Toľko sa dozvedáme z oficiálneho textu distribútora...
Film Larsa von Triera z roku 2003 nám
formou absurdity dovedenej do extrému predostiera, skrze príbeh ženskej hrdinky
(typicky pre jeho tvorbu) a dedinčanov, s ktorými ju spojilo
„nešťastné“ riadenie osudu, spletitú sieť vzťahov a vnútorných motivácií
jednotlivcov, spomedzi ktorých napokon vychádza vítazne prostý fakt, že aj
v najčistejšom mravnom konaní sa napokon ukrýva ľudská beštialita; resp.
schováva sa niekde pod povrchom ako výslednica chladného kalkulu – rovnice
bezostyšne kladúcej medzi etický akt, prameniaci z nezištnej dobroty srdca
a bohaprosté vydieranie znamienko =, alebo skôr =>. Zlo je zrejme
prirodzenosťou človeka. „Von Trier asi nemá zrovna najlepšiu mienku
o ľuďoch,“ uzatvára diskusiu jeden z komentátorov na ČSFD...
Naozaj však nemožno z tohto filmu vyťažiť
viac ako len banálne konštatovanie o večnej ľudskej zlobe? Ako napovedá už
samotná „nezáživná“ vizuálna forma príbehu, zamerať sa je treba pri tomto diele
čisto na obsah. A obsahovo máme zaručene čo do činenia s niečím viac než
len s jednovýznamovou plochosťou.
Záverečné titulky predstavujú dosť silný
moment, nakoľko sú doprevádzané esteticky odpudivými fotkami rozličných
biednych existencií z amerického „stredozápadu“. To možno interpretovať
v súvislosti s predošlým dejom filmu, skôr než ako eugenickú
prednášku o podradnosti Američanov (hoc sa to človeku nanucuje
v súvislosti s nemecky znejúcim menom režiséra), ako obžalobu
biednych životných podmienok (materiálnych, morálnych, kultúrnych či
sociálnych) obyvateľov amerického zaostalého vidieka, nezaujímavého pre
investorov a kapitál, odsúdeného hniť v mizérii vlastnej prehistórie,
kde i najlepší skutok na piedestáli hodnôt neprevýši frašku, utopený vo
všadeprítomnom primitivizme, považujúcom každý humanizmus za prejav slabosti,
ktorú je treba zneužiť (dobrota Grace), alebo z neho náležite a
„zaslúžene“ vyťažiť (dobrota dedinčanov).
A tak sa každý divák napokon teší zo
záverečného činu Grace, sprevádzaného pocitmi katarzie a zadosťučinenia,
naplnený hnusom predošlých scén vyzývajúcich: „po zhliadnutí zapáľte!“ Táto
rovina filmu predstavuje úplne samostatnú spoločenskú analýzu – totiž cestu do
hlbín duše diváka a jeho limitov, kam až dokáže zájsť a čo všetko je
ochotný morálne schváliť v mene odplaty.
Ako veľmi cenné by som označil tiež rázne
vysporiadanie sa s kontrakultúrnymi teóriami lacno ospevujúcimi vidiecky
„život v lone prírody“; či s kultúrnym relativizmom stavajúcim na
roveň kultúry s rozličným stupňom vyspelosti (táto „hippie“ agenda sa dnes
významne prejavuje v najvyšších sférach politiky ako určitá blahosklonnosť
či politická korektnosť vo vyjadreniach na adresu iných kultúr
a náboženstiev, čo len umocňuje falošný humanizmus – to „ľudomilné PR“
politiky Západu v rozpore so skutočnou politikou voči Tretiemu svetu).
„Nechajme im ich kultúru, oni si sami slobodne zvolili žiť v sračkách,“
tak znie heslo kultúrnych relativistov a milovníkov Indie. Rovnako zmýšľa
i Grace (okrem záverečnej scény), keďže dedinčanom upiera duchovnú
autonómiu, skutočné právo voľby – povinnosť zbaviť sa svojej zaostalosti.
Namiesto toho neustále ospravedlňuje ich konanie determináciou životnými
podmienkami, bez toho, že by brala na zodpovednosť ich samotných alebo
podmienky, ktoré tento duševný a morálny úpadok vyvolali.
Slavoj Žižek dané dielo označuje ako „film
o skutočnej milosti“. Píše: „Hrdinke Grace sa nedostáva milosti,
dokiaľ blahosklonne ,sympatizuje‘ s obyvateľmi a ponúka im svoje
služby, ticho znáša svoje utrpenia a odmieta pomstu. Jej gangsterský otec
má pravdu: v tom spočíva jej pýcha. Až vo chvíli, keď sa rozhodne pre
pomstu, začne jednať ako jedna z nich, skutočne sa jednou z nich
stáva a ztráca svoj arogantný a povýšenecký postoj. Tým, že ich
zabíja, ich v hegelovskom zmysle uznáva. Keď ich vidí v ,novom
svetle‘, vidí ich takých, akí sú, nie ako idealizovaných chudobných vidiečanov.
Jej vražedný akt sa tak stáva aktom skutočnej milosti.“
„Hlavný argument odporcov trestania
(smrťou),“ ako ďalej rozvádza Žižek v rámci analýzy širšieho
spoločenského kontextu, „poukazuje na aroganciu spočívajúcu
v trestaní druhých ľudských bytostí, nehovoriac o ich zabíjaní. Čo
nám k tomu dáva právo?... Najlepšou odpoveďou... je celý argument obrátiť.
Skutočne arogantné a hriešne je prikladať prednostné právo milosti. Kto
z nás, obyčajných smrteľníkov, obzvlášť v situácii, kedy nie sme
bezprostrednými obeťami páchateľa, má právo zmazať zločin druhého alebo
k nemu pristupovať so zhovievavosťou?... Našou povinnosťou je jednať
v súlade s logikou spravodlivosti a trestať zločiny: nerobiť to
by bolo skutočným rúhačstvom, pretože by sme sa povyšovali na úroveň Boha
a privlastňovali si jeho autoritu.“
V zmysle uvedeného možno tvrdiť, že až
trest, ktorý dedinčanov za ich príkoria postihol, predstavoval akt vzájomného
uznania Grace a dedinčanov ako rovných ľudských bytostí v duchu
humanizmu – Grace prestala byť povýšeneckou; rovnako tak dedinčania začali
konečne akceptovať Grace (hoc len vo forme výkrikov a predsmrtnej agónie)
a považovať ju za viac než len lacnú devu, určenú na domáce práce...
Zároveň si je ale treba uvedomiť, že tento akt uznania je v priamom
rozpore s prijatím do skupiny, nakoľko ak by sa Grace od začiatku prejavovala
takto sebavedome a nezhovievavo, dočkala by sa sama zabitia alebo
neprijatia do kolektívu (ale nebola by pracovne a sexuálne ponižovaná,
teda by nemala dôvod k odplate). Ďalší rozmer filmu, s hlbokým
spoločenským dosahom na súčasnú medzinárodnú politiku teda existuje v podobe
otázky: Je možné spolužitie Grace a dedinčanov postavené na vzájomnej
rovnosti?
Klimeux
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára