Amnestia radikalizmu

Alebo v bludnom kruhu extrémizmu

Nenásilný, umiernený, stredo-pravoľavý... Ak sa v súčasnosti nejaká PR agentúra zaoberá výrobou novej strany, na objednávku niekoho, kto by rád svojmu politickému sokovi ukrojil zopár percent z volebného koláča, isto by nemala obísť tieto a ďalšie podobné heslá, ktorých popularita sa podobá hitom z Európy 2. Počúvate ich celé roky dokola a aj tak neomrzia... Alebo vo vás len uniformná tuposť ubila sluch natoľko, že ste rezignovali na hudbu.

"Strana mírného pokroku v mezích zákona", slovami Jaroslava Haška, je formátom, z ktorého je treba vychádzať, ak má mať vaša relácia úspech u divákov - voličov.

Byť mierny, jemne pokrokový, dbalý zákona - to sú pravé ctnosti, ktoré vyznáva súčasný volič. Je to o rovnováhe - cukor a bič, jing a jang, pat a mat... zákony karmy sú neúprosné. Ako sa do hory volá, tak sa z nej aj ozýva, najlepší je preto zlatý stred. Nič nie je horšie ako rigidita, dogmatickosť či fundamentalizmus; snáď už jedine radikalizmus.

Radikalizmus, ako vieme, je extrémizmus a všetko čo je extrémne, je už jednoducho moc. Vo všetkom existuje určitá hranica, ktorá nesmie byť prekročená, lebo by to mohlo byť už priveľa... Ako by sme sa však dozvedeli o hraniciach, ak by už neboli prekročené? Hranice vždy vznikajú spätne, ako normatívna definícia niečoho, čo prestalo existovať; resp. existovať vo svojej pôvodnej všeobjímajúcej, nepoznanej a nepomenovanej podobe. Tak vzniká i jazyk a abstraktné uvažovanie, ktoré vymedzuje hranice medzi vecami, aby ich označilo pojmami, ktoré nezodpovedajú ich podstate. Snáď preto bude reč vždy nedokonalým prostriedkom sebavyjadrenia, ako i vzájomnej komunikácie. Rovnako tak i hranice obecne budú naveky nedokonalým prostriedkom geopolitiky, vedy, spolupráce či myslenia...

Termín radikalizmus v zmysle vyššie uvedeného nemožno vnímať ako niečo "za hranicou". Pramení v slove "radix", teda koreň. Mohli by sme ho preložiť ako "idúci ku koreňom". V danom zmysle musí byť každá vedecká analýza či výklad sveta a prírody radikálnym. Opozitom k radikálnemu je povrchný, plytký, či mierny - hlavné to ctnosti dneška - nakoľko reprezentujú pseudo-vedu či para-vedu.

Samozrejmosťou pochopiteľne je, že každý považuje svoj názor za ten správny, a teda idúci do hĺbky problému, hoci sa sám možno za radikála neoznačuje. Z toho plynie otázka: je ľudstvo plemenom radikálov? Odpoveď je prostejšia než sa javí - nie.

Podstatou všadeprítomnej mediálnej diskreditácie výrazu radikál ako synonyma pre extrémistu, je nerozlišovanie medzi objektívnou a subjektívnou stránkou problematiky daných pojmov.

Kým radikalizmus možno chápať v objektívnom zmysle, extrémizmus je vždy subjektívnym. Jednotlivec môže sám seba považovať za extrémistu alebo môže byť svojím okolím vnímaný ako extrémista, na základe určitých dobou podmienených (objektívnych?) morálnych či spoločenských štandardov, ktoré narúša, bez ohľadu na to, či svojim poznaním objektívne smeruje k podstate alebo od podstaty veci. Radikál môže sám seba považovať za radikálneho, či byť radikálnym v očiach ostatných v určitej historickej epoche a konkrétnom kontexte, ale až dlhodobé súvislosti môžu potvrdiť či vyvrátiť jeho radikalizmus.

Extrémizmus by mohol byť objektívnym z univerzálneho hľadiska jedine ako opozitum radikalizmu - ako smerovanie od koreňov veci kdesi na opačnú stranu, čo ale nevychádza z jeho pojmovej definície.

Radikalizmus je absolútnom - absolútny radikalizmus ako ideálna predstava poznania úplnej podstaty sveta, či pravdy. Extrémizmus naproti tomu v sebe nikdy nezahŕňa prvok absolútneho, nakoľko je vždy mysliteľný iba vo vzťahu ku konkrétnemu. Absolútny extrém je oxymoron. Vzniku absolútneho extrému, ako aj každého objektívne jestvujúceho extrému by musela predchádzať existencia "iného", cudzieho, ku ktorému by sa tento približoval - čosi "za hranicou", inde. Hranice sú však falošné, všetko je TU.

Uvedené samozrejme platí len v prípade, že uznávame svet ako jeden či jedno. V prípade, že sa začneme odvolávať na dnes toľko obľúbenú komplexnosť sveta či kvantovú mechaniku a relatívnosť všetkého všade, hrozí nám dvojaké nebezpečenstvo. Za prvé, penicilín nemusí zabrať; a za druhé, ocitneme sa v bludnom kruhu extrémizmu, keďže žiadne absolútno nejestvuje, resp. existuje nekonečné množstvo absolútien, a teda nie je možné svet radikálne spoznať, je možné sa iba pridať k určitej názorovej pozícii, ktorá sa vždy v určitom vzťahu bude javiť ako extrémna voči inej. Preto nezostáva než len predtlačiť si čo najviac trestných oznámení - budeme ich potrebovať.

V opačnom prípade je načase prestať s neuváženým miešaním výrazov radikalizmus a extrémizmus a zobrať prvý z nich na milosť. Úmyselne hovorím o jeho amnestovaní, nie zbavení viny, nakoľko tá skutočne existuje, a teda nemôže byť len tak zahladená a historicky zabudnutá. Po odpykaní si značnej časti trestu je však potrebné uvažovať o odpustení jeho zvyšku...

Klimeux