjem.

Zároveň by však nebolo úplne správne priznávať strave "iba" ekonomický význam. Hoc ten predstavuje základ každej spoločnosti či kultúry a má teda neodškriepiteľne rozhodujúcu úlohu v jej rozvoji, znamenal by takýto postoj paradoxne i určitú marginalizáciu, či skôr bagatelizáciu a vulgarizáciu problematiky stravovania na prosté "uspokojovanie potrieb".

Každá ekonomická formácia si vytvára určitú symboliku, sféru symbolična, ktorá ju má spätne odôvodniť a ospravedlniť. Tak vzniká náboženstvo, tak vzniká meštiacka morálka, tak vznikajú i formy stolovania... Zároveň ale existuje i "symbolická účinnosť" týchto javov na spoločnosť a ekonomiku. Stávajú sa určitou samostatnou nadindividuálnou realitou, ktorá síce vzišla z hospodárskych podmienok ale ďalej jestvuje sama o sebe, viac-menej nezávisle na nich.

Prijatím takéhoto pohľadu sa zrazu mení i spoločenský význam jedla, a jeho možný dosah na najelementárnejšie medziľudské vzťahy a solidaritu. Mám na mysli predovšetkým formu podávania jedla - spoločného rodinného stolovania.

Takýto názor z mojich úst alebo z môjho pera vyznieva minimálne čudne, keďže som bol vždy zástancom anti-formalizmu a večným kritikom oficiálnych ceremónií. Aké nedeľné stolovanie? Načo? Prežité úzkoprsé normy, spútavajúce jedinca! Považoval som takýto postoj za protisystémový - do istej miery oprávnene. Proti úradným postupom, oficiálnym rituálom a slávnostným protokolom, ktoré zakrývajú ich skutočnú obsahovú prázdnotu (a teda podporujú systém, udržiavajú v ľuďoch vieru v čosi "hlbšie" a vznešenejšie) som staval hodnotu slobody, nezviazanosti a neformálneho prístupu. Práve sloboda a spontánnosť v zmysle "nenechaj sa ničím zviazať", "rob podľa seba" je však základným pilierom propagandy nášho systému. Tým dochádza k paradoxnému vytvoreniu "zdvojenej" propagandy, ktorá vytvára ilúziu existencie anti-establishmentu, "cool" pohodlného a zábavného odporu mládeže, ktorá v skutočnosti len extrémne uposlúchla kapitalistický imperatív "správaj sa slobodne". Zjednodušene povedané, systému vyhovujú tak formalisti ako i "slobodomyšlienkári". Radikálny anti-formalizmus by mohol byť prostriedkom boja proti japonskému cisárstvu ale nie proti extrémne individualistickej spoločnosti západného typu, ktorá na ňom stojí (hoc samotné vzťahy medzi ľuďmi robí formálnymi, povrchnými a bezobsažnými - v tomto zmysle by sme snáď až mohli hovoriť o "neformálnom formalizme" liberálnej spoločnosti 21. storočia, na rozdiel od typicky "formálneho formalizmu" napr. viktoriánskeho Anglicka alebo od "formálneho neformalizmu" solidárne založených primitívnych kmeňových kultúr, ktoré si potrpia na rituály). Každé takéto slobodomyseľné, neortodoxné a lákavé "porušovanie pravidiel" charakterizuje teda, okrem úplne zanedbateľného prospešného významu, predovšetkým výrazná likvidácia spoločenskej solidarity (typickým príkladom sú fast-foody).

Práve návrat alebo obnovenie či posilnenie tradície spoločného rodinného obedovania a večerania, na prvý pohľad maximálne smiešna téma, pri všetkých dnešných problémoch, "životne dôležitých" diskusiách a politicko-pivných konšpiračných debatách o chemtrails, CIA a všemocných korporáciách. Práve naopak, spoločné stolovanie je tou témou, od ktorej by sme mali začať a vymedziť sa tak proti snahám systému o sociálnu a mentálnu izoláciu jedinca, uviaznutého vo virtuálnom svete kapitálu. Jedlo nie je len prostriedok uspokojenia našich potrieb, ktoré si vychutnáme na gauči pri TV v horizontálnej polohe po vzore Luculla... Skrýva hlboký symbolický význam. Jedením iba nenapĺňame žalúdok, ale predsa i donekonečna opakujeme rituál života, jeho obnovenia, prežitia ľudského druhu. Tak ako mezopotámski roľníci oslavovali životodarné slnko alebo ako kmeňové spoločnosti napodobovali ženské tehotenstvo mužmi, vykonávame i my každým jedlom určitý rituál napodobovania, aktom prežitia oslavujeme samotný život. Spoločným stravovaním navyše oslavujeme i spoločenský a pospolitný charakter života naproti individualistickému - neskutočnému až utopickému živoreniu. Kultúra stolovania je prejavom solidarity. Predstavuje akési zdieľanie aktu prežitia, a preto je nanajvýš vhodné presadzovať takýto spôsob rodinného fungovania, nie však založený len na násilnom vynucovaní tradície v štýle "robím to, lebo sa to tak musí", ale na vedomom prejavovaní si spolupatričnosti medzi členmi rodiny. Už len samotný fakt, že sedíte u stolu a ste ochotní počkať na druhého, napriek tomu, že vám každým okamihom chladne polievka, je prejavom nesebeckej solidárnej zdržanlivosti, nevyhnutnej pre budovanie pevnej vôle jednotlivca, ktorý má ambíciu stať sa naozaj slobodným. 

Klimeux

Právnická odysea :)

Když upadnu v depresi,

bolí mě hlava.
Do rukou vezmu si,
spíš než-li pivo,
repetitorium z trestního práva
- léčí mě Jaroslav Ivor!

Jeho slova jsou hojivá,
ač zanechaj jizvy,
na tele, taky na duši.
Jistější bylo by zůstati u piva...
Bič jsem zas na sebe ušil!
(srát na čechizmy!)


Klimeux

Mestský život bez peňazí

"Dážď priniesol Amorymu pocit odcudzenia a pred očami sa mu v hrozivom sprievode vynárali mnohé nepríjemné stránky mestského života bez peňazí. Povedzme ten prízračný, zapáchajúci stisk v podzemnej železnici - plagátiky vo vozňoch, ktoré sa človeku natískajú a poškuľujú po ňom ako otravní, nudní ľudia, čo vás chmatnú za lakeť a načnú novú príhodu; chlap, ktorý sa rozhodne neprepustiť miesto žene a potom ju za to znenávidí; žena, ktorá jeho nenávidí za to, že to urobil; v najhoršom prípade úbohá fantazmagória dychu, starých šiat na ľudských telách a pachy jedál, ktoré ľudia pojedli - v najlepšom prípade jednoducho ľudia, rozhorúčení alebo mrznúci, ustatí, ustarostení.
Predstavoval si izby, kde tí ľudia bývajú - kde vzorky na vydutých tapetách sú zakaždým ťažké slnečnice na zelenom a žltom podklade, plechové vane, tmavé chodby a za domami nepomenovateľné priestory bez zelene; kde sa ešte aj láska oblieka ako zvádzanie - za rohom domu odporná vražda, v byte o poschodie vyššie nezákonné materstvo. A vždy tá sporivá, nevetraná zima medzi štyrmi stenami a dlhé letá, upotené nočné mory medzi lepkavými, stiesňujúcimi múrmi... špinavé jedálne, kde si nedbajskí ustatí ľudia naberajú cukor vlastnými použitými lyžičkami, takže v cukrenke ostáva tvrdý hnedý nános.
Nebolo to také zlé, keď boli pokope len muži alebo len ženy; iba keď sa hriešne združili, vtedy sa to zdalo také strašné. Ženy sa viditeľne akosi hanbili, že ich muži vidia unavené a úbohé - a muži zas mali akúsi nechuť k ženám, ktoré sú unavené a úbohé. Bolo to mrzkejšie ako hociktoré bojisko, čo Amory videl, ťažšie pochopiteľné ako hocijaká skutočná ťažkosť, zlepená zo špiny, potu a nebezpečenstva, bolo to ovzdušie, kde narodenie, manželstvo a smrť sú odporné a tajné.
Amory si spomenul na istý deň v podzemnej železnici, keď nastúpil poslíček s veľkým pohrebným vencom z čerstvých kvetov, ako jeho vôňa zrazu prečistila vzduch a všetkých na chvíľku osviežila.
Chudobní ľudia sa mi bridia, pomyslel si zrazu. Nemám ich rád za to, že sú chudobní. Možno bola chudoba kedysi krásna, ale teraz je odporná. Je to tá najmrzkejšia vec na svete. V podstate je čistejšie byť skazený a bohatý ako nevinný a chudobný. Akoby znovu videl postavu, ktorá naňho raz významne zapôsobila - dobre oblečený mládenec hľadel na Piatej avenue z okna klubu a hovoril čosi kamarátovi s vyslovene znechuteným výrazom. Možno, rozmýšľal Amory, že mu vravel: "Božemôj! Tí ľudia sú strašní!"

F. Scott Fitzgerald
Táto strana raja

Pravda o Ukrajine a Putinovi

V poslednej dobe sa v mainstreamových, rovnako tak i alternatívnych médiách objavilo množstvo lživých a protichodných informácií o dianí na Ukrajine. Úlohou tohto článku je vniesť jasnejšie svetlo do diania na východe krajiny.

Máme dôkaz o prítomnosti ruských vojsk na Ukrajine!!!
Príslušník 91. regimentu rakúsko-uhorskej armády, známy ako Baloun (spomínaný napríklad v románe „Osudy dobrého vojáka Švejka“), ktorý zamlada počas 1. sv. vojny dezertoval na východnom fronte, aby mohol byť následne vyškolený ako príslušník špeciálnych ruských tajných jednotiek, dnes operuje na Ukrajine na strane pro-ruských separatistov!

Napriek zjavnej podobe by sme samozrejme iba na základe jednej fotografie neradi vyvodzovali unáhlené závery. Poučiť sa môžeme z minulosti, keď bola vláda USA neprávom obviňovaná z účasti ňou platených žoldnierov vo vojnách v Líbyi, Sýrii či ďalších štátoch, kde boli opakovane vyfotení tí istí ozbrojenci. Kauza sa ukázala ako podvrh a fotky ako umelo vyfabrikované. 
My však naše tvrdenia opierame o značne väčšie množstvo materiálov a dôkazov. 

Zrejme prvou operáciou, v ktorej vojak Baloun (už s novou identitou ako "Alexander Ivanovič") po pribl. 60-ročnom tréningu v špeciálnom výcvikovom stredisku pôsobil, bola sovietska invázia v Afganistane v 80. rokoch. Vďaka svojmu osobitému vzhľadu bol jedným z najvýznamnejších príslušníkov ruských tajných síl, ktorým sa podarilo infiltrovať medzi afgánskych mudžáhidov, v snahe spôsobiť vnútorný rozklad tejto organizácie.

Letecká snímka sovietskej základne z 50. rokov, v ktorej pravdepodobne prebiehal tajný výcvik bývalých elitných príslušníkov rakúsko-uhorskej a nemeckej armády, zajatých v prvej a druhej svetovej vojne.

Na snímke nemenovaného ruského fotografa z roku 1980 môžeme vidieť toho istého vojaka v rukách najlepších sovietkych kaderníkov, ktorí sa snažia upraviť jeho vizáž na účely operácie v Afganistane. 

V roku 2013 sa podarilo neznámemu hokejovému priaznivcovi náhodne zhotoviť fotografiu „Alexandra Ivanoviča“ s nafarbenou bradou, s logom Dinama Moskva, pričom on sám sa, odmietajúc všetky obvinenia, oficiálne označuje za priaznivca Donbassu Doneck. To len opäť dokazuje jeho pravú oddanosť Moskve a boľševickému režimu V. I. Putina.

Fotografia z roku 2014, poskytnutá ukrajinskou diplomaciou vláde USA zachytávajúca vojaka Balouna v povstaleckých mestách Slavjansku a Krematorsku, zároveň i počas konfliktu v Gruzínsku z roku 2008. Daný dôkaz vyvracia všetky pochybnosti o totožnosti tohto ruského vojaka.

V záujme objektivity je však nutné dodať, že táto fotografia bola zatiaľ ako jediná spochybnená. Podľa najnovších informácií je muž na fotke uprostred Billy F. Gibbons, spevák a gitarista rockovej kapely ZZ Top, počas turné v štáte Georgia (neďaleko ich rodného Texasu). 

Klimeux

Zdroje:
Vojín Baloun medzi separatistami
Trable jedlíka Balouna

Výsluch dobrého

Předstup: slyšeli jsme,
že jsi dobrý člověk.
Nelze tě koupit, ale blesk,
co uhodí do domu, taky
nelze koupit.
Stojíš si za tím, co jsi řekl.
Ale co jsi říkal?
Jsi čestný, říkáš svůj názor.
Jaký názor?
Jsi statečný.
Proti komu?
Jsi moudrý.
Pro koho?
Nejde ti o vlastní výhody.
O čí výhody ti tedy jde?
Jsi dobrý přítel.
Ale jsi taky dobrý přítel dobrých lidí?

Poslouchej tedy: my víme,
že jsi náš nepřítel. Proto tě teď chceme
postavit ke zdi. A s ohledem na tvé
zásluhy a dobré vlastnosti
tě postavíme k dobré zdi a zastřelíme tě
dobrou kulkou z dobré zbraně a pohřbíme tě
dobrou lopatou v dobré zemi.

Bertolt Brecht
Výslech dobrého

Kulturalizácia politiky

"Proč jsou dnes mnohé a aktuální problémy považovány za problémy nesnášenlivosti a nikoli problémy nerovnosti, vykořisťování nebo nespravedlnosti? Proč je coby prostředek nápravy navrhována tolerance a nikoli emancipace, politický boj, nebo dokonce ozbrojený boj? Okamžitou odpověď nalezneme v základní liberální multikulturalistické ideologické operaci: "kulturalizaci politiky". Politické rozdíly - rozdíly podmíněné politickou nerovností nebo ekonomickým vykořisťováním - jsou naturalizovány a neutralizovány do "kulturních" rozdílů, tedy do různosti "stylu života", jež jsou nečím, co je dáno, co nelze změnit. Mohou být pouze "tolerovány". To vyžaduje reakci v duchu Waltera Benjamina: od kulturalizace politiky k politizaci kultury. Příčinou této kulturalizace je ústup, selhání přímých politických řešení jako sociálního státu nebo různých jiných socialistických projektů. Tolerance je jejich postpolitický ersatz (nem. náhrada).

Nejúspěšnější vzorec této "kulturalizace politiky" navrhl politický myslitel Samuel Huntington, když jako hlavní zdroj dnešních konfliktů označil "střet civilizací", který jsme v pokušení nazvat Huntingtonovou nemocí naší doby. Jak tvrdí Huntington, po konci studené války nahradila "železnou oponu ideologie" "sametová opona kultury". Huntingtonova temná vize "střetu civilizací" se může jevit jako naprostý opak optimistické vyhlídky Francise Fukuyamy na konec dějin v podobě celosvětové liberální demokracie. Co může být odlišnějšího od Fukuyamovy pseudohegelovské představy o "konci dějin" - konečný vzorec nejlepšího sociálního řádu byl nalezen v kapitalistické liberální demokracii, neexistuje již tedy prostor pro další konceptuální pokrok, je pouze potřeba překonávat empirické překážky - než Huntingtonův "střet civilizací" jako hlavní politický boj 21. století? "Střet civilizací" je politikou na konci dejin."

Slavoj Žižek
Násilí, 2008

S. Huntington - Clash of Civilizations 
F. Fukuyama - The End of History and the Last Man 

Surrealizmus

"Když chtěl člověk napodobit chůzi, vynalezl kolo, které se naprosto nepodobá noze. Dospěl tak k surrealismu, nevěda ani jak."

G. Apollinaire

Cháronov symbol

Dnes som si dovolil sem pridať akustickú cover verziu pesničky Cháronov symbol od kapelky Dimenzia X, ktorá je v origináli naozaj výborný našlapaný punk s úžasným lyrickým textom (čo sa nevidí zas tak často). Snáď mi nikto nevynadá za takúto nežnú prerábku... Kvalita zvuku opäť pokulháva, ako vždy :)

Klimeux

Text:

Nový symbol skazy
a symbol utrpenia
ako had sa plazí
cez ľudské pokolenia

V brlohoch neresti
aj v najctnostnejší dom
zasieva bolesti
a žne obetí skon

Tajomný vírus
tajomný symbol
dotýka sa nás studenou rukou
tajomný vírus
tajomný symbol
ako Cháron pred svojou riekou

Nový symbol skazy

a symbol utrpenia
človek nevíťazí
roky umierania

Chladný aj tajomný
je ten symbol skazy
po ctnostných aj nerestných
ako had sa plazí

Tajomný vírus

tajomný symbol
dotýka sa nás studenou rukou
tajomný vírus
tajomný symbol

ako Cháron pred svojou riekou

Hlas Ameriky

Trochu fajčy do seba som dostal
spolu sme ju strávili, snáď preto
aby privítali sme vzácneho hosťa
opálili hrany kontinentov

Poháre sú plné, tváre prázdne
kto v tejto tme angličtiny zažne?
i v našom jazyku som hluchonemec...
Eric musel prvý stvoriť vetu
vypýtal si „shame-pain“ miesto sektu
no také praktiky tu nevedieme

Nenapadli nám už témy iné
bavili sme sa o jeho domovine
a chuť do reči bola veliká
pri víne rád cibrím prejav hlasový
tak vytiahol som z mojej slovnej zásoby
len krátke, výstižné: „uhm, Eric... a - “

                     ---

Načo spievať ódy hviezdam, nociam?
Prosím, viacej častice, viac citoslovcia!


Klimeux

(z cyklu: Trnavé sonety - Nepi!zódy zo slovenského Ríma)

Umenie v postmodernizme

„Lukács v Umění jako sebepoznání lidstva dokonce říká, že angažované je de facto každé umělecké dílo. Angažovanost v umění spojuje s emocionalitou, již považuje za konstitutivní moment uměleckého zobrazení. Emocionalita je nutně stranická, neboť se zaměřuje vždy na určitou bytost, věc, náladu. Stranická je každá milostná báseň proto, že je psaná pro určitou ženu. (G. Lukács, Umění jako sebepoznání lidstva. Přel. Růžena Grebeníčková. Praha, Odeon 1976, s.287.) Emocionalita je vázaná na vyzdvižení určité věci z kontinua významů s tím, že tato Věc se upřednostní před všemi ostatními. Emocionalita je však z hlediska postmoderního pojetí nespravedlivá, neboť není rovným dílem spravedlivá vůči všemu. V postmodernismu má vše zůstat na stejné rovině, aby se nic nedostalo do centrální pozice. Pokud by k něčemu takovému došlo, je zapotřebí zahájit dekonstrukci a takto koncentrované významové jádro rozptýlit. Emocionalita a dekonstrukce se proto nedají nikdy sloučit. Je to jako setkání ohně a vody.“

Michael Hauser 

Celý článok tu: http://www.sok.bz/index.php?option=com_content&task=view&id=436&Itemid=28

5 dôvodov

Keďže dnes máme prezidentské voľby, zverejňujem svoje pohnútky a motivácie, ktoré ma vedú k voľbe PhDr. Jána Jurištu. Možno ich zhrnúť do piatich bodov.

1) Medzinárodné skúsenosti z diplomatického pôsobenia v Latinskej Amerike

2) Odvážna kritika mocensko-ekonomickej politiky Západu, ku ktorej by sa neodhodlal žiadny z kandidátov

3) Absencia prázdnych hesiel na bilboardoch, miesto toho reálne ekonomické nápady a riešenia (ktorých prítomnosť v najvyššej politike by mohla byť katalizátorom premeny verejnej mienky v oblasti vnímania súčasných negatívnych spoločenských javov)

4) Odhaľovanie pravej podstaty totalitného charakteru našej demokracie, v ktorej je prijateľný iba 1 názor - názor "štandardnej politickej strany" - jedinej existujúcej, ktorá sa iba z času načas prezlečie z modrého do červeného kabáta, vytvárajúc tak ilúziu plurality

5) Takmer žiadna volebná kampaň, teda i neexistencia akéhokoľvek "tichého spoločníctva" s korporáciami a záujmovými skupinami (na rozdiel od iných kandidátov, do ktorých nalievajú peniaze na kampaň v hektolitroch už od leta...)


Klimeux

Rozhovor s prezidentským kandidátom J. Jurištom

"Máme národnú vlajku, národnú hymnu, slovenskú vládu, slovenský parlament ale nemáme slovenské národné hospodárstvo."

"Aby bol niekto demokratický v skutočnosti, musí byť predovšetkým demokratický ekonomicky a sociálne."

Krvavý sonet (pesnička)

Ďalšia vec z mojej dielne...

Klimeux

7. októbra (pesnička)

V rámci "tvorivého okienka" tu máme ďalší song, tentoraz výrazne kratší, výrazne menej molový, než býva u mňa zvykom a výrazne čudnejší, keďže tak nejak prechádza z veselého do nostalgicky smutného a zas naopak. Je to divné, fakt a prikladám to mojej rozpoltenej osobnosti :) Napokon, už len spievať o októbri vo februári je asi hodné podivína ;)

Klimeux

Anonym (pesnička)

Opäť raz jeden zhudobnený text, tentokrát aj so spevom (neviem či našťastie alebo bohužiaľ :P). Text je z januára 2013, hudba má o rok neskorší dátum výroby.
Klasicky ospravedlňte zníženú kvalitu zvuku :)

Klimeux 

Ján Jurišta - Prehra víťazov

Studená vojna nemala víťaza

„...Na rozdiel od dočasného sovietskeho spojenca vyšli USA z druhej svetovej vojny ekonomicky posilnené. V západnej Európe si svoj vplyv zabezpečili finančnou podporou vojnou zničeným štátom. Krajiny rozvojového sveta si podmaňovali ekonomickou nadvládou. Využívali na ňu nadnárodné spoločnosti i medzinárodné finančné inštitúcie (Medzinárodný menový fond, Svetovú banku), v ktorých majú väčšinový vplyv. Využili svoje dominantné postavenie a desiatkam zaostalých krajín vnútili systém chudobného kapitalizmu. Konkrétnu predstavu o tomto druhu kapitalizmu si možno vytvoriť prostredníctvom obrazu predrevolučnej Kuby (do roku 1959).

            Najväčší karibský ostrov bol na začiatku 20. storočia do takej miery pokrytý vegetáciou, že sa dalo prejsť z jedného konca na druhý v tieni stromov. Monokultúrny systém založený na pestovaní cukrovej trstiny potreboval množstvo paliva pod kotly cukrovarov a keďže krajina nemala uhlie, bezohľadne sa spalovali lesy, až došlo k narušeniu kolobehu vody. Kuba má množstvo nádherných pláží, ale pre väčšinu Kubáncov boli neprístupné, preto 90% obyvateľov nevedelo pred revolúciou plávať. Paradoxom bolo aj to, že ostrov nemal rybársku flotilu, ani rybný priemysel. Závislosť na severoamerickej ekonomike bola absolútna. Nielen náhradné diely, ale aj zmrzlina a kvety na recepcie sa letecky dovážali z Miami do Havany. Cukor sa vyvážal a cukríky sa dovážali. Tretina obyvateľstva nemala prácu, vyše milióna ľudí nevedelo písať ani čítať. Ulice boli plné žobrajúcich detí postihnutých parazitmi. Vyliečiteľné choroby sa u nesolventnej väčšiny neliečili. To boli niektoré z príčín kubánskej revolúcie. Ilustrácie chudobného kapitalizmu možno uviesť aj zo súčasného obdobia mnohých latinskoamerických, afrických, ale aj ázijských krajín.

            Argentína patrí medzi najbohatšie krajiny pokiaľ ide o prírodné bohatstvo. Spĺňa predpoklady obilnice sveta, chová desiatky miliónov kusov dobytka (dve kravy na obyvateľa), má naftu, plyn a môže ťažiť všetky kovy zaznamenané v Mendelejevovej tabuľke. Napriek tomu v druhej polovici osemdesiatych rokov vláda Raúla Alfonsína rozdávala mesačne takmer poldruha milióna pätnásťkilových balíčkov so základnými potravinami rodinám, ktorým hrozil hlad. Bola to iba náplasť na sociálne problémy, ktoré sa prejavili aj v deväťdesiatych rokoch, kedy nespokojnosť Argentínčanov v niektorých častiach krajiny vyústila do útokov na samoobsluhy a kamióny s potravinami. Príčinou sociálnych problémov bolo postavenie krajiny závislého kapitalizmu.

            V čase vystriedania socializmu kapitalizmom v strednej a východnej Európe (po roku 1989) potenciál kapitalizmu v Severnej Amerike a západnej Európe nebol výsledkom iba efektívnosti trhu, šikovnosti vlastných inžinierov a zručnosti miestnych robotníkov. K bohatstvu Západu prispeli v značnej miere nespravodlivé ekonomické vzťahy s rozvojovým svetom, neprimerane vysoké zisky vytvárané na úkor drahých pôžičiek, ktoré sa nedajú splatiť, a žobráckych miezd vo viac ako sto krajinách chudobného kapitalizmu Latinskej Ameriky, Afriky i Ázie.

            Pre hodnotenie kapitalistickej a socialistickej tendencie vývoja je veľmi dôležitá skutočnosť, že po skončení studenej vojny mal nedemokratické prvky nielen socializmus sovietskeho typu, ale aj kapitalizmus. Výrečným dôkazom  jeho nedemokratického charakteru bolo a je práve jeho rozdelenie na bohatý a chudobný kapitalizmus: na prosperujúci model v priemyslovo vyspelom svete a na servisný model v rozvojovom svete odsúdený na trvalú ekonomickú a sociálnu nedostatočnosť v dôsledku asymetrických a jednostranne výhodných vzťahov. Obidva modely sú pritom súčasťou toho istého kapitalistického systému.

            Bohatý kapitalizmus sa vždy obohacoval na úkor chudobného, rozvojového sveta. Dodnes využíva tradičné diskriminačné mechanizmy: lacnú pracovnú silu vo filiálkach umiestnených v rozvojových (a dnes aj postkomunistických) krajinách, pôžičky s neúmernými a meniacimi sa úrokmi, ktoré zabezpečujú veriteľovi nekonečné splátky a zisky bez investícií. Iba na úrokoch z dlhov odvádzajú chudobné krajiny bankám vo vyspelých štátoch okolo 100 miliárd dolárov ročne. Zadĺžené krajiny si berú nové úvery, aby splatili staré. Nemôžu sa vymaniť zo závislosti. Vyspelé štáty (USA, Európska únia), napriek nadmerným príjmom súvisiacim s poskytovanými pôžičkami a s predajom drahých priemyselných tovarov finančne podporujú pestovanie vlastných poľnohospodárskych produktov (obilia, bavlny, sóje, ryže, kukurice, mäsa atď.) a takýmto netrhovým spôsobom vyraďujú z konkurencie pestovateľov tých istých plodín z rozvojových krajín, ktorí od svojich vlád nedostávajú dotácie.

            Spojené štáty subvencovaním svojej bavlny zruinovali milióny Afričanov, ktorí boli na predaji tejto plodiny existenčne závislí, pretože nemali možnosť iných príjmov. V argentínskej provincii Chaco sa pestovala bavlna dovtedy, kým ju z medzinárodného trhu umelo nevytlačila tá lacnejšia severoamerická. Argentínski pestovatelia ju museli nahradiť sójou. Problém to však nevyriešilo. Pri pestovaní bavlny treba sedem pracovníkov na hektár, pri pestovaní sóje stačí jeden. Nútená zmena plodiny priniesla väčšiu nezamestnanosť a biedu.

            ...Trhový mechanizmus sám osebe nezabezpečí nijakej krajine prosperitu, ak nemá rovnocenné postavenie v medzinárodnej ekonomike. Doposiaľ nebol vytvorený svetový ekonomický systém, v ktorom by pre všetky zúčastnené strany platili tie isté pravidlá. Dôvod je jednoduchý: pre záujemcov o zisky za každú cenu sú asymetrické vzťahy výhodnejšie než férová konkurencia. Pre zisky sú dokonca ochotní použiť štátne dotácie na podporu súkromných farmárov a porušiť vlastnú „zásadu“, že štát nemá zasahovať do trhu.

            Na konci studenej vojny kapitalizmus niesol zodpovednosť za čiernu kroniku a za porušovanie ľudských práv v desiatkach rozvojových krajín... Mal svoj veľký podiel viny na ich zaostalosti, masovej nezamestnanosti, chudobe, negramotnosti, zlej zdravotnej starostlivosti a málo reálnej demokracii... Pripomeňme aspoň jeden údaj z čiernej kroniky z konca osemdesiatych rokov. Denne vtedy zomieralo v rozvojových krajinách 40 tisíc detí vo veku do päť rokov na vyliečiteľné choroby a za 72 hodín sa ich počet vyrovnal počtu obetí atómovej bomby zhodenej na Hirošimu.

            Tí, ktorí sa neoprávnene vyhlásili za víťazov studenej vojny, zamlčovali nedemokratické črty kapitalistického systému. Umožňoval a umožňuje im to prevažujúci mediálny vplyv vo svete, ktorým sa snažia udržať nad kapitalizmom aureolu definitívne víťaznej formácie...“


Zdroj: JURIŠTA, J. Prehra víťazov. Bratislava : IRIS, 2009. 194 s. ISBN 978-80-89256-34-1

Krvavý sonet

Vždy cestou okolo spomienka mlhavá -
na úradnú tabulu mesta Trnava
jej bohaté tvary a línie vznešené
jedného večera uprostred jesene...

čítajúc všetky jej posolstvá, oznamy
päsťou sa pripísal na zoznam pozvaných
tabulu rozbil - čia je to vina?
snáď hnevu, snáď zúfalstva na hore Sinaj

On nepýtal sa, rovno budúcnosť veštil
z pár kúskov skla v zaťatej pästi
že do ludí sa mnoho úderov zmestí
malovaných do plátna či do bolesti

V tej chvíli som pochopil ju len ja -
i vandalstvo je forma umenia
kde nemajú štetce a obrazy
rukami musia lož poraziť

Vtedy však ešte netušil on ani
že jednou ranou spísal dva romány -
prvý jak zbesilý plienitel Ríma
druhý jak Alexander Dumas

Vtedy on ešte netušil ani
že prvý je na skle malovaný
a druhý sa zveruje práve dlani
červených kvapiek divoký kankán
na počesť jeho krvavým hánkam


Klimeux

(z cyklu: Trnavé sonety - Nepi!zódy zo slovenského Ríma)