Radikálny monoteizmus ako forma ateizmu

Početné spory liberálov a veriacich, neznášanlivé reakcie tiahnuce sa už po celé generácie verejným priestorom od najvyššej politiky, cez mediálne kampane, pochody nacionalistov až po kaviarenské, či miestami skôr kabaretné debaty hipsterského dorastu o náboženstve, ktorých jednotiacim znakom je maximálna plochosť náhľadu oboch táborov a na strane druhej revolučné vystúpenia latinsko-amerických duchovných či súčasného pápeža Františka, taktiež poznamenaného teológiou oslobodenia, ma neviedli k tomu, aby som sa len jednoducho uspokojil s odmietnutím Boha ako nepravdepodobnej "konšpiračnej" teórie (pretože ateizmus definovaný len ako prostá "neviera v Boha" uznáva potenciálnu možnosť jeho existencie, teda ostáva v rovine metafyziky) rovnako tak ani k falošnému, utilitaristickému zjednocovaniu sa ľavice s kresťanstvom, ktoré hoc politicky užitočné, je z hľadiska filozofie alebo vedy nesprávne a nerozumné.

Názor, ktorý zastávam, na základe určitej úvahy načrtnutej v nadpise tohto článku, je nezlučiteľný s oboma prístupmi, ktoré som práve pomenoval. Napriek tomu, vo mne forma viery rozmáhajúca sa v Latinskej Amerike, vzbudzuje rešpekt a obdiv, keďže ju nepovažujem za čisto účelové spojenectvo náboženstva a sociálnej politiky, ale skôr za akúsi progresívnu formu "viery", za jedinú živú vieru, ktorá v súčasnosti jestvuje na svete a ktorá je natoľko moderná, že prekonáva samotný rozmer náboženskej viery. Mnohí, všímajúc si len juhoamerických, večne sa prežehnávajúcich futbalistov, chápu Strednú a Južnú Ameriku len ako semenisko ortodoxného katolicizmu... Ako sa však ten odlišuje od nášho, vlažného, vždy politicky korektného dedinského katolíctva alebo jeho perverznej "ultra-pravicovej" anti-prisťahovaleckej podoby, volajúcej po násilnom návrate ku kresťanskej Európe, v rozpore s Kristovým univerzalizmom a láskou, ktorá by mala byť prítomná v našich srdciach bez ohľadu na akékoľvek hranice!

Latinskej Amerike sa podarilo nemožné (pre nás nemožné). Prekonala inštitucionalizovaný charakter kresťanstva a jeho ústavno-politický význam, ktorý začalo nadobúdať už v prvých storočiach nášho letopočtu v Rímskej ríši a namiesto neho mu prinavrátilo jeho pôvodne skrytý, či potlačený sociálny rozmer, prítomný u raných kresťanov (za všetky príklady sociálna v kresťanstve, uveďme trebárs spotrebný komunizmus rano-kresťanských obcí; v neskorších storočiach tento sociálny rozmer v cirkvi pretrval viac-menej iba v určitej podobe starostlivosti o chorých, organizovaní vzdelávania a pod.; charitu, ktorá legitimizuje vylúčenie určitej skupiny ľudí ako normu za prvok sociálneho zmýšľania považovať nemožno).

Prvok prekonávania náboženskej viery prítomný vo viere samotnej, o ktorom som sa zmienil vyššie, nepovažujem za exces, teda vybočenie z jej medzí, či za akýsi pseudo-náboženský derivát južanskej exotiky, vysvetľujúcej si všetko po svojom, nad ktorým sa možno maximálne blahosklonne pousmiať so všetkou eurocentrickou povýšenosťou.

Naopak, z určitého pohľadu (netvrdím, že jediného možného) sa dá skĺbiť náboženstvo s revolučným myslením, ba čo viac, je tento proces nevyhnutným dôsledkom jeho radikálneho domyslenia.

Judaizmus i kresťanstvo sami seba považujú za monoteistické náboženstvá. Existuje však množstvo výkladov a argumentov, ktoré toto vnímanie vyvracajú ako všeobecne akceptovanú fikciu. Mojím cieľom i zmyslom tohto článku nie je dokázať polyteistický alebo henoteistický[1] charakter daných náboženstiev, ale naopak, podporiť judaistické i kresťanské chápanie absolútneho monoteizmu, resp. vytesať náboženstvo do skutočne monoteistickej podoby, ktorá mu doteraz značne chýbala.

Už v prvej kapitole Genezis starožidovského originálu sa dozvedáme, že svet stvoril nie jeden boh, ale bohovia (nie El, Eloha ani Eloah, ale Elohim).[2] Kňažský kódex sa prikláňa k názoru, že Izraeliti o Hospodinovi nikdy nepočuli, dokiaľ neprehovoril k Mojžíšovi, Abrahámov boh bol El, najvyšší kanaansky boh; on a jeho potomkovia boli v istom zmysle stále polyteistami, veriac v existenciu Marduka, Baala či Anat.[3] Na inom mieste v Biblii sa zase dozvedáme, že "Hospodin Boh však riekol: Hľa, človek je už ako jeden z nás, keďže pozná dobro i zlo."[4], z čoho možno usúdiť, že sám Boh priznáva existenciu iných bohov. Napokon už len jeho samotné rozpoznávacie označenie ako Jahve naznačuje, že nie je jediným. Spomínanú henoteistickú predstavu zasa dokladá jedno z Božích prikázaní: "Nebudeš mať iných bohov okrem mňa..."

Všetky spomínané príklady pochádzajú zo Starého zákona, a teda možno argumentovať tým, že predstava jediného Boha sa zrejme formovala postupne stáročiami a bola výsledkom dlhodobého procesu. Príklady permanentného narúšania monoteizmu však možno badať i v Novom zákone, jednak v problematickosti otázky trojjediného Boha, omnoho viac však v existencii Satana alebo diabla a čertov, stojacich v opozícii k Bohu a predstavujúcich princíp zla.

Pozitívom pôsobenia cirkvi bola predovšetkým snaha o potláčanie rôznych okultných praktík, viery v čarodejnice posadnuté diablom a pod., ktorým v podstate dochádzalo k minimalizácii pôsobnosti diabla v ľudských predstavách, a teda k posilneniu postavenia všemohúceho Boha, ktorý ako jediný vládne svetu. Napriek tomu tieto bytosti z folklóru a ľudovej slovesnosti nikdy nevymizli, nepodarilo sa ich vytlačiť (čo napokon ani nie je možné, keďže sa spomínajú priamo v Biblii) a zrejme to ani nebolo tak úplne zámerom, keďže viera v tejto podobe potrebuje pre svoju existenciu určitý "platónovský" dualizmus dvoch svetov, ten musí byť za každú cenu jej implicitnou súčasťou. V tom tkvie podľa môjho hlavný problém náboženstva - jeho vnútorná rozpornosť, konflikt medzi proklamovaným monoteizmom a dualistickou koncepciou sveta, od ktorej závisí.

Dualizmus je vlastnou podstatou každého idealistického učenia, teda i náboženstva (ak nerátame prvobytné hylozoistické predstavy o nadprirodzených silách). Boh existuje mimo sveta, nad ním a nezávisle od neho. To je úplne v súlade s polyteizmom, typickým práve pluralitou vzájomne nezávisle jestvujúcich autonómnych bohov (alebo svetov), reprezentujúcich úplnú oddelenosť idey a hmoty. Problém však nastáva, keď otvoríme Bibliu na strane 1...

"Na počiatku stvoril Boh nebo a zem."[5] Autor textu nás tu vrhá priamo in medias res do rozprávania, bez toho, že by viac špecifikoval okolnosti predošlej Božej existencie, preto musíme predpokladať, že Boh nevznikol, nebol stvorený, že je večný a že pôvodne neexistuje nič okrem Boha. Ak teda pominieme pôvodný starožidovský slovný tvar Elohim, dá sa konštatovať, že daná veta je hlavným reprezentantom myšlienky monoteizmu. Tento radikalizmus jediného Boha - prvopočiatku všetkého bytia, možno ale zároveň pretaviť z otázky čisto teologickej na otázku ontologickú, ktorá nás privedie až k absolútnemu monizmu - všetko je jedno a to isté, všetko pramení z jedného, všetko má svoj pôvod v Bohu. Kedže je na začiatku len Boh, všetko je Boh. Boh následne stvoril nebo a zem, ale keďže neexistovalo nič okrem Boha, nemôže byť nebo ani zem niečím rozdielnym, cudzím Bohu, ale môže byť znova len ním. Takže možno zasa konštatovať, že všetko je Boh, i keď v odcudzenej podobe, o čom sa môžeme veľa dočítať v ďalších kapitolách Starého zákona počnúc vyhnaním Adama a Evy z raja. Toto panteistické stanovisko, zlučiteľné s modernou prírodovedou však ešte nie je úplným cieľom, ku ktorému smerujeme.

Vo filme The Ruling Class hrá Peter O´Toole schizofrenika, ktorý si myslí, že je Ježiš Kristus. Keď sa totiž modlí, zisťuje, že hovorí sám so sebou. Nie je táto absurdná úvaha práve tým, čo môže zbaviť vieru akejkoľvek absurdity?

Všetko je jedným a tým istým, teda i ja som súčasťou jedného, všetko je Boh, teda i ja som Bohom. Problém nastáva opäť až vtedy, keď si priznám, bez akejkoľvek falošnej skromnosti, že ja nie som Boh. Môžem byť ale čímsi iným, odlišným od jedného, teda od Boha?

Tým sa opäť vraciame k dualizmu, nevyhnutnému pre existenciu kategórie božstva, ktoré potrebuje niečo od seba odlišné, ktoré ho môže vnímať a ktorému môže vládnuť, pretože v opačnom prípade vládne sám sebe, tak ako sa človek modlí sám k sebe... V takom prípade má tvrdenie "všetko je Boh" rovnakú pravdivostnú hodnotu ako tvrdenie "nič nie je Boh", pretože neexistuje vec alebo relatívny vzťah, ktorým by sme mohli toto "božské" absolútno pomeriavať.

Sociológovia by sa zrejme zhodli, že náboženstvo je určitou formou vedomia, len ak má kolektívny, inštitucionalizovaný ráz. Individuálna osobná viera, o ktorej som uvažoval ja, už nie je náboženstvom v sociologickom ponímaní. Presahuje ho však i v zmysle, ktorý som popísal vyššie a domyslená do dôsledkov nadobúda charakter ateizmu.

Netuším nakoľko mohli duchovní Latinskej Ameriky, možno i skrze nevedomý alebo neuvedomelý proces, dospieť k podobným záverom ako ja. Možno by toto všetko v skutočnosti odsúdili ako herézu... Každopádne, dospeli k totožným cieľom ako ja - k aktívnemu prístupu a zasahovaniu do "Božích" procesov, k angažovanosti a ochote meniť svet, pretože to tak chcú oni, a teda to chce i Boh.

Klimeux

---

[1] národ uznáva existenciu viacerých bohov, uctieva ale iba jedného z nich

[2] I. A. KRYVEĽOV. Biblia očami vedy, s. 64

[3] K. ARMSTRONGOVÁ, Dejiny Boha, s. 30 - 31

[4] Gn, 3:22

[5] Gn, 1:1