"Dážď priniesol Amorymu pocit odcudzenia a pred očami sa mu v hrozivom sprievode vynárali mnohé nepríjemné stránky mestského života bez peňazí. Povedzme ten prízračný, zapáchajúci stisk v podzemnej železnici - plagátiky vo vozňoch, ktoré sa človeku natískajú a poškuľujú po ňom ako otravní, nudní ľudia, čo vás chmatnú za lakeť a načnú novú príhodu; chlap, ktorý sa rozhodne neprepustiť miesto žene a potom ju za to znenávidí; žena, ktorá jeho nenávidí za to, že to urobil; v najhoršom prípade úbohá fantazmagória dychu, starých šiat na ľudských telách a pachy jedál, ktoré ľudia pojedli - v najlepšom prípade jednoducho ľudia, rozhorúčení alebo mrznúci, ustatí, ustarostení.
Predstavoval si izby, kde tí ľudia bývajú - kde vzorky na vydutých tapetách sú zakaždým ťažké slnečnice na zelenom a žltom podklade, plechové vane, tmavé chodby a za domami nepomenovateľné priestory bez zelene; kde sa ešte aj láska oblieka ako zvádzanie - za rohom domu odporná vražda, v byte o poschodie vyššie nezákonné materstvo. A vždy tá sporivá, nevetraná zima medzi štyrmi stenami a dlhé letá, upotené nočné mory medzi lepkavými, stiesňujúcimi múrmi... špinavé jedálne, kde si nedbajskí ustatí ľudia naberajú cukor vlastnými použitými lyžičkami, takže v cukrenke ostáva tvrdý hnedý nános.
Nebolo to také zlé, keď boli pokope len muži alebo len ženy; iba keď sa hriešne združili, vtedy sa to zdalo také strašné. Ženy sa viditeľne akosi hanbili, že ich muži vidia unavené a úbohé - a muži zas mali akúsi nechuť k ženám, ktoré sú unavené a úbohé. Bolo to mrzkejšie ako hociktoré bojisko, čo Amory videl, ťažšie pochopiteľné ako hocijaká skutočná ťažkosť, zlepená zo špiny, potu a nebezpečenstva, bolo to ovzdušie, kde narodenie, manželstvo a smrť sú odporné a tajné.
Amory si spomenul na istý deň v podzemnej železnici, keď nastúpil poslíček s veľkým pohrebným vencom z čerstvých kvetov, ako jeho vôňa zrazu prečistila vzduch a všetkých na chvíľku osviežila.
Chudobní ľudia sa mi bridia, pomyslel si zrazu. Nemám ich rád za to, že sú chudobní. Možno bola chudoba kedysi krásna, ale teraz je odporná. Je to tá najmrzkejšia vec na svete. V podstate je čistejšie byť skazený a bohatý ako nevinný a chudobný. Akoby znovu videl postavu, ktorá naňho raz významne zapôsobila - dobre oblečený mládenec hľadel na Piatej avenue z okna klubu a hovoril čosi kamarátovi s vyslovene znechuteným výrazom. Možno, rozmýšľal Amory, že mu vravel: "Božemôj! Tí ľudia sú strašní!"
F. Scott Fitzgerald
Táto strana raja
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára