piatok 30. septembra 2011

Trepanácia lebky

Aj liek niekedy jedom je              
never čo vravia
biznis je mocnejší než svedomie

Že každá minca má 2 strany
neuzná ten kto je
zmanipulovaný

Vás starých nepotrebujeme
vás už tu nechceme
vás dúfam čo najskôr už iba pochováme

Ale ukradneme vám vaše deti
už nikdy nič
nebude ako predtým

Lebečná trepanácia
vraj bezpečná je ale zabíja
nekonečná manipulácia
čo uchváti už nikdy nevracia

Ukradnutú mládež pevne v rukách máme
vychovávame
a do hláv im všetkým diery vŕtame
                       
Najväčším útlakom je zotročenie myslí
chcú spraviť človeka
duchom na nich závislým

Lebečná trepanácia
vraj bezpečná je ale zabíja
nekonečná manipulácia
čo uchváti už nikdy nevracia

Ukradli nás!
sme zotročená generácia
Získali nás
čo patrí im už sa nevracia
Rozbili nám
lebky svojim dlátom!
Vnútili nám
svoje pravdy za to

Lebečná trepanácia
vraj bezpečná je ale zabíja
nekonečná manipulácia
zotročená generácia


Klimeux

streda 28. septembra 2011

Pozadie spoločenského pokroku

Alebo aj zlo môže byť dobrom


Spoločenský vývoj, pokrok, napredovanie... Všetko je inak v porovnaní s minulosťou, či už vzdialenou 50 rokov, storočie či tisícročie. Nemyslím ani tak pokrok vedy a techniky ako skôr progres v rámci spoločnosti ako takej, jej vnímania hodnôt, spôsobu myslenia, presadzovania a realizovania jej postojov a názorov. Svet je v pohybe, to vedel už Herakleitos z Efezu, vieme to i my dnes.
Otázkou len zostáva, či sa tento pohyb deje na základe náhody, či je iba sledom tisícov náhodných udalostí bez akéhokoľvek vnútorného zmyslu a tým pádom sa deje úplne chaoticky a nepredvídateľne alebo či naopak existuje vnútorný vyšší zmysel spoločenského diania, ktoré smeruje za určitým cieľom.
Ani jednu teóriu nie je zrejme možné úplne potvrdiť a už vôbec nie vyvrátiť. Prvá príde ľuďom celkom logická a teda prijateľná, tá druhá zase stojí na inom druhu logiky - na dialektike, ktorá je jednými zatracovaná, ďalší ju zase považujú za akúsi vyššiu formu logiky.
Jedná sa o akúsi dejinnosť, historicizmus, ako býva táto teória označovaná. Nemá to nič spoločné s tým, či je budúcnosť určená osudom alebo je náhodná. Toto je o niečom inom. Nikto netvrdí, že všetky udalosti, čo sa stali sa stať museli a že to bol osud, že sa snáď nemohli udiať úplne inak. Človek spraví denne desiatky rozhodnutí, pričom každé mohlo dopadnúť inak a všetko by sa tým absolútne zmenilo, to nik nepopiera. V zásade iba ľudia obhajujúci túto koncepciu chápania dejín, vrátane mňa, tvrdia, že všetko má svoj vnútorný účel a že aj navonok chaotické dianie, ktoré tvoria tisíce a tisíce rozhodnutí, sa deje na základe tohto vnútorného zmyslu, takže aj odlišný vývoj by napokon priviedol ľudstvo na rovnakú cestu. Vývoj ide stále dopredu a deje sa na základe boja protikladov. Neexistuje iba áno alebo nie. Iba klad či zápor, ako by to chápala logika. Je tu vždy ešte tretí prvok - ich syntéza, ktorá je motorom pokroku. O tom pojednáva dialektika.
Všetky učenia postavené na tomto spôsobe chápania vývoja sú dnes očierňované, ako sa len dá, označované ako marxistické žvásty, pričom sa neberie do úvahy, že s podobnými myšlienkami prišli už Kant, Fichte či Hegel, nehovoriac o spomínanom Herakleitovi. Je možné, že majú svoje chyby, napokon ľudia môžu len predpokladať, čo je spomínaným vnútorným účelom dejín. Ten môže byť úplne odlišným ale to neznamená, že samotná teória je nesprávna alebo že je na smiech.
Ak sa ohliadneme za dejinami, zistíme, že spoločnosť sa vyvíjala, menila sa a to vzhľadom na jej krátke trvanie (pár tisíc rokov nie je veľa) dosť radikálne. Veď od starovekej otrokárskej spoločnosti cez feudalizmus až po kapitalizmus si ľudstvo prešlo toľkými zmenami, že len slepý by tento pohyb nevnímal. A pohyb sa nemôže len tak zastaviť... I keď dnes sme v štádiu, ktoré by určití ľudia radi prijali na stálo a umelo ho zakonzervovali v jeho doterajšej alebo prípadne ešte horšej podobe. Preto musia stále hľadať nové argumenty pre svoje lži a presviedčať o nich masy. Iní možno broja proti tomu dnešnému štádiu, v ktorom sa nachádzame, to znamená kapitalistickom, a radi by sa vrátili do niektorého predošlého ako rôzni nadšenci stredoveku, monarchisti, ktorí dokonca majú aj svoje politické strany a ďalší. To všetko len nasvedčuje tomu, ako je prvá, hore spomínaná teória o absolútne chaotickom vývoji bez zmyslu zavádzajúca a ako dokáže doviesť ľudí do úplnej zúfalosti a názorovej rozpoltenosti. A o to vlastne dnes aj ide. Udržať ľudí ako tak nejednotných a osamotených, apatických, neschopných proti niečomu vystúpiť, ľudí, čo len nadávajú na drahý chleba a volia si ako voli svojich zástupcov, ktorí vôbec nesledujú ich záujmy.
Veď predsa každý, kto pozná aspoň trochu dejiny, musí jasne vidieť, že zmena je úplne zjavná a neudiala sa len tak. Udiala sa na základe boja. Nemusíme ho hneď nazývať triedny boj, ale každopádne išlo o boj určitých skupín, ktorých záujmy boli úplne protichodné, antagonistické. A o tom je dialektika. Napokon ani samotné pochopenie dejín ako boja rozličných protichodných skupín nie je samozrejmosťou. Aj toto pochopenie podlieha určitému vývoju, určitému boju a trvá nejaký čas. Tiež to funguje na základe systému téza - antitéza - syntéza. Niekto na to príde, ľudia to odmietnu, nadávajú na to, vysmievajú sa tomu ale napokon to možno pochopia sami a nastane spomínaná syntéza, nastane sebauvedomenie si seba v rámci dejín a ich vývoja. Napokon všetky veľké myšlienky boli najprv odmietané.


Toľko k spomínaným dvom teóriám. Prejdime teraz na druhú časť článku a pozrime sa na často pretriasané úvahy o pozadí dejín, o ktorom hovorí aj nadpis článku. O tajných spolkoch, spoločnostiach, slobodomurárskych lóžach, ktoré v minulosti fungovali, často fungujú aj dodnes a ktorých snahou bolo údajne prevziať moc v jednotlivých krajinách, napokon aj celosvetovo. Ťažko stanoviť, do akej dávnej minulosti tieto ich plány možno datovať. Neviem ani povedať, či sú pravdivé. Každopádne dnešné globalistické snahy a nadnárodný kapitalizmus zotročujúci celý svet len dokazuje ich existenciu. Dnes nevládnu vlády, vládnu finančnícke elity. Moc peňazí je silnejšia než tá naša, zverená do rúk volených zástupcov. Smutné je, že našich vládcov vlastne ani nepoznáme.
Istotne tu však tá dnešná elita oligarchov nebola odjakživa ale musela sa k moci nejako dostať. To sa jej samozrejme podarilo cez peniaze. Ale tie by sami o sebe nestačili. Museli hlavne presvedčiť ľudí, museli ich získať na svoju stranu a to sa dá ľahko dosiahnuť peknými ideálmi.
Mnoho ľudí, ktorí sa zaoberajú touto problematikou, poukazuje na historické súvislosti a na prepojenie rôznych významných osobností so spomínanými tajnými spolkami, takisto na ich prepojenie s revolúciami a pseudohumanistickými myšlienkami, ktorých jediným účelom bolo dosiahnutie svetovlády.
Je to možné. Ťažko si spraviť na vec názor. Môže to tak byť aj nemusí.
Za humanizmom a renesanciou, akousi "obrodnou" fázou vývoja spoločnosti, ktorá je chápaná kladne, stáli v pozadí záujmy bankárov, akými boli napríklad rod Medicijovcov vo Florencii, ktorí nutne potrebovali čo najskôr zlomiť moc aristokracie, zrušiť feudalizmus, pohaniť stredovek a cirkev a dostať k moci seba, tzn. bohatých mešťanov, obchodníkov, budúcich kapitalistov.
Po reakčnom baroku tieto tendencie pokračovali aj v dobe osvietenstva, kedy boli pekné myšlienky filozofov využívané tými istými skupinami - obchodníkmi, bankármi, buržoáziou na uľahčenie si cesty k moci, čo sa i podarilo sériou revolúcií. Zmanipulovali ľudí a pod rúškom humanistických ideálov ala sloboda, rovnosť, bratstvo sa im podarilo definitívne dostať k moci.
Kruté pravdy... Avšak ja tvrdím (a preto aj ten dlhý úvod o dejinnosti a dialektike), že teraz netreba všetky dané historické udalosti odsúdiť a biť sa za to, aby sa vrátil dobrý a spravodlivý stredovek, aby bol štát opäť spätý s cirkvou a za obnovenie tradičných hodnôt. To je úplne spiatočnícky, reakcionársky postoj. Alebo ďalší čo kričia, že treba zobrať moc bankárom a korporátnym magnátom a vrátiť späť starú dobrú demokraciu so spravodlivou vládou. Lenže tá nikdy neexistovala! A ani nebude! Na jednu stranu súhlasím s ľuďmi, ktorí sa o túto problematiku zaujímajú a vážim si, že sa neboja pozrieť do očí niektorým pravdám. Na druhej strane nechápem ich "revolučnosť" a zároveň spiatočnícky postoj.
A tu sa vraciam opäť k dialektike. Keby sa len trochu snažili pochopiť jej význam, možno by mali na vec iný pohľad.
Totiž aj zlý úmysel alebo zlý skutok môže byť v určitej dobe prínosom, môže byť užitočný pre spoločnosť a teda dobrý.
Medicijovci zrejme boli bankári, ktorí sledovali len svoje záujmy a aj keby celá renesancia vznikla len na ich popud (čo sa určite nestalo) nemožno to z historického hľadiska považovať za zlé. V tejto dobe jednoducho aj ich myšlienky a zvrhlé plány predstavovali pokrok oproti dovtedajšiemu usporiadaniu.
Tak isto na celom osvietenstve a Francúzskej revolúcii najviac zarobili Rotschildovci a iní bankári a novovzniknutí kapitalisti. Preto napokon aj revolúciu robili alebo skôr podporovali. To iba lúza si myslela, že bojuje za svoje práva. Ale kvôli tomu nemožno odsúdiť celé revolučné hnutie ako také. Aj tie hnusné rotschildovské banky predstavovali akýsi pokrok oproti predošlému prehnitému monarchistickému zriadeniu. To predsa nemôžem chváliť, len kvôli faktu, že z dnešného pohľadu sú bankári tým zlom. Za to, že sú zlí predsa nebudem žiadať návrat Ľudovíta XVI. 
Aj zlo môže predstavovať za určitých okolností pokrok oproti zlu predošlému.
To neznamená, že ho schvaľujem, iba ho považujem za historicky nutné a dôležité.
V rámci revolúcií alebo revolučných hnutí vždy existuje viac názorových smerov, pričom jedny revolúciou dosiahnu svoje ciele a tí druhí zostanú zákonite nespokojní, stanú sa z nich sklamaní revolucionári, pretože ich myšlienka bola natoľko pokroková, že nemohla byť v danom období uskutočnená. Tí spokojní využili všetkých ostatných, aby sa dostali k moci a potom sa ju už len snažia udržať za každú cenu a tým sa z nich stávajú nepriatelia ďalšieho spoločenského vývoja. Takže z revolucionárov sa stanú reakcionármi. Opäť sa teda pôvodne jednotné hnutie na troskách zničeného starého systému rozdelí na dva tábory, ktoré odteraz bojujú proti sebe.
Zoberme si situáciu v Anglicku v 17. storočí. Existovalo tam niekoľko politických strán či frakcií, ktorých spoločným cieľom bol boj proti starému systému, ktorý nezaručoval práva a slobody. Spoločne požadovali zmenu. 1689 - prijatie Bill of Rights, umiernení parlamentaristi dosahujú to, čo chceli. Anglicko sa stáva konštitučnou monarchiou. Radikálni diggeri však nevyhnutne musia zostať sklamaní z neúspechu svojich požiadaviek.
Francúzsko o sto rokov neskôr... Paríž je hore nohami. Vyzerá to, že povstali doslova všetci proti zhýralej šľachte a panovníkovi. Avšak samozrejme i tu nie sú jednotní. Kapitalisti, buržoázia, bohaté meštianstvo víťazí, dosahujú svoj cieľ, radikálni jakobíni sú porazení (aj keď i o nich som počul už všeličo negatívne, ak nerátam teror čo rozpútali). Lúza, ktorá sa bila za heslá slobody, rovnosti a bratstva nedosahuje vôbec nič. Slobodu získavajú len bohatí, rovnosť iba pred zákonom a i to len taká formálna ako dnes, a bratstvo bolo aj tak viac-menej len do počtu. Rotschild a spol. sa smeje... odsúdeniahodné? Nie. Potrebné a nevyhnutné.
Ako som už napísal, aj zlo môže byť v istej dobe dobrom, tzn. napredovaním.
Podarilo sa dosiahnuť tieto ciele:
1) zvrhnutie monarchie, absolutizmu, presadenie konštitucionalizmu - pozitívne
2) zlomenie moci, vplyvu cirkvi na svetskú sféru - pozitívne
3) presadzovanie ústav, práv a slobôd - pozitívne

Tým ale kapitalisti, liberáli dosiahli svoje zámery a už nechcú ďalší pokrok. Nastáva zlom... Od tejto chvíle sa ich "pokrokový" prístup stáva reakciou.
Preto tvrdím, že dnes liberalizmus nemá čo ponúknuť lebo svoje ciele dosiahol v 18., 19. storočí. Vtedy prestal byť pokrokovým a užitočným pre spoločenský vývoj, začal byť paradoxne brzdou vývoja, preto dnes musí riešiť určité kontroverzné témy, aby mal aspoň nejakú agendu, ktorá pritiahne voličov. Ale o tom inokedy...
Kapitalizmus taktiež nebol zlý odjakživa, predstavoval progres a jeho nástup bol nevyhnutný. Za čas však začal výrazne zahnívať. Spomínaná elita oligarchov ho potrebovala udržať, zachrániť a o to sa snaží dodnes. Nadnárodný kapitalizmus, akási centralizovaná svetová diktatúra kapitálu predstavuje spôsob, ako to dokázať. A to je presne tá brzda pokroku. Darmo ma bude nejaký liberál presviedčať, že nie. Preto neverím liberálom, pseudohumanistom, ani konzervatívcom, ani medzinárodným, nevládnym organizáciám, kecom o ľudských právach. Všetkým, ktorí údajne bojujú za lepšie zajtrajšky, ale iba v rámci tohto systému. Je to buď pretvárka alebo nepochopenie historickej nutnosti, že spoločnosť musí ísť ďalej a že kapitalizmus je len prechodné obdobie, tak ako nimi boli tie predošlé.


Klimeux

utorok 27. septembra 2011

Zóna ohrozenia

Jedna zo starších vecí. Napísaná bola už pomerne dávno, takže tu je jej vynovená verzia :P


Stále žiť podla nejakých cudzích pravidiel   
ktoré zasa ďalší mozgovládca vymyslel
a ty sa musíš vždycky len nimi riadiť
v záujme štátu trebárs sa nechať aj zabiť

Dobre sa pozri, dobre sa zadívaj na nich
na tých čo prišli robiť mier so zbraňami
dobre sa pozri a zapamätaj si ich tvár
jeden jak druhý a každý horší ako vrah

Tak stáť
si v zóne ohrozenia
na živote
tak vráť
sa rýchlo späť
dokial ťa nechytili

Tebe sa hnusí na to všetko iba pomyslieť
taká je pravda, taký je dnešný hnusný svet
náš posledný vlak čoskoro vykolají
do ciela asi už nikdy nedorazí

Tak načo žili, začo sa obetovali
tisíce ludí, za všetky hlúpe omyly
a prečo teraz by sa malo niečo zmeniť
zničili všetkých a už tu nikoho neni

Tak stáť
si v zóne ohrozenia
na živote
tak vráť
sa rýchlo späť
dokial ťa nechytili

Každý raz pozná ten pocit nemilý
keď zistí že sami seba sme zabili
každý ti vrazí dýku kludne do chrbta
môžeš to čakať aj od vlastného brata
                       
Veď je to lahké s úsmevom zavraždiť
dokáže to dnes skoro každý
a ty sa učíš tiež už velmi rýchlo
aby si čo najskôr niekoho zapichol


Klimeux

pondelok 26. septembra 2011

Ústavné (ne)slobody


Tento článok pojednáva o základných právach a slobodách, ktoré nám zaručuje naša ústava. Mnoho ľudí ústavu nečítalo, niektorí ju ani nevideli, podaktorí možno ani nevedia, že ústavu máme... pre tých teda potešujúca správa.. máme ju :) Avšak čo nie je až také potešujúce je jej obsah. Pokúsim sa v stručnosti vyjadriť k niektorým právam v nej obsiahnutým, s ktorými buď nesúhlasím, ku ktorým mám výhrady alebo ktoré naopak uznávam, avšak realita ukazuje, že v praxi sú skôr pošliapavané než dodržiavané a že to občas vyzerá ako by tu vládlo stanné právo a nie ústava.

O právach a slobodách hovorí druhá hlava ústavy. Napíšem vždy číslo príslušného článku, odseky si už nájdite sami.
Článok 12 - Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Tak táto fráza znie skôr ako z románu Utópia alebo Slnečný štát. Je tak všeobecná, že ju ťažko vôbec komentovať a preto sa bližšie vyjadrím až ku konkrétnym právam, o ktorých je v nej reč.

Článok 17 - Osobná sloboda sa zaručuje. To je každopádne pozitívna informácia, práve som si oddýchol, že nežijem ako otrok v starom Ríme :P ..nuž, to je naozaj pekné, že máme osobnú slobodu ale čo z toho, keď nám chýba sloboda ekonomická? O tej v celej ústave nie je ani zmienka napriek tomu, že je to sloboda úplne zásadná a prvoradá. Dúfam, že právo na prácu alebo na podnikanie teraz nikto nebude chápať ako ekonomickú slobodu, lebo to je dosť mylné. Ekonomická alebo hospodárska sloboda je vlastne právo na slobodu práce, tzn. nebyť ekonomicky závislý na svojom zamestnávateľovi, vlastníkovi.. slovami zatracovaných "vykorisťovaný" (nechcel som to slovo použiť ale je fakt výstižné). Vyrábať, a zároveň mať úžitok z celej hodnoty vyrobenej veci, vyrábať pre seba.. nie pre vlastníka, ktorý vydelí len nejakú almužnu z celkovej hodnoty veci pre človeka a o zvyšok ho okradne.
Tým som len chcel povedať, že osobná sloboda bez ekonomickej je nám platná asi ako mŕtvemu zimník :)

Článok 19 - Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
To je taktiež moc pekné ale čo na tom, keď internetové prehliadače a sociálne siete už majú o nás toľko informácií, že by o každom mohli vydať knihu. Najhoršie ale asi je, že ľudia im tieto informácie poskytujú sami a ochotne. Bohvie, komu všetkému sú tieto údaje predávané :P

Článok 20 - Každý má právo vlastniť majetok... Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných... A tu je práve rozpor medzi tým, čo je základné právo a čo nie. Základné právo podľa ústavy je vlastne to, čo daný autor určí za takéto právo. Je to čisto na jeho vôli. Tomuto hovoríme sloboda? Že nám niekto nadiktuje zoznam práv, ktoré za práva budeme považovať a tie čo neuzná, právami proste nebudú? A my všetci to budeme slepo rešpektovať? To je celé úplne zvrátené. Základnými právami už zo samej podstaty tohto slova majú byť práva prirodzené, práva človeku vlastné na základe jeho prirodzenosti (nie práva prírodné alebo z prírody, lebo nie sme zvieratá a nie všetko v prírode je zároveň pre nás prirodzené). Vedú sa dohady, ktoré to vlastne sú. Každopádne môj názor je, že právo vlastniť prirodzeným, teda základným právom nie je a ani nemôže byť. Človek môže niečo držať, niečo používať pre svoju potrebu, to je prirodzené.. ale vlastniť? Kto oprávnil toho prvého vlastníka, aby mohol začať niečo vlastniť? Proste iba prišiel a povedal, že odteraz je to jeho? Dnes by sme také niečo označili za krádež. Môžete mi protirečiť, že zabrať vec nikomu nepatriacu krádežou nie je :P ..lenže tá vec nebola nikoho! Mohli ju využívať (nie vlastniť) všetci ostatní, čo im bolo znemožnené. Takže touto odbočkou som len chcel poukázať na to, ako sa z krádeže urobilo základné ľudské právo...
Tí, čo vlastnia, vymysleli zákony, ktoré obhajujú tento ich zločin a prehlasujú ho za ich právo, čo ľudia ochotne prijali s vidinou, že tiež budú môcť vlastniť aspoň nejaké drobné, čo zo stola zmetú na zem tí ozajstní vlastníci - majitelia tovární, priemyselníci, vlastníci korporácií, akcionári a rôzna iná háveď.
Takýto názor je ale neprípustný, keďže ním podľa ústavy vlastne popieram "základné ľudské právo", ktoré si oni vymysleli a tým pádom sa pohybujem dosť na hrane zákona. Už iba tým, že vyjadrím svoj názor, môžem byť kriminalizovaný. Ale o tom neskôr...
Vlastníctvo vraj nemožno zneužiť na ujmu práv iných, ako sa píše v ústave. Nie je snáď vlastnenie výrobných prostriedkov, na ktorých sú závislí ľudia v nich pracujúci, zneužitím na ujmu ich práv?
Právo vlastniť je v skutočnosti jediné, pre spomínanú háveď podstatné, právo. Ostatné slobody sú viac-menej len do počtu, aby zakryli ľuďom oči. Vždy im išlo iba o toto právo. A ak teraz bojujú proti porušovaniu základných práv a slobôd vedzte, že im nejde ani o rasizmus, ani o fašizmus či xenofóbiu, ide im len a len o majetok. Boja sa, že by niekto mohol spochybniť jeho legálnosť, že by spochybnil toto jediné právo, že by odmietol článok 20.

Článok 21 - Obydlie je nedotknuteľné... Domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu... keď je to nevyhnutné na ochranu života, zdravia, majetku osôb, práv a slobôd alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku... Pripadá mi to dosť zneužiteľné. V osobitných predpisoch určite je zadefinovaný pojem závažné ohrozenie verejného poriadku ale mne to príde skôr tak, že policajt v podstate môže vniknúť do bytu či domu kedykoľvek, nejaké to svoje podozrenie si už ľahko zdôvodní, poprípade podstrčí falošné dôkazy, ako sa to neraz stalo. Ale na druhú stranu verím, že niektorým ľuďom takýto včasný zásah možno zachránil aj život, keď boli v ohrození.
Tiež ťažko posúdiť, aký príkaz je odôvodnený. Občas sa uskutoční domová prehliadka na základe súdneho príkazu a nič sa tam nenájde, takže bol taký príkaz odôvodnený? Ak existovalo podozrenie, tak asi hej. Ale také podozrenie sa dá ľahko vymyslieť :P
Avšak stále sme na tom dobre v porovnaní s USA, kde už ani ten súdny príkaz nepotrebujú. Stačí podozrenie z "terorizmu" a netreba žiadny príkaz, ide sa rovno na vec. Potom vás zastrelia priamo v byte, aby ste sa nemohli hájiť a povedia, že ste na nich mierili zbraňou i keď ste žiadnu nemali. A na druhý deň si už len ľudia prečítajú titulok v novinách, že terorista bol zastrelený vo vlastnom byte a oddýchnu si, že o jedného hajzla menej. Toto sa okolo nás deje každý deň.

Článok 22 - Listové tajomstvo... ochrana osobných údajov sa zaručujú.
K tomu som sa už vyjadril pár článkov dozadu.

Článok 23 - Sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje. Tak na tomto článku sa musím vyslovene zasmiať. Aký slobodný pohyb, keď o každom mojom kroku všetko vedia? Tým teraz nemyslím len nejaké priemyselné kamery.. Na jednu stranu mi hovoria o slobode pohybu a na druhú stranu ma nútia nosiť zo sebou všade 15 čipových kariet, podľa ktorých ma vysledujú lepšie než sliediaci pes. Občiansky preukaz, ISIC karta, platobná karta... proste všade nás len zahrnú kartami, ktoré nám majú zjednodušiť život ale zároveň obsahujú rôzne naše osobné dáta a taktiež sa dá vysledovať, kde sa zrovna nachádzame. Chápať slobodu pohybu a pobytu len tak, že môžem ísť kam chcem, je značne zjednodušené. Pohyb je slobodný len vtedy, keď ma niekto neustále nesleduje a nekontroluje moju polohu, čo sa môže ľahko diať. Nakoniec satelity tiež dokážu divy, keďže zvládnu vyfotiť aj úplný detail z vesmíru.

Článok 24 - Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú... Podmienky výkonu práv možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia, mravnosti alebo práv a slobôd iných.
V podstate druhá veta vyvracia prvú. Sloboda myslenia, svedomia alebo vyznania je absolútna a nemožno ju ničím obmedziť. Moju osobnú slobodu možno obmedziť osobnou slobodou druhého, slobodu pohybu možno obmedziť slobodou pohybu druhého... ale ako je možné obmedziť slobodu myslenia??? Myseľ nepozná hranice ani vymedzenia, čo si môže myslieť a čo nie. Ak by som mal vybrať doslova najtotalitnejší článok ústavy, bude to asi tento. Je to na pozvracanie! A taktiež je na pozvracanie, že si to prakticky nikto neuvedomuje.
Za odlišný názor trestalo už veľa systémov, ale aby mi niekto diktoval ešte aj čo si smiem myslieť, to už je priveľa! Je to doslova zotročenie mysle človeka. Čo už môže byť horšie?
Samozrejme opäť toto svinstvo zakryli za demokratickú spoločnosť a podobné žvásty. Kto povedal, že demokracia je nejaké absolútno? Absolútne dobro a blaho ľudstva? Kto ju pasoval za najvyšší nedotknuteľný ideál? Zakázať niekomu byť proti demokracii je predsa samo o sebe nedemokratické.

Článok 25 - Obrana Slovenskej republiky je povinnosťou a vecou cti občanov. Mojou vecou cti určite nie je brániť štát, ktorý mi nedovolí ani slobodne myslieť...

Článok 26 - Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Zase ďalší vtip. Ako môže byť zaručená sloboda prejavu, keď si niektoré veci nesmiem ani myslieť? Tým pádom ich nemôžem ani nahlas prezentovať. Opäť je to o tom, že môžem povedať čo chcem, len to nesmie byť v rozpore s právami a slobodami, ktoré určili oni. Tak ďakujem pekne. Proste, stále tá istá rozprávka.
Právo na informácie? Hej. Právo na pravdivé a objektívne informácie? Ťažko. Svoje zavádzajúce a protichodné správy si môžu naše milé médiá niekam schovať! Kde sú tie správy o revolúcii na Islande? Kde? Ani zmienka. Volám to efekt prázdny autobus. Išiel raz autobus plný ľudí a nabúral do zastávky. Večer v správach povedali, že v čase nehody v autobuse našťastie nikto nebol :D vtipné nie? Takže toľko k objektívnosti informácií.

Článok 27 - Petičné právo sa zaručuje...Petíciou nemožno vyzývať na porušovanie základných práv a slobôd. Opäť rovnaká pesnička. Dve vety, úplne protirečivé. Prečo píšu, že petičné právo sa zaručuje? Prečo nenapíšu, že petičné právo týkajúce sa nami vybraných otázok sa zaručuje? To by bolo pravdivé... takto sú to len riadky plné lží.

Článok 28 - Právo pokojne sa zhromažďovať sa zaručuje. Jediné, čo možno kladne ohodnotiť je, že už vyše 20 rokov nie je treba na zhromaždenie povolenie (i keď médiá stále často používajú, úplne nepochopiteľne, pojem "nepovolené zhromaždenie").
Zhromažďovacie právo podrobnejšie upravuje zákon. Po jeho prečítaní môžete ťažko nájsť pre zhromaždenie iné slovo ako fraška. Povolenie sice netreba, zato je potrebné zhromaždenie "oznámiť", príslušný orgán samozrejme môže toto zhromaždenie za určitých okolností zakázať a to z dôvodov, ktoré tu už niekoľko krát boli spomínané vyššie. Takže aký je rozdiel medzi povolením a oznámením? Veď za socíku vám tiež povolili zhromaždenie ak ste neprotestovali proti určitým veciam :P Ak ho nepovolili a konalo sa, dostali ste obuškami. Ak ho dnes zakážu a koná sa, dostanete obuškami :)
Rozdiel je len v tom, že dnes sa môže konať i neoznámené zhromaždenie (ak nesmeruje k popieraniu práv a slobôd atď.) s tým, že možno dostanete obuškami, aj keď by ste nemali ale každopádne zvolávateľ dostane pokutu za neoznámenie zhromaždenia.
Celkom vtipné mi prišlo, že zhromaždenia sa nesmú konať v okruhu 100 metrov od zákonodarných zborov... tak kde sa majú teda konať? veď keď už protestovať, tak hlavne tam.
Zákon sa tvári, že oznamovacia povinnosť je tu hlavne kvôli bezpečnosti, aby sa mohli pripraviť priestory, aby na pokojný priebeh zhromaždenia mohlo dohliadať dostatok policajtov a aby sa mohol vykonať potrebný odklon dopravy. Zaujímavé, že za zhromaždenia sa nepovažujú, tým pádom ani oznamovacej povinnosti nepodliehajú napríklad zhromaždenia súvisiace s poskytovaním služieb. Čiže v prípade, že poskytujem nejakú službu a na námestí sa zíde 5000 ľudí, netreba to oznamovať, vôbec nemôže dôjsť k obmedzeniu dopravy alebo k narušeniu bezpečnosti :P tam zrazu policajtov netreba ale keď sa zídu občania a chcú snáď proti niečomu protestovať, už je tam celá armáda ťažkoodencov.
Ešte nejaký vtip na záver. Zhromaždením nesmie dôjsť k rušeniu nočného kľudu. To znamená, musí byť ukončené, než sa ide spinkať. Po ukončení zhromaždenia sú jeho účastníci povinní sa rozísť. Takže sa zišli, zanadávali si a keďže už bolo veľa hodín, rozišli sa a išli do svojich domovov. To mohli rovno len sedieť v krčme a nadávať, vyšlo by to asi narovnako a nemuseli to dokonca ani oznamovať. Fraška je na toto asi ešte slabé slovo.
O ďalších právach a slobodách už po tomto ani nemá zmysel sa vyjadrovať.


Takže takto zatočil náš demokratický štát so základnými ľudskými právami. Jedny neuznal, iné si vymyslel, niektoré okresal a z ďalších urobil paródiu na práva.


Klimeux

utorok 20. septembra 2011

Sloboda od McDonalda

Narodil som sa do slobody           
do lepšej slobodnejšej doby
slobodne mi dovolia dýchať
slobodne im otroka robiť
                       
Slobodný je ten kto súhlasí
ostatní budú zakázaní
sloboda to sú v urne hlasy
slobodu má ten kto je s vami

Slobodný si
slobodne môžeš s nimi súhlasiť
každoročne
oslavovať víťazstvo slobody

Slobodne pchaj sa v McDonalde
slobodne vyrúbaj pralesy
slobodu na kreditnej karte
podla ich gusta užívaj si

Sloboda to je Amerika
to je náš vzor, naša cesta
tak šírme ich demokraciu
najlepšie slobodne, nasilu

Slobodný si
slobodne môžeš s nimi súhlasiť
každoročne
oslavovať víťazstvo slobody

Slobodu!
Z McDonaldu!
CoCaColu!
Z bilboardu!

Slobodu!
Z USA!
Srdce mi
zaplesá!

Slobodne môžeš ísť kupredu
na malú či velkú potrebu
význam slova sa nejako stráca
z ich slobody sa mi chce zvracať


Klimeux

nedeľa 18. septembra 2011

Zmysel

Prečo sa stále iba trápime?             
prečo už nejdú písať rýmy?
prečo vždy to cenné spálime
a žijeme bôlmi starými?
                       
Prečo nie je všetko ako bolo vždycky?
prečo skrývame čo chceme?
prečo som taký patetický?
prečo sú naše prosby nemé?

Prečo vypili sme srdce do dna?
nezostalo ani trochu z neho?
prečo teraz nie je chvíla vhodná
zobudiť sa zo sna bezsenného?

Prečo neskončí niečo skôr ako začne?
prečo spôsobí škody tak značné?

Prečo je skala z kameňa?
prečo má týždeň stredy?
prečo z večného lámania
skál človek je tak bledý?

Prečo nikto nenaučil plakať skalu?
prečo kameň nenapíše básne?
prečo vždy úlohu má malú
ten kto v jaskyni posledný zhasne?

Prečo sme zabili seba?
prečo stali sme sa vrahmi?
prečo je už ďalšia streda?
prečo je vždy dôvod hlavný?

Prečo nikto nepochopí zmysel?
prečo stále opakovať znova
bezvýznam čo z toho vzišiel?
len slová, slová, slová...


Klimeux

piatok 16. septembra 2011

Skutočná ilúzia

Povedz mi čo je realita                     
ukáž mi čo je skutočný svet
jak vieš že vôbec žijem, dýcham
čo keď tu okrem teba nikoho niet

Zamyslel si sa niekedy
že si tu len ty a iba ty sám
a celá táto realita
len predstava tvoja a čistý klam

Existuješ len ty a nikto iný
existuješ sám a my sme vidiny
existujeme iba v tvojej mysli
odídeme tak ako sme aj prišli

Ilúzia je dokonalá
celý svet iba v tvojej hlave
a kto má právo posudzovať
čo je falošné, čo je pravé

Existuješ len ty a nikto iný
existuješ sám a my sme vidiny
existujeme iba v tvojej mysli
odídeme tak ako sme aj prišli


Klimeux

pondelok 12. septembra 2011

Strach a diktátorstvo


Strach je prirodzenou ľudskou vlastnosťou. Každý sa niečoho bojí, často krát sú však obavy väčšie ako reálne hroziace nebezpečenstvo. Pod vplyvom strachu jedná človek často nerozumne, neprimerane a úplne inak ako by reagoval za iných okolností.

Diktátor je neobmedzený vládca, tyran, vodca, ktorý vládne sám ako jednotlivec, prípadne sa môže jednať o úzku skupinu osôb, tzv. elitu. Diktátorom je podľa môjho aj zákon, pričom je možné mi oponovať tým, že zákon slúži práve na to, aby sa diktátorom neumožnilo dostať sa k moci alebo aby sa ich moc obmedzila.
Zákon má stáť nad všetkými. Lenže na druhú stranu, nerobí to samo zákon diktátorom? Neosobným diktátorom, ktorý pristupuje ku všetkým rovnako, bez svedomia, je všeobecne záväzný a nemá tvár človeka ale paragrafu. Nehľadiac na to, že aj zákon sám je vytváraný ľuďmi hore, ktorí určia čo sa smie a čo nie.

Kedy došlo k prepojeniu pojmov strach a diktátor neviem s istotou povedať, každopádne je zjavné, že k nemu prišlo. Vystrašení ľudia zistili, že potrebujú diktátora a diktátor zistil, že potrebuje strach, resp. vystrašených ľudí. Jeden bez druhého neprežije.
Toto spojenie možno v histórii vysledovať až do obdobia rímskej republiky, kedy senát a orgány podobné tým dnešným, demokratickým museli v čase vojny alebo ohrozenia ustúpiť diktátorovi, ktorý bol zvolený na dobu 6 mesiacov a disponoval viac-menej neobmedzenou mocou. 
Po 6 mesiacoch si náš drahý diktátor povedal, že by bolo fajn, keby mohol svoju krutovládu  nejako predĺžiť. Lenže ako? Lehota sa blíži ku koncu, situácia sa už tiež ukľudnila, žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Čo s tým? A tak sa rozhodol, že sa pokúsi udržať nejaký konflikt alebo vojnu, vyvolá v ľuďoch a v senáte strach, zároveň však musí poskytnúť na danú situáciu určité riešenie alebo východisko, inak by mohol byť vymenovaný na jeho miesto niekto iný, čo by predsa nechcel. A tak sa zrodila táto ohyzdná, zároveň však geniálna myšlienka. Došlo k významnému prepojeniu strachu a diktátorstva. Bol zvolený na ďalších 6 mesiacov, poprípade ho vystrašený senát vymenoval diktátorom na dobu neurčitú čo sa stretlo s kladnou odozvou lúzy, ktorá pri ňom spohodlnela, dostávala chlieb zadarmo a nechala sa ľahko kúpiť hrami. To už sme vlastne v 1. storočí p.n.l., v dobe Sullu, či Caesara.
Keby bol náš starý Julius čo k čomu, mohol sa podeliť o svoje znalosti a popri svojich ďalších dielach napísať aj toto: Gaius Julius Caesar - Ako sa stať diktátorom, príručka pre začiatočníkov a stredne pokročilých. Možno by mohlo vyjsť aj viac dielov :)
Nenapísal, škoda... Napriek tomu si zrejme mnoho moderných vládcov vzalo príklad a pokračovali v zdokonaľovaní týchto metód, často do takých sofistikovaných podôb, že už i sám Caesar by pri nich začal pôsobiť ako malý školák.
K znovuobjaveniu tejto myšlienky došlo so zrodom modernej demokracie. Dovtedy vládol panovník, ktorý nepotreboval nijaké dôvody pre svoju vládu, zdôvodnil svoj titul buď na základe božej vôle alebo si svoj nárok presadil mečom.
Však v demokracii, keď sa ľudia zázrakom dozvedeli, že majú práva, už len ťažko presadzovať svoju moc takýmto stredovekým spôsobom. A tak je nutné neustále vytvárať problémy, vyvolávať konflikty a živiť ich čo najdlhšie sa len dá. Navonok sa treba samozrejme tváriť, že jediné čo vláde leží na srdci je ich riešenie, avšak opak je pravdou.
Nie je to len o tom, že režim potrebuje nepriateľa, aby prežil. Potrebuje veľa problémov a veľa nepriateľov, aby mohol stále viac a viac priťahovať oprate ľuďom, stále viac ich zotročovať a pripútavať k sebe tak, aby si toho občania neboli vedomí alebo aby to považovali prinajhoršom za nutné zlo.
Tento proces volám inštitucionalizácia. Písal som o nej v predchádzajúcom príspevku.
Istí ľudia zistili na základe historickej skúsenosti, že diktatúra môže pretrvať dlhšiu dobu iba za predpokladu, že ju ľudia schvaľujú, tzn. neberú ju za niečo zlé, resp. si ju vôbec neuvedomujú. A tu sa opäť vracia na scénu zmieňovaný strach, ktorý poslúži ako výborný prostriedok na udržanie priazne občanov voči systému.
V ďalších riadkoch by som chcel uviesť na príkladoch ako sa vlastne tento strach vyrába...

1. Vonkajšie ohrozenie
Terorizmus - pomerne známy a používaný pojem. Písať toho veľa o ňom nemá zmysel, stretávame sa s ním denne v televíznych novinách, stále ho rozoberajú médiá. Chápeme ho ako hrozbu zvonku, vyvoláva v nás obavy a protiarabské nálady. Naša fabrika na strach tu funguje dokonale. Problém sa doslova vyrobil. Teraz môže slúžiť jednak ako zámienka pre vedenie vojen proti arabským krajinám, ktoré následne môžu byť "kolonizované" veľkými korporáciami a jednak vďaka vytvorenej atmosfére strachu poslúži ako vhodný dôvod na celkové sprísnenie zákonov a obmedzenie slobôd občanov. Niečo na spôsob stanného práva.
Ľudia sa pre svoju bezpečnosť radi vzdajú slobody...
Komunizmus, diktatúry - krajiny ako KĽDR a podobné, ktoré údajne predstavujú bezpečnostnú hrozbu, takže sa bezpečnostní analytici na TA3 predbiehajú v hrôzostrašných scenároch blížiaceho sa armagedonu. Jadrový program Iránu je samozrejme tiež nebezpečný. Krajiny ako Venezuela či Kuba sú úplne zatracované a žiadny novinár sa neopováži o nich napísať čo i len jedno kladné slovo. Ja ich tiež neobhajujem, ide len o to, že sa vydali inou cestou a zato boli odsúdené.
Za existencie Sovietskeho zväzu bolo zastavenie postupu komunizmu super zámienkou pre USA na začatie viacerých vojen. Skutočné príčiny boli často odlišné. Každopádne vystrašení občania hneď s radosťou prikývli na takúto vojnu aj keď v nej potom vyhaslo množstvo nevinných životov.

2. Vnútorné problémy
Extrémizmus, radikalizmus - je považovaný za jeden z hlavných problémov dnešnej doby. Námestia plné pravicových extrémistov, ktorí šíria nenávisť voči iným rasám a etnikám. Ešteže máme rôzne organizácie proti rasizmu ako Otvorená spoločnosť, financované Sorosom, známym "filantropom" a finančným podvodníkom.
Lenže opäť nie je všetko ako sa zdá. Ja rozhodne so žiadnymi nacionalistami ani ultrapravičiarmi, ako ich nazývajú, nemám a ani nechcem mať nič spoločné, nakoľko sa ich "filozofia" vymyká zdravému rozumu.
Lenže na druhú stranu, bez ohľadu na ich myšlienky, celá situácia okolo extrémizmu bola štátom zneužitá. Ľudia totiž opäť začínajú byť trestaní za názor.
Voltaire, raz povedal veľkú myšlienku: "Nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale do poslednej kvapky krvi budem brániť tvoje právo povedať to" a s tým bezvýhradne súhlasím. Koľko ľudí, toľko názorov. Jedny sú možno múdre, iné hlúpe, niektoré dokonca zvrátené. Ťažko ich súdiť, každému môže prísť rozumné niečo iné, je to subjektívne. Ale kto dal štátu výsadné právo posudzovať, čo je správny názor a čo nie?
V praxi to funguje asi tak, že sloboda slova je len nesmieš hovoriť to čo nám nevyhovuje. Takže sa buď pridáš na stranu režimu a budeš "slobodne" súhlasiť alebo si jednoducho posedíš v base :P nie je náhodou toto totalita?
Štát to vymyslel veľmi šalamúnsky. V zásade si môže každý hovoriť čo chce - tzn. že sa rešpektujú ľudské práva, ktoré sú aj na základe samotnej ústavy postavené na najvyššiu úroveň v rámci každej demokratickej spoločnosti, a preto nikto nemôže hovoriť nič, čo by smerovalo k potláčaniu daných ľudských práv a slobôd. Vymysleli si na to termín "sympatizovanie s hnutiami smerujúcimi k potláčaniu ľudský práv". Lenže paradoxne, tento zákaz úplne celú slobodu slova neguje. Takže naši politici, organizácie a hnutia hájace ľudské práva ich vlastne sami potláčajú. Inak povedané, bojujú proti fašizmu fašizmom.
"Ty si nácek, takže ťa zmlátim a zakážem!" - a sám sa tým pádom stanem nacistom.
Túto dobu možno označiť ako diktatúru ľudských práv, keďže boli postavené nad všetko ostatné a kto sa opováži poukázať na problém, mať iný názor, bude automaticky kriminalizovaný. Vlastne to je jediný skutočný dôvod, prečo sú práva a slobody tak oslavované a to hlavne za posledné polstoročie. Každý systém si určí nejaký najvyšší krásny ideál, za ktorým skrýva svoje vlastné zločiny. Dnes sú takým ideálom ľudské práva a falošný humanizmus.
Ľudia sa nad týmto skoro vôbec nepozastavujú. Naopak, vyžadujú, aby sa voči extrémizmu tvrdo zasahovalo a tešia sa, keď sa do zhromaždených radikálov pustí polícia. A za tým všetkým je opäť len strach... Strach dokáže natoľko zatemniť mozog, že si nikto vôbec neuvedomí ako je to celé zneužiteľné voči akejkoľvek názorovej opozícii. 
Za radikálov sú taktiež považovaní komunisti či anarchisti, čiže nejde len o pravicové spektrum. Títo všetci sú jednak všemožne médiami diskreditovaní pred verejnosťou a hlavne postavení mimo zákon. Právo už si s nimi nejako poradí. Proti tým sprava  má zákon o popieraní holokaustu a iné, proti tým zľava zase zákon o popieraní zločinov komunizmu. Zaujímavé, že sa v dejinách udialo toľko zločinov, vrážd a genocíd a za ich popieranie žiadny trest nie je :-O zamyslite sa nad tým..

Rómska otázka - problém súvisiaci so spomínaným extrémizmom. Ťažko k nemu zaujať stanovisko avšak z toho, čo vidím isté je, že štáty a ich prisluhovačské organizácie sa navonok zastávajú menšín, chránia ich práva voči tým zlým ľuďom - rasistom a snažia sa bojovať voči akejkoľvek xenofóbii či šovinizmu ale skutočnosť znovu vyzerá odlišne. V skutočnosti totiž nie je žiadna politická ani iná vôľa riešiť tento problém. Naopak, pôsobí to skôr, že samotný štát a elita prostredníctvom médií ešte prikladá polienka do ohňa a živí celý konflikt. Mastné sociálne dávky, čierne stavby v pohode stojace, poprípade rozdávanie úplne nových bytov rómom, nemohúca polícia, každý deň nejaké lúpeže, poprípade vraždy v správach atď., to všetko ukazuje skôr na fakt, že sa nás jednoducho vládnuca trieda pokúša slušne povedané, nasrať :) A to je presne jej hlavným účelom v tomto prípade. Hnev v kombinácii so strachom z rómskej kriminality vyvolá v ľuďoch odpor voči demokracii, ktorá inak vychvaľovaná, sa v tomto prípade ukáže ako úplne neúčinná a neschopná čokoľvek riešiť. Elita nám chce ukázať, že aj demokracia má svoje chyby, je slabá, príliš mierna voči kriminalite a tým docieliť, aby sami občania začali vyžadovať prísnejšie zákony, vyššie tresty, a to všetko kvôli strachu o svoju bezpečnosť. No a vlády na to ochotne pristúpia... Predsa nebudú sprísňovať zákony a brať nám občianske slobody v časoch spokojnosti a všeobecného blaha. To by sa stretlo s nevôľou, zatiaľ čo takto to budú požadovať sami ľudia.
Spomínam si na jeden nedávny rozhovor, kde sme sa rozprávali o rómskej otázke a prišla reč na častý problém, že k susedom - rómom príde do bytu bývať 10 ďaľších a nič sa s tým nedá spraviť. Padol názor, že by bolo potreba v zákone stanoviť na ako dlho je možné prísť k niekomu na návštevu... To ma úplne šokovalo a vtedy mi došlo, o čom to celé je. Obyčajní ľudia sa sami začnú zriekať svojich práv!
Ja sa raz jedného rána zobudím a v záujme svojej "bezpečnosti" budem na každom kroku sledovaný kamerami, budem očipovaný ako dobytok a Veľký brat mi určí ešte aj na ako dlho môžem ísť dnes na návštevu. Naozaj pekné.

Kriminalita - ďalšia rastúca hrozba. Nejde len o tú rómsku, spomínanú vyššie ale o kriminalitu ako celok, bez ohľadu na to, kým je páchaná. Hromadné výtržnosti ako tomu bolo nedávno v Británii, mestské getá - izolované oblasti kam sa bežný smrteľník bojí vkročiť, nadrogovaná mládež... Vlády sa opäť tvária, ako chcú situáciu vyriešiť, zároveň nám ukazujú, že cenou za demokraciu a akú takú slobodu je i zvýšená kriminalita.
Je však tá zločinnosť skutočne taká vysoká? Ak aj áno, čo je jej príčinou?
Môže to byť prejav zúfalstva ľudí v zlej sociálnej situácii, z ktorej už nevidia východisko. Ale v takom prípade si nemyslím, že by bola až taká mohutná. Veď robotníci v mestách v 19. storočí žili tiež na pokraji biedy a pochybujem, že všetci páchali výtržnosti. A k tomu, keby sa jednalo o sociálny protest, tak by išli všetci rozbíjať prezidentský palác či úrad vlády a nie okrádať ďalších obyčajných ľudí v rovnakej situácii.
Takáto masová kriminalita je vecou posledných pár desiatok rokov a myslím si, že je súčasťou plánu. Zrejme bude ešte nejaký čas stúpať a nikto s tým nič robiť určite nebude.
Súvisí totiž s celkovým nárastom násilia a agresivity v ľuďoch, ktorá je podporovaná zo všetkých strán či už filmami, médiami alebo počítačovými hrami s tým, že ľudia, hlavne deti začnú strácať schopnosť rozlíšiť hru a realitu. K tomu dopomáha samozrejme absencia akejkoľvek výchovy zo strany rodičov, ktorí úplne zlyhávajú, čo ale tiež nie je len ich vina, keďže majú existenčné starosti a musia uživiť rodinu. Kedysi sa aspoň matky starali o deti, dnes už je výchova čisto vecou ulice a počítača, keďže si vládnuca elita vymyslela emancipáciu. Proti tej samozrejme nemám nič, lenže kto chce byť emancipovaný, nech nemá rodinu. Mať oboje je totálne nezodpovedné a dokiaľ to takto bude fungovať, bude aj obrovská kriminalita. Tu je základný problém.
Samozrejme kapitolou samou o sebe sú drogy. Štáty sa tvária ako bojujú proti drogovým kartelom a pritom ak hrozí zníženie produkcie drog ako tomu bolo vo Vietname alebo Afganistane, tak idú hneď do vojny, aby v týchto krajinách obnovili svoje ópiové panstvo.
Takže všetky tie ich kecy o boji s drogami sú iba rozprávkami pre naivných. Zatvoria pár chudákov za to, že si dali jedného jointa a potom ďalej inkasujú zisky z tých ton drog, čo CIA prepraví zo spomínaných drogových štátov. "Za 2 gramy trávi sedíš vo väzení, čo na tom, že fízli predávajú heroín," ako spieva Davová psychóza. Proste ide o to, vytvoriť populáciu závislú na drogách. Je jasné, že tá bude kriminalitu páchať určite.
Agresivita nie je vyvolaná len hrami či drogami. Taktiež k tomu prispieva strava, hlavne tá fastfoodová, ktorá je plná chemikálií, mäso z kráv nadopovaných antibiotikami a hormónmi, ktoré sa prenesú samozrejme aj do tela človeka. Ďalej priemyselná, chemická potrava, samé polotovary, to všetko, aj keď sa to nezdá, prispieva k zmenám u človeka a to nie len fyzickým ale i psychickým. K poruchám správania, sústredenia, k hyperaktivite, k zvýšenej agresivite. A to je hlavný cieľ... Keby vláda naozaj chcela riešiť kriminalitu, tak musí najskôr eliminovať všetky veci, čo som teraz vymenoval. Lenže jediné, čo ona nakoniec spraví a to ešte na žiadosť občanov je, že zvýši počet policajtov na uliciach, povolí im nosiť automatické zbrane, ako je tomu u nás, zvýši sa počet kamier v obchodoch, na uliciach, možno i doma :P bude odpočúvať viac telefónnych hovorov, budeme povinne vybavení čipovými kartami, čo už vlastne sme. A ja im poďakujem, že ma označkovali čiarovým kódom a že vedia o každom mojom kroku, čo je vlastne dobré pre moje bezpečie.
Zvýšenie bezpečnosti a ochrany je vždy len zástierkou diktatúry. Ak sa niekto ponúkne, že vás bude chrániť, môžete si byť istý, že to pôjde na úkor vašej slobody.
Napokon nenazýval sa sám veľký Cromwell lord protektor?


Klimeux

sobota 10. septembra 2011

Štát ako inštitúcia


Organizácie a inštitúcie tu neboli odjakživa. Človek v dávnych dobách nevedel čo je poisťovňa, nepoznal úrady, nepoznal štát. Načo by mu boli? Časom ale predsa zistil, že by sa mu niečo takého zišlo a že mu to zjednoduší život, čo bola čiastočne pravda. Nepočítal ale s tým, že sa tieto inštitúcie môžu stať nepotrebnými, prežitými ale napriek tomu sa budú snažiť udržať sa. Človek si ich vytvoril pre seba, pre svoju potrebu ale postupne sa mu odcudzili. Ich záujmom sa stalo čisto iba vlastné prežitie, nie pomoc či služba.
Vznikli úrady, ktoré mali pomáhať, zjednodušiť život obyvateľom, miesto toho sa snažia im ho čo najviac strpčovať. Je to presne o tom, že úradníci chcú prežiť a tak musia mať stále nejakú agendu, vyžadovať tisíc potvrdení, razítok, musia rozdávať pokuty, posielať kontroly, dávať povolenia. Nerobia to pre naše dobro, ale preto, aby mohli vykázať nejakú "prospešnú" činnosť.   
Ľudia si vytvorili súdy, ktoré majú v záujme spravodlivosti rozhodovať spory. Stal sa opak, spravodlivosti sa človek nedovolá. Aj svojpomoc by bola často spravodlivejšia než rozhodnutia súdov. Nehovoriac už o skorumpovanosti sudcov.
Vznikli väzenia, kam mali byť umiestňovaní zločinci. Často v nich však končia politicky nepohodlné osoby.
Človek si vytvoril políciu, aby ho chránila. Miesto toho, sa obrátila proti nemu a slúži len mocenskej elite, mláti bezbranných, nevinných a presviedča obuškami protestujúcich, aby sa rozišli ako tomu bolo nedávno v Španielsku.
To sú príklady inštitúcii, ktoré aspoň vznikli v dobrej viere, že budú prospešné ale nakoniec sa obrátili proti nám. Existuje však rada takých, za ktorých vznikom už stál premyslený plán ako banky, ktoré miesto uchovávania a zhodnocovania našich úspor iba rozmýšľajú ako nás o nich pripraviť, sledujú len svoj zisk, znehodnocujú meny, vytvárajú infláciu a rôznymi špekuláciami celé krízy.
Medzinárodné organizácie ako OSN, slúžiace globalistom.
Pridružené humanitárne organizácie, ktoré pomáhajú rozvojovým krajinám iba natoľko, aby zostali závislé na ich pomoci.
Farmaceutický priemysel, ktorý má vyrábať liečivá, snažiť sa vyliečiť choroby, namiesto toho iba udržiava všetkých v stave aby prežívali ale ostali chorými, aby mohol inkasovať tučné sumy za lieky čo najdlhší čas.
Proste každá inštitúcia robí v zásade opak toho, na čo bola vytvorená.
Humanitárna organizácia nevyrieši situáciu v Afrike, keď by potom musela zaniknúť.
Ľudsko-právne organizácie potrebujú rasizmus, lebo bez neho by už nemohli existovať.
Je to paradox. Platí to v podstate na všetky prípady. Dokazuje to tento extrémny príklad: protestujúci človek, ktorý by začal byť platený za protestovanie by prestal chcieť, aby bol protest úspešný, keďže sa protest stal jeho živobytím.  
Jednoducho každá záslužná a potrebná činnosť, ktorá začne byť vykonávaná určitou inštitúciou sa stane presne opačnou. Vezmime si napríklad náboženstvo. Prečo popri ňom musela vyrásť opäť ďalšia inštitúcia - cirkev? Niektorí ľudia si nevedia ani vôbec predstaviť, že by kľudne mohli vyznávať svoju vieru aj bez cirkvi, považujú ju za nutnú a dôležitú. A presne to je najdôležitejšia úloha inštitúcie.
Musí nás presvedčiť o tom, že aj napriek "miernym" nedostatkom je potrebná. Musí si pripútať človeka natoľko, aby si nedokázal predstaviť život bez nej. A presne toto volám inštitucionalizácia. Je súčasťou zotročenia človeka, zotročenia jeho mysle. Termín som nevymyslel ja. Odznel vo filme Vykúpenie z väznice Shawshank a veľmi ma zaujal. Išlo v zásade o to, že väzeň po určitej veľmi dlhej dobe odžitej vo väzení začne mať dovtedy nenávidenú basu rád a nedokáže si predstaviť život bez nej.
Pojem bol použitý iba v súvislosti s väzením. Ja som sa mu pokúsil dať širší rozmer ale aby myšlienka v podstate zostala zachovaná.
Inštitúcie, ktoré vzniknú za účelom pomoci, sa nám odcudzia, robia presný opak pôvodnej myšlienky, nenávidíme ich, sme v nich "uväznení" ako v Shawshanku, oni nás však umelo presviedčajú, že sú dôležité a my s nimi prežijeme taký dlhý čas, že ich začneme mať radi, že už si nevieme predstaviť život bez nich a vtedy je dovŕšený proces inštitucionalizácie.
90% ľudí po prečítaní tohoto článku nebude súhlasiť a to práve preto, že už sú natoľko inštitucionalizovaní, že nedokážu nabrať odvahu a pozrieť sa na vec z inej strany ako z tej svojej. Už je pre nich pohodlnejšie veriť tomu, čomu verili doteraz.

Rovnakou inšitúciou ako predošlé príklady je i štát. Taktiež je jeho skutočný význam minimálny, ak vôbec nejaký je. Výrazne prevyšujú negatíva ale on nás neustále presviedča o svojej dôležitosti a nepostrádeteľnosti. Snaží sa diskreditovať pojem anarchia alebo bezvládie, chce aby ho ľudia chápali iba ako chaos, rabovanie a výtržnosti.
Ja sám som mal pod týmto pojmom kedysi zafixovaný apokalyptický obraz vojny každého s každým, kde ľudia pobiehajú zmätene po uliciach, rozbíjajú výklady, kradnú z nich televízory a navzájom po sebe bezdôvodne strieľajú. A presne tomu má vraj zabrániť štát. Umelo v nás vytvorili obraz, že každý človek je vlastne chodiace monštrum, masový vrah, ktorý sa správa slušne len vďaka tomu, že tu nad ním stojí štát s bičom v ruke. Nie som nejaký filantrop, čo si myslí aké je ľudstvo dobré. Slovami vojáka Švejka, "lidi jsou různí, povětšine hovada." Dokážu aj zabíjať pre svoj prospech a kariéru ale nie len tak bezdôvodne. A aj keby hej, verím, že existujú aj ľudia iní a pre tých žiaľ nejestvuje žiadna alternatíva voči štátnej spoločnosti.
So štátom je úzko prepojené aj právo, ktorého úlohou je regulovať vzťahy v spoločnosti. Neustále je nám vtláčané do hláv, že právo má niečo spoločné so spravodlivosťou. Lenže ako môžu právne normy, ktoré sú všeobecne záväzné, spravodlivo upravovať spoločenské vzťahy? Jednotlivé situácie sú natoľko odlišné a individuálne, že ich takto možno posudzovať len ťažko nehľadiac na to, že človek sa pod vplyvom predpisov stáva duševne nesvojprávny, keďže mu nie je umožnené vytvárať si na veci vlastný názor ale je nútený podriadiť sa zákonu. V skutočnosti je hlavnou úlohou práva poskytovať štátnemu zriadeniu legitimitu, aby si štát svoju existenciu mohol obhájiť na základe ústavy, zákonov atď. Právo je slúžkou štátu.

Reálny význam štátu spočíva snáď len v obrane pred vonkajším nepriateľom, pričom obrana tak či tak zostane nakoniec na občanoch, ktorí budú povolaní do armády. Štát za mňa nepôjde do vojny ale ja pôjdem za štát. Ľudia si nevymýšľajú vojny, vymýšľajú si ich štáty. Podstatné je odlíšiť spoločnosť, čiže ľudí a štát. To sú dve úplne rozdielne veci.
Ďalšou funkciou režimu môže byť boj s kriminalitou. Tá ale existuje aj tak lebo polícia vždy chodí neskoro. Ja osobne, kebyže chcem niekoho zastreliť alebo okradnúť, tak neváham ani minútu, bez ohľadu na to, či existuje polícia alebo nie. Než by tá prišla na miesto činu, bol by som dávno preč. Takže náš pocit bezpečia je falošný.
Štát si vymyslel stovky ďalších "dôležitých" úloh a funkcií, ktoré akože plní, aby nás inštitucionalizoval.

Poznámka na záver:
S tou inštitucionalizáciou som si to nevymyslel len ja. Aj na wikipédii to nájdete :)
Termín institucionalizace se používá v sociálních vědách pro proces, kdy se například pojem, sociální role, objektu vlastní hodnoty a představy, nebo způsob chování stává pevně spojeným s organizací, sociálním systémem, nebo společností, v její specifické části.


Klimeux

pondelok 5. septembra 2011

Duchovné bohatstvo

Neslúžiš mamonu, peňazí netreba
duchovné hodnoty natrieš si na chleba
potom si zaplávaš v bazéne múdrosti
všetko je márnosť vraj, márnosť nad márnosti

Zrak mi už prechádza z tej tvojej askézy
chudobu kázať je fajn keď ti nehrozí
pravdy jak Diogénes chŕliš zo suda
že tvoj sud je palácom však vravieť netreba

Nabitý duchovnom vyliezaš zo sauny
kaviár s vodkou je tvoj princíp morálny
večný to filozof, etalón morálky
úplatky berie len zo zlatej obálky

Zrak mi už prechádza z tej tvojej askézy
chudobu kázať je fajn keď ti nehrozí
pravdy jak Diogénes chŕliš zo suda
že tvoj sud je palácom však vravieť netreba


Klimeux