nedeľa 3. septembra 2017

Inscenovať totalitu (turizmus v KĽDR)



O tom, prečo nemá zmysel chodiť na poznávacie zájazdy a už vôbec nie o nich usporadúvať cestovateľské kiná...


V nedeľu večer sa na Magio pláži v Bratislave konalo cestovateľské kino s názvom Severná Kórea – krajina troch Kimov, usporiadané cestovnou kanceláriou Bubo Travel.

Lacný antikomunizmus
Viac než na nevšedné príhody, ktorými budem baviť akúkoľvek spoločnosť pri dlhých zimných večeroch, čo sľuboval organizátor, som bol zvedavý, akým spôsobom sa podarí tento raz prezentujúcim očierniť ideu komunizmu... Spôsob napokon nebol nový ani originálny, avšak svojmu účelu poslúžil, ako obvykle, nad očakávania dobre.
Miestami som mal nutkanie skočiť prezentujúcemu mladíkovi do jeho „zábavného“ rozprávania a vysvetliť mu, že systém postavený na exkluzívnom nacionalizme, neokonfucianizme a božskom uctievaní autorít, zastrešený jedným dedičným panovníckym rodom, ktorý vlastní súkromné ostrovy nemôže mať absolútne nič spoločné s komunizmom, socializmom, ba ani toľko opovrhovaným štátnym kapitalizmom, ale v najlepšom prípade ho možno označiť za „štátny feudalizmus“ alebo „štátne otrokárstvo“ a i tak by ešte išlo o eufemizmus...
Napokon som ale dospel k záveru, že radšej zostanem ticho, že by to bolo zbytočné, keďže jemu to bolo evidentne aj tak úplne všetko jasné – opakovane nás upozorňoval na štátnu doktrínu Čučche, založenú na myšlienke absolútnej sebestačnosti a svojbytnosti – napriek tomu si išiel ďalej svoje o „socialistickej krajine“, keďže ani on, ani nikto z prítomných nemal evidentne šajn o socialistickom internacionalizme. Ba čo viac, takto mohol diskreditovať nielen komunizmus, ale i všetky smery v súčasnosti usilujúce o potravinovú sebestačnosť Slovenska (vidíte, takto dopadne krajina ktorá sa bude pokúšať si niečo dopestovať, je lepšie všetko dovážať).

Kim Čong-un Show
Zaujímavejšia časť prezentácie sa ale točila okolo severo-kórejskej propagandy a všadeprítomnej atmosféry „potemkinovskej dediny“, ktorá ich výpravu spevádzala na každom kroku. Dalo by sa vraj hovoriť priamo o akomsi „úzkostnom“ stave, kedy strácate pojem o realite a prestávate vedieť, čo je pravda a čo iba fikcia, čo je reálne a čo len Kimov matrix, čo je poctivý železo-betón a čo iba kulisa s dobre pripraveným komparzom...
Raz to bolo dokonale vysvietené nočné mesto, ktoré ďalšiu noc celkom zhaslo a rozsvietilo sa až s príchodom nového turistického zájazdu; potom zase úplne prázdne vedecké centrum s nerozbalenými klávesnicami, ktoré denne navštevujú tisíce študentov (zrovna tam neboli); potom osemprúdová totálne prázdna diaľnica, z ktorej museli zísť, nakoľko sa vraj pár kilometrov pred nimi udiala obrovská dopravná nehoda, ktorá ju úplne celú upchala; ďalší raz to bol veľký detský zájazd, ktorý prišiel náhodou presne tam, kde sa nachádzali oni a kde inak nebolo ani živej duše...
Tie príhody sa v samej podstate veľmi podobali jedna druhej, avšak pri každej sme boli ubezpečení, že vlastne ani oni sami nevedia, ako to naozaj je a že pokaždé boli len kúsoček od toho uveriť propagande „súdruha maršála Kima“, nechať sa nachytať lákavo pripraveným pozlátkom...

Skanzen stereotypov
Rozprávanie to bolo zaujímavé, avšak pri hlbšom zamyslení sa nad fungovaním turistického „priemyslu“ hocikde vo svete, ba i u nás, možno konštatovať, že nie neobvyklé... Na celom svete môžeme totiž vypozorovať určitú spoločnú črtu, či marketingovú stratégiu turistických destinácií spočívajúcu v snahe prispôsobovať svoju kultúru, resp. na prvý pohľad viditeľnú kultúru vzorcom a očakávaniam turistov. Turista nesmie odísť sklamaný. Môže byť prekvapený, môže byť unesený, či trebárs aj zaskočený, avšak nikdy nie rozčarovaný ani nespokojný. Hosťujúca krajina sa pôsobením masového turizmu vždy zbavuje kultúrnej autenticity, keďže sa snaží úplne eliminovať nahodilosť, prekvapenie či nepredvídateľnosť situácie, ktorá je za normálnych okolností žiaducou podmienkou pre rozvoj kultúrneho života a zbraňou proti jeho stagnácii, avšak tiež vždy spojená s potenciálnym rizikom pre návštevníka.
Kultúra sa prosto na seba potrebuje dívať stále „novými očami“, inak degeneruje. Pohľad turistu je však zväčša zakalený prvoplánovým očakávaním a romantickou predstavou vyčítanou z bedekru cestovnej kancelárie. Paríž tak pre neho nie je kotlom sociálnych bojov, kde sa každý týždeň protestuje proti zmenám zákonníka práce či urbánnym rukojemníkom v obkľúčení no-go zón – je pre neho malebným bulvárom, kde sa prechádza Baudelaire s Eluardom, ktorí si po večernom absintovom dobrodružstve na Montmartre zaspievajú s Edit Piaf v Moulin Rouge „Smells Like Teen Spirit“. Turecko nie je štát s vyšinutým prezidentom, ktorý zatvára našich občanov kvôli prokurdským názorom, ale krajinou tkaných kobercov, fezov a horúceho čaju. Bratislava nie je mestom, kde bezdomovci zomierajú na ulici – je to korunovačné mesto so slávnou históriou. Indiánska rezervácia nie je miestom deklasovanej triedy sužovanej alkoholizmom, ale spiritualitou nabitá zem plná wigwamov a tomahawkov. Turista má prosto zafixovanú predstavu, ktorá musí byť naplnená. Z miesta s unikátnym geniom loci sa tak stáva skanzen našich stereotypných predstáv...

Inscenovať totalitu
To isté, pochopiteľne, platí i pre KĽDR, ktorá má tiež určitý záujem na cestovnom ruchu, hoci ročný počet turistov prísne obmedzuje (čím zas zvyšuje vlastnú exkluzivitu a teda i ceny zájazdov). Rozdiel je, oproti iným štátom, iba v dvoch veciach:
1) inde vidí turista hlavne to, čo mu hostitelia ukázať chcú, avšak pri troche snahy môže nahliadnuť aj za „oponu“, zatiaľ čo v KĽDR vidí iba čo mu ukážu – čo umocňuje pocit „potemkinovskej dediny“ viac ako v iných destináciách.
2) v KĽDR toho k videniu vlastne príliš nie je (sektor služieb žiadny, nočný život neexistuje), a teda je otázne, čo by mohlo byť potenciálnym lákadlom pre turistov v tejto uzavretej a neprístupnej krajine, práve okrem jej neprístupnosti a uzavretosti?
Nazdávam sa, že Kimov režim na tento paradox prišiel už dávno a je si plne vedomý toho, čo vábi ľudí do krajiny. Regulovaný ročný počet turistov tak nepovažujem za prejav neochotného a vynúteného kompromisu inak „tourist-unfriendly“ krajiny, ale za racionálny ťah jeho „štátnej politiky cestovného ruchu“.
Hlavným dôvodom návštevnosti Severnej Kórey je potom, pochopiteľne, práve ten morbídne fascinujúci pocit prenasledovania, všade číhajúcej propagandy a totalitnej moci, ovládajúcej aj slnko na oblohe, ktorý chcú všetci zažiť. A „súdruh maršál“ im ho ochotne poskytne...
Tým netvrdím, že by moc v KĽDR nemala v skutočnosti absolutistický charakter sama o sebe, avšak aj iné štáty sú alebo smerujú k tvrdému autoritárstvu (viď. súčasné Turecko, či Poľsko) a napriek tomu nie sú z tohto hľadiska turisticky atraktívnymi. Byť diktátorom nestačí. Je treba preháňať, hrať a inscenovať... Z najnegatívnejšieho aspektu svojej krutovlády je tak možné urobiť svoju devízu. Kim Čong-un určite nie je hlupák, ktorý by si myslel, že európske a americké „ovečky“, desiatky rokov indoktrinované antikomunizmom za jeden týždeň svojou extra lacnou propagandou „obráti na vieru“. On to nerobí preto... (Napokon ani nechce, veď jeho ideológiou nie je „vývoz revolúcie“ ale jej konzervovanie v jednom štáte). Naopak, myslím si, že sa vyzná v západnej kultúre celkom dobre (netají sa svojou záľubou v NBA, navštevuje ho Denis Rodman atď.) a určite pozná západnú orwellovskú predstavu totality, ktorú sa následne snaží pre turistov a západné médiá čo najvýstižnejšie a najpresnejšie naplniť – sprostredkúva im ju v pre nich pochopiteľnom prevedení.

For a Few Dollars More
Nechcem konšpirovať, ale určité veci sú prosto zjavné – napríklad keď sa vás niekto v cestovateľskom kine v nedeľu večer snaží presvedčiť, ako veľmi boli kórejskí sprievodcovia užasnutí a prekvapení, keď ich pozval na „luxusné“ jedlo za pár dolárov – hoci to isté muselo logicky urobiť už dvesto turistických výprav pred ním, a teda by som to na mieste sprievodcov skôr očakával, ako nad tým žasol. Ale herec by som bol dobrý – a tak by som predsa len „žasol“ (také jedlo predsa bežný kórejský smrteľník nikdy v živote neochutná).
Z rozprávania bolo jasné, že turistom neustále vŕta v hlave, či všetci okoloidúci náhodou nie sú iba herci a komparz – ale zrejme si neuvedomujú, ako dobre môže byť komparz pripravený. Zdanlivý moment „prehliadnutia propagandy“ (nikto sa tam neusmieva), ideologickej trhliny je tak vlastne sám o sebe propagandou, či skôr meta-propagandou. Je to divadlo, či zážitková „escape room“ hra, akých je na zľavomate plno... Všadeprítomná režimná manipulácia nie je prostriedkom presviedčania ani agitácie, ale fetišom úplnej kontroly, ktorý západný turista (skryto) túži ochutnať.

Keď sa nad tým (s nadsadením) zamyslím, vyššie zmienená cestovná kancelária plní v podstate úlohu „nezamýšľanej“ Kimovej PR agentúry na Slovensku...
Nuž, a teda cestovateľské kiná, ktoré robia propagandu, namiesto aby ju odkrývali, si asi do budúcna odpustím...


Klimeux 


vyšlo na web stránke kultúrno-politického magazínu DAV DVA

pondelok 7. augusta 2017

Tam niekde ďaleko


Utíchol nám dvojhlas našich piesní
tak veľmi ublížili sme si
potom ale stretli sme sa znova v jednom byte
tam niekde v paralelnej realite
tam niekde ďaleko - v paralelnej realite

Napísala si mi v noci o pol druhej
že chýbam ti a že ma potrebuješ
a že vieš že iba s tebou prežijem
tam niekde v paralelnom vesmíre
tam niekde ďaleko - v paralelnom vesmíre

Tam nepoznajú xanax ani anopyrin
ani milión všetkých smutných galaxií
tam šťastie trvá až kým nepomrie
a všetko obráti sa na dobré

Tam žiadny z ľudí nikdy viac už neplače
pár šťastných dní tam trvá celé mesiace
a život na nikoho nie je pes
tam každému srdcu dajú jesť

Cesty sa rozišli, potom zase stretli
žili sme šťastne a mali sme deti
najprv jedno, potom trebárs druhé, tretie
tam niekde v paralelnom svete
tam niekde ďaleko - v paralelnom svete

Napísal som prstom na sklo odkaz
že budeme spolu a potopa po nás
ten nápis, ten dážď len tak nezmyje
tam niekde v paralelnom vesmíre
tam niekde ďaleko - v paralelnom vesmíre

Tam nepoznajú xanax ani anopyrin
ani milión všetkých smutných galaxií
tam šťastie trvá až kým nepomrie
a všetko obráti sa na dobré

Tam žiadny z ľudí nikdy viac už neplače
pár šťastných dní tam trvá celé mesiace
a život na nikoho nie je pes
tam každému srdcu dajú jesť

Tak zase ako predtým - sme iba ja a ona
Ten svet predsa musí niekde existovať
tam niekde ďaleko...


Klimeux

utorok 14. marca 2017

Úsmev

Máš ho plné ústa
ale je ti rozumieť
keď ním svoje sústa
dáš mi na obed

Veľa smial sa,
veľa skúsil
vždy keď dotýkal sa
oboch tvojich uší

Neplatíš zaň, neodvádzaš dane
nikdy ťa to veľa nestálo
Každý kto ťa videl, ľúbi ten tvoj manier
vďaka nemu šetríš hlasy spevákov a perá textárov

Chcel by som raz s tebou načrieť
svet bez odrhovačiek
kde v jasnej realite zajtrajška
nikto by viac nemusel už spievať o tom
kedy si najkrajšia...

Nebolo by potreba
spievať texty o vláskoch
Nikto by sa nezapodieval
tou nezmyselnou otázkou

Každý by prosto vedel
- kedy je noc
- a kedy je deň


Klimeux

piatok 24. februára 2017

Hacksaw Ridge: Zrodenie demokrata


Máloktorý film mi zrejme niekedy potvrdil myšlienku o previazanosti formy a obsahu tak, ako práve Hacksaw Ridge: Zrodenie hrdinu
Toto „absurdné krvavé porno“ režiséra Mela Gibsona, plné scén ako vystrihnutých „z nikdy neodvysielaného skeča Monthy Pythonov“, a zároveň „hyperreálneho a smiešne exponovaného násilia“[1], balancuje na pomedzí hlbokého morálneho zdelenia veľkofilmu „starých čias“ na jednej strane a prvoplánového béčka na strane druhej.
Práve ona „béčkovosť“ formy, zrejme neuvedomelá, plynúca zo spontánnej záľuby Gibsona utopiť všetko v krvi (narozdiel od Tarantina, ktorý tú istú metódu používa zámerne ako umelecký prostriedok), diskredituje v konečnom dôsledku celé posolstvo filmu plynúce z deja, ktoré by sa dalo zhrnúť ako výzva k pacifizmu, mieru a nenásiliu. Uberá mu na uveriteľnosti, a tým i úprimnosti, keďže vnímavejšieho diváka necháva na pochybách ohľadom pôvodného režisérovho zámeru… Autenticitu výpovede tak nabúrava lacný marketing. Pri odchode z kina síce „dokážeme povedať, že krvavé jatky sú zlé, ale zároveň nič iného než krvavé jatky nie je dosť dobré, aby sme tomu venovali pozornosť.“[2]

Keby boli mobily, točil by si to…
Striktne oddeliť prepálenú a zmysly otupujúcu formu od „dobrého“ obsahu jednoducho nie je možné… Ten už je nadobro „kontaminovaný“ svojou formou.
Podobne sa to má i s hlavným hrdinom príbehu. Vojak Desmond Doss, dobrácky mladík z Virginie, ktorý chce byť „verným synom vlasti“, ale zároveň z presvedčenia odmieta nosiť zbraň je človekom, ktorého v hĺbke celej duše napĺňa pacifizmus.
Ten istý vojak však zároveň (z hľadiska formy) s kľudom prijíma rolu vládneho stroja na zabíjanie - hoci nepriamo, skrze svojich „bratov v zbrani“, ktorí sú tak nútení zabíjať i za neho… Namieste je teda otázka, čím je v skutočnosti Dossov rešpekt pred piatym Božím prikázaním? V plnej paľbe totiž viac než akt individuálnej etiky pripomína „difúziu zodpovednosti“, či „efekt prizerajúceho sa“. Je napokon jedno, či v bitke máte zbraň alebo sa spoliehate, že nepriateľa zastrelia iní.[3] Ba naopak, vlastnou neozbrojenosťou uvádzate do rizika väčší počet osôb, nakoľko sú ostatní nútení okrem svojej bezpečnosti zaisťovať i vašu… Práve preto máte počas celého filmu chuť dať za pravdu všetkým postavám (ktoré Dossa prehovárajú, šikanujú a súdia) okrem Dossa samého. To pre mňa, z pozície diváka, robilo film problematickým, nakoľko značne sťažovalo sebaidentifikáciu s hlavným hrdinom.
Naopak, divácky príťažlivú, určujúcu myšlienkovú líniu príbehu tvorí etická kategória osobnej morálky, či skôr osobnej slobody (byť morálnym) - vojak Doss nikomu „nekáže“, nepoučuje, nevyvyšuje sa (zdanlivo), nekarhá, ako náboženskí fanatici zvyknú. On iba túži po uznaní svojej identity, svojej „inakosti“, po rešpekte kolektívu (nie po morálnej obrode celého kolektívu, hoc i na vlastný úkor). Etická kategória zodpovednosti je teda úplne potlačená.

A čo keby, preboha, nezachránil nikoho?
Práve tieto aspekty - efekt prizerajúceho sa, individualizmus a identitársku potrebu prezentácie svojej inakosti - považujem za najtypickejšie pre hlavného hrdinu a zároveň najnebezpečnejšie pre recipientov filmu. Tí však už dávno pred vstupom do kinosál všetkými zmienenými „neduhmi“ pravdepodobne trpeli, a tak vlastne celý film nadobúda kontúry moralizujúceho pátosu, stvoreného v skutočnosti na obraz dnešnej doby, ktorý nenabúrava, ale iba  potvrdzuje divákom ich vlastné presvedčenia plné apatie, pokrytectva a pohodlnosti.
Je to skrátka film o bežnom Američanovi. Avšak nie tak celkom… Bežný upotený obyvateľ karavanu kdesi v Alabame (použijem typický stereotyp európskeho vnímania Američanov, tak ako Gibson vo filme hanebne používa stereotyp barbarských japonských hord), ktorý nevie, že bola nejaká 2. sv. vojna a už vonkoncom netuší, kde leží Okinawa, zrejme nebude analyzovať etickú stránku filmu, ale uspokojí sa s dostatočným prídelom krvi a 75 zachránenými (čo je v kontexte rozoberaného úplne vedľajšie, keďže celé „hrdinstvo“, na ktorom film stojí a ktoré mu dáva punc správnosti, je iba dielom náhody a rovnako tak sa vojakovi-zdravotníkovi nemuselo podariť zachrániť nikoho). S tým sa však už neuspokojí vzdelaný obyvateľ New Yorku, ktorý vyzdvihne práve hodnotovú rovinu filmu a ústavou posvätené právo nechať sa slobodne zabiť bez zbrane na okinawskom pobreží…

Individuálne gesto
Film teda nie je tak celkom o typickom „hlúpom“ Američanovi - naivkovi, ktorý verí svojej vláde. Je to v podstate skôr meta-príbeh: príbeh typického Američana reflektujúceho „typicky americké hodnoty“ a v konečnom dôsledku sa s nimi stotožňujúceho. Príbeh človeka, ktorý už vie, že vojna je zlo a preto iba sám nebojuje ale podporuje vojnu; príbeh človeka, ktorý žiada stiahnuť svojich vojakov z okupovaných štátov ale zároveň mu neprekáža financovať ozbrojený odpor proti cudzej suverénnej moci; príbeh človeka, ktorý neznáša kapitalizmus a preto kupuje iba od eco-friendly korporácií; človeka, ktorému vadí vykorisťovanie tretieho sveta a tak zakúpený tovar musí niesť známku Fair Trade; človeka, ktorý upozorňuje na chudobu a uspokojí sa s charitou; človeka, ktorý vidí utečencov a tak ich prosto iba ubytuje; človeka, ktorý vie, že svet je kruté a nehostinné miesto a tak mu stačí utiahnuť sa do svojej meditácie… Desmond Doss je iba absolutizovaným človekom tohto typu.

Americký zdravotník a Americký snajper
Tento drobný exkurz do duše hlavného hrdinu a zároveň každého fanúšika Hacksaw Ridge ma privádza k zásadnému porovnaniu s iným, tematicky príbuzným filmom American Sniper Clinta Eastwooda.
Podobnosť je zarážajúca. Oba filmy sú „true story“, obaja hrdinovia majú spasiteľský komplex a obidva filmy sa nesú v konzervatívnom, nacionalistickom a ultra-religióznom duchu. Eastwoodove dielo však aspoň kladie otázky, testuje presvedčenie hlavného hrdinu Chrisa Kylea, namiesto aby ho len prosto potvrdzovalo. Bolo morálne zabiť dieťa s výbušninou? Čo na to asi hovorí Boh?
Kyle, južanský redneck, ktorý s prihlúplym výrazom a naivne dôverčivou slzou v oku sleduje v TV pád yankeeovských barákov tak, napriek svojej podobnosti s Dossom, vzbudzuje aspoň čiastočné sympatie, hoci síce pevne stojí na strane agresora, avšak aspoň na seba prijíma plnú „ťažobu bytia“, zodpovednosť za činy, z ktorých sa raz bude musieť spovedať pred najvyšším. Je zlým a „hriešnym“ a je si toho vedomý (hoci tiež svoje konanie ospravedlňuje - „ovečky, vlci, ovčiaci“). Svätec Doss naproti nemu iba bezstarostne poskakuje po bojisku, sem-tam priloží obväz, vylieči milým slovom, pričom si zachováva svoju morálnu integritu absolútne netknutú. Ako by však konal na streche s puškou a hľadáčikom namiereným na arabské dieťa s granátom? Zrejme by vyčkal, kým výbuch zmasakruje jeho druhov a dieťa zastrelí niekto iný. Potom by sa ponáhľal cez ulicu dať mu obväz na priestrel srdca… Nespochybnil by význam tohto činu pre „ochranu národnej bezpečnosti“, iba by ho odmietol osobne vykonať.
Tu sa dokonale ukazuje dichotómia kultúrnych „archetypov“ amerického hegemonického správania, a americkej politiky obecne (predovšetkým zahraničnej), ktorá sa javí pluralitne, avšak vždy s prakticky totožným vyústením.
Kyle je typický republikán, Doss zasa typický demokrat. Obaja ale robia to isté…
V tomto zmysle je Hacksaw Ridge priamou odpoveďou, na Amerického Snajpera. Je zaplnením prázdneho priestoru; vyťažením nevyužitého „pseudo-ľavicového“ potenciálu Chrisa Kylea, ušitého na mieru tej časti spoločnosti, ktorej sa ako militantný Texasan vôbec nepáčil.

Morálka či hygiena?
To čo sa u oboch protagonistov javí ako „princíp“, je v skutočnosti číry egoizmus (ono v zásade morálne správanie v systéme založenom na koristníctve a potláčaní práv obyvateľov väčšej časti planéty ani nie je možné; tým, že bez výhrad obaja prijali jeho formu, stávajú sa súčasťou štruktúry a „kolieskom“, ktoré objektívne funguje bez ohľadov na ich vlastné ašpirácie a túžby). Pravdu má Kyleova manželka, keď na fňukanie svojho partnera, ako by so sebou nemohol žiť, ak by sa nevrátil do Iraku odvetí: „Budeš musieť…“ Dossova priateľka i s rodinou naopak podporuje nezmyselný boj jej druha. „Zásadovosť“, ktorú na plátne predvádza on je ešte smiešnejšia od Kyleovej, keďže všetok svoj pacifistický odpor nepremieta do vzťahov a do spoločnosti, ale fetišizuje a spredmetňuje do pušky… Namiesto, aby v Training Campe normálne zobral do ruky M1 a zúčastnil sa spolu s ostatnými „športovej“ streľby, v ktorej o nič nejde, on sa na zbraň ani nepozrie. Akoby to nebola zvrátená myseľ mocných, ktorá z obyčajného vynálezu učinila nástroj skazy, ale akoby za to mohol predmet sám… Skoro sa až zdá, že Dossova neochota k strieľaniu ľudí (avšak za ochotnej podpory samotného krvilačného ťaženia) možno ani nemá oporu v morálke, ale je rýdzo hygienická. Usmrcovať iných vyletujúcimi kúskami kovu je prosto veľmi špinavý spôsob. Zabíjať na diaľku riadeným dronom alebo odpáliť nukleárnu raketu stlačením tlačidla sa javí naproti tomu elegantnejším riešením. „Je to pekné, rýchle, čisté a urobí to prácu za nás,“ ako sa spieva v texte Dead Kennedys.

Späť k Remarquovi!
Naturalistické a „špinavé“ popisy vojnových hrôz obsahujú už romány E. M. Remarqua, takže v zásade to čo predvádza Gibson, nie je nič nové. Ich účelom ale bolo vzbudiť zhnusenie a pohoršenie, nie ukojiť najnižšie libidózne chute. Remarquove diela navyše vyúsťovali v pointu na míle vzdialenú tomuto filmu.
Človek môže vojnu odmietnuť úplne - neposlúžiť ako „ľudský zdroj“ určený na likvidáciu, ako prostriedok skrze zničenie ktorého kapitál prekonáva vlastné krízy - teda vytvoriť akýsi Nový druh armády[4] alebo ísť a brániť svojich druhov, kamarátov - so zbraňou. Skrze boj tak spoznať jeho nezmyselnosť a dôjsť k záveru, že aj iní chránia iných bratov, a teda sme všetci bratia.
Vojak Doss ale nechráni nikoho, iba vlastné ego, arogantne sa vyvyšujúce. Vykonáva tak dvojitú zradu - zradu svojich druhov a zradu ľudstva a humanizmu ako takého. 


Klimeux 

vyšlo na stránkach kultúrno-politického magazínu DAV DVA


[1] http://www.csfd.cz/film/411301-hacksaw-ridge-zrozeni-hrdiny/komentare/ - užívatelia Matty, Zeck, xxmartinxx
[2] Tamtiež - užívateľ xxmartinxx
[3] V tejto súvislosti sa mi vnucuje citovať Winnetoua a zákon Apačov: Ten, kto nezabráni krivde je rovnako vinný, ako ten kto ju spáchal“.
[4] too smart to fight, too smart to die (Anti-Flag: A New Kind Of Army)