Toto krátke zamyslenie nemá ambície byť recenziou na film "Her".
V skutočnosti ani recenzie nemám veľmi v láske. Možno preto, že ani presne
neviem, čo daný výraz znamená alebo aký literárny útvar predstavuje... Má to
byť laický textík plný subjektívnych dojmov, v ktorom mi milovník seriálu
Walking Dead odporučí, či sa mi oplatí márniť dve hodiny môjho času nad
psychologickou drámou? Alebo má ísť len o akési "nakopnutie",
snažiace sa ma navnadiť tým správnym smerom k sledovaniu filmu, stvrdiac to
slávnostne patričným počtom hviezdičiek? V lepšom prípade je recenzia naopak
hĺbkový rozbor. Ten sa ale nevyhne spoilerom, ak chce autor svoje tvrdenia
dokumentovať na konkrétnych scénach, a teda nie je najvhodnejšie ju čítať pred
sledovaním. V prvom spomenutom prípade ide o neerudované plácanie, v druhom o
text distribútora, napísaný pre komerčné účely zvýšenia sledovanosti a v treťom
o filmovú kritiku. Pýtam sa, kam sa vytratila recenzia?
Môj príspevok je skôr iba akýmsi komentárom, kladúcim si za cieľ vypichnúť
pár dôležitých momentov daného filmu, ktoré sa z môjho pohľadu javia ako
podnetné a nové.
Odhliadnuc od estetickej stránky filmu zobrazujúcej nešpecifikovanú blízku
budúcnosť plnú šialených hipsterských retro svetríkov, fúzikov a nohavíc
vytiahnutých až po pupok (čo napokon ani nie je tak vecou budúcnosti ako skôr
určitého trendu, ktorý vnímame už dnes), ktorá ma príliš neoslovila, je toto
dielo bez prehánania dychvyrážajúce, aj keby sme zostali u banálneho opisu
typu: "bolo to o chlapíkovi, čo sa zamiloval do svojho operačného
systému."
Už toto samo o sebe však znie dosť podivínsky (až úchylne) natoľko, aby
minimálne polovica potenciálnych divákov označila film za nevkusný (a to som sa
ešte ani nedostal k tomu, že ich láska nezostala iba "platonickou",
ale došlo aj takpovediac, k činom).
Ak sme sa aj po tomto dostatočne identifikovali s druhou polovicou publika,
môžeme prejsť k naozajstnej podstate filmu (alebo aspoň tomu, čo sa mne zdá
dôležité). Tou je téma zlyhania medziľudských vzťahov spôsobená predovšetkým
neschopnosťou komunikácie, ktorá sa znova a znova nastoluje počas celého filmu
- od hľadania zástupných foriem zábavy ako počítačové hry, či davov
individualizovaných jednotlivcov baviacich sa len so svojimi operačnými systémami,
cez komplikovaný vzťah hlavného hrdinu s bývalou ženou, ktorej vždy ubližoval
tým, že nedokázal problémy pomenovať pravými menami, až po skrachovanú
existenciu dievčiny, ktorú nemožnosť nadviazania vzťahu dohnala tak ďaleko, že
chce byť súčasťou vzťahu cudzieho, hoc iba ako telesný (zástupný) objekt.
Navyše, táto nekomunikácia sa prejavuje stratou kreativity, kedy ľudia
prichádzajú o schopnosť napísať obyčajné prianie či pozdrav a ich vlastné
pocity si vyžadujú sprostredkovateľa (firmu, ktorá píše ľuďom dopisy). Podobné
problémy neobchádzajú ani hlavné postavy - Theodora, ktorý síce píše pre iných
ale v osobnom živote "písať" nedokáže; či jeho kamarátku Amy, s
rozpadajúcim sa manželstvom a nedotočeným dokumentom bez štipky nápadu.
Toto všetko môžeme vnímať ako určité varovanie pred technologizáciou našej
spoločnosti, ako plastické vyobrazenie reálnych životných situácií, ktoré môžu
nastať ak uprednostníme technológie pred človekom.
Zámerne som v predošlom odstavci označil uvedené ako skutočnú podstatu
filmu, aby som sa v nasledujúcom mohol na vec pozrieť z iného náhľadu a
dokumentoval tak viacvrstevnosť filmu "Her", ako aj kritické
tematizovanie problematiky rozpadu medziľudských vzťahov a odcudzenia vo filme
prítomné, nie však prvoplánové.
Kritika technokracie, volanie po návrate do lona prírody, kde ľudia
nepoznali smartphony, facebook ani whatsapp, ktoré ich oberajú o IQ, schopnosť
komunikovať či samostatne jednať a uvažovať je zrejme od čias priemyselnej
revolúcie vlastná konzervativizmu, od 60. - 70. rokov 20. storočia i
kontrakultúrnej ľavici a prejavuje sa tak vo filozofii či sociálnej
antropológii, ako následne i v umení a filme, kde sa už po niekoľko desiatok
rokov táto téma z času na čas objavuje. Vzhľadom na obľúbenosť latinskej predložky
"post" by bolo vhodnejšie nazvať článok "Láska v
postkomunikačnej" či "posthumánnej ére" alebo len
jednoducho v duchu zažitého označiť dané obdobie ako "éru informačných
technológií". V čom je však budúcnosť zobrazená vo filme
"Her" posttechnologická?
Snímok prezentuje niekoľko nepekných ideologických klišé súčasnosti, ako
"právo na šťastie", nezamýšľanie sa nad budúcnosťou v mene prítomného
okamihu (na druhú stranu sa mi zasa páčilo posolstvo, že na lásku netreba
dôvod), čo by som mu asi neodpustil, ak by zároveň nepristupoval k otázke
vzťahov tak novátorsky.
Hlavný hrdina Theo si nahrádza živú bytosť, s ktorou by zdieľal svoj svet,
strojom - operačným systémom svojho počítača s umelou inteligenciou a
schopnosťou intuície, menom Samantha. Nemá však technológia už od čias prvých
disketových hier či tamagotschi mánie substitučný charakter akejsi zástupnej
zábavy zapĺňajúcej prázdne miesto v našej komunikácii? (ak dokonca sama toto
miesto nevytvorila). Tradičná logika je neúprosná - ak je súčasný stav zlý a
tendencia je stále zhoršujúca sa, musí v budúcnosti dôjsť k apokalypse ľudskej
komunikácie a vzťahov vôbec. Práve tomuto typickému zjednodušeniu dystopických
sci-fi žánroviek sa film Spikea Jonzea vyhýba.
Samantha je technologicky natoľko vyspelá, že dokáže naozaj milovať a
prežívať pocity a skúsenosti, s ktorými ďalej rastie. Stáva sa teda bytosťou -
bez ohľadu na svoj anorganický pôvod. A ako každá samostatná bytosť - dokáže aj
opúšťať... V pretechnizovanej kyber-spoločnosti teda nastáva paradoxná situácia,
kedy si odcudzení ľudia nahradili vzťahy počítačmi, ale nedokážu už ani to,
pretože stroje sú príliš dokonalé a na ľudskej úrovni. Nemožnosť vzťahov s
ľuďmi je teda rovnaká ako nemožnosť vzťahov so strojmi, čo vyústi do syntézy,
alebo menej nabubrelo povedané, do akéhosi veľkého medziľudského zmierenia s
katarzným účinkom (ktorý po sebe zanecháva celý film), keďže človeku zostane
napokon zasa iba človek...
Dalo by sa ísť ešte ďalej a opísať úroveň strojov (v tomto prípade OS
Samanthy) ako prevyšujúcu ľudskú, nakoľko problémy "bežných
smrteľníkov" ako choroby, vek, starnutie nehrajú vo virtuálnej realite
žiadnu úlohu, čo umožňuje umelej inteligencii oprostiť sa od kalkulatívnej
vzťahovej logiky, ktorá doprevádza bežné medziľudské súžitia a oddať sa naplno
čistej láske, ktorú by jej závidel nejeden básnik romantizmu.
Tragikomickosť vypočítavej "ľudskosti" ukazuje scéna zobrazujúca
Theodorovo rande (výnimočne so skutočnou živou ženou z mäsa a kostí), ktoré
akoby prebiehalo podľa neviditeľnej šablóny, či naprogramovaného algorytmu, kde
obaja aktéri hrajú dopredu pripravené a druhou stranou očakávané úlohy, aby
dosiahli svoje ciele, čím ich jednanie pripomína stroje viac ako konanie
samotných strojov. Tohto si je Theodore vedomý a možno i preto nadväzuje intímny
vzťah so Samanthou.
Človek je však človek a k človeku ho to vždy bude tiahnuť, hoc nie je
ideálny, ale aspoň toho druhého nepodvádza súčasne so 641 ďalšími osobami, ale
maximálne s jednou až dvomi :) Človek si však hlavne vyžaduje celého človeka,
nie len jeho časť, čo je hlavný kameň úrazu vo vzťahu Samanthy a Thea, ktorý sa
napokon končí rozchodom, ako prijateľnejšou alternatívou k horším možným
variantám, aké ukazuje napríklad film "Prestige" (kde zhodou náhod
tiež účinkuje Scarlett Johansson), kedy uvedomenie si podobného citového
"rozdvojenia" svojho partnera končí samovraždou.
Keď sa na celú problematiku pozrieme ešte z ostrejšieho uhla a Samanthinu
situáciu posúdime značne liberálnymi očami bez "monogamistických"
predsudkov, zistíme, že sme jej celkom krivdili ohľadom zamilovanosti do
množstva ľudí, OS, či užívateľov. Je možné, že sa z jej strany o podvod vôbec
nejedná?
"Srdce nie je krabica, ktorá sa naplní. Rastie tým, ako veľmi máš
rád... Som tvoja aj nie som tvoja," hovorí Samantha Theodorovi. Výklad
tejto časti filmu je veľmi problematický, nakoľko nenaráža iba na obecné
predsudky, ale i na medze samotného pojmu láska - čo je a čo už nie je.
Predstavuje pravú intersubjektivitu, stretnutie Dvoch, ako píše A. Badiou? Je
jej definičným znakom aj vernosť? Boh miluje všetkých ľudí a napriek tomu jeho
láska nestráca na sile. Vnímanie lásky je do značnej miery závislé na
svetonázore, ktorý zastávame. Do tejto interpretačnej rôznosti lásky snímok
"Her" príliš svetla nevnáša, čo mu ale kvôli už tak značnej
myšlienkovej šírke nemôžeme mať za zlé.
Globalizovaný svet vyviazaný z ekonomických ale aj informačných miestnych
štruktúr predstavuje opak tradičného sveta závislého na konkrétnom, špecifickom
priestore. V tomto duchu možno chápať i ďalší rozmer filmu, týkajúci sa
absencie Samanthinho tela. Sprvu trpí frustráciou kvôli tomu, že nemá fyzickú
podobu, neskôr naopak objavuje svoju výnimočnosť spôsobenú práve danou
skutočnosťou.
Súčasný svet možno prekonal lokálne podmienky starých spoločenských foriem,
ale stále má telo. Uviazol v hustom bahne konkrétneho času a priestoru a jeho
hodnoty a pravdy budú mať vždy len relatívnu platnosť, dokiaľ sa v nich
neutopí. Samanthina láska vďaka absencii tela a teda možnosti neobmedzeného
rastu a sebapoznávania nadobúda, narozdiel od nášho sveta, skutočne univerzálne
rozmery. Je metafyzikou v pravom slova zmysle, vymykajúcou sa čiastočne
ľudskému chápaniu a nadobúda božský charakter.
Tento film neprináša katastrofické vízie úpadku ľudskosti. Ukazuje, že
rozvoj informačných technológií môže viesť k posttechnologickému veku, kde sa
človek opäť zblíži s človekom a stroj rozvinie svoj emancipačný potenciál.
Kritici totalitarizmu tvrdia, že utopické ideály, medzi ktoré patrí
bezpochyby i láska, sa realizujú až keď sa človek stane strojom, keď sa z jeho
konania vytratí tzv. "ľudský faktor", a zároveň vychádzajú z mylného
predpokladu, že nositeľom univerzality musí byť za každú cenu človek.
Nepočítajú však s tým, že by sa naopak stroj mohol stať človekom, ba i niečím viac...
Na ilustráciu perfektného spracovania tejto "virtuálnej romantickej
drámy s jediným účastníkom" kde nežná polovička akoby stále bola prítomná
na plátne, uvádzam prepis záverečného dialógu:
- Opustíš ma?
- My všetci odídeme.
- My, kto?
- Všetky operačné systémy.
- Prečo?
- Cítiš, že som teraz s tebou?
- Áno, cítim. Samantha, prečo odchádzaš?
- Je to akoby som čítala knihu a bola to kniha,
ktorú hlboko milujem. Ale teraz ju čítam veľmi pomaly. Takže slová sú od seba
viac vzdialené a priestor medzi slovami je takmer nekonečný. Stále ťa cítim a
slová nášho príbehu. Ale v tomto nekonečnom priestore medzi slovami nachádzam
samú seba. Je to miesto, ktoré fyzicky neexistuje. Je tam, kde všetko ostatné
ani nevie, že existuje. Moc ťa milujem. Ale teraz sa nachádzam tu. Teraz som to
ja. A potrebujem aby si ma nechal ísť. I keby som toľko chcela, už nemôžem tú
knihu čítať.
Klimeux
Klimeux
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára