Som ten ktorého vídaš na moste
Som ten z druhej strany rieky
Som ten čo píše sebestredný žalospev
Som ten koho nestretneš veky
Som ten ktorého čakáš s polievkou
Som ten komu necháš kľúče na vrátnici
Som ten čo píše o stretnutí s človekom
ale nikdy si ho nenacvičí
Som ten koho nestretneš
Som ten koho nestratím
Ten z minulej jesene
Ten účastník estrády
Som ten čo má službu pondelky, stredy
Som ten ktorý sedáva naproti
Som ten čo som bol aj vtedy
Som ten ktorý ti mal zanôtiť
Som ten kto by chcel byť tým
čo zistí že zas je deň
keď ráno okom karpavým
pozná že znova by chcel byť ten
Som ten koho netretneš
Som ten koho nestratím
Ten čo vie perfektne...
no aj tak predsa ti...
Klimeux
Tak a už si v mainstreame... :(
OdpovedaťOdstrániťAle nieeee :) Ani 17x spomenuté ego Ti tvoj priemer príliš neposunie k súčasnej tvorbe. Navyše je to také príjemne melancholické, s príchuťou balady. Sebestredný žalospev je niečo iné ako v súčasnosti podporovaný sebestredný chválospev. Hodnotnejšie, povedal by som. Navyše to máš vyvážené 9x priamo/nepriamo spomenutou druhou osobou (Ty, Tebe, Ti) bez nadávania na tú druhú osobu.
Stále si alternatíva :) Máš svoju umeleckú a hodnotovú úroveň (naozaj značnú) a bol by som veľmi sklamaný, keby si chcel nasilu klesnúť do súčasného mainstreamu. To by si už ani nebol Ty...
Ďakujem.
OdstrániťJa som v podstate presne to, čo sám najviac kritizujem - alternatíva (programová, alebo skôr z donútenia?) uzatvorená sama do seba, ktorá sa tak stiahla do svojej subjektivity, že prispieva len na blog, ktorý skoro nikto nečíta a púšťa si sama svoje nahrávky v mp3 prehrávači, aby nemusela počúvať tú hrôzu z rádia - "urob si sám" jak vyšité - sám si vymyslím, sám si nahrám, sám si vypočujem :D to je na jednu stranu hrozne individualistické, ale zasa hovorím si, prečo tlačiť do sveta silou mocou nejaký obsah, o ktorý ten svet ani nestojí, resp. existujú kompetentnejší ľudia než som ja, ktorí dokážu hodnotne tvoriť a "tlmočiť" tento obsah svetu a ďalší pseudoumelec navyše nikomu neprospeje, lebo akurát zmetie bežných ľudí v tomto labyrinte postmoderného umenia.
A to časté spomínanie „já, já, já jenom já“ v pesničkách by som nevnímal až tak negatívne.. kedysi som napríklad písal skôr "ty, ty, ty" aby to nevyznelo tak egomaniacky, ale tak či tak som vlastne len premietal svoje pocity na iné subjekty, čo navyše vyznievalo hrozne "didakticky", akoby pán dokonalý niekoho poučoval, ako má žiť... Ale vo všeobecnosti lyrika (subjektívna zvlášť) vždy vychádza z autora a píše teda o sebe.. ale je rozdiel či len nejak definuje seba identitársky, povýšenecky (či ponížene) alebo reflektuje svoj vyvíjajúci sa vzťah ku svetu, a teda píše i "o svete".
Tak iste, lyrika vždy vychádza z vlastných pocitov, z autora. To ale zasa neznamená, že musí písať stále o sebe, akoby nemal inú možnosť:
OdpovedaťOdstrániť- môže písať chválospev na inú osobu alebo vec (historicky veľmi časté, vychádza z autora, ale oslobodené od vlastného ega)
- môže písať o láske (tu treba aspoň dvoch, pravda, ak nechce písať o sebaláske, čo je ale trochu trápne)
- môže písať trebárs aj egocentrický žalospev (je to normálne, keď to má práve autor na srdci, ale zasa asi nebude písať žalospevy o sebe stále...)
- didaktika tiež nemusí byť sama o sebe zlá (to že nevieme prijať kritiku, alebo poúčanie, alebo že nám je blbé niekoho poučovať môže byť tiež prejavom súčasného hyperindividualizmu)
Zhrnul by som to asi takto: čí viac píšeme o sebe, čím sme neschopnejší oslobodiť sa od vlastného ega a čím viac sme schopný o druhom písať len zle, viniť ho z všetkého zlého, tým viac sme prepadli mysleniu doby, nechali sme sa uniesť prúdom.