Ján Jurišta - Prehra víťazov

Studená vojna nemala víťaza

„...Na rozdiel od dočasného sovietskeho spojenca vyšli USA z druhej svetovej vojny ekonomicky posilnené. V západnej Európe si svoj vplyv zabezpečili finančnou podporou vojnou zničeným štátom. Krajiny rozvojového sveta si podmaňovali ekonomickou nadvládou. Využívali na ňu nadnárodné spoločnosti i medzinárodné finančné inštitúcie (Medzinárodný menový fond, Svetovú banku), v ktorých majú väčšinový vplyv. Využili svoje dominantné postavenie a desiatkam zaostalých krajín vnútili systém chudobného kapitalizmu. Konkrétnu predstavu o tomto druhu kapitalizmu si možno vytvoriť prostredníctvom obrazu predrevolučnej Kuby (do roku 1959).

            Najväčší karibský ostrov bol na začiatku 20. storočia do takej miery pokrytý vegetáciou, že sa dalo prejsť z jedného konca na druhý v tieni stromov. Monokultúrny systém založený na pestovaní cukrovej trstiny potreboval množstvo paliva pod kotly cukrovarov a keďže krajina nemala uhlie, bezohľadne sa spalovali lesy, až došlo k narušeniu kolobehu vody. Kuba má množstvo nádherných pláží, ale pre väčšinu Kubáncov boli neprístupné, preto 90% obyvateľov nevedelo pred revolúciou plávať. Paradoxom bolo aj to, že ostrov nemal rybársku flotilu, ani rybný priemysel. Závislosť na severoamerickej ekonomike bola absolútna. Nielen náhradné diely, ale aj zmrzlina a kvety na recepcie sa letecky dovážali z Miami do Havany. Cukor sa vyvážal a cukríky sa dovážali. Tretina obyvateľstva nemala prácu, vyše milióna ľudí nevedelo písať ani čítať. Ulice boli plné žobrajúcich detí postihnutých parazitmi. Vyliečiteľné choroby sa u nesolventnej väčšiny neliečili. To boli niektoré z príčín kubánskej revolúcie. Ilustrácie chudobného kapitalizmu možno uviesť aj zo súčasného obdobia mnohých latinskoamerických, afrických, ale aj ázijských krajín.

            Argentína patrí medzi najbohatšie krajiny pokiaľ ide o prírodné bohatstvo. Spĺňa predpoklady obilnice sveta, chová desiatky miliónov kusov dobytka (dve kravy na obyvateľa), má naftu, plyn a môže ťažiť všetky kovy zaznamenané v Mendelejevovej tabuľke. Napriek tomu v druhej polovici osemdesiatych rokov vláda Raúla Alfonsína rozdávala mesačne takmer poldruha milióna pätnásťkilových balíčkov so základnými potravinami rodinám, ktorým hrozil hlad. Bola to iba náplasť na sociálne problémy, ktoré sa prejavili aj v deväťdesiatych rokoch, kedy nespokojnosť Argentínčanov v niektorých častiach krajiny vyústila do útokov na samoobsluhy a kamióny s potravinami. Príčinou sociálnych problémov bolo postavenie krajiny závislého kapitalizmu.

            V čase vystriedania socializmu kapitalizmom v strednej a východnej Európe (po roku 1989) potenciál kapitalizmu v Severnej Amerike a západnej Európe nebol výsledkom iba efektívnosti trhu, šikovnosti vlastných inžinierov a zručnosti miestnych robotníkov. K bohatstvu Západu prispeli v značnej miere nespravodlivé ekonomické vzťahy s rozvojovým svetom, neprimerane vysoké zisky vytvárané na úkor drahých pôžičiek, ktoré sa nedajú splatiť, a žobráckych miezd vo viac ako sto krajinách chudobného kapitalizmu Latinskej Ameriky, Afriky i Ázie.

            Pre hodnotenie kapitalistickej a socialistickej tendencie vývoja je veľmi dôležitá skutočnosť, že po skončení studenej vojny mal nedemokratické prvky nielen socializmus sovietskeho typu, ale aj kapitalizmus. Výrečným dôkazom  jeho nedemokratického charakteru bolo a je práve jeho rozdelenie na bohatý a chudobný kapitalizmus: na prosperujúci model v priemyslovo vyspelom svete a na servisný model v rozvojovom svete odsúdený na trvalú ekonomickú a sociálnu nedostatočnosť v dôsledku asymetrických a jednostranne výhodných vzťahov. Obidva modely sú pritom súčasťou toho istého kapitalistického systému.

            Bohatý kapitalizmus sa vždy obohacoval na úkor chudobného, rozvojového sveta. Dodnes využíva tradičné diskriminačné mechanizmy: lacnú pracovnú silu vo filiálkach umiestnených v rozvojových (a dnes aj postkomunistických) krajinách, pôžičky s neúmernými a meniacimi sa úrokmi, ktoré zabezpečujú veriteľovi nekonečné splátky a zisky bez investícií. Iba na úrokoch z dlhov odvádzajú chudobné krajiny bankám vo vyspelých štátoch okolo 100 miliárd dolárov ročne. Zadĺžené krajiny si berú nové úvery, aby splatili staré. Nemôžu sa vymaniť zo závislosti. Vyspelé štáty (USA, Európska únia), napriek nadmerným príjmom súvisiacim s poskytovanými pôžičkami a s predajom drahých priemyselných tovarov finančne podporujú pestovanie vlastných poľnohospodárskych produktov (obilia, bavlny, sóje, ryže, kukurice, mäsa atď.) a takýmto netrhovým spôsobom vyraďujú z konkurencie pestovateľov tých istých plodín z rozvojových krajín, ktorí od svojich vlád nedostávajú dotácie.

            Spojené štáty subvencovaním svojej bavlny zruinovali milióny Afričanov, ktorí boli na predaji tejto plodiny existenčne závislí, pretože nemali možnosť iných príjmov. V argentínskej provincii Chaco sa pestovala bavlna dovtedy, kým ju z medzinárodného trhu umelo nevytlačila tá lacnejšia severoamerická. Argentínski pestovatelia ju museli nahradiť sójou. Problém to však nevyriešilo. Pri pestovaní bavlny treba sedem pracovníkov na hektár, pri pestovaní sóje stačí jeden. Nútená zmena plodiny priniesla väčšiu nezamestnanosť a biedu.

            ...Trhový mechanizmus sám osebe nezabezpečí nijakej krajine prosperitu, ak nemá rovnocenné postavenie v medzinárodnej ekonomike. Doposiaľ nebol vytvorený svetový ekonomický systém, v ktorom by pre všetky zúčastnené strany platili tie isté pravidlá. Dôvod je jednoduchý: pre záujemcov o zisky za každú cenu sú asymetrické vzťahy výhodnejšie než férová konkurencia. Pre zisky sú dokonca ochotní použiť štátne dotácie na podporu súkromných farmárov a porušiť vlastnú „zásadu“, že štát nemá zasahovať do trhu.

            Na konci studenej vojny kapitalizmus niesol zodpovednosť za čiernu kroniku a za porušovanie ľudských práv v desiatkach rozvojových krajín... Mal svoj veľký podiel viny na ich zaostalosti, masovej nezamestnanosti, chudobe, negramotnosti, zlej zdravotnej starostlivosti a málo reálnej demokracii... Pripomeňme aspoň jeden údaj z čiernej kroniky z konca osemdesiatych rokov. Denne vtedy zomieralo v rozvojových krajinách 40 tisíc detí vo veku do päť rokov na vyliečiteľné choroby a za 72 hodín sa ich počet vyrovnal počtu obetí atómovej bomby zhodenej na Hirošimu.

            Tí, ktorí sa neoprávnene vyhlásili za víťazov studenej vojny, zamlčovali nedemokratické črty kapitalistického systému. Umožňoval a umožňuje im to prevažujúci mediálny vplyv vo svete, ktorým sa snažia udržať nad kapitalizmom aureolu definitívne víťaznej formácie...“


Zdroj: JURIŠTA, J. Prehra víťazov. Bratislava : IRIS, 2009. 194 s. ISBN 978-80-89256-34-1