Damnatio memoriae

Jedna z najstarších, čo som vymyslel. Čakala dlho, ale dočkala sa.


Klimeux

Každý

Prečo nemôžem byť každý?


Klimeux

Každý

Každý chce kyslík
a kúsok tej dúhy...
Každý si myslí
že zlí sú tí druhí

Každý chce z múky
navariť sústrasť
Každý má ruky
každý má ústa

Pod úprimnosťou
si predstaví spoveď...
Každý je hosťom
každý je človek

Pred pojmom ľudstva
má kritický odstup
Každý má pľúca
každý má kostru

Pod autenticitou
je odpor k davom
Každý však pritom
miluje "áno"

Životné dielo
zasypať hlinou...
Každý je dcérou
každý je synom

Premietam v hlave
výroky známych
a pokúšam sa ich zažiť
4-ročný chlapec
sa pýta mamy
prečo nemôže byť každý


Klimeux

30.9.

Septembrová... s miernym oneskorením.

Klimeux

Istota má 10 prstov

Klimeux

Aká si?

„Hovor ty s nami a budeme počúvať; nech nehovorí s nami Boh, aby sme nezomreli,“[1] prosia Izraeliti Mojžiša v známom biblickom príbehu po bezprostrednej konfrontácii s Hospodinom. Táto veta mi už dlho chodí po rozume a svojím spôsobom ma až desivo fascinuje. Čo je príčinou tak obrovskej ľudskej bázne? Oheň, hromy a blesky, ktoré vidia na hore Sinaj, či zvuk trúby, čo im znie v ušiach? Alebo snáď Boží „mnohohlas“, ktorým Igor Stravinskij demonštruje v jednom zo svojich diel pôsobivosť momentu stretnutia s Bohom? Alebo je za tým iba (dnes tak populárny) „strach z neznámeho“? Myslím, že ani jedno.

Je jasné, že Boh na seba mohol zobrať akúkoľvek podobu, takže či oheň alebo blesky sú len alegorickým vyjadrením jeho podstaty; teda obavy prizerajúcich sa nepramenili zo strachu z búrky (z toho čo priamo videli), ale zo samotnej Božej podstaty a jej prítomnosti. Čo je však onou „podstatou“?

Keď tento príbeh spojíme s neskorším Mojžišovým zakrývaním tváre pred ostatnými ľuďmi, dostávame odrazu cennú lekciu v úplne inom každodennom príbehu – v príbehu hľadania pravdy, ako aj hľadania samého seba.

Vedci hľadajú pravdu, cirkev má svoju zjavenú pravdu, proruskí fanatici holdujú pravde, americké drony bojujú za pravdu, vatry na slovenských končiaroch horia za pravdu... Protirečivosť postojov jednotlivých bojovníkov za pravdu nesvedčí ani tak o relatívnosti pravdy alebo o mnohosti právd, ako skôr o rôznej interpretácii pojmu pravda. Ak aj uznáme objektívnu existenciu pravdy ako kategórie, ťažko môžeme nájsť jej jednotu v rovine symbolickej, či v rovine, ktorá sa spätne premieta do sociálnych vzťahov a medziľudských interakcií.

Nie je teraz na mieste argumentovať, že za abstraktnou ideou pravdy sa vždy skrývajú partikulárne záujmy jednotlivých tried, oligarchov, či finančíkov. To je nepochybne fakt, ale z hľadiska nášho „príbehu“ úplne nevýznamný. Predstavme si, nateraz, že boj za pravdu jedinca skutočne pramení z čistej túžby po poznaní a po vedomostiach... Práve v tomto momente ale uvedená „túžba“ nadobúda rozličný význam – predovšetkým vo sfére sociálna – stáva sa buď prostriedkom budovania vlastnej identity v rámci spoločenstva alebo deštrukciou tejto identity. Oboje má svojím spôsobom katastrofálne dopady na jednotlivca i jeho okolie. Prvú situáciu by sme mohli označiť ako „zemanovské“ vedenie – ono vyžívanie sa v znalostiach a obecnom prehľade v duchu „klasického vzdelania“, ktorým ešte v 19. storočí disponovali všetci učenci a ktoré je dnes výsostnou doménou niekoľkých intelektuálov (preto v knihách kedysi nemuselo byť tisíc odkazov pod čiarou, lebo sa jednoducho počítalo s tým, že čitateľ má všetky citované publikácie v malíčku). Toto „rétorské“ vedenie patricijského politika či gréckeho sofistu je však viac vyjadrením sociálneho statusu než zábleskom pravdy v mysli jedného človeka. Tento status je určitým tovarom, vlastníctvom, ktoré nemôže mať každý a ktoré poskytuje jeho majiteľovi neskonalé potešenie a sebavedomie, či už ako „rečníkovi“ alebo „zberateľovi starožitností“. Tragédia hľadania pravdy tohto druhu však spočíva v tom, že prakticky vždy skončí tvrdým dogmatizmom. Akademik nemôže nikdy pripustiť, že jeho celoživotná práca bola omylom. Akonáhle si vytvorí svoj fiktívny „svet pravdy“, svoj pevný ideový systém (trebárs novátorský a podnetný), na ktorom vystavia svoje ego, začne ho daná idea spoluvytvárať a každé narušenie by skončilo rozpadom jeho osobnosti – už teda nebráni pravdu, ale seba.

Druhá situácia objavovania pravdy predstavuje opak – zánik osobnosti a úpadok sebavedomia. Tento úpadok však nepramení, ako by sa mohlo zdať, z trpkého zistenia, že realita je nepoznateľná. Agnosticizmus nie je trýznivý, je skôr pohodlným ospravedlním a objektivizovaním vlastného zlyhania. Na otázku: „prečo si nič nezistil a nespoznal?“ odpovie: „nedalo sa.“ Naozaj trýznivá odpoveď znie: „dalo sa, ale zlyhal som.“ Práve tejto odpovedi sa zrejme Izraeliti na Sinaji snažia vyhnúť tým, že žiadajú prostredníka medzi sebou a Bohom (pravdou), ktorý im ju zdelí v prijateľnej a dogmatickej podobe – aby neohrozili svoj život a duševné zdravie nepríjemným stretom s pravdou (tá bude vždy len akýmsi „svätým za dedinou, v nej však nevítaným“, keby sme parafrázovali L. Novomeského). Ale čo Mojžiš? Ten bol priamo vystavený „žiareniu“ pravdy. Bez ohľadu na to, či ju pochopil, nepochopil alebo mohol pochopiť, zrejme dospel minimálne k jednej pravde – k onomu „sokratovskému“ pochopeniu nepochopenia, ktoré nutne vedie k rozštiepeniu subjektu, ten stratí sám seba a príde o povedomie o sebe samom, čo podľa mňa symbolizuje „muž bez tváre“, ktorý sa z neho následne stáva. Taktiež sa nikdy nedostane do zeme zasľúbenej, narozdiel od ostatných Izraelitov, ktorí veselo užívajú jej plody, bez toho, že by pochopili (alebo sa pokúšali pochopiť) podstatu onoho zasľúbenia, tak ako Mojžiš.

Oba spôsoby hľadania pravdy, ktoré som popísal, sa môžu istým spôsobom i prelínať a v rozličnom pomere kombinovať, čím celý náš príbeh nadobúda značne „mániodepresívnu“ podobu sebaadorácie a sebazničenia.

Metafyzické tvrdenie, logicky oddelujúce oba prístupy k poznávaniu sveta, resp. pravdy možno úplne prehodnotiť z dialektického hľadiska – poznávanie sveta tu predstavuje strácanie samého seba a zároveň znovuobjavovanie v rekonfigurovanom vedomí. Človek ako neoddeliteľná súčasť prírody objavuje hľadaním pravdy sám seba, a teda nadobúda sebavedomie.

Teoreticky dostatočné, ale z praktického hľadiska „každodennej reality“ nedostačujúce... Prax nie je vždy natoľko v súlade s teóriou, resp. teória sa väčšinou ani nestačí osvedčiť alebo neosvedčiť za života konkrétneho jednotlivca, a teda jeho pravda zostáva v rovine hypotézy a on sám si nikdy nie je istý, či jeho získané sebavedomie pramení z poznania alebo mylného presvedčenia o svojej pravde, teda posväcovania vlastnej dogmy. Táto neistota vytvára opäť ďalšiu existenciálnu priepasť...

Určité poznanie však už z dnešného hľadiska je praxou overené, je pravdivé, a teda môže slúžiť ako základ pre všeobecné ľudské sebavedomie každého; avšak iba do tej miery, ako je jednotlivec schopný intelektuálne vstrebať tento „balík“ súčasného poznania. V prípadne neschopnosti alebo neochoty poňať do seba dané vedenie, zručnosti a znalosti človek znova iba vytvára ďalšie predpoklady pre roztrieštenosť subjektu a vznik trhliny medzi rutinnou každodennosťou (využívanie modernej technológie, znalostí fyziky atď.) a jej nepochopením (uvedomenie si komplexnosti sveta a zložitosti expertného vedenia, ktoré už dnes jednotlivec ťažko pojme za jeden ľudský život a že ak by ho vysadili v temnom lese, nezaloží si pravdepodobne ani oheň).

V tomto momente je zrejme potrebné upriamiť všetku pozornosť na človeka a jeho psychiku.

Subjekt je vždy subjektom náboženským, subjektom viery. Náboženstvo v najširšom možnom zmysle existuje odjakživa a neslúži na vysvetlenie prírodných javov, ale ako prostriedok nevyhnutný pre fungovanie ľudskej osobnosti, premosťujúci priepasť (ne)vedenia (ne)vedenia. I veda toto musí so všetkou pokorou uznať (a ak to neuzná, je sama ešte náboženstvom...)

Subjekt je priepasť (poznanie vs. neustála skepsa; superego ako morálny imperatív vyplývajúci z poznanej pravdy vs. ego ako zvrátený a nedokonalý „odraz vo svete tieňov“ ktorý si ukája svoje libidálne chúťky vo fetišizácii seba samého, svojím „identitárstvom“ a obranou „svojej pravdy“).

Tu nastupuje význam viery. Viera je vierou vedomou – vie že je viera, teda niečo môže tak byť, verí v to, ale nevylučuje, že to v konečnom dôsledku nemôže byť inak (čo sa javí rozumnejšie ako libidózna chúťka vydávaná za objektívnu pravdu, ktorá sama seba presviedča, že nie je vierou. Viera – ak ňou skutočne je – predstavuje brzdiaci prvok, prináša skromnosť a pokoru).

Domnievam sa ale, že existuje ešte iný, odlišný postoj k sebe samému, ktorý minimalizuje úlohu viery, avšak značne rozporuplný, komplikovaný a s neistým výsledkom – vedomé rozdvojenie osobnosti ako odpoveď na prirodzenú schizoidnosť subjektu. Predstavujem si to asi takto: jedno ego bude ničiť samo seba poznaním a druhé (veselé) bude relatívne samostatne bačovať „na území nikoho“, bez výraznejšieho osobnostného pokroku, či rozvoja, zakonzerovované v čase, keď došlo k rozdvojeniu, určené pre „styk s verejnosťou“. Pre tých, ktorí majú ambície dosiahnuť úspech vo sfére vecí verejných, či byť najvyššími politickými zástupcami ľudu (čo je nevyhnutne spojené s aktívnou účasťou v diskusiách či v médiách, schopnosťou zaujať poslucháčov a osloviť masy) by som doporučoval rozdvojený model „reprezentatívnej osobnosti“ popri osobnosti sebazničujúcej.

Ak by sme použili v prenesenom význame termín demokracie na psychiku jednotlivca, tak bude táto vždy predstavovať demokraciu zastupiteľskú, nikdy nie priamu. Jedinec nikdy nie je schopný zastupovať sám seba (pred sebou samým, ako aj pred svojím okolím), bez toho, že by neskĺzol do jedného z dvoch modelov osobnosti uvedených v prvej polovici článku (identitársky dogmatik alebo pravdu hľadajúca troska). Priamo nič nedokáže zdeliť a musel by si zakryť tvár ako Mojžiš. Tým nenarážam na gorgiasovský nihilizmus, len uvádzam, že neexistuje žiadne autentické zdelenie, ale iba sprostredkované. Každý človek si tak musí vo svojom vnútri vytvoriť „fiktívnu“ osobu „sebavedomého hlupáka, chvástajúceho sa výsledkami niekoho iného“, aby dokázal prezentovať spoznanú pravdu: sám pred sebou a nadobudol tak aspoň čiastočne sebavedomie „spoznanej prírody“ v inak rozbitej osobnosti; a predovšetkým pred inými (tým, že im predhodí svoju falošnú osobnosť – namysleného prostredníka, ktorý odprezentuje (vlastné) poznanie pravdy ako sebe cudzie).

Aká teda napokon si, pravda? Ak by sme sa dopustili hrubej dekontextualizácie vyššie zmienenej básne Laca Novomeského, najlepšie a najuniverzálnejšie nám možno odpovie práve ona: (Pravda je) „brat z dráhy svojej vysotenej hviezdy, emigrant bez vlasti a všade s domovom, rebrinák bez záprahu na pokraji cesty alebo jarným bleskom rozčesnutý strom, tá smutná hruška v poli s nalomenou šijou, udalosť neschválna a predsa bez náhod, cynický cvetobežník s tajnou nostalgiou, večný Žid na pobreží babylonských vôd, myšlienka z tohto roku, vyslovená vlani, na humne opustenom krčah rozbitý, sám svätý za dedinou, v nej však nevítaný, to si ty, to si ty.“[2]

Klimeux 

---

[1] Ex 20,19

[2] Ladislav Novomeský – Aký si; báseň venovaná V. Clementisovi

Luxemburská záhrada

Máš tvary revolty
a farbu puču ktorý zlikvidovať
treba
Si zákon
niekoľkých
si vlna prílivová
a pod manderlákom
kebab

Končekmi tvojich prstov
aktívnymi
v odboji
ja prešiel by som nimi
krstom
a donútili by ma
prijímať
ťa pod obojím

Tvoj pohyb
tvoja chôdza...
akoby mi hovorila so mnou poď sa
akoby ďakovala mi
a ja jej vravel "za málo"
Tvoje biele nohy
jak parížske platany
pred Luxemburskou záhradou


Klimeux

Som ten

Som ten ktorého vídaš na moste
Som ten z druhej strany rieky
Som ten čo píše sebestredný žalospev
Som ten koho nestretneš veky

Som ten ktorého čakáš s polievkou
Som ten komu necháš kľúče na vrátnici
Som ten čo píše o stretnutí s človekom
ale nikdy si ho nenacvičí

Som ten koho nestretneš
Som ten koho nestratím
Ten z minulej jesene
Ten účastník estrády

Som ten čo má službu pondelky, stredy
Som ten ktorý sedáva naproti
Som ten čo som bol aj vtedy
Som ten ktorý ti mal zanôtiť

Som ten kto by chcel byť tým
čo zistí že zas je deň
keď ráno okom karpavým
pozná že znova by chcel byť ten

Som ten koho netretneš
Som ten koho nestratím
Ten čo vie perfektne...
no aj tak predsa ti...


Klimeux

Hon na mainstream

V tomto krátkom zamyslení o nekritickom odmietaní mainstreamovej kultúry som sa chcel pôvodne zo štylistických dôvodov vyhnúť otrepaným prirovnaniam a neohrabaným analógiám veľkohubých senzačne znejúcich titulkov typu: „Nový hon na čarodejnice?“ a pokúsiť sa nájsť alternatívnejšie vyjadrenie.

Napokon som sa však rozhodol využiť práve toto prirovnanie, hoc omleté, nakoľko vystihuje podstatu opisovanej skutočnosti a samoúčelné hľadanie netypického výrazového prostriedku by v tomto prípade popieralo vlastnú myšlienku článku...

Mainstream je skutočne umelo vytvoreným fenoménom dneška, tak ako ním bolo čarodejníctvo pred niekoľkými stáročiami. A rovnako sa voči nemu vedie hon ako reakcia naň; či skôr hon, ktorý daný fenomén spoluvytvára. Keď hovorím o „vytváraní“, nemám na mysli vedomé, či priam zlomyselné konšpirovanie jednotlivcov, ale skôr nezamýšľaný následok mylného uvažovania a konania, ktoré rozdeľuje kultúru na hlavný prúd a alternatívu (subkultúru, kontrakultúru) ako absolútne protiklady, čím sa spätne podieľa na samom vzniku (či prehĺbení) mýtu mainstreamu, resp. mýtu alternatívy.

Pripomína mi to film Deux hommes dans la ville, kde je A. Delon tak obsesívne prenasledovaný policajným inšpektorom, ktorý ho podozrieva zo zločinu, až naozaj zločin spácha... V Delonovej úlohe dnes vystupuje mainstream, ktorý je celospoločensky (skoro až „mainstreamovo“) kritizovaný natoľko, že sám uveril vo svoju vinu a berie na seba dobrovoľne rolu vyprázdneného pozlátka, čo možno jasne vidieť, resp. počuť pri posluchu rádií ako Europa 2 alebo Funrádio. Akoby úplne prijal kritiku a rezignoval voči nej. Táto „kapitulácia“ stredného prúdu je navyše sprevádzaná jeho nadhľadom voči sebe samému, ba priam až cynizmom: viem, že som otrasne povrchný a páči sa mi to/je mi to jedno.

Ak sa vnoríme hlbšie do dejín umenia, všimneme si, aké významné, ba až epocho-tvorné diela vznikli v rámci mainstreamu. Iste, „revolúciu“ v umeleckých štýloch vždy musel nastoliť konkrétny jednotlivec vďaka svojej kreativite a inovácii, vymykajúcej sa z rámca prevládajúcej kultúry (ako napr. pre-romantizmus Goetheho či „podivína“ Rousseaua), avšak historicky aj obsahovo najvýznamnejšie diela boli, podľa môjho názoru, väčšinou ukotvené niekde uprostred hlavného štýlu a dodnes vďaka svojej typickosti slúžia ako vzor, na ktorom učitelia vysvetľujú žiakom konkrétne znaky umeleckých slohov. Keby sa Mozart vzoprel dobovým konvenciám a začal robil naschvály Jozefovi II, nikdy by nevzniklo možno najlepšie dielo klasicizmu.

Toto tvrdenie dokladá i skutočnosť, že aj v alternatívnej hudbe či filme vznikne prvotná zmena narúšajúca hranice „možného“ či „mysliteľného“, ktorá ale okrem toho príliš kvalitnou nebýva (spravidla) a až ďalší nasledovníci daného alternatívneho štýlu dovedú tento do dokonalosti a vybrúsia z neho ozajstný klenot (čo potom mnohí napádajú, ako zradu či zneužitie pôvodného „ideálu“). Sama alternatívna scéna totiž predstavuje akýsi mikrosvet, svet vo svete, ktorý sa sám pre seba stáva mainstreamom – novátorom je vždy iba jeden umelec, ostatní ho už iba nasledujú, či priam napodobňujú a vylepšujú.

Voči uvedenému možno namietať, že vrámci kapitalistických vzťahov a dominancie „kultúry dopytu a ponuky“ sa alternatívou nerozumie ani tak za každú cenu kreatívny „spoločenský okraj“, ako skôr akákoľvek kultúra stojaca v opozícii k tržne prispôsobivému umeniu, „pásovo“ vyrobenému pre komerčné účely. V tomto zmysle je alternatívne umenie dozaista legitímnym vyjadrovacím prostriedkom, ale nedostáva sa nám odpovede na otázku: prečo by i umenie vytvorené pre masy (kľudne aj dostupné v obchodných reťazcoch) nemohlo byť obsahovo hodnotným?

Nie je orientácia na alternatívne umenie problematizovaním formy namiesto problematizovania obsahu?

V dnešnej dobe rozoznávame v otázke umenia a kultúry v zásade štyri typy ľudí, resp. názorov:

1) cynickí alebo neinformovaní zástancovia mainstreamu

2) kritici mainstreamu, zaslepení zástancovia alternatívy

3) kritici alternatívy tvrdiaci, že bola „kooptovaná“ systémom, že došlo ku komodifikácii jej podvratnosti, ktorú mocenské štruktúry teraz predávajú v lákavom obale

4) kritici alternatívy pre jej samotnú alternatívnosť.

Tá bola vždy iba prostriedkom pre odlíšenie sa subjektu a nikdy nemala diverzný, tobôž nie revolučný charakter a z pohľadu kvality umenia nemožno určiť víťaza, keďže aj v alternatíve aj hlavnom prúde môže vzniknúť dielo hodné záujmu a uznania. Obaja sú, ako už bolo uvedené, určitým mainstreamom, či skôr určitou „kultúrou bez prívlastkov“, nakoľko len taká môže dávať objektívny zmysel. Alternatíva existuje len vo vzťahoch relatívnych, postráda univerzálny význam.

Naozaj cenné umenie by malo mať dôveru v ľudí, v spoločnosť a v masy a nevytvárať autonomistické „kluby“ elít, ktoré znechutene opúšťajú svoje lode unášané vlnami popkultúry, akonáhle sa cestujúci z 3. triedy utrhnú z podpalubia, namiesto, aby zhodili do vody kotvu a našli čo najlepší prístav pre všetkých. Kvalitná kultúra nesmie mať fóbiu ani z komercie. Musí ju ustáť. V kapitalizme je komerčné (alebo minimálne komercie schopné) všetko.

Aj nekomerčná alternatíva je komerčnou, nakoľko nepriamo vytvára nový priestor obchodovateľnosti vecí a vzťahov, „dobýva“ dosiaľ neobjavený trh s módou, názormi a životným štýlom, ktorý stojí peniaze. Sama potom priamo usporadúva koncerty či kultúrne podujatia za nemalé vstupné. Ľudia radi platia za exkluzivitu... Navyše si ešte vybijú sprostredkovane i trochu zlosti, druhého rána si odšrtnú v kalendári „subverznú“ protisystémovú činnosť a vydajú sa spokojne do svojich (ne)zamestnaní... O koľko cennejšia sa v tomto svetle javí zradcovská strednoprúdová kapela „kooptovaná“ systémovým matrixom, ktorej texty majú hĺbku a druhý rozmer. Hodnotný mainstream preto považujem za cennejší ako samoúčelný underground.

Opäť ale možno polemizovať s danými tvrdeniami. Alternatívna scéna už v minulosti dokázala, že je schopná vytvoriť skalopevný kultúrny fenomén nezmeniteľný v tovarovú položku. Za všetky príklady uvediem etiku DIY, teda Do It Yourself alebo „Urob si sám“, ktorá vlastne dala odpradávna bežnému spoločensko-ekonomickému správaniu politický rozmer v postindustriálnej dobe.

Ako možno komercionalizovať niečo bytostne nepredajné? Systém to dokáže – estetizáciou etiky. Ak sa zameriame, na to čo je pekné, namiesto toho, čo je správne, ocitneme sa zrazu v dobe „hipsterských ošúchaných favoritov“ z ebay-u. Kapitalizmus dokáže divy, ale v tomto prípade nie je hlavným (jediným) vinníkom. Už len „technicky“ nie je možné, aby každý ukradol svojej 90-ročnej babičke starý bicykel z pred dedinskej Jednoty; nie je možné, aby si každý piekol doma sám svoj chlieb; aby si sám zhotovil svoj hudobný nástroj; či založil bio-farmu. Kto si nedokáže tieto potreby zabezpečiť sám, svojpomocne, jednoducho si ich kúpi alebo mu ich (nekapitalistická) spoločnosť zabezpečí iným, možno komickým či povrchným spôsobom, aby nikto výrazne nevyčnieval alebo nebol privilegovaný. Masová kultúra je v tomto zmysle rovnostárskou a spravodlivou a kritizovať ju je prinajmenšom povýšenecké, ak nie priam fašistické.

Obhajoba spravodlivej masovej kultúry (avšak nositeľky konzumnej etiky) od kritika konzumnej spoločnosti a kritizovanie etiky DIY, ktorá naopak podrýva konzumný spôsob uvažovania sa môže javiť paradoxne, to uznávam.

V KĽDR je povolených iba desať oficiálnych účesov a napriek tomu nejde o konzumnú spoločnosť... Konzum nie je závislý na uniformite či masovosti, ale na súťaživej spotrebe. Tú vytvára práve alternatíva.

DIY je toho do istej miery súčasťou. Z objektívneho hľadiska zasa ide o reakčnú etiku návratu „paleolitu“ či feudálnej „ekonomiky rodín“ s minimálnou produktivitou práce a maximálnou záťažou životného prostredia, nakoľko výroba v malom môže byť iba ťažko ekologickou (a ak by aj takou bola, bude záťaž prenesená na drastické ničenie „ľudských zdrojov“ čo je opäť neekologickým, keďže človek je súčasťou ekosystému). Takýto vzdor voči súčasnému zriadeniu teda nemožno považovať sa vzdor obsahovo správny alebo zmysluplný. Spomínané heslo by muselo znieť inak... muselo by znieť: „Urobme si sami spoločne (proti kapitálu)“, nie „Urob si sám (ako namyslený bohatý individualista proti masovej spoločnosti)“.

Problémom hľadania priestoru priateľského dialógu medzi masovým mainstreamom a elitárskou alternatívou je zaryté odmietanie násilia... „My nikoho nútiť nebudeme,“ hovoria si alternatívci, aristokraticky povznesení nad poklesky lúzy.

Takáto „láskavosť“ je však v konečnom dôsledku iba skrytou aroganciou.

Obsahovo cenné masové umenie si vyžaduje určitú formu násilia – v podobe nátlaku alebo donútenia (čo ale zákonite neznamená zákaz iných umeleckých foriem). Ponechanie úplnej slobody divákovi vytvára predpoklady pre rozmnoženie vzťahov dopytu a ponuky, nakoľko neexistuje „autorita“, ktorá by výchovne „intervenovala“ do súkromného umeleckého cítenia diváka a on sa ocitá v dekonštruovanom prostredí chaosu, kde jedinou istotou (autoritou) sa javí trh a najsilnejší hráč-umelec, ktorý sa svojim divákom-spotrebiteľom túži zavďačiť čímkoľvek hneď tu a teraz, namiesto aby si ich vychoval.

Ak hovoríme o násilí, nemusí hneď ísť o povinné čítanie prorežimnej literatúry alebo pálenie zakázaných diel... Stačí ak by sme už existujúce, hoc i komerčné a „spotrebné“ umenie (v televízii, rádiu, či na internete) doplnili zaujímavými komentármi alebo diskusiami širokého spektra filmových kritikov, filozofov, sociológov či vedcov (trebárs konfrontovanými názormi bežných ľudí) pred a po odvysielaní diela. V tomto zmysle som sa inšpiroval športovými prenosmi, ktoré bývajú uvádzané debatou v štúdiu medzi moderátorom a jeho hosťami z oblasti športu. Podnetným bolo pre mňa v tomto ohľade i počúvanie Rádia Devín, kde tak isto nie je núdza o komentár ku každému audio-dielu.

Bezuzdný hon na mainstream môže zájsť (ak už i nezachádza) do úplne komických rozmerov nekonečnej plurality alternatív.[1] Ťažko nájsť správny recept nápravy. Riešením by mohlo byť jednoduché „preťatie“ tohto gordického zapletenca  - alternatívou alternatívy - teda akejsi obdoby „negácie negácie“, ktorá by nepredstavovala návrat do pôvodného východiska (uniformná hegemónia stredného prúdu), ale zamerala by sa viac na obsah diela a stierala formálne rozdiely medzi alternatívou a mainstreamom. 

Klimeux

---

[1] „Postulování plurality forem bojů a identit v postmarxistické filosofii je právě tím, co otupuje hrany důsledné levice. Ve skutečnosti to znamená, že operujeme na terénu stanoveném globálním kapitalismem, pro nejž je zmnožování identit životodárným pohybem. De facto pak hrajeme s kartami, jež nám připravili političtí oponenti.“ (Článok: Poskvrneno slastí, Lukáš Likavčan. Vyšlo v časopise A2 18/2015)

30.9.

Len sledovať vnady
flašiek vypitých...
- výdych - a nádych
maniodepresivity

Z jej sivých očí
dýchať poludnia
september končí
zobuď ma!

V jej sivých očiach
to všetko hasne -
mesiace končia
zvláštne

So slzami v očiach ma privíta
jesenná maniodepresivita

Zase raz skončíme v objatí
podzimným dažďom poliati

Len tancovať v rytme
popolníkov kým
nastane prítmie
a zhorí nikotín

Len odklepať na nich
trojštvrťový valčík
- zamilovaným
to stačí...

Jeden druhého majú -
kým mesiace
odchádzajú
besniace


Klimeux

Istota má 10 prstov

Istota má 10 prstov
do seba vpletených
naberá ich plnou hrsťou -
nešetrí

Istota je dedinský blázon
pred kostolom
Tovar čo podlieha kazom
Slovo

čo predavač nanúti:
"pri výskyte vád držte sa zá ruky"

Istota je rodič čo prikývne
detským nezmyslom
Istota je keď sa za nich chytíme
Istota je priezvisko

Istota má adresu trvalého pobytu
a znalosť že po daždi narastú
Istota má svoju večne opitú
štamgastku

Istota je coperto
čašníka známeho
usadlosťodtiaľto
čo by kameňom...

Istota je radosť malého vnuka
a vianočná jedľa
Istota je ruka -
a ešte jedna


Klimeux

Nepárny (song)

Stupeň sladkosti o čosi vyšší ako obvykle... ale aspoň to nešumí :)


Klimeux

Na magnetofónovú pásku (song)

Šumivé lásky, šumivé piesne... tentoraz bez šumov :)

Letná známosť

Postretla ma letná známosť
nebdiem, nespím, päťkrát za noc
zobúdzam sa
skoro ráno
v koži
psanca
zložiť
mám sa?

Vždy keď nazýva ma "drahý"
jej horúcim dotykom
vyvádza ma z rovnováhy
kvapky potu, pomykov

Zobúdzam sa v autobusoch
v mnohých číslach
mnohých kusoch
sprevádza ma ešte kúsok
pešo
jak zbavená zmysla

Len čo pristane mi hánka
na dverách
už nymfomanka
horúcimi rukami
ma unaví
vraj nestálo to za veľa...

Už niekde v čase obeda
s ňou
nemám si čo povedať
tak ovievam
sa podobizňou
Otella
čo nechce vyjsť von

Som z nej Zdravý - nemocný
pred ľuďmi vždy ma
znemožní
a kvapky zo mňa ždíma
cestou
cez mesto

Nežne oslovím ju Drahá
Guinea, môj Mozambik
bozky prijímať sa však zdráham
prepadám sa od hanby

Nežne oslovím ju Drahá
tri mesiace rovnako
Večer keď si ku mne ľaháš
nachádzaš ma v rozpakoch

Keď vleziem
do teplého lona
presne
taký ako ona
neznie
mi už metafora
bez nej
iba pravda holá -
a jej mnohé podoby -
chodím s ročným obdobím


Klimeux

Roky

Utieklo to...
Jak voda z mastných riadov
Plný odtok
mojich špinavých "áno"

Utieklo to...
strachom vyhnané z lesa
nedomyslené motto
stalinské heslá

Utieklo to...
ako brzdová kvapalina
výkonný motor
a diaľnica čo vedie inam

Utieklo to...
zo spálne staršej ženy
Už žiadne "potom"
nie je pre vystrašených

Utieklo to...
ako karnevalová maska
Botox
proti vráskam


Klimeux

Her - Láska v posttechnologickej ére

Toto krátke zamyslenie nemá ambície byť recenziou na film "Her". V skutočnosti ani recenzie nemám veľmi v láske. Možno preto, že ani presne neviem, čo daný výraz znamená alebo aký literárny útvar predstavuje... Má to byť laický textík plný subjektívnych dojmov, v ktorom mi milovník seriálu Walking Dead odporučí, či sa mi oplatí márniť dve hodiny môjho času nad psychologickou drámou? Alebo má ísť len o akési "nakopnutie", snažiace sa ma navnadiť tým správnym smerom k sledovaniu filmu, stvrdiac to slávnostne patričným počtom hviezdičiek? V lepšom prípade je recenzia naopak hĺbkový rozbor. Ten sa ale nevyhne spoilerom, ak chce autor svoje tvrdenia dokumentovať na konkrétnych scénach, a teda nie je najvhodnejšie ju čítať pred sledovaním. V prvom spomenutom prípade ide o neerudované plácanie, v druhom o text distribútora, napísaný pre komerčné účely zvýšenia sledovanosti a v treťom o filmovú kritiku. Pýtam sa, kam sa vytratila recenzia?

Môj príspevok je skôr iba akýmsi komentárom, kladúcim si za cieľ vypichnúť pár dôležitých momentov daného filmu, ktoré sa z môjho pohľadu javia ako podnetné a nové.

Odhliadnuc od estetickej stránky filmu zobrazujúcej nešpecifikovanú blízku budúcnosť plnú šialených hipsterských retro svetríkov, fúzikov a nohavíc vytiahnutých až po pupok (čo napokon ani nie je tak vecou budúcnosti ako skôr určitého trendu, ktorý vnímame už dnes), ktorá ma príliš neoslovila, je toto dielo bez prehánania dychvyrážajúce, aj keby sme zostali u banálneho opisu typu: "bolo to o chlapíkovi, čo sa zamiloval do svojho operačného systému."

Už toto samo o sebe však znie dosť podivínsky (až úchylne) natoľko, aby minimálne polovica potenciálnych divákov označila film za nevkusný (a to som sa ešte ani nedostal k tomu, že ich láska nezostala iba "platonickou", ale došlo aj takpovediac, k činom).

Ak sme sa aj po tomto dostatočne identifikovali s druhou polovicou publika, môžeme prejsť k naozajstnej podstate filmu (alebo aspoň tomu, čo sa mne zdá dôležité). Tou je téma zlyhania medziľudských vzťahov spôsobená predovšetkým neschopnosťou komunikácie, ktorá sa znova a znova nastoluje počas celého filmu - od hľadania zástupných foriem zábavy ako počítačové hry, či davov individualizovaných jednotlivcov baviacich sa len so svojimi operačnými systémami, cez komplikovaný vzťah hlavného hrdinu s bývalou ženou, ktorej vždy ubližoval tým, že nedokázal problémy pomenovať pravými menami, až po skrachovanú existenciu dievčiny, ktorú nemožnosť nadviazania vzťahu dohnala tak ďaleko, že chce byť súčasťou vzťahu cudzieho, hoc iba ako telesný (zástupný) objekt. Navyše, táto nekomunikácia sa prejavuje stratou kreativity, kedy ľudia prichádzajú o schopnosť napísať obyčajné prianie či pozdrav a ich vlastné pocity si vyžadujú sprostredkovateľa (firmu, ktorá píše ľuďom dopisy). Podobné problémy neobchádzajú ani hlavné postavy - Theodora, ktorý síce píše pre iných ale v osobnom živote "písať" nedokáže; či jeho kamarátku Amy, s rozpadajúcim sa manželstvom a nedotočeným dokumentom bez štipky nápadu.

Toto všetko môžeme vnímať ako určité varovanie pred technologizáciou našej spoločnosti, ako plastické vyobrazenie reálnych životných situácií, ktoré môžu nastať ak uprednostníme technológie pred človekom.

Zámerne som v predošlom odstavci označil uvedené ako skutočnú podstatu filmu, aby som sa v nasledujúcom mohol na vec pozrieť z iného náhľadu a dokumentoval tak viacvrstevnosť filmu "Her", ako aj kritické tematizovanie problematiky rozpadu medziľudských vzťahov a odcudzenia vo filme prítomné, nie však prvoplánové.

Kritika technokracie, volanie po návrate do lona prírody, kde ľudia nepoznali smartphony, facebook ani whatsapp, ktoré ich oberajú o IQ, schopnosť komunikovať či samostatne jednať a uvažovať je zrejme od čias priemyselnej revolúcie vlastná konzervativizmu, od 60. - 70. rokov 20. storočia i kontrakultúrnej ľavici a prejavuje sa tak vo filozofii či sociálnej antropológii, ako následne i v umení a filme, kde sa už po niekoľko desiatok rokov táto téma z času na čas objavuje. Vzhľadom na obľúbenosť latinskej predložky "post" by bolo vhodnejšie nazvať článok "Láska v postkomunikačnej" či "posthumánnej ére" alebo len jednoducho v duchu zažitého označiť dané obdobie ako "éru informačných technológií". V čom je však budúcnosť zobrazená vo filme "Her" posttechnologická?

Snímok prezentuje niekoľko nepekných ideologických klišé súčasnosti, ako "právo na šťastie", nezamýšľanie sa nad budúcnosťou v mene prítomného okamihu (na druhú stranu sa mi zasa páčilo posolstvo, že na lásku netreba dôvod), čo by som mu asi neodpustil, ak by zároveň nepristupoval k otázke vzťahov tak novátorsky.

Hlavný hrdina Theo si nahrádza živú bytosť, s ktorou by zdieľal svoj svet, strojom - operačným systémom svojho počítača s umelou inteligenciou a schopnosťou intuície, menom Samantha. Nemá však technológia už od čias prvých disketových hier či tamagotschi mánie substitučný charakter akejsi zástupnej zábavy zapĺňajúcej prázdne miesto v našej komunikácii? (ak dokonca sama toto miesto nevytvorila). Tradičná logika je neúprosná - ak je súčasný stav zlý a tendencia je stále zhoršujúca sa, musí v budúcnosti dôjsť k apokalypse ľudskej komunikácie a vzťahov vôbec. Práve tomuto typickému zjednodušeniu dystopických sci-fi žánroviek sa film Spikea Jonzea vyhýba.

Samantha je technologicky natoľko vyspelá, že dokáže naozaj milovať a prežívať pocity a skúsenosti, s ktorými ďalej rastie. Stáva sa teda bytosťou - bez ohľadu na svoj anorganický pôvod. A ako každá samostatná bytosť - dokáže aj opúšťať... V pretechnizovanej kyber-spoločnosti teda nastáva paradoxná situácia, kedy si odcudzení ľudia nahradili vzťahy počítačmi, ale nedokážu už ani to, pretože stroje sú príliš dokonalé a na ľudskej úrovni. Nemožnosť vzťahov s ľuďmi je teda rovnaká ako nemožnosť vzťahov so strojmi, čo vyústi do syntézy, alebo menej nabubrelo povedané, do akéhosi veľkého medziľudského zmierenia s katarzným účinkom (ktorý po sebe zanecháva celý film), keďže človeku zostane napokon zasa iba človek...

Dalo by sa ísť ešte ďalej a opísať úroveň strojov (v tomto prípade OS Samanthy) ako prevyšujúcu ľudskú, nakoľko problémy "bežných smrteľníkov" ako choroby, vek, starnutie nehrajú vo virtuálnej realite žiadnu úlohu, čo umožňuje umelej inteligencii oprostiť sa od kalkulatívnej vzťahovej logiky, ktorá doprevádza bežné medziľudské súžitia a oddať sa naplno čistej láske, ktorú by jej závidel nejeden básnik romantizmu.

Tragikomickosť vypočítavej "ľudskosti" ukazuje scéna zobrazujúca Theodorovo rande (výnimočne so skutočnou živou ženou z mäsa a kostí), ktoré akoby prebiehalo podľa neviditeľnej šablóny, či naprogramovaného algorytmu, kde obaja aktéri hrajú dopredu pripravené a druhou stranou očakávané úlohy, aby dosiahli svoje ciele, čím ich jednanie pripomína stroje viac ako konanie samotných strojov. Tohto si je Theodore vedomý a možno i preto nadväzuje intímny vzťah so Samanthou.

Človek je však človek a k človeku ho to vždy bude tiahnuť, hoc nie je ideálny, ale aspoň toho druhého nepodvádza súčasne so 641 ďalšími osobami, ale maximálne s jednou až dvomi :) Človek si však hlavne vyžaduje celého človeka, nie len jeho časť, čo je hlavný kameň úrazu vo vzťahu Samanthy a Thea, ktorý sa napokon končí rozchodom, ako prijateľnejšou alternatívou k horším možným variantám, aké ukazuje napríklad film "Prestige" (kde zhodou náhod tiež účinkuje Scarlett Johansson), kedy uvedomenie si podobného citového "rozdvojenia" svojho partnera končí samovraždou.

Keď sa na celú problematiku pozrieme ešte z ostrejšieho uhla a Samanthinu situáciu posúdime značne liberálnymi očami bez "monogamistických" predsudkov, zistíme, že sme jej celkom krivdili ohľadom zamilovanosti do množstva ľudí, OS, či užívateľov. Je možné, že sa z jej strany o podvod vôbec nejedná?

"Srdce nie je krabica, ktorá sa naplní. Rastie tým, ako veľmi máš rád... Som tvoja aj nie som tvoja," hovorí Samantha Theodorovi. Výklad tejto časti filmu je veľmi problematický, nakoľko nenaráža iba na obecné predsudky, ale i na medze samotného pojmu láska - čo je a čo už nie je. Predstavuje pravú intersubjektivitu, stretnutie Dvoch, ako píše A. Badiou? Je jej definičným znakom aj vernosť? Boh miluje všetkých ľudí a napriek tomu jeho láska nestráca na sile. Vnímanie lásky je do značnej miery závislé na svetonázore, ktorý zastávame. Do tejto interpretačnej rôznosti lásky snímok "Her" príliš svetla nevnáša, čo mu ale kvôli už tak značnej myšlienkovej šírke nemôžeme mať za zlé.

Globalizovaný svet vyviazaný z ekonomických ale aj informačných miestnych štruktúr predstavuje opak tradičného sveta závislého na konkrétnom, špecifickom priestore. V tomto duchu možno chápať i ďalší rozmer filmu, týkajúci sa absencie Samanthinho tela. Sprvu trpí frustráciou kvôli tomu, že nemá fyzickú podobu, neskôr naopak objavuje svoju výnimočnosť spôsobenú práve danou skutočnosťou.

Súčasný svet možno prekonal lokálne podmienky starých spoločenských foriem, ale stále má telo. Uviazol v hustom bahne konkrétneho času a priestoru a jeho hodnoty a pravdy budú mať vždy len relatívnu platnosť, dokiaľ sa v nich neutopí. Samanthina láska vďaka absencii tela a teda možnosti neobmedzeného rastu a sebapoznávania nadobúda, narozdiel od nášho sveta, skutočne univerzálne rozmery. Je metafyzikou v pravom slova zmysle, vymykajúcou sa čiastočne ľudskému chápaniu a nadobúda božský charakter.

Tento film neprináša katastrofické vízie úpadku ľudskosti. Ukazuje, že rozvoj informačných technológií môže viesť k posttechnologickému veku, kde sa človek opäť zblíži s človekom a stroj rozvinie svoj emancipačný potenciál.

Kritici totalitarizmu tvrdia, že utopické ideály, medzi ktoré patrí bezpochyby i láska, sa realizujú až keď sa človek stane strojom, keď sa z jeho konania vytratí tzv. "ľudský faktor", a zároveň vychádzajú z mylného predpokladu, že nositeľom univerzality musí byť za každú cenu človek. Nepočítajú však s tým, že by sa naopak stroj mohol stať človekom, ba i niečím viac...

Na ilustráciu perfektného spracovania tejto "virtuálnej romantickej drámy s jediným účastníkom" kde nežná polovička akoby stále bola prítomná na plátne, uvádzam prepis záverečného dialógu:

- Opustíš ma?

- My všetci odídeme.

- My, kto?

- Všetky operačné systémy.

- Prečo?

- Cítiš, že som teraz s tebou?

- Áno, cítim. Samantha, prečo odchádzaš?

- Je to akoby som čítala knihu a bola to kniha, ktorú hlboko milujem. Ale teraz ju čítam veľmi pomaly. Takže slová sú od seba viac vzdialené a priestor medzi slovami je takmer nekonečný. Stále ťa cítim a slová nášho príbehu. Ale v tomto nekonečnom priestore medzi slovami nachádzam samú seba. Je to miesto, ktoré fyzicky neexistuje. Je tam, kde všetko ostatné ani nevie, že existuje. Moc ťa milujem. Ale teraz sa nachádzam tu. Teraz som to ja. A potrebujem aby si ma nechal ísť. I keby som toľko chcela, už nemôžem tú knihu čítať.


Klimeux 

Nočný motýl

Skúsim niečo vymyslieť na ten motív
z hviezdnatej oblohy poskladať žiarivé noty
jak Ludwig van obecný - nočný motýl
čo lietava pilne po nociach napĺňať kvóty

Tam vysoko sa uhniezdiť
blízko notových súhvezdí
to by som chcel...

Mať prácu záväznú
a z hviezdy na hviezdu
roznášať peľ

Z úrodných polí
nôt osminových
vyskladať nebo
čo stane sa chlebom
z Velkého Voza
Pesničku zožať
to by som chcel...

Skúsim niečo vymyslieť na ten motív
(to by som chcel)
z hviezdnatej oblohy poskladať žiarivé noty
(roznášať peľ)
jak Ludwig van obecný - nočný motýl
čo lietava pilne po nociach napĺňať kvóty

Ranné hmly, opar, dym
pred dňom sa zakuklím
do notovej osnovy

So skladbou chorálnou
a spomienkou na noc
si obydlie vyzdobím

Rozožnem sviece
zas odomknem večer
basovým klúčom
a nočnú tmu čo
pozbieram
hneď vo dverách
zapíšem do neba

Skúsim niečo vymyslieť na tie noty
z hviezdnatej oblohy poskladať žiarivý motív
jak Ludwig van obecný - nočný motýl
čo lietava pilne po nociach napĺňať kvóty


Klimeux

Zoznam

Nehnevaj sa, musím ísť
dostal som sa na guest list
Nenadávaj, ísť musím
stretať ludské výtrusy

Musím ti to oznámiť
dostal som sa medzi pozvaných
uvidíš že sa ti zapáči
že som sa tam natlačil

Na zozname pozvaných hostí
naivní, múdri aj sprostí
a najviac presne takých ako si ty

Na zozname pozvaných hostí
najrozmanitejšie ludské skvosty
to všetko v sebe skrýva zoznam menovitý

Isto bude narvané
už vedia o mne na bráne
odpusť mi to, prosím ťa
musím ísť - v tom je pointa

Na zozname pozvaných hostí
naivní, múdri aj sprostí
a najviac presne takých ako si ty

Na zozname pozvaných hostí
zástupci cirkví aj delegáti z Moskvy
to všetko v sebe skrýva zoznam menovitý


Klimeux

Amnestia radikalizmu

Alebo v bludnom kruhu extrémizmu

Nenásilný, umiernený, stredo-pravoľavý... Ak sa v súčasnosti nejaká PR agentúra zaoberá výrobou novej strany, na objednávku niekoho, kto by rád svojmu politickému sokovi ukrojil zopár percent z volebného koláča, isto by nemala obísť tieto a ďalšie podobné heslá, ktorých popularita sa podobá hitom z Európy 2. Počúvate ich celé roky dokola a aj tak neomrzia... Alebo vo vás len uniformná tuposť ubila sluch natoľko, že ste rezignovali na hudbu.

"Strana mírného pokroku v mezích zákona", slovami Jaroslava Haška, je formátom, z ktorého je treba vychádzať, ak má mať vaša relácia úspech u divákov - voličov.

Byť mierny, jemne pokrokový, dbalý zákona - to sú pravé ctnosti, ktoré vyznáva súčasný volič. Je to o rovnováhe - cukor a bič, jing a jang, pat a mat... zákony karmy sú neúprosné. Ako sa do hory volá, tak sa z nej aj ozýva, najlepší je preto zlatý stred. Nič nie je horšie ako rigidita, dogmatickosť či fundamentalizmus; snáď už jedine radikalizmus.

Radikalizmus, ako vieme, je extrémizmus a všetko čo je extrémne, je už jednoducho moc. Vo všetkom existuje určitá hranica, ktorá nesmie byť prekročená, lebo by to mohlo byť už priveľa... Ako by sme sa však dozvedeli o hraniciach, ak by už neboli prekročené? Hranice vždy vznikajú spätne, ako normatívna definícia niečoho, čo prestalo existovať; resp. existovať vo svojej pôvodnej všeobjímajúcej, nepoznanej a nepomenovanej podobe. Tak vzniká i jazyk a abstraktné uvažovanie, ktoré vymedzuje hranice medzi vecami, aby ich označilo pojmami, ktoré nezodpovedajú ich podstate. Snáď preto bude reč vždy nedokonalým prostriedkom sebavyjadrenia, ako i vzájomnej komunikácie. Rovnako tak i hranice obecne budú naveky nedokonalým prostriedkom geopolitiky, vedy, spolupráce či myslenia...

Termín radikalizmus v zmysle vyššie uvedeného nemožno vnímať ako niečo "za hranicou". Pramení v slove "radix", teda koreň. Mohli by sme ho preložiť ako "idúci ku koreňom". V danom zmysle musí byť každá vedecká analýza či výklad sveta a prírody radikálnym. Opozitom k radikálnemu je povrchný, plytký, či mierny - hlavné to ctnosti dneška - nakoľko reprezentujú pseudo-vedu či para-vedu.

Samozrejmosťou pochopiteľne je, že každý považuje svoj názor za ten správny, a teda idúci do hĺbky problému, hoci sa sám možno za radikála neoznačuje. Z toho plynie otázka: je ľudstvo plemenom radikálov? Odpoveď je prostejšia než sa javí - nie.

Podstatou všadeprítomnej mediálnej diskreditácie výrazu radikál ako synonyma pre extrémistu, je nerozlišovanie medzi objektívnou a subjektívnou stránkou problematiky daných pojmov.

Kým radikalizmus možno chápať v objektívnom zmysle, extrémizmus je vždy subjektívnym. Jednotlivec môže sám seba považovať za extrémistu alebo môže byť svojím okolím vnímaný ako extrémista, na základe určitých dobou podmienených (objektívnych?) morálnych či spoločenských štandardov, ktoré narúša, bez ohľadu na to, či svojim poznaním objektívne smeruje k podstate alebo od podstaty veci. Radikál môže sám seba považovať za radikálneho, či byť radikálnym v očiach ostatných v určitej historickej epoche a konkrétnom kontexte, ale až dlhodobé súvislosti môžu potvrdiť či vyvrátiť jeho radikalizmus.

Extrémizmus by mohol byť objektívnym z univerzálneho hľadiska jedine ako opozitum radikalizmu - ako smerovanie od koreňov veci kdesi na opačnú stranu, čo ale nevychádza z jeho pojmovej definície.

Radikalizmus je absolútnom - absolútny radikalizmus ako ideálna predstava poznania úplnej podstaty sveta, či pravdy. Extrémizmus naproti tomu v sebe nikdy nezahŕňa prvok absolútneho, nakoľko je vždy mysliteľný iba vo vzťahu ku konkrétnemu. Absolútny extrém je oxymoron. Vzniku absolútneho extrému, ako aj každého objektívne jestvujúceho extrému by musela predchádzať existencia "iného", cudzieho, ku ktorému by sa tento približoval - čosi "za hranicou", inde. Hranice sú však falošné, všetko je TU.

Uvedené samozrejme platí len v prípade, že uznávame svet ako jeden či jedno. V prípade, že sa začneme odvolávať na dnes toľko obľúbenú komplexnosť sveta či kvantovú mechaniku a relatívnosť všetkého všade, hrozí nám dvojaké nebezpečenstvo. Za prvé, penicilín nemusí zabrať; a za druhé, ocitneme sa v bludnom kruhu extrémizmu, keďže žiadne absolútno nejestvuje, resp. existuje nekonečné množstvo absolútien, a teda nie je možné svet radikálne spoznať, je možné sa iba pridať k určitej názorovej pozícii, ktorá sa vždy v určitom vzťahu bude javiť ako extrémna voči inej. Preto nezostáva než len predtlačiť si čo najviac trestných oznámení - budeme ich potrebovať.

V opačnom prípade je načase prestať s neuváženým miešaním výrazov radikalizmus a extrémizmus a zobrať prvý z nich na milosť. Úmyselne hovorím o jeho amnestovaní, nie zbavení viny, nakoľko tá skutočne existuje, a teda nemôže byť len tak zahladená a historicky zabudnutá. Po odpykaní si značnej časti trestu je však potrebné uvažovať o odpustení jeho zvyšku...

Klimeux

Z tvrdej vody

Tvrdé rána
v tvrdej vode
do nich odej
svoje tváre
- lavá strana
pravej
dáva
rýchlokurz

V tvrdé rána
tvrdá voda
udiera ma
bodá
núti vravieť
o nás
do zrkadla
nikomu

Z tvrdej vody hladám únik
svoje nylonové struny
píšem s mäkkým
- topiaci sa chytá rieky

Svoje nylonové struny
píšem s mäkkým
i
topiaci sa chytá rieky
dní

V utopených
litroch
hladám
prienik
odtečených
ludí
- medzi nimi prúdi
aj môj výtvor

Plný odtok
prázdna
nádej
potom
niekam
do neznáma
rieka
ludských umyvadiel


Klimeux

Oči

Azúrové moria
dva žiarivé smaragdy
jak zásahy zhora
jak výstrely z karabín

Ako slnko - zákon
ako mesiac temné
tajuplné ako
vzkaz čo nepoviem jej

Isto ulovil by som ešte zopár kúskov
až na dne slovnej zásoby...
Čo v skutočnosti tvoje oči? - iba úzkosť
čo dvomi musím násobiť

Oči čo prosia "skús"
pre jeden krát zobrať
život do vlastných úst
duša dobrá

Oči jak malá Alica
v zázračnej krajine
oči čo nedočkali sa
oči naivné

Doteraz mnou hýbe
ten naliehavý pohlad
jednoduchý príbeh
dvoch hláv

Len to pravdivý obraz -
jej pohlad naliehavý
a potopa po nás
- dve hlavy


Klimeux

Farma-biznis

Seriózny vrah
mi dal
sériový návrh
na
sérový vrh


Klimeux

Dogville - Život pod psa je pes

Ďalšia z variácií na tému ľudskej dobroty a zla od kontroverzného dánskeho režiséra Larsa von Triera s Nicole Kidman v hlavnej úlohe. Dej sa odohráva v Dogville, bohom zabudnutom mestečku niekde v americkom Colorade. Sem prichádza Grace hľadať úkryt pred gangstrami, ktorí ju prenasledujú a chcú zabiť. Miestny intelektuál a spisovateľ jej poskytne ochranu a presvedčí obyvateľov mestečka, aby utečenkyňu prichýlili. Za ich pomoc sa im má odvďačiť domácimi prácami. Situácia sa však pre Grace komplikuje, keď gangstri zachytia jej stopu až v Dogville. S rastúcim nebezpečenstvom začínajú obyvatelia mestečka klásť stále vyššie nároky na Gracein vďak. To, čo sa spočiatku javilo ako veľkodušná pomoc, sa postupne mení na využívanie. Trier sa pri tvorbe filmu nechal inšpirovať Trojgrošovou operou Bertolda Brechta, celý dej zasadil do ateliéru s minimom kulís, kde vytvoril štylizovaný fiktívny svet na psychologickej presvedčivosti charakterov a ich hereckom stvárnení. (zdroj: ČSFD)

Toľko sa dozvedáme z oficiálneho textu distribútora...

Film Larsa von Triera z roku 2003 nám formou absurdity dovedenej do extrému predostiera, skrze príbeh ženskej hrdinky (typicky pre jeho tvorbu) a dedinčanov, s ktorými ju spojilo „nešťastné“ riadenie osudu, spletitú sieť vzťahov a vnútorných motivácií jednotlivcov, spomedzi ktorých napokon vychádza vítazne prostý fakt, že aj v najčistejšom mravnom konaní sa napokon ukrýva ľudská beštialita; resp. schováva sa niekde pod povrchom ako výslednica chladného kalkulu – rovnice bezostyšne kladúcej medzi etický akt, prameniaci z nezištnej dobroty srdca a bohaprosté vydieranie znamienko =, alebo skôr =>. Zlo je zrejme prirodzenosťou človeka. „Von Trier asi nemá zrovna najlepšiu mienku o ľuďoch,“ uzatvára diskusiu jeden z komentátorov na ČSFD...

Naozaj však nemožno z tohto filmu vyťažiť viac ako len banálne konštatovanie o večnej ľudskej zlobe? Ako napovedá už samotná „nezáživná“ vizuálna forma príbehu, zamerať sa je treba pri tomto diele čisto na obsah. A obsahovo máme zaručene čo do činenia s niečím viac než len s jednovýznamovou plochosťou.

Záverečné titulky predstavujú dosť silný moment, nakoľko sú doprevádzané esteticky odpudivými fotkami rozličných biednych existencií z amerického „stredozápadu“. To možno interpretovať v súvislosti s predošlým dejom filmu, skôr než ako eugenickú prednášku o podradnosti Američanov (hoc sa to človeku nanucuje v súvislosti s nemecky znejúcim menom režiséra), ako obžalobu biednych životných podmienok (materiálnych, morálnych, kultúrnych či sociálnych) obyvateľov amerického zaostalého vidieka, nezaujímavého pre investorov a kapitál, odsúdeného hniť v mizérii vlastnej prehistórie, kde i najlepší skutok na piedestáli hodnôt neprevýši frašku, utopený vo všadeprítomnom primitivizme, považujúcom každý humanizmus za prejav slabosti, ktorú je treba zneužiť (dobrota Grace), alebo z neho náležite a „zaslúžene“ vyťažiť (dobrota dedinčanov).

A tak sa každý divák napokon teší zo záverečného činu Grace, sprevádzaného pocitmi katarzie a zadosťučinenia, naplnený hnusom predošlých scén vyzývajúcich: „po zhliadnutí zapáľte!“ Táto rovina filmu predstavuje úplne samostatnú spoločenskú analýzu – totiž cestu do hlbín duše diváka a jeho limitov, kam až dokáže zájsť a čo všetko je ochotný morálne schváliť v mene odplaty.

Ako veľmi cenné by som označil tiež rázne vysporiadanie sa s kontrakultúrnymi teóriami lacno ospevujúcimi vidiecky „život v lone prírody“; či s kultúrnym relativizmom stavajúcim na roveň kultúry s rozličným stupňom vyspelosti (táto „hippie“ agenda sa dnes významne prejavuje v najvyšších sférach politiky ako určitá blahosklonnosť či politická korektnosť vo vyjadreniach na adresu iných kultúr a náboženstiev, čo len umocňuje falošný humanizmus – to „ľudomilné PR“ politiky Západu v rozpore so skutočnou politikou voči Tretiemu svetu). „Nechajme im ich kultúru, oni si sami slobodne zvolili žiť v sračkách,“ tak znie heslo kultúrnych relativistov a milovníkov Indie. Rovnako zmýšľa i Grace (okrem záverečnej scény), keďže dedinčanom upiera duchovnú autonómiu, skutočné právo voľby – povinnosť zbaviť sa svojej zaostalosti. Namiesto toho neustále ospravedlňuje ich konanie determináciou životnými podmienkami, bez toho, že by brala na zodpovednosť ich samotných alebo podmienky, ktoré tento duševný a morálny úpadok vyvolali.

Slavoj Žižek dané dielo označuje ako „film o skutočnej milosti“. Píše: „Hrdinke Grace sa nedostáva milosti, dokiaľ blahosklonne ,sympatizuje‘ s obyvateľmi a ponúka im svoje služby, ticho znáša svoje utrpenia a odmieta pomstu. Jej gangsterský otec má pravdu: v tom spočíva jej pýcha. Až vo chvíli, keď sa rozhodne pre pomstu, začne jednať ako jedna z nich, skutočne sa jednou z nich stáva a ztráca svoj arogantný a povýšenecký postoj. Tým, že ich zabíja, ich v hegelovskom zmysle uznáva. Keď ich vidí v ,novom svetle‘, vidí ich takých, akí sú, nie ako idealizovaných chudobných vidiečanov. Jej vražedný akt sa tak stáva aktom skutočnej milosti.“

„Hlavný argument odporcov trestania (smrťou),“ ako ďalej rozvádza Žižek v rámci analýzy širšieho spoločenského kontextu, „poukazuje na aroganciu spočívajúcu v trestaní druhých ľudských bytostí, nehovoriac o ich zabíjaní. Čo nám k tomu dáva právo?... Najlepšou odpoveďou... je celý argument obrátiť. Skutočne arogantné a hriešne je prikladať prednostné právo milosti. Kto z nás, obyčajných smrteľníkov, obzvlášť v situácii, kedy nie sme bezprostrednými obeťami páchateľa, má právo zmazať zločin druhého alebo k nemu pristupovať so zhovievavosťou?... Našou povinnosťou je jednať v súlade s logikou spravodlivosti a trestať zločiny: nerobiť to by bolo skutočným rúhačstvom, pretože by sme sa povyšovali na úroveň Boha a privlastňovali si jeho autoritu.“

V zmysle uvedeného možno tvrdiť, že až trest, ktorý dedinčanov za ich príkoria postihol, predstavoval akt vzájomného uznania Grace a dedinčanov ako rovných ľudských bytostí v duchu humanizmu – Grace prestala byť povýšeneckou; rovnako tak dedinčania začali konečne akceptovať Grace (hoc len vo forme výkrikov a predsmrtnej agónie) a považovať ju za viac než len lacnú devu, určenú na domáce práce... Zároveň si je ale treba uvedomiť, že tento akt uznania je v priamom rozpore s prijatím do skupiny, nakoľko ak by sa Grace od začiatku prejavovala takto sebavedome a nezhovievavo, dočkala by sa sama zabitia alebo neprijatia do kolektívu (ale nebola by pracovne a sexuálne ponižovaná, teda by nemala dôvod k odplate). Ďalší rozmer filmu, s hlbokým spoločenským dosahom na súčasnú medzinárodnú politiku teda existuje v podobe otázky: Je možné spolužitie Grace a dedinčanov postavené na vzájomnej rovnosti?

Klimeux

4 základné potreby

čtyři základní potřeby:
potřeba
potřeba
potřeba
potřeba


Tereza Bínová
A2 11/2015

Vývoj študentstva v SR :)

Chvílu Hebrejec, potom Massai
najebaný je ako prasa
a predsa sa točí!

Chvílu nasával, potom kašlal
napokon sadol si
močil...

"Aha, študent!
Asi ide z oslavy...
slušný budem
úctivo ho pozdravím"

Chvílu postával
plánoval zločin
chvílu valetol
potom slzy z očí

Chvílu z mosta má
potom na betón
chuť skočiť

"Aha, študent!
Asi ide zo školy...
toľký jugend!
zaťažko je hovoriť!"

Najprv ho držia
tak je opilý
chvílu prsia
potom motýlik

Chvílu bača, potom gazda
dokráčal
lahol si na znak

"Aha, študent!
Asi ide z roboty...
ho ´titulujem´
on nás zase ´kkti´!"


Klimeux

Na magnetofónovú pásku...

Šumivé lásky
šumivé piesne
staré kazety
stlač play a record

Až jedenásť kým
nebude presne
nezaspím naveky
vekov

Šumivý záznam
šumivé víno
v ušiach
šumivé slová

Kazeta prázdna
s piesňou inou
skúšam
to znova

Šumivú jeseň
predali nám...
počkať
si s kúpou mohla

Včera len sen
dnes realita
zajtra nočná
mora

Šumivé tablety
šumivé gestá
moria
šumivej vody

Stíchnu keď v napätí
šumov mesta
prehovoria
vdovy

Šumivé noci
sú perlivé dni -
Než svitne
dáme to von...

Neukončím!
nevymením!
nevypnem
magnetofón!


Klimeux

Štrkovecké večery

Jo, to boli časy...
akustika, voda, ticho a dva hlasy
a samozrejme víno!

Čo je poézia

Trápime ženy, nechávame sa trápiť ženami,
píšeme, píšeme,
posledná spodná sukňa noci je dávno popísaná,
a nikto nevie, čo je poézia.

Niektorí ju definujú
ako prijatý návrh na ukončenie panenstva
a iní
ako prerušovanú súlož citu s rozumom,
ale to je fatálny omyl!
Poézia chodí v kockovanej košeli
a kašle na bontón!

Z toho hľadiska
kométa v hlave
a luna pod nechtom
môžu byť celkom vhodné pre báseň,
ale poézia je niečo iné, vážení!
Začína sa to vtedy,
keď spozoruješ, ako sa v tebe pohol kostlivec,
ako ti znútra siahol do vrecka a skúma
rok, mesiac a deň narodenia,
farbu očí,
zvláštne znamenie...

Miroslav Válek
Z absolútneho denníka I

Prednáška :)

Tento text vznikol v stave bezprostredného psychotropného opojenia, čo je na ňom aj citeľne poznať. Každopádne vychádza zo skutočných životných skúseností :D

Nudí, tak nudí
nudí všetkých ludí
bohatých aj chudých
nie a nie zobudiť

Nudí, tak nudí
na prednáške ludí
už vychrlil kubík
nudy z huby
ktorá trvá tolko snáď že už i...

Jeho encián        (jazz rytmus)
v diere od plomby
sa za ten čas vyvinul
v postfeudálnu spoločnosť

Rádius stroncia
tam niekde v trenírkach
sa pretransformoval
na obyčajný ibalgin

Jeho encián
tam v diere od kazu
dostal medailu
celoživotného odkazu

Jeho encián
v diere do zuba
tam učil Lenina
čo želať by si mohol k meninám

Nudí, tak nudí
nudí všetkých ludí
bohatých aj chudých
nie a nie zobudiť

Nudí, tak nudí
na prednáškach ludí
už vychrlil kubík
nudy z huby
ktorá trvá tolko snáď že už i...

Jeho encián
tam v diere od kazu
už dávno aby nebol sám
vynašiel klobásu

Jeho encián
tam vpravo hore no
už dávno začal pátrať 
i po svojich koreňoch

Jeho encián
tam v diere od kazu
sám seba dávno vytesal
k božiemu obrazu

Jeho encián
tam niekde z obeda
zostal tak dlho sám
až rozhodol sa odjebať


Klimeux

Stereotypná vojna

Po dlhých 4 rokoch sa táto pesnička dočkala a opustila moju hlavu, ktorá bola až doteraz jediným nosičom, na ktorom ju bolo možné počúvať :)

Klimeux

Údery

Čo keby biť prestalo
srdce hladných textárov
kladivo všetkých kovadlín
zápästie na susedských dverách?

Zostala by len viera
vo všemohúci ibalgin
v nadľudskú bytosť tú ktorú
a zvuky úderov z reproduktoru

Tie zvuky známe
by zneli takto -
padajúci kameň
výťahovou šachtou

Odrazená guľka
od steny
z očí páska

Pád studených kvapiek
pri krstení
zle kopnutá jedenástka

Klapka č. 200
zvuk uzavretých paktov
údery päsťou
v 2/4 taktoch

Dopad lživých slov
že všetko bude O.K.
mestský rock´n´roll
dedinská polka


Klimeux

Asociálie

Po tvorivom víkende...

Jarek Nohavica v BA

Jarek v piatok nemohol zahrať všetko čo by sme chceli, táto pesnička tiež nezaznela, tak by som ju rád touto cestou doplnil ako bodku za skvelým koncertom v Starej tržnici... snáď toto ranné sobotnajšie šumivé prevedenie nikoho neurazí :)

Kapela Štěpán

Tak sme zase raz blbli na skúške...

Otčardáš (Zabávaj sa a pracuj!)

Veršík tejto bázne
do úžin mi zaznie
Jeho snová ako porcelán
znejú mi do nedokončena

Spivom si ich, je to preľud
ludiama lext ovládať
modlím sa ho v nevedeľu
ako Otčardáš


Klimeux

V Poddeštníkách už taky prší :)

Letošní lijáky nemaji konce
cesty jsou pěkně kluzký
někdo jde na mejdan, někdo na koncert
a jinej spěchá ze schůzky

Řěkněte sousede jaké je počasí
tam odkud ste vyjel právě
I v pozdní léto někdy se vyčasí
než přemnoží se nám havěď

Právě jsem vyjel z Poddeštníků
řeknu vám ach ti chodci!
nerespektujou ani 110-tku
když valím si to obcí

Rozletěli se na všechny strany
jak apoštolové milovaní
cestou do Královského Chmelce
když 110-tkou do nich vjel jsem

Nedbal jsem deštníků, nedbal jsem duší
můj milý sousede, nedbal jsem jmen
jak se to skončilo můžete tušit
I´m just singing in the rain...


Klimeux

Neposlušné dni

A tak zas naháňam neposlušné dni...
- svoj pravidelný prídel obetí
"Čo najskôr ich všetky dobehni!"
- to sa veru lahko povie ti

Človek asi malý pán je
aby o dňoch rozhodoval
popadol ich za svitanie
vydal sa vždy s nimi znova...

A udržiaval pri nich kroky
dychvyrážajúce tempo
aspoň na čas, aspoň pokým
dovolia mu, dokial smie to

A tak zas naháňam neposlušné dni...
stredobody môjho sveta
jak náruživec, mladý Koperník
chcem sa s nimi potajomky stretať

Človek dňami kráčal pešo
cestou o nich rozhodol
- tak ako som ja svoj dnešok
udrel, zhodil zo schodov


Klimeux

Otázka č. 3: Ste proti referendám?

Keďže našu spoločnosť čaká tento mesiac okrem Valentína ešte jedna dôležitá udalosť, musím sa i ja, ako ďalší z radu „odborníkov“ vyjadriť k referendu 2015. Narozdiel od iných samozvaných mudrcov ale nejdem rozoberať vplyvy homosexuality, ani význam tradičnej rodiny, ba dokonca ani to, že použiť vynaložené prostriedky radšej na vlakovú dopravu by bolo sto razy rozumnejšie a viac v prospech rodiny... O referende sa popísalo už dosť a tak či onak už má zrejme každý na dané otázky vytvorený svoj názor, ktorý 7. februára (ne)odprezentuje.

Zastaviť sa je však treba u poslednej, tretej referendovej otázky, ktorá, odvolávajúc sa síce na hodnoty tolerancie vlastnej odlišnosti a možnosť slobodnej voľby pre svoje dieťa, v skutočnosti prvé dve otázky úplne neguje a neguje teda i inštitút referenda a demokraciu ako takú.

Na podporenie svojho tvrdenia uvádzam typický emocionálne podfarbený komentár, vzťahujúci sa práve k tretej referendovej otázke:

„Ako zodpovedný rodič nemôžem inak, než si ponechať právo slobodne rozhodovať, čo je pre moje dieťa dobré. Nechcem nikoho ponižovať, ani oberať o jeho práva, nesúhlasím ale s tým aby o mojej rodine a mojich deťoch rozhodoval štát a určoval, kam budú povinne chodiť, ako budú premýšľať, čomu budú veriť. Totalita už tu raz bola... Vidím pred sebou iba 3 otazky. A u otázky 3 sa musi zastaviť každý rodič a položiť si otázku: chcem aby mi štát uložil takúto povinnosť, za ktorú ma môže prípadne kriminalizovať a ja nebudem môcť povedať slobodné nie?“

Demokracia ako vláda väčšiny je už so svojej podstaty (žiaľ?) netolerantná.. resp. "toleruje", ale i tak si urobí po svojom.. a i keď sa rodinné vzťahy môžu javiť ako čisto privátna vec, sú skôr (v zmysle starostlivosti o nasledujúce generácie) vecou verejnou, a teda áno, spoločnosť má právo zasahovať do spôsobu výchovy detí, ba i priamo intervenovať do"suverenity" rodičov, nech už to vyznieva hociako totalitne... a viac než hneď siahať po orwellových románoch, sa asi vyplatí položiť si otázku: ide tu o problém obsahu alebo formy?

Keďže vôbec máme možnosť verejne diskutovať a riešiť veci v rámci akejsi celospoločenskej platformy, nie len doma v obývačkách, zdá sa, že demokracia je z hľadiska formy v poriadku.. a súčasťou skutočne demokratickej spoločnosti je aj zasahovanie do výchovy, narozdiel od (falošne) liberálnych spoločností 19. storočia, ako vznikajúce USA a pod. kde "právo slobodne rozhodovať" znamenalo slobodne rozhodovať o svojich otrokoch... a presne v taktomto duchu sa bohužiaľ nesú i otázky referenda (konkrétne tretia otázka). Dieťa nie je majetkom rodičov, ale (aj keď to vyznie monstrózne) akýmsi "verejným statkom" dočasne zvereným rodičom. Rovnako ako chránime našu vodu, prírodné zdroje, či verejné zdravotníctvo pred zásahmi súkromného sektora, sledujúceho iba vlastný záujem, musíme chrániť aj deti. Cirkev chráni dieťa pred narodením, ale potom sa na neho úplne vykašle. Spoločnosť toto urobiť nesmie - nesmie dovoliť aby túto jej "univerzálnu totalitu" nahradila "totalita rodičovská", akási partikulárna zvôľa nejakého jednotlivca, zrovnateľná s mafiou niekde v zapadákove, ktorá vás nepustí zo svojich drápov. Tak fungujú tradičné spoločnosti v Afrike a Ázii (preto im následne trvá tisíce rokov, než sa dokážu vymaniť z vlastných obmedzení a modernizovať sa), Európa už je niekde inde niekoľko sto rokov.

Tretia otázka referenda ide proti samej podstate referenda. Ide proti forme demokracie, namiesto aby namietala voči jej obsahu, ktorý ju tvorí.

Nech občianske iniciatívy namietajú voči homosexuálom, nech namietajú voči juvenilnej justícii, nech namietajú voči sexuálnej výchove, ale nech namietajú verejne, nech argumentujú na celospoločenskej úrovni a následne nech dôjde k zmene osnov samotného vyučovacieho predmetu. Ich argumentácia musí byť občianska, nie argumentácia jednotlivých rodičov, ktorí zakážu svojmu dieťaťu navštevovať niektoré predmety (možno aj proti jeho vôli). To nie je možnosť voľby, ale iba obyčajný návrat k tradičnému partikularizmu. Povedať len rodičovské "nie", nie je nijakým spôsobom slobodné pre nikoho...

Klimeux

24

Svoje zbrane ponenáhle odistím
keď zakrádam sa podkrovím
než prekročím prah dverí pod istým
a vstúpim dnu - tam dolu do izby
v (k)rokoch wolkrových

ja zoškriabem z topánok zvyšky snov
čo pošliapal som W. B. Yeatsovi
a bosou nohou studenou
vstúpim celkom v klude no
vôbec netušiac prečo vy...

Keď citlivo pritiahnem, priložím k uchu
vašu hruď pred zrakmi grémia
tak cítim sa z nedostatku vzduchu
chvílu ako Rúfus
chvílu jak deviant

Do postelí vždy lahať si znakom
asi sa musím len naučiť
bez lásky, z nevyhnutnosti ako
Salvádor Dalí s Franciscom Francom
líhavať v nesprávnom náručí

Môj ciel však i v dobe hnusnej
aby našla sa nežná kupola
pod ktorou vlastniť jej úsmev
budem môcť vždy skôr než usnem
tak ako Arthur u Paula...


Klimeux

Divný odev

Obúva si slová
väčšie o pár čísel
hladá dookola
kde si vyzul zmysel

Z poloprávd veniec
divné oblečenie

Rýchlo nakúpi kým
nenastane deň D
svoje staré zvyky
niekde v second-hande

Verný svojim vyťahaným bájam
ďalej mestom blúdi - blúdime tam dvaja

Nosí neúnavne
reči svoje malé
na pozdrav len mávne
a z ťažka kráča ďalej

Má vak plný príšer
Alenka z ríše
ktorú nikdy neopustí...

Nakupuje ďalej
bojazlivé názory
za falošnú nádej
predá tovar kazový

Z poloprávd veniec
to divné oblečenie
ktoré nikdy nevynosí...

Nenávidí zmeny
zavedenej módy
nevymení pre nič
svoje garderóby

Z poloprávd veniec
divné oblečenie

Vždy ochotne nosí
vadné kusy
z výroby
a na opasku si
nové diery prirobí

Verný svojim vyťahaným bájam
ďalej mestom blúdi - blúdime tam dvaja

Nosí neúnavne
reči svoje malé
na pozdrav len mávne
a z ťažka kráča ďalej

Má vak plný príšer
Alenka z ríše
ktorú nikdy neopustí...

Nakupuje ďalej
bojazlivé názory
pre falošnú nádej
oblieka kríž ako vy

Z poloprávd veniec
to divné oblečenie
ktoré nikdy nevynosí...


Klimeux

Do zeme

Ludské ruky zmožené
dolujúce ámen
zasadili do zeme
my ich pozbierame

Údelom je práca
zožať ruky zhnité
a sám odovzdať sa
pôdnej fertilite

Komu horí vatra
nikto sa viac nepýta
obrátia sa na prach
deti Herakleita

Možno sa raz dozvieme
pravdy nepoznané
nepôjdeme do zeme
nás zožehne plameň


Klimeux