štvrtok 25. októbra 2012

Lživot


Napísali, povedali sme dosť lží...
však život riadi sa iba príkazom: ži!
Nenájdeš viac nálezy a straty
postačí ti prostý imperatív

Napísali sme dosť lží i o láske...
nadnesené, prázdne slová o nás keď
plánujeme ku nádeji útek
hnaní konskou silou svojej chute

Už žiadne metafory, iba vety holé!
láska - prichádza sekundu po vrchole
tak odhoďme už meče, granáty
zostaňme tu pre nás - ja a ty

V premrznutom tele vždy tak krásne bolí
s niekým deliť sa o svoje Alkoholy
I opilci možno raz šťastní boli...

Klamali sme viac než by som pomyslel
o živote, o ceste a o zmysle
- Nájsť straty a stratiť nálezy
na ktorých ti najviac záleží


Klimeux

pondelok 22. októbra 2012

Podmienenosť pravdy realitou a jej paradoxy


Miera poznania
Keby sa niekto pokúsil štatisticky vyjadriť, aký čas strávi priemerný človek za svoj život presviedčaním druhých o svojej pravde, boli by sme možno prekvapení, že sa nejedná o dni ale skôr o celé týždne či mesiace, u niektorých politikov dokonca roky ;)
Obľuba rôznych hádok či sporov o to, kto má pravdu, vychádza predovšetkým z obmedzenosti každej ľudskej bytosti. Nemyslím to nijako znevažujúco ani hanlivo, v zásade takým spôsobom uvažuje každý. V medziach svojej úzko ohraničenej reality si všetci vytvárame tézy až dogmy, ktoré považujeme za objektívne pravdivé. Netvrdím, že nutne ide o lži. Pravda vždy závisí od miery poznania, vedomostí a skúseností jednotlivca, ktorý ju prezentuje a zároveň tých, ktorým je prednesená. Ak sú všetci na rovnakej úrovni poznania a prijmú ju bez námietok, stáva sa aj zdanlivá lož pravdou. Vždy je však nutné uvedomovať si, že subjektívnou. Klamať v pravom zmysle slova je možné iba vedome - teda keď tvrdenie jedinca je v nesúlade s jeho znalosťami.
Pre rybky v akváriu je ich sklenené obydlie celým svetom, ba celým vesmírom, pretože nikdy nepoznali nič iné. Z nášho pohľadu žijú v klamstve, ony sami sú možno spokojné. Podľa uhlu pohľadu teda žijú v pravde i lži zároveň. Rovnako aj človek nepoznal predsa až do 15. storočia Ameriku. Dnešný historik to pomenuje ako život v nevedomosti a tmárstve, vtedajšia spoločnosť však poznala iba svoju všeobecne akceptovanú pravdu. My sa tej ich dnes vysmievame a sami sa nazdávame, že vesmír je nekonečný, rovnako ako chrobák na púšti, ktorý nikdy nedôjde až na jej koniec. 
 
Pravda a realita
Ak teda tvrdíme, že skutočnosť je závislá od miery poznania, vynára sa základná otázka: je možné poznanie objektívnej reality?
Ak odhliadneme od dilemy, či vôbec realita ako taká existuje pre všetkých a nie len v hlave niekoho z nás (uvažujme, že existuje), môžeme ju absolútne spoznať? Jej objektívne spoznanie by automaticky znamenalo i existenciu objektívnej pravdy. Tento gnozeologický problém je naozaj ťažko nejakým spôsobom vysvetliť, keďže je však stupeň nášho poznania iba na určitej úrovni, môže byť pre nás prakticky každé riešenie pravdivé :P
 
Pravda, realita a náboženstvo
Otázka objektívnej pravdy a teda i poznateľnosti reality značne súvisí i s existenciou boha a je teda predmetom sporu rozličných náboženstiev na jednej strane a ateistov na druhej, sporu idealistov a materialistov, metafyziky a fyziky.
V zásade ide o spor dvoch krajne protikladných názorov (v duchu ľudskej obmedzenosti).
Ateisti, vychádzajúc z materialistického učenia považujú svet za spoznateľný, riadiaci sa iba prírodnými zákonmi, fungujúci ako určitý mechanizmus.
Druhá strana agnosticky tvrdí že svet je nespoznateľný, a teda buď nevieme existenciu boha potvrdiť ani vyvrátiť alebo keďže nie sme uspôsobení aby sme svet pochopili, netreba sa nad ním zamýšľať, človek nepochopí svet v jeho mnohorakosti, má prijať boha a zjavenú pravdu.
S ateizmom sa rozchádzam v tom, že úplne znegoval pojem boh v akejkoľvek podobe, náboženstvá zase predstavujú skôr výtvor ľudí - najstaršie za účelom vysvetlenia prírodných javov (fyziky), neskoršie na vysvetlenie spoločenských javov, filozofie a etiky (metafyzika).
 
Máme teda podľa všetkého dve možnosti. Buď berieme svet ateisticky ako spoznateľný, a teda objektívna pravda existuje, je absolútna a nemenná, (len ju ešte nepoznáme) čo znie skoro až nábožensky, alebo je nespoznateľný, ako tvrdí teológia, a teda by objektívna pravda jestvovať nemala, avšak paradoxne podľa nich jestvuje v podobe boha, ideí. Takto však zostáva len v rovine viery, nie vedy.
V oboch verziách je teda cítiť isté vnútorné odporovanie samým sebe - určitý paradox.
 
Ako to vidím ja
Môj názor na daný problém je riešením tretím, avšak nemenej paradoxným :)
Svet chápem ako spoznateľný. Pokrok vedy a techniky nie je samoúčelný, ako sa niekedy javí. I keď nás vďaka svojmu zneužívaniu ničí, mali by všetci primitivisti a spiatočníci pochopiť, že bez neho by sme dodnes vysvetľovali blesk Perúnovým hnevom. A teda bez ohľadu na jeho ničivosť nás oslobodzuje. Spoločenský pokrok by bez technického nikdy nenastal. Aby však nedošlo k jeho zneužívaniu, mali by ísť spolu ruku v ruke, harmonicky.
Realitu teda objasňujeme vďaka fyzike a chémii (a matematike, ktorá je ale skôr nástrojom fyziky), pomaly, krok za krokom. Získané empirické poznatky potom spracováva filozofia. Zato, že sa dodnes vedecky nepodarilo objasniť mnohé javy, neznamená, že k tomu raz nedôjde.
Svet je spoznateľný a musí byť spoznateľný. Dôvodom je už samotná existencia človeka ako druhu. Načo by človek existoval, keby ho nemal spoznávať? Človek je príroda, je jej neoddeliteľnou súčasťou. Človek je nástrojom prírody na spoznanie seba samej. Svet by o sebe bez človeka vôbec nevedel, nebyť kolektívneho ľudského vedomia, ktorým je vnímaný a hlavne skúmaný.
Ak je teda ale skutočnosť spoznateľná, mala by na konci poznávania na nás kdesi čakať i vytúžená totálna pravda, vylučujúca akýkoľvek iný názor či kompromis... Ja však napriek tomu paradoxne zotrvávam na stanovisku relatívnosti pravdy. 
Každý proces, vývoj, zmena, pohyb (dialekticky) je bez konca, je neustály. Platí to i na proces poznávania. To znamená, že sa približujeme k objektívnej pravde ale nikdy ju nedosiahneme (pretože vždy je kam ďalej ísť). Tento proces sa vymyká logike (ako napokon i pohyb samotný, na čo upozorňoval už Zenón svojimi apóriami).
Práve nelogickosť daného tvrdenia poskytuje protiargument - nemožnosť dosiahnutia objektívnej pravdy (teda jej neexistencia) znamená, že svet je nespoznateľný (absolútne).
Ja ale tvrdím, že ak by bol nespoznateľný, zastavilo by sa nutne poznávanie na istom bode, za ktorý už nie je možné zájsť, ako napríklad otázka existencie boha. Avšak človek napreduje stále, poznanie nezastaví. Vedci objavili častice menšie ako atóm, ide o energiu - metafyzika môže byť vysvetlená fyzikou. Veda a náboženstvo sa môžu prestať vylučovať.
 
Pôvodný argument (že nekonečný pohyb, teda proces poznávania, vylučuje poznateľnosť sveta) som tým síce nevyvrátil, ale použil som ten istý pohyb práve na obhajobu poznateľnosti reality, avšak nie absolútnej ale relatívnej.
 
Vtip na záver :)
Tak či tak ale musím uznať, že sa možno vo všetkom mýlim. Veď sám tvrdím, že absolútna pravda neexistuje, takže možno len vychádzam zo svojej obmedzenej reality a v budúcnosti sa ukáže, že objektívna pravda naozaj existuje. Ak ale existuje, tak je možno môj názor o jej neexistencii objektívne pravdivý :D
 
Na záver vážne...
Mierou všetkých vecí je človek.
Rovnako, mierou pravdy je realita, v ktorej daný jednotlivec žije.
 


Klimeux

pondelok 15. októbra 2012

Ilúzia volby


Symbolickú moc má urna volebná
čo pochováva naše práva dovedna
v rámci vražednej exhibície
v krematóriu demokracie
zhorí každé štyri roky sloboda
zmenená na: kto komu a kolko dá
Buď pozdravený náš šachový vojvoda!

Občan – volič, povinnosť si svoju splniť prídi
k volbám privábi ťa sladký zápach genocídy
valiaci sa z dlhých komínov tovární strachu
zanechávajúc len tvojej spáleniny pachuť

Povďačný im buď a ovenči ich slávou
za to že ti – milostivo – priznali právo
vhodiť svoj rozsudok do železnej krabice
zahrať si na divadle pre ludí tisíce

Symbolickú moc má urna volebná
čo pochováva naše práva dovedna
v rámci vražednej exhibície
v krematóriu demokracie
zhorí každé štyri roky sloboda
zmenená na: kto komu a kolko dá
Buď pozdravený náš šachový vojvoda!

Ideály zahrab do bezmenného hrobu
doba robí ludí a nie ludia dobu
preto opakujem už krát niekolký
že vymeniť je treba hru a nie len figúrky

Ku hre zlietajú sa dravé harpye
– už mám dosť tej čierno-bielej partie!
Vežu za strelca a strelca za koňa
pešiak kráča na smrť v mene zákona

Sláva víťazom a i česť obeti
výsledok víťazom ťahy posvätí
Výmeny farby už bolo treba
– však obidve sú z rovnakého dreva...


Klimeux

nedeľa 7. októbra 2012

7. októbra

Z červenovlásky je žena dospelá
už septembrová pieseň v daždi doznela
a z hotela
si hladám iné tóny
teplú postel a
v nej plno vôní
nasiaknutých do otázky:
my či oni?
odpoveď však nezazvoní
rusovlásky!
ani párom divých koní...


Klimeux