Družstevníctvo
ako forma spoločenskej výroby a hlavne prerozdeľovania statkov a prostriedkov
touto výrobou vytvorených, je známe prakticky už od 19. storočia, v rozličných
prevedeniach - od utopických owenovských komunít, cez kolchozy až po židovské
kibucy. V našich končinách ho poznáme o čosi kratšie, však o to intenzívnejšie
a i v dnešnej dobe zohráva tradícia družstiev u nás pomerne dôležitú úlohu -
prevažne v rubrike Humor a zábava, ďalej v znevažujúco nostalgických reláciách
typu Retro na ČT, či ako odstrašujúci príklad monstróznej nefunkčnosti v
rozličných seriáloch a filmoch o útlaku liet dávno minulých...
Moderní
ekonomickí experti sa v diskusiách na facebooku, sme alebo topky.sk od svojich
upotených kresiel a zamastených klávesníc počas prestávky medzi Walking Dead a
HD pornom svorne zhodli, výdatne podporení rozličnými miklošmi, kollármi a
sulíkmi, že všetko spoločné nestojí za nič, lebo to vlastne nie je nikoho.
Každý sa predsa stará len o to svoje, a teda všetko ostatné je odsúdené na
chátranie, v lepšom prípade zneužívanie nejakého dobráka, okolo ktorého si
nažíva skupinka lenivcov a príživníkov, parazitujúca na jeho práci. Stačí sa
len pozrieť okolo seba - ako vyzerá váš byt a ako spoločná chodba pred ním?
Zanedbaná, špinavá, bez akejkoľvek výraznejšej starostlivosti.
"Ten dělá to
a ten zas tohle a všichni dohromady nedělají nic," tak asi znie
postmoderne upravená replika Jana Wericha, ktorý práve spojazdnil Golema a má z
toho ohromnú radosť. Ako asi Golem vyzeral po pár rokoch? Unavený a zničený,
nenaolejovaný neborák, ktorému rozkradli už polovicu súčiastok vrátane šému...
Čudujem sa, že Česi, pri svojej obľube voľných pokračovaní, ešte nenakrútili
snímok "Císařův pekař po 20 letech", kde by zase raz jasne ukázali, že
spoločne to proste nejde.
Napriek výraznej
dominancii "udomácnených" hlášok a floskúl o krachu akéhokoľvek
kolektivizmu, ktoré sa pomaly ale isto stávajú súčasťou nášho folklóru, musí
každému udrieť do očí určitý rozpor medzi vysloveným a uskutočneným. Bez
akejkoľvek zbožnej úcty, falošného sentimentu alebo nekritického velebenia
minulých časov po vzore českej poslankyňe za KSČM p. Semelovej, musíme reálne
konštatovať, že jediné obdobie skutočne národného hospodárstva a potravinovej
sebestačnosti bolo práve obdobie existencie družstiev, mnohokrát zvládajúcich
súbežne i tzv. pridruženú výrobu. Tieto skutočnosti sú dnes absolútne opomínané
či marginalizované a naďalej tu Frešo z "Lúčnice" a iné folklórne
zoskupenia tancujú ten svoj starý známy širákový tanec...
Pocit účasti
alebo spolupatričnosti sa dá u ľudí vzbudiť rozličnými prostriedkami, pokiaľ sa
na to nevykašleme a nespoľahneme sa len na "dejinnú nevyhnutnosť" či
"víťazstvo proletariátu". Teda i rovnica "spoločný majetok"
nemusí mať na druhej strane zákonite "ničí majetok". Je to do istej
miery tak vecou reálnych výsledkov práce a následných benefitov pre
zamestnancov, ako i určitej psychológie, vďaka ktorej udržíme ľudí
zainteresovaných, čo samozrejme nie je možné bez toho, aby sme im okrem kopy práce
nenaložili i kopu zodpovednosti a spolupodieľania sa na riadení a chode
podniku.
Družstevníctvo
úspešne existuje i v modernej dobe, dokonca i v podmienkach trhovej ekonomiky
(hoc v takej podobe sa musí spoločnosť správať rovnako dravo ako podnik súkromný).
Ako príklad môžeme uviesť Španielsko, ktoré okrem všeobecne známej
charakteristiky ako bašty katolicizmu, je rovnako tak i baštou
sociálne-revolučného myslenia. Predčasom som sa už na tomto blogu zmieňoval o
obci Marinaleda.[1] Dobrým, hoc
trochu odlišným príkladom je i gigantická spoločnosť korporátnych rozmerov
Mondragón,[2]
kupodivu taktiež fungujúca na princípe samosprávy pracujúcich.
Nie je
skutočnosť, že pracujem pre seba a že mám z takejto práce prospech značne väčší
než len mesačnú mzdu, dostatočne motivujúca? Nepodám takto trojnásobne
kvalitnejší výkon, než pri práci pre cudzieho človeka, ktorý si prisvojí zisk
patriaci mne a moju osobu zredukuje len na "prostredníka", podomového
obchodníka núteného predať mu vlastnú pracovnú silu? V takomto svetle sa zrazu
všetky "Lúčnice" spomínané vyššie obracajú proti nim samým a
poskytujú argument sami voči sebe: Áno, pracovný výkon jednotlivcov vo väčších
firmách je mizerný a vytvára sa tam množstvo priestoru pre záhaľku, ulievanie
sa a kopenie spisov na stoloch, vymýšľajúc báje o vlastnej vyťaženosti pred
šéfom, ktoré zaberajú pracovníkovi podstatnú časť pracovnej doby.
Antikolektivistické
argumenty v skutočnosti nenapádajú projekty ako je Mondragón, oni napádajú
kapitalizmus veľkých privátnych korporácií... Ide o kritickú argumentáciu 18.,
19. storočia, o rétoriku strednej triedy drobných obchodníkov a kramárov,
zamestnávajúcich maximálne jedného zamestnanca, ktorí si ako vlastníci zároveň
prakticky vystačili s vlastnou pracovnou silou. Práve v tomto období je
bytostne antikolektivistický kultúrny individualizmus sprevádzaný
individualizmom ekonomickým, výrobným, čo sa však už čoskoro mení.
Neviem, či je
celkom možné tento proces pochopiť, hoc to mnohým pripadne nepríjemné, bez
Lenina, pretože práve on sa zaoberal imperializmom - nie ako frázou na
pobavenie, ale ako monopolistickým štádiom kapitalizmu, do ktorého sa
nevyhnutne zvrhne voľná trhová súťaž, čo vidíme momentálne všade okolo nás.
Monopolná forma výroby, likvidujúca drobných podnikateľov má okrem mnohých
negatív i jedno pozitívum - zospoločenšťuje výrobu. To známe individualistické:
"najlepší vlastník je súkromný vlastník" je pravidlom maloobchodným.
Dnes sa však na výrobe v rámci jedného podniku podieľa obrovské množstvo ľudí,
takže akákoľvek kritika kolektívnej plánovitej práce je napádaním princípov, na
ktorých stojí už i dnešný svet, vzišlý zo sveta trhového.
"Konkurencia
sa mení na monopol... Toto už je celkom iné, než stará, voľná konkurencia
rozdrobených podnikateľov, ktorí o sebe vzájomne nič nevedia a vyrábajú pre
odbyt na neznámom trhu. Koncentrácia došla tak ďaleko, že možno približne
zistiť všetky zdroje surovín... Zdroje sa nielen zisťujú, ale obrovské
monopolistické zväzy sa ich aj zmocňujú. Zhotovuje sa približný súpis
kúpyschopnosti trhov, ktoré si "rozdeľujú" tieto zväzy medzi sebou
podľa vzájomnej dohody... Vo svojom imperialistickom štádiu privádza
kapitalizmus ku všestrannému zospoločenšteniu výroby, takrečeno vťahuje
kapitalistov proti ich vôli a vedomiu v akýsi nový spoločenský poriadok, ktorý
je prechodom od úplne voľnej konkurencie k úplnému zospoločenšteniu,"
píše Lenin, zároveň dodávajúc, že: "výroba sa stáva spoločenskou, ale
privlastňovanie zostáva súkromné. Spoločenské výrobné prostriedky zostávajú
súkromným vlastníctvom malého počtu osôb."[3]
Folklórne súbory individualizmu teda nemajú za cieľ "zachrániť"
výrobu samostatných jednotlivcov, keďže výroba je dávno spoločná, ale udržať
stály prílev ziskov v rukách týchto jedincov.
Súkromný vlastník je dobrým (rozumej výkonným) vlastníkom, len keď si
poriadne došliapne na svojich zamestnancov, pre ktorých je jeho podnik v
skutočnosti niečím odcudzeným, s úplne odlišným záujmom než je ten ich. Štát
alebo kolektív či skupina si môže čisto teoreticky urobiť poriadky vo svojom
podniku rovnako drakonickým spôsobom ako súkromník. Podstata dobrého pracovného
výkonu však vždy tkvie v zosúladení (prípadne stotožnení) záujmov pracujúceho a
zamestnávateľa, ktoré je dokonale možné iba v prípade, že ide o tú istú osobu.Klimeux
Zaujal ma ten Leninov citát. Akurát, že to, o čom píše asi platilo pred sto rokmi. Najvyššie štádium kapitalizmu je momentálne eurosocializmus (v EÚ). Imperializmus ešte stále existuje v USA, ale tam je už prezretý a objavujú sa aj tam zárodky eurosocializmu.
OdpovedaťOdstrániťJasné, každý vo svojej dobe hovorí o niečom ako o konečnom, finálnom, najvyššom, lebo len málo tuší, čo ešte môže prísť... Ale v tomto prípade si myslím, že je len otázkou názvu či určitý systém nazveme tak či onak, pričom podstata zostáva zachovaná, či to nazveš imperializmus, neokolonializmus, eurosocializmus, merkelizmus atď.
OdstrániťAlebo len nechápem podstatu eurosocializmu, možno mi to vysvetlíš a ja precitnem :) je socialistický v tom, že v ňom stále viac prevažujú direktívne nariadenia z EÚ a pod. lebo sme "pochopili", že kapitalizmu sa vlastne lepšie darí v totalitnom centralisticko-monopolnom prostredí ala Čína? Alebo je eurosocialistický v tom, že západoeurópske krajiny si dopřávajú pomerne vysoký životný nadštandard na úkor neoliberalizmom decimovaného tretieho sveta? ..v tom prípade je to zasa iba imperializmus. Alebo o eurosocializme hovoríme čisto ako o politickom prostriedku "socializácie strát a privatizácie ziskov" na štýl eurovalu a iných záchran trhu a bánk?
Tie charakteristiky eurosocializmu si vystihol presne (vysoká životná úroveň na úkor tretieho sveta, direktívne riadenie,socializácia strát - privatizácia ziskov).
OdpovedaťOdstrániť"Socialistický" je ale v tom, že preberá výrazové a názorové formy zo socializmu, ale tézy socializmu napĺňa novým obsahom. Tiež sa usiluje o nového človeka a novú spoločnosť, ale namiesto ekonomických a sociálnych otázok má v popredí sexuálne a kultúrne témy, útlak pracujúcich je nahradený "útlakom" sexuálnych a iných menšín, už nie triedny boj, ale kultúrny boj, namiesto "pokrok nezastavíš" je tu "imigráciu nezastavíš", namiesto rovnosti sociálnej mu ide skôr rovnosť vo formách sexuality a pod. V ekonomických otázkach si eurosocializmus dobre rozumie s globálnym kapitalizmom, je to obojstranne výhodná spolupráca. Eurosocializmus ideovo vychádza z neoľavice (a tá zasa zo socializmu). Je to vlastne syntéza globálneho kapitalizmu a neoľavicových myšlienok.
Ja som sa v tomto článku snažil zamerať hlavne na ekonomický (výrobný) aspekt nášho systému, preto mi nenapadlo, ako s tým súvisí eurosocializmus.. ale ak ním myslíš to, čo si napísal, tak chápem. Len tvrdím, že ekonomicky sa toho v porovnaní s imperializmom prakticky nič nezmenilo. Preto možno pojem "eurosocializmus" použiť skôr v zmysle určitej oficiálnej "kultúrnej" rétoriky, ktorá sa značne zmenila od čias amerických plantážnikov a kapitalistov, ktorí v žiadnom prípade kedysi necítili potrebu nijako ospravedlňovať svoje konanie voči 3. svetu, lebo "tí negri aj tak za nič nestoja". Tento postoj pretrvával minimálne do 60. rokov a potom začal ustupovať pod tlakom obrovskej vlny nastupujúceho falošného humanizmu (falošného preto, že upozorňuje na rasovú diskrimináciu, genderové nerovnosti a pod. - ktoré nie sú vymyslené, ony reálne existujú, ale netvoria podstatu nerovnosti, ktorou je treba sa zaoberať v prvom rade). Ten konzervatívny "republikánsky" kapitalizmus snáď ani nemohol vydržať obrovský nápor sociálneho myslenia a tak ho musel pohltiť do seba v určitej zdeformovane povrchnej forme (klasická vlastnosť kapitálu, že revoltu vstrebá a ešte i komerčne využije). Tak sa i ľudskoprávna agenda stala prostriedkom ako vytvoriť celé "priemyselné odvetvie" mimovládnych organizácií, ktoré budú na problémoch parazitovať, namiesto aby ich riešili a tisíce aktivistov, ktorých najviac trápi osud zatúlaného afgánskeho chrta alebo či vo Volkswagene zamestnávajú dostatočný počet žien, namiesto aby sa zamýšľali, ako môže vôbec človek zamestnávať človeka... Na tieto otázky ale bude úplne rovnako hľadieť naši socialisti ako i kovaní liberáli, takže nazývať to "eurosocializmom" mi príde trochu ako z dieľne časopisu .týždeň :P i keď chápem, ako to myslíš. Ja to volám pseudohumanizmus. Ten má okrem toho, že je dobrým biznisom, tiež význam taký, že na základe neho možno kriminalizovať kohokoľvek, kto poukazuje na systémovú nespravodlivosť či už zprava alebo zľava. Taktiež umožňuje viesť vojny, hoc už nie "vietnamského" typu za zastavenie komunizmu ale typu "iracko-líbyjského".
OdstrániťMyslím, že ideu ľudských práv vo všeobecnosti sa už neopováži spochybňovať nikto, je v tom kus obrovskej európskej tradície siahajúcej ešte omnoho ďalej ako do osvietenstva. Zároveň ale všetky sociálne výhody (aspoň tých pár ktoré sme si vydobili) budú v nasledujúcich rokoch systematicky pošliapavané a začne sa pritvrdzovať. Nehovorím len o neustále premielanom sledovaní amerických tajných služieb a big brother praktikách, ale o právach, ktoré budú v mene niečoho zdanlivo pozitívneho obmedzované s nástupom "Le Penovských" ultrapravicovo-konzervatívnych vlád, ktoré si sami dobrovoľne zvolíme. Rozmáha sa to už i u nás - pochody za život proti právu na potrat, či pochody za slušný život na Slovensku proti právu na sociálne zabezpečenie alebo za zavedenie povinnosti odpracovať si dávky, čo je dvojité pokorenie človeka, lebo okrem toho, že nemá prácu ho štát donúti odpracovať si i to málo, i to "odškodné", ktoré mu štát má zaplatiť za to, že mu nedokázal nájsť zamestnanie. Toto mne osobne už eurosocializmus ani socializmus v nijakej inej podobe nepripomína.
Nevyjadril som sa dosť presne. Tento pseudohumanizmus, ako ho nazývaš, je síce rovnaký u neoľavice ako aj u liberálov čo do kultúrnych tém. Ale kultúrne témy dnes už nemožno oddelovať od ekonomiky. Zatiaľ čo liberáli sa snažia oddelovať ekonomiku od kultúry a k obidvom oblastiam pristupovať oddelene, dnešný globálny kapitalizmus to robí úplne naopak: neoľavicové hodnoty ako legalizácia drog, antikoncepcia, free love, potraty a pod. do seba vstrebal a začal ich predávať, doslova, lebo predstavujú v podstate dokonalý produkt (veľký ale krátkodobý zážitok, tvorba psychickej závislosti, ochota zákazníkov platiť aj veľké sumy).
OdstrániťNa rozdiel od klasického liberalizmu, ktorý skôr hlása postoj typu "kto chce, nech si to robí", sučasný globálny kapitalizmus sa snaží tieto "hodnoty" aktívne propagovať cez média, film, sociálne siete a pod. a tiež začína preberať represívne maniere voči odporcom (UK, Švédsko, Hollandove Francúzsko, Obamove USA) čo už nemá oporu v liberalizme, ale je typické skôr pre agresívny variant ľavice (ZSSR).
Globálny kapitalizmus dokonca v podstate vytvára aj spoločnosť rovných (na rozdiel od imperializmu) kde sú si všetci (okrem neviditeľných horných desaťtisíc) prakticky rovní v možnostiach a viacmenej aj majetku. Ekonomicky úspešní jedinci prestávajú existovať (ako to bolo v klas. kapitalizme): už je len dedičný kapitál s biliónovým majetkom, a potom všetci tí ostatní (obrovská bezprízorná masa oblbovaná chlebom a hrami), a ešte tí tretí (tretí svet), ktorý na to všetko robia.
Pre všetky tieto dôvody je pojem "eurosocializmus" dosť vhodný pre tento variant kapitalizmu, lebo už nejde o pravicový kapitalizmus, ale niečo úplne nové, neoľavicový kapitalizmus. Je to dokonalá syntéza neoľavice a globálneho kapitalizmu, bez kompromisov v prospech jednej alebo druhej strany. Aj vlk sýty, aj koza celá. A navyše sa dopĺňajú.
Lepenizmus a ostatné podobné nacionalistické hnutia sú len krátkodobou reakciou na tento vývoj, ale nemajú dlhodobú budúcnosť: v prvom rade nemajú oporu v kapitále, a ani u väčšiny "presmradeného" obyvateľstva na Západe (si naozaj myslíš, že by si dali vziať chlieb, hry a potraty?). Majú však šancu v strednej a východnej Európe, ale to je už iná téma...
Asi sa obaja zhodneme, že eurosocializmus má znaky kapitalizmu, obzvlášť imperializmu. Otázne je, či má zároveň aj znaky (štátneho) socializmu. Ja si dovolím tvrdiť, že áno, na základe nasledujúceho porovnania eurosocializmu (Západná Európa) a štátneho socializmu (ZSSR a Ostblok).
OdpovedaťOdstrániťSpoločné znaky socialistického štátu a eurosocialistického štátu:
1. Štátna moc: V oboch prípadoch je štát ovládaný úzkou skupinou ľudí (vrcholný predstavitelia Kom. strany v soc./ predstavitelia korporácii v eu.soc.)
2. Byrokracia
3. Malá alebo žiadna možnosť ovládanej masy reálne sa podielať na politickom smerovaní (pre obe platí to povestné: Keby voľby mohli niečo zmeniť, už by sme ich zakázali)
4. Demokratický imidž (v oboch je to slovo posvätné, ale bez naplnenia)
5. Internacionalizmus (v soc. notoricky známy/v eu.soc. korporácie prenikajú svetom a zjednocujú ho podľa jedného modelu)
6. Spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov (štát v soc./ korporácie v eu.soc. - korporácie sú už v podstate kvázištátom)
7. Relatívne nízka výkonnosť pracujúcich (v oboch platí to povestné: Jeden robí, traja sa kukajú)
8. Veľký dôraz na spokojnosť ovládaných - v podstate nevyhnutná náležitosť akéhokoľvek štátneho socializmu od národného socializmu až po stalinizmus - tuna však je dôležitý rozdiel v spôsobe uspokojovania potrieb más:
9.1 Soc. - formou úplnej zamestnanosti, nízkej ceny základných potravín, bezplatného zdravotníctva, bytovej politiky a mladomanželských pôžičiek
9.2 Eu.soc. - formou sociálnych dávok, neexistencie nedostatku, mamonárstvom, širokej dostupnosti sexuálneho vyžitia, veľa žrádla a zábavy
10. Beztriedna spoločnosť - v oboch neexistujú (viditeľné) výraznejšie triedne rozdiely (v soc. sú si všetci rovní v relatívnej skromnosti/ v eu. soc. sú skoro všetci prakticky bohatí)
11. Propaganda - v soc. primitívnejšia a formou štátom ovládaných médii/ v eu. soc. sofistikovaniejšia formou korporáciami ovládaných médii
12. Represia - v soc. represia protištátnej a protisocialistickej činnosti a pokusov o emigráciu / v eu.soc. väčšia či menšia represia rasizmu, antisemitizmu, "homofóbie, islamofóbie" a anti - imigrácie
13. Menšie alebo väčšie koristenie z okolitého sveta - v soc. ZSSR viac či menej koristilo z Ostbloku/ v eu. soc. viac či menej koristenie z tretieho sveta)
Hlavná odlišnosť:
Socializmus ideovo vychádzal z marxizmu-leninizmu a bol zameraný primárne na témy ako robotnícka otázka, sociálna spravodlivosť a budovanie komunizmu
Eurosocializmus ideovo čerpá z "New Left" (najmä Frankfurtská škola) a zameriava sa na kultúrne témy ako odstranovanie spoločenských stereotypov, "predsudkov", LGBTI agenda, potraty, antikoncepcia, legalizácia drog, odmieta triedny boj.
Inak súhlasím so všetkým čo si vo svojom článku napísal. Ja si tiež myslím, že skutočné a fungujúce družstvo je naozaj výkonnou formou organizácie práce a zároveň aj solidárnym spoločenstvom. Taká prvotnopospolná spoločnosť v moderných časoch. Aj s Leninovými citátmi o imperializme (aj keď som celkom nepochopil ako to súvisí s družstvami). Takže, aby som zhrnul svoju teóriu (v zátvorke uvádzam svoj komentár k citátom):
OdpovedaťOdstrániť"Konkurencia sa mení na monopol..."
(presne tak, ale monopol treba udržať pre tými, čo by ho chceli povaliť, ale ako?)
"Vo svojom imperialistickom štádiu privádza kapitalizmus ku všestrannému zospoločenšteniu výroby, takrečeno vťahuje kapitalistov proti ich vôli a vedomiu v akýsi nový spoločenský poriadok, ktorý je prechodom od úplne voľnej konkurencie k úplnému zospoločenšteniu,..."
(áno, ale čo je záverečným štádiom úplného zospoločenštenia?)
"nemajú za cieľ "zachrániť" výrobu samostatných jednotlivcov, keďže výroba je dávno spoločná, ale udržať stály prílev ziskov v rukách týchto jedincov. "
(úplne presne, ale ako dosiahnuť ten stály prílev ziskov?)
riešenie: transformovať imperializmus na formu socializmu, takú formu socializmu, v ktorej je možné "schovať" kapitál za masku socializmu, prazáklad systému bude teda imperializmus, ale oblečený do socialistických šiat a rovnostárskeho strihu (aby sa odstránili nepokoje a ekonomická konkurencia a tým zachoval monopol "vyvolených"). Je to vlastne taký starorímsky socializmus...
Poďme porade, lebo neviem na čo reagovať skôr :) K prvému komentáru – súhlasím s odstavcami 1, 2, 3. Uznávam, že hoc určité hodnoty možno stále nazvať ako liberálne alebo ako liberálna agenda, forma ich presadzovania v spoločnosti, resp. akýsi „edukačný“ spôsob ich zavádzania do spoločnosti je typický skôr pre ľavicu, pretože liberál, ako hovoríš, sa na to vykašle a povie ti, rob si čo chceš, skôr než že by ťa začal poučovať o správnosti slobodnej voľby orientácie a jej výučby na školách a pod. Zároveň ale nutno dodať, ako som už niekoľkokrát tvrdil, že liberalizmus je pravicou len z dnešného uhlu pohľadu a hoci sa dnes prakticky zameriava len na ekonomickú stránku slobody a jej iné aspekty (LGBT, feminizmus, ľahké drogy...) rieši len aby mal vôbec nejakú agendu, v minulosti musel radikálne pretláčať svoje idey a vnucovať ich spoločnosti. Nestačilo len zaujať stanovisko „ať si každej dělá co chce“, pretože aj táto samotná myšlienka nebola kedysi samozrejmosťou a musela byť presadená.
OdpovedaťOdstrániťĎalšia vec – nemyslím si, že nacionalizmus je krátkodobou reakciou, to je práve smer, ktorý predstavuje najvýznamnejšie ohrozenie (ohrozenie pre nás, nie pre systém i keď zdanlivo pôsobí protisystémovo, ako napokon pôsobil aj Hitler v 33. roku :P). V našich končinách to možno pôsobí smiešne ako módne hnutie nejakých cca 1,5 percenta obyvateľov, ale pozri si výsledky eurovolieb v západných štátoch. Nie je správne žiť stále v presvedčení, že na západe si všetci pekne spokojene lebedia vo svojom konzumnom pohodlíčku, to by nevolili hentie strany. To je už trochu stereotyp, ktorý prestane mať čokoľvek spoločné s realitou. Stredná trieda mizne, rozdiely sa prehlbujú, čo ukazuje aj kniha T. Pikettyho, ktorá spôsobila taký rozruch v poslednej dobe. Iste, aj spodná „robotnícka“ trieda je na západe pomerne dosť rozmazlená alebo skôr zblbnutá. Hladných ich nechať nemôžu to je jasné, musia im dať aspoň toľko aby boli schopní reprodukovať svoju pracovnú silu a niečo málo na rozptýlenie. Lenže práve tá zdochínajúca stredná trieda bude hlavným motorom nacionalizmu, pretože nebude chcieť spadnúť úplne dole (tí dolní, asociáli a pod. sa možno tiež nakoniec pridajú, ak by im nacionalisti dali prácu, čo ale neviem akým mávnutím čarovného prútika by zvládli – lebo zbrojovky ako Adolf asi nezačnú stavať). Aby nejak prežila a zdanlivo obnovila časy svojej zašlej slávy bude sa musieť zákonite odrezať od „spodiny“, ktorá ju ťahá dole = zbaviť sa „asociálov a príživníkov“ a tvrdo regulovať prisťahovalectvo = zbaviť sa nás z východu a z juhu (ako keď máš prvé príznaky gangrény, ktorú si si zavinil sám a doktor miesto aby sa ťa pokúsil liečiť ti rovno odpýli nohu). Nevylučujem, že toto neurobia i štandardné politické strany, aby si udržali priazeň a ešte možno i ospravedlnia nejakou frázou o ľudských právach... Ten ľudskoprávny trend z hladiska rétoriky už možno zmeniť len ťažko, rozdiel ale bude v samotných reálnych činoch vlád.
K druhému komentáru. Jednak vďaka, že si si našiel čas a energiu a takto prácne spísal všetky paralely, ktoré vidíš. Zároveň sa ale podľa mňa dopúšťaš chyby, že hodnotíš systémy čisto z formálneho hľadiska fungovania určitých inštitúcií, elít alebo systémov moci. Týmto spôsobom by sme mohli zhodnotiť v zásade všetky doteraz existujúce spoločenské zriadenia (alebo väčšinu) a vyhodnotiť to tak, že principát v starom Ríme bol eurosocializmom. V zásade každá štátna spoločnosť je založená na určitej nadvláde nejakej skupiny nad zvyškom, prípadne na úplnom vylúčení rôzne početnej skupiny a tiež musia existovať prostriedky, ktorými donútiť túto masu k poslušnosti ako policajná agresia alebo účinnejšia metóda - chlieb a hry alebo iné drogy. Píšeš, že eurosocializmus si získava ľudí zábavou, žrádlom a sexuálnym vyžitím a socializmus si ich získaval nízkymi cenami, bytovou politikou a pod. Lenže hovorím, že každý systém si musí ľudí získať. V stredoveku si ich získaval zase iracionálnou vierou v nejaký lepší posmrtný život po tejto strašnej drine, na ktorú by sa inak každý vykašľal. Každá ekonomická teória si musí následne vytvoriť teóriu kultúrnu alebo morálnu, aby ľudia uverili v jej hlbší zmysel. Z týchto 3 menovaných druhov „ópiátov“ je len jeden reálne užitočný a zlepšujúci životné podmienky ľudí. Schválne, ktorý? :)
OdpovedaťOdstrániťĎalšia vec, ovládanie štátu jednou stranou, resp. korporáciou... Je len vecou verejnej kontroly alebo angažovanosti, nakoľko sa určitá strana hájaca záujem väčšiny stane odtrhnutou „s.r.o.-čkou“ nejakej úzkej elity. V ZSSR sa to stalo, i u nás sa to stalo ale nie je nikde napísané, že sa to stať vždy musí. Korporácia narozdiel od toho nepodlieha verejnej kontrole ani v najmenšom, pretože je od prvopočiatku súkromná.
Internacionalizmus – v časoch reálneho socializmu neuskutočnená fráza, pretože socializmus ZSSR, resp. náš (tak ako dnes KĽDR) bol izolacionistický (čo iné mu tiež zostávalo, keď ho ostatní odmietli :P), zatiaľ čo proces globalizácie je reálnejší v praxi než že by o ňom niekto neustále teoreticky táral (okrem jeho odporcov). Internacionalizmus je založený na voľnej spolupráci prínosnej pre všetkých, zatiaľčo globalizácia je založená na nekresťanskom súkromnom využívaní a koristení.
Spol. vlastníctvo výr. prostriedkov – v článku som písal o prehlbujúcom sa zospoločenšťovaní práce ale vlastníctvo nie je v nijakom smere spoločné alebo verejné, práve naopak, sféry odjakživa verejné ako školstvo, záchranná služba, vymáhanie dlhov, väznenie, dôchodky a tisíc ďalších postupne prechádzajú pod správu súkromných dodávateľských alebo peňažných inštitúcií. Rozlišujme verejné a štátne. Viem na čo narážaš, že štát ovládala za socíku úzka skupinka „mafiánov“, teda verejný záujem sa vytrácal, lenže je treba si uvedomiť, že stále je tu jeden rozdiel medzi súkromným sektorom a korupčne skazeným prehnitým štátom – štátnemu sektoru, nech ho ovláda ktokoľvek, stačí nebyť stratový, lenže súkromný musí byť ziskový. Iná vec je, keď v korporativistickom systéme, aký vládne dnes, súkromní veľkokapitalisti de facto ovládnu štát, teda ako píšeš, dôjde ku „kvázizoštátneniu“ korporácií alebo skôr ku skorporatívneniu štátu.
O výkonnosti pracujúcich bol vlastne celý článok, k tomu sa nejdem vracať.
OdpovedaťOdstrániťŽe sú v EÚ všetci bohatí, k tomu som sa tiež vyjadril.
Represia – súhlasím, tá je v každom zriadení.
Keďže mal ZSSR nadradené postavenie nad ostatnými štátmi východného bloku, nemožno hovoriť o nejakej federatívnej rovnosti všetkých štátov. Zároveň ale, ak nehovoríme o excesoch ako hladomor na Ukrajine za Stalina, je nutné povedať, že životná úroveň zaostalých poľnohospodárskych štátov ako Maďarsko, Bulharsko a pod. výrazne stúpla (takže asi neboli až tak vykorisťované od toho zlosynského Sovietskeho zväzu), narozdiel od Argentíny, Ekvádoru, Mexika, celej Afriky a časti Ázie, kde sa obrovsky prehĺbila bieda a chudoba. Chomsky tieto porovnania uskutočňuje stále, nie sú to nejaké tajné nedostupné informácie.
Posledná poznámka – Frankfurtská škola a na ňu nadväzujúci myslitelia sú podľa môjho jedno z pozitív, ktoré splodila táto zahnívajúca postmoderná éra a zďaleka to nie sú len nejakí lacní šíritelia LGBT osvety, práv menšín a drog. Klasický marxizmus jednoducho nedáva odpovede na určité kultúrne fenomény dneška, lebo sa zameriava na ekonomiku. Preto vznikol smer upriamujúci sa hlavne na kultúrne otázky a analýzu kapitalizmu v konzumnej kultúre, čo ale ešte neznamená, že odmietne triedny boj ( i keď môže sa tak stať, nevylučujem). Ťažko sa mi k tomu ale niečo píše, keďže čítať Adorna alebo Habermasa je utrpenie a rozumiem každé šieste slovo (možno aj vďaka dementným prekladom Egona Gála.. neviem posúdiť).
Ok, nejdem to preháňať, 4 komentáre za sebou to už je priveľa asi na každého... Ale až teraz som si všimol, že si medzičasom pridal ešte jeden svoj koment, na ktorý som nezareagoval.
OdpovedaťOdstrániťVidím, že to moje ad absurdum prirovnanie eurosocializmu k rímskemu principátu si naozaj zobral vážne. Ale sranda, že nám to vôbec obidvom napadlo nezávisle na sebe.
Tá rovnosť, ktorá nastane, bude rovnosť v biede - a na takejto vyschnutej savane často stačí len iskra... (Samozrejme v prípade, že všetci tí chudáci nie sú zrovna zaujatí facebookom alebo nesledujú nejaké najnovšie video kde sa niekto verejne strápnil pred celým národom - dokiaľ sú peniaze na platenie internetu, je dobre :P)
A keď sa pýtame, čo je záverečným štádiom zospoločenštenia výroby - no pre týchto "eurosocialistov" zrejme systém, ktorý si popísal. Pre mňa osobne je záverečným štádiom, že im všetko čo si nastřádali jednoducho vezmeš.
Nuž, budem odpovedať len jedným komentárom a to odzadu. (časť 1/2 :D )
OdpovedaťOdstrániťRímsky socializmus som mal na mysli od prvého momentu, ale chcel som ho postupne odhaliť. Podstata Oktaviánovho socializmu bola v kombinácii: mocná armáda, bohatí latifundisti, otrocká práca a oblbovanie slobodných občanov, a to všetko skryté za fasádu republiky. Dnešný eurosocializmus je veľmi podobný. Rozdiel je možno vo väčšom dôraze dnešnej doby na ekonomiku.
Tá údajne miznúca stredná trieda je len fatamorgána, klamlivý dojem. Podstatou eurosocializmu je pretvoriť čo najviac ľudí na spokojnú, ale nesamostatnú strednú triedu. Eurosocializmus sa snaží počet bedárov (do tej miery ako je to len v imperializme možné) zredukovať na (pre spoločosť prijateľné) minimum (povolené straty) alebo ich tiež urobiť inak spokojnými (čučo, fet a pod.) a teda tiež strednou triedou.
V eurosocializme nie je stredná trieda určená majetkom, ale mierou spokojnosti s prijatými zmyslovými podnetmi (v podstate to isté ako starorímsky socializmus). Dôsledok je ten istý ako pri nedávnej strednej triede: spokojné, umiernené a systému lojálne obyvateľstvo. Majetok už prestáva byť podstatným kritériom, eurosocializmus ide na podstatu veci: na pudy a psycholigické a sociologické aspekty ich uspokojovania. Pochop, že majetok je len jedným zo spôsobov tvorby strednej triedy, nie jej podstatou, podstatou strednej triedy je spokojnosť. To, že v dejinách stredné triedy obvykle disponovali stredne veľkým majetkom je skôr dôsledkom nemožnosti väčšiny historických systémov dosiahnuť spokojnosť más inak než stredne veľkým majetkom.
Jediný podstatný rozdiel medzi starou a novou strednou triedou je v tom, že tá nová bude úplne vygumovaná a nesamostatná – a to je pre systém skvelá správa. V eurosocializme bude mať všetka stredná trieda toľko majetku, koľko je potrebné pre spokojnosť jej jednotlivých členov, ale nie viac (a napriek tomu budú ľudia spokojný vďaka implementácii myšlienok frankfurtskej školy). A ak by sa to nedarilo, nie je problém zvýšiť vykorisťovanie tretieho sveta a zvýšiť tým aj majetok más až na potrebnú úroveň pre dosiahnutie ich spokojnosti (obnova eurosocializmu imperialnou politikou, neni problém, dnes sa to deje pred očami).
Ten problém s prisťahovalcami je pre eurosocializmus len problémom prechodným, vyrieši ho postupným úplným začlenením prisťahovalcov do pôvodnej masy (teraz to tak ľahko nejde, lebo systém nerátal, že moslimovia sa sekularizujú pomalšie ako pôvodne myslel a tiež, že prisťahovalci budú chcieť viac zabezpečenia pri menšom objeme práce - než dostali) a ďalšiu imigráciu zastaví akonáhle imigrácia dosiahne svoj cieľ (prevarenie všetkých kultúr dokopy – v praxi to znamená to isté ako odkultúrnenie a teda jednoduchšie vštepenie novej „kultúry“ eurosocializmu a tiež poskytnutie nevyhnutnej pracovnej sily pre špinavé práce).
Nacionalizmus je len prechodný výkrik na nedostatky eurosocializmu (zdanlivo miznúca stredná trieda). V masovej podobe zmizne akonáhle imperializmus viac zatlačí na tretí svet a z vytlačenej šťavy obnoví svoj eurosocializmus (čo asi robí Obama, Cameron a pod. ?) A napokon tie čísla čo volili LePenovú a Wildersa sú úplne zanedbateľné v porovnaní s tými čo súhlasia so systémom, alebo aspoň vážnejšie neprotestujú. To nemôžeš porovnávať s podporou akej sa tešil Hitler, ani z ďaleka ... Som presvedčený, že vzostup „extrémizmu“ na Západe je početne stále v medziach prirodzenej spoločenskej deviácie. Dobre, možno sú trochu aktívnejší ako pominulé roky ale rozdieľ nie je veľký. To len média ako Sme a Pravda z toho robia kauzu. Ja osobne som nikdy nevolil tento typ politikov a ani sa nechystám, ale príde mi smiešne tvrdiť, že extrémizmus je na vzostupe kvôli jednej medializovanej bitke v Nitre a mierne zvýšeným číslam vo voľbách pre nacionalistov. V porovnaní s 90. rokmi musí byť každému jasné, že z dlhodobého hladiska to tak nie je. To len eurosocializmus trocha zakolísal čo sa zákonite prejavilo v posilnení opozície.
(2/2)
OdpovedaťOdstrániťTeraz trochu k tomu stredoveku a tej strašnej drine. Tá strašná drina jednak nemá dostatočnú oporu v prameňoch (napr. rakúske krajiny, koniec stredoveku, práca na panskom v rozmedzí niekoľko dní do roka - môže to znieť absurdne, ale robotné povinnosti stred. možno neboli väčšiou záťažou ako stavby mládeže a chmelové brigády za socializmu). Fantázia agitátorov 18. a 19. stor. nie je relevantným historickým prameňom (si si všimol, že škola nás nikdy neučí, ani neučila konkrétne číselné vyjadrenie majetkových pomerov v stredoveku, ani číselný rozsah robotných povinností? vie prečo). Problémom stredoveku bola agresivita šľachty zdedená po barbarských predkoch a len pozvolna ustupujúca. Táto agresivita je doložená ďaleko lepšie a pravdepodobne mohla za výraznú väčšinu dobového utrpenia. Po druhé, agitátori 18. a 19. stor. si stredoveký feudalizmus asi predstavovali podľa toho čo videli v 18. stor. + predstava o neustálom vývoji vpred = z týchto východisiek nevyhnutne musela vzniknúť predstava o strašnej drine stredoveku (tento myšlienkový postup ale nie je vedecký a navyše je anachronický). Po tretie, tvrdiť, že v stredoveku bol akýsi spoločný ekonomický systém podobný premysleným systémom novoveku a ešte premyslenejším systémom súčasnosti je veľké precenenie organizačných schopností a komunikácie v časoch stredoveku. Vtedajší „systém“ bol minimálne z polovice záležitosťou spontánneho vývoja ekonomiky v relatívne izolovaných spoločnostiach (dokazuje to veľká rozmanitosť „feudalizmov“, častokrát spĺňajúcich znaky iných systémov než feudalizmus). Paradoxne, zvyšovanie robotných dávok v 16. až 18. stor. je sprevádzané postupným úpadkom religiozity medzi vyššími vrstvami spoločnosti.
To koristenie z iných krajín, som uviedol ako dôkaz toho, že blahobyt alebo relatívny blahobyt (o ktorý sa rôzne formy socializmu usilujú) býva obvykle vyvážený väčším či menším koristením zo zahraničia. Vôbec som netvrdil, že koristenie ZSSR z Ostbloku bolo to isté ako koristenie Západu z tretieho sveta.
Napokon vzťah Frankfurtskej školy a imperializmu. To čo chcem najviac zdôrazniť. Vychádzaš zrejme z nesprávnej predstavy, že akákoľvek moderná ľavica je v principiálnom rozpore s kapitalizmom a imperializmom Ale prečo by to tak malo byť? Zato, že v 19. a 1. pol. 20. stor. to tak bolo? Aký bol hlavný dôvod odmietania kapitalizmu historickou ľavicou (teraz nemyslím úplne historickú ľavicu ako liberáli a pod.)? Nie náhodou práve žalostné sociálne podmienky do ktorých priemyselná revolúcia a nenažratosť kapitálu uvrhla pracujúci ľud (ak by sa toto nestalo, zrejme by do dneska boli krajnou ľavicou liberáli ).
A teraz ako popisuje Leszek Kołakowski filozofiu otca novej ľavice a hlavného predstaviteľa FŠ Herberta Marcusa:
(since) "all questions of material existence have been solved, moral commands and prohibitions are no longer relevant"
Nie je toto náhodou veľmi podobné tomu čo na tvojom blogu nedávno Žižek kritizoval.
Táto veta, myslím si, dokonale vystihuje podstatu FŠ. Ale ak ľavičiar považuje všetky otázky materálnej existencie za (už) vyriešené (v rámci systému), aký má ešte dôvod považovať imeriálny kapitalizmus za nepriateľa, vzdorovať mu, hľadať alternatívu. A ak zároveň udáva nový smer typu „moral commands and prohibitions are no longer relevant“ , akýže má imperiálny kapitalizmus dôvod dôsledne sa nechopiť jeho myšlienok, nepredávať ich a nedosahovať nimi stále väčšie zisky. Kedže dôvod nepriateľstva medzi novou ľavicou a imperializmom odpadol, čo ešte bráni ich syntéze?
New Left a Imperializmus zapadajú do seba kľučik do zámky. Dlho sa hladali, ale konečne sa našli. Ibaže si väčšina priaznivcov Novej ľavice zjavne toto neuvedomuje, neuvedomuje si komu v skutočnosti slúži, stále žijú v predstavách o viktoriánskej povahe a bigotnosti kapitalistov. Kapitalisti sú však v skutočnosti pragmatici (a vždy nimi boli), dobre poznajú sociológiu, psychológiu a tiež možnosti a medze imperializmu, a tak sa snažia zachrániť svoj kapitál transformáciou na capital-friendly variantu socializmu (voľne podľa vzoru Oktaviána).
Predsa len ešte trochu k feudalizmu - ekonomické zdôvodnenie toho čo som písal vyššie: feudálne panstvo bolo ekonomicky sebestačnou jednotkou, nebolo orientované na vývoz a ani nemohlo byť exportne orientované. Produkty, ktoré produkovalo (obilie, zelenina) slúžili na obživu jeho obyvateľstva (vrátane feudála), z veľkej väčšiny nie na export. Produkty ako obilie a zelenina v tej dobe ani nebolo moc komu predávať: susedné panstvo produkovalo to isté, lokálne mestá (ak nejaké vôbec bolo blízko) nadbytok obilia z panstva síce kúpili, ale ich malý trh sa rýchlo presýtil a zisky boli slabé; a diaľkový obchod s obilím až do 17. stor. prakticky neexistoval. Predaj obilia teda prinášal feudálovi len malé zisky a tie ani nebolo možné zvýšiť, nech by skúšal čokoľvek. Keby sa snažil zvýšiť produkciu tak by napĺňal len vlastné sklady (ak vôbec nejaké mal okrem špajzy), nikto by mu to nekupoval, lebo trh bol sýty aj pri minimálnej nadprodukcii (veľká väčšina ľudí sama seba živila poľnohospodárstvom). Preto nemal dôvod požadovať väčšiu robotu od poddaných, než bola potrebná na vyprodukovanie toho čo sám spotreboval, prípadne si odložil na horšie časy alebo sa pokúsil predať mestám.
OdpovedaťOdstrániťFeudálne panstvo teda nebolo orientované na zisk, lebo ho pri danej ekonomickej situácii dosiahnuť ani nemohlo. Feudál nebol podnikateľ, nehromadil kapitál (skôr ho míňal) a podnikaním navyše pohŕdal. O ekonomiku sa spravidla moc ani nezaujímal (a ani nemal moc prečo). Naopak bol konzervátorom svojho panstva: robil poriadky medzi poddanými, potláčal banditov a nastúpil do kráľovho vojska ak bolo treba; a v ostatnom čase si užíval šľachtického života: poľovačky, turnaje, hostiny. Bol to síce nákladný život, ale nebolo mu dosť dobre možné dosiahnuť väčšiu spotrebu, než vykrylo tých pár dní poddanských robôt ročne na osobu. To je dôvod, prečo predstavy o tvrdej drine nemajú oporu ani v ekonomike. Tvrdá drina síce existovala, ale to kvôli technickej nevyvinutosti a teda sa ju prakticky nedalo odstrániť.
Odkedy Holanďania zistili, že obilie z Rzeczipospolitej a oblasti Baltiku sa dá námorne dovážať do relatívne podvyživeného stredomoria, veci sa zmenili (17. stor.). Tento model sledovali zrejme aj v iných krajinách. Z panstiev sa pomaly stávajú akoby továrne na poľnohospodárske (a už aj iné) produkty.
keď si tak spätne prezerám diskusiu, tak mi nedá nevrátiť sa ešte k jednej veci, ktorú si asi zle pochopil:
OdpovedaťOdstrániťten bod 8 som nemyslel v konšpiratívnom zmysle (niečo ako "my vám dáme byty a vy nás zato budete poslúchať, Ha, ha há..."), ani som nespochybňoval úprimnosť záujmu kom. strán na riešení sociálnej politiky. Tieto body sú myslené ako prostý výpočet všeobecných znakov socialistických štátov. V prípade osmičky išlo o toto:
- socialistické štáty mali hierarchickú dichotómiu: vládcovia a ovládaní, resp. trichotómiu: vládcovia, úradníci, ovládaní
- moc držala v rukách skupina osôb
(- popri tom existovali aj formálne orgány štátnej moci)
- jedným z najdôležitejších, prípadne aj najdôležitejším znakom politiky všetkých foriem socializmu bola politika "verejného blaha" (toto platí pre každú formu socializmu bez ohľadu na to či išlo o úprimný, poloúprimný alebo prípadne účelový úmysel)
- spätný účinok tejto politiky bola (okrem iného) zvýšená spokojnosť a loajalita ovládaných
Cielom všetkých týchto bodov bolo dokázať, že eurosocializmus spĺňa všetky znaky socializmu, ale v dvoch prípadoch ich napĺňa iným obsahom: namiesto vrcholných predstaviteľov strany moc držia v rukách vrcholní predstavitelia korporácii a odlišné chápanie pojmu "verejné blaho". A navyše (paradoxne) eurosocializmus spĺňa aj znaky imperializmu.