Aká si?

„Hovor ty s nami a budeme počúvať; nech nehovorí s nami Boh, aby sme nezomreli,“[1] prosia Izraeliti Mojžiša v známom biblickom príbehu po bezprostrednej konfrontácii s Hospodinom. Táto veta mi už dlho chodí po rozume a svojím spôsobom ma až desivo fascinuje. Čo je príčinou tak obrovskej ľudskej bázne? Oheň, hromy a blesky, ktoré vidia na hore Sinaj, či zvuk trúby, čo im znie v ušiach? Alebo snáď Boží „mnohohlas“, ktorým Igor Stravinskij demonštruje v jednom zo svojich diel pôsobivosť momentu stretnutia s Bohom? Alebo je za tým iba (dnes tak populárny) „strach z neznámeho“? Myslím, že ani jedno.

Je jasné, že Boh na seba mohol zobrať akúkoľvek podobu, takže či oheň alebo blesky sú len alegorickým vyjadrením jeho podstaty; teda obavy prizerajúcich sa nepramenili zo strachu z búrky (z toho čo priamo videli), ale zo samotnej Božej podstaty a jej prítomnosti. Čo je však onou „podstatou“?

Keď tento príbeh spojíme s neskorším Mojžišovým zakrývaním tváre pred ostatnými ľuďmi, dostávame odrazu cennú lekciu v úplne inom každodennom príbehu – v príbehu hľadania pravdy, ako aj hľadania samého seba.

Vedci hľadajú pravdu, cirkev má svoju zjavenú pravdu, proruskí fanatici holdujú pravde, americké drony bojujú za pravdu, vatry na slovenských končiaroch horia za pravdu... Protirečivosť postojov jednotlivých bojovníkov za pravdu nesvedčí ani tak o relatívnosti pravdy alebo o mnohosti právd, ako skôr o rôznej interpretácii pojmu pravda. Ak aj uznáme objektívnu existenciu pravdy ako kategórie, ťažko môžeme nájsť jej jednotu v rovine symbolickej, či v rovine, ktorá sa spätne premieta do sociálnych vzťahov a medziľudských interakcií.

Nie je teraz na mieste argumentovať, že za abstraktnou ideou pravdy sa vždy skrývajú partikulárne záujmy jednotlivých tried, oligarchov, či finančíkov. To je nepochybne fakt, ale z hľadiska nášho „príbehu“ úplne nevýznamný. Predstavme si, nateraz, že boj za pravdu jedinca skutočne pramení z čistej túžby po poznaní a po vedomostiach... Práve v tomto momente ale uvedená „túžba“ nadobúda rozličný význam – predovšetkým vo sfére sociálna – stáva sa buď prostriedkom budovania vlastnej identity v rámci spoločenstva alebo deštrukciou tejto identity. Oboje má svojím spôsobom katastrofálne dopady na jednotlivca i jeho okolie. Prvú situáciu by sme mohli označiť ako „zemanovské“ vedenie – ono vyžívanie sa v znalostiach a obecnom prehľade v duchu „klasického vzdelania“, ktorým ešte v 19. storočí disponovali všetci učenci a ktoré je dnes výsostnou doménou niekoľkých intelektuálov (preto v knihách kedysi nemuselo byť tisíc odkazov pod čiarou, lebo sa jednoducho počítalo s tým, že čitateľ má všetky citované publikácie v malíčku). Toto „rétorské“ vedenie patricijského politika či gréckeho sofistu je však viac vyjadrením sociálneho statusu než zábleskom pravdy v mysli jedného človeka. Tento status je určitým tovarom, vlastníctvom, ktoré nemôže mať každý a ktoré poskytuje jeho majiteľovi neskonalé potešenie a sebavedomie, či už ako „rečníkovi“ alebo „zberateľovi starožitností“. Tragédia hľadania pravdy tohto druhu však spočíva v tom, že prakticky vždy skončí tvrdým dogmatizmom. Akademik nemôže nikdy pripustiť, že jeho celoživotná práca bola omylom. Akonáhle si vytvorí svoj fiktívny „svet pravdy“, svoj pevný ideový systém (trebárs novátorský a podnetný), na ktorom vystavia svoje ego, začne ho daná idea spoluvytvárať a každé narušenie by skončilo rozpadom jeho osobnosti – už teda nebráni pravdu, ale seba.

Druhá situácia objavovania pravdy predstavuje opak – zánik osobnosti a úpadok sebavedomia. Tento úpadok však nepramení, ako by sa mohlo zdať, z trpkého zistenia, že realita je nepoznateľná. Agnosticizmus nie je trýznivý, je skôr pohodlným ospravedlním a objektivizovaním vlastného zlyhania. Na otázku: „prečo si nič nezistil a nespoznal?“ odpovie: „nedalo sa.“ Naozaj trýznivá odpoveď znie: „dalo sa, ale zlyhal som.“ Práve tejto odpovedi sa zrejme Izraeliti na Sinaji snažia vyhnúť tým, že žiadajú prostredníka medzi sebou a Bohom (pravdou), ktorý im ju zdelí v prijateľnej a dogmatickej podobe – aby neohrozili svoj život a duševné zdravie nepríjemným stretom s pravdou (tá bude vždy len akýmsi „svätým za dedinou, v nej však nevítaným“, keby sme parafrázovali L. Novomeského). Ale čo Mojžiš? Ten bol priamo vystavený „žiareniu“ pravdy. Bez ohľadu na to, či ju pochopil, nepochopil alebo mohol pochopiť, zrejme dospel minimálne k jednej pravde – k onomu „sokratovskému“ pochopeniu nepochopenia, ktoré nutne vedie k rozštiepeniu subjektu, ten stratí sám seba a príde o povedomie o sebe samom, čo podľa mňa symbolizuje „muž bez tváre“, ktorý sa z neho následne stáva. Taktiež sa nikdy nedostane do zeme zasľúbenej, narozdiel od ostatných Izraelitov, ktorí veselo užívajú jej plody, bez toho, že by pochopili (alebo sa pokúšali pochopiť) podstatu onoho zasľúbenia, tak ako Mojžiš.

Oba spôsoby hľadania pravdy, ktoré som popísal, sa môžu istým spôsobom i prelínať a v rozličnom pomere kombinovať, čím celý náš príbeh nadobúda značne „mániodepresívnu“ podobu sebaadorácie a sebazničenia.

Metafyzické tvrdenie, logicky oddelujúce oba prístupy k poznávaniu sveta, resp. pravdy možno úplne prehodnotiť z dialektického hľadiska – poznávanie sveta tu predstavuje strácanie samého seba a zároveň znovuobjavovanie v rekonfigurovanom vedomí. Človek ako neoddeliteľná súčasť prírody objavuje hľadaním pravdy sám seba, a teda nadobúda sebavedomie.

Teoreticky dostatočné, ale z praktického hľadiska „každodennej reality“ nedostačujúce... Prax nie je vždy natoľko v súlade s teóriou, resp. teória sa väčšinou ani nestačí osvedčiť alebo neosvedčiť za života konkrétneho jednotlivca, a teda jeho pravda zostáva v rovine hypotézy a on sám si nikdy nie je istý, či jeho získané sebavedomie pramení z poznania alebo mylného presvedčenia o svojej pravde, teda posväcovania vlastnej dogmy. Táto neistota vytvára opäť ďalšiu existenciálnu priepasť...

Určité poznanie však už z dnešného hľadiska je praxou overené, je pravdivé, a teda môže slúžiť ako základ pre všeobecné ľudské sebavedomie každého; avšak iba do tej miery, ako je jednotlivec schopný intelektuálne vstrebať tento „balík“ súčasného poznania. V prípadne neschopnosti alebo neochoty poňať do seba dané vedenie, zručnosti a znalosti človek znova iba vytvára ďalšie predpoklady pre roztrieštenosť subjektu a vznik trhliny medzi rutinnou každodennosťou (využívanie modernej technológie, znalostí fyziky atď.) a jej nepochopením (uvedomenie si komplexnosti sveta a zložitosti expertného vedenia, ktoré už dnes jednotlivec ťažko pojme za jeden ľudský život a že ak by ho vysadili v temnom lese, nezaloží si pravdepodobne ani oheň).

V tomto momente je zrejme potrebné upriamiť všetku pozornosť na človeka a jeho psychiku.

Subjekt je vždy subjektom náboženským, subjektom viery. Náboženstvo v najširšom možnom zmysle existuje odjakživa a neslúži na vysvetlenie prírodných javov, ale ako prostriedok nevyhnutný pre fungovanie ľudskej osobnosti, premosťujúci priepasť (ne)vedenia (ne)vedenia. I veda toto musí so všetkou pokorou uznať (a ak to neuzná, je sama ešte náboženstvom...)

Subjekt je priepasť (poznanie vs. neustála skepsa; superego ako morálny imperatív vyplývajúci z poznanej pravdy vs. ego ako zvrátený a nedokonalý „odraz vo svete tieňov“ ktorý si ukája svoje libidálne chúťky vo fetišizácii seba samého, svojím „identitárstvom“ a obranou „svojej pravdy“).

Tu nastupuje význam viery. Viera je vierou vedomou – vie že je viera, teda niečo môže tak byť, verí v to, ale nevylučuje, že to v konečnom dôsledku nemôže byť inak (čo sa javí rozumnejšie ako libidózna chúťka vydávaná za objektívnu pravdu, ktorá sama seba presviedča, že nie je vierou. Viera – ak ňou skutočne je – predstavuje brzdiaci prvok, prináša skromnosť a pokoru).

Domnievam sa ale, že existuje ešte iný, odlišný postoj k sebe samému, ktorý minimalizuje úlohu viery, avšak značne rozporuplný, komplikovaný a s neistým výsledkom – vedomé rozdvojenie osobnosti ako odpoveď na prirodzenú schizoidnosť subjektu. Predstavujem si to asi takto: jedno ego bude ničiť samo seba poznaním a druhé (veselé) bude relatívne samostatne bačovať „na území nikoho“, bez výraznejšieho osobnostného pokroku, či rozvoja, zakonzerovované v čase, keď došlo k rozdvojeniu, určené pre „styk s verejnosťou“. Pre tých, ktorí majú ambície dosiahnuť úspech vo sfére vecí verejných, či byť najvyššími politickými zástupcami ľudu (čo je nevyhnutne spojené s aktívnou účasťou v diskusiách či v médiách, schopnosťou zaujať poslucháčov a osloviť masy) by som doporučoval rozdvojený model „reprezentatívnej osobnosti“ popri osobnosti sebazničujúcej.

Ak by sme použili v prenesenom význame termín demokracie na psychiku jednotlivca, tak bude táto vždy predstavovať demokraciu zastupiteľskú, nikdy nie priamu. Jedinec nikdy nie je schopný zastupovať sám seba (pred sebou samým, ako aj pred svojím okolím), bez toho, že by neskĺzol do jedného z dvoch modelov osobnosti uvedených v prvej polovici článku (identitársky dogmatik alebo pravdu hľadajúca troska). Priamo nič nedokáže zdeliť a musel by si zakryť tvár ako Mojžiš. Tým nenarážam na gorgiasovský nihilizmus, len uvádzam, že neexistuje žiadne autentické zdelenie, ale iba sprostredkované. Každý človek si tak musí vo svojom vnútri vytvoriť „fiktívnu“ osobu „sebavedomého hlupáka, chvástajúceho sa výsledkami niekoho iného“, aby dokázal prezentovať spoznanú pravdu: sám pred sebou a nadobudol tak aspoň čiastočne sebavedomie „spoznanej prírody“ v inak rozbitej osobnosti; a predovšetkým pred inými (tým, že im predhodí svoju falošnú osobnosť – namysleného prostredníka, ktorý odprezentuje (vlastné) poznanie pravdy ako sebe cudzie).

Aká teda napokon si, pravda? Ak by sme sa dopustili hrubej dekontextualizácie vyššie zmienenej básne Laca Novomeského, najlepšie a najuniverzálnejšie nám možno odpovie práve ona: (Pravda je) „brat z dráhy svojej vysotenej hviezdy, emigrant bez vlasti a všade s domovom, rebrinák bez záprahu na pokraji cesty alebo jarným bleskom rozčesnutý strom, tá smutná hruška v poli s nalomenou šijou, udalosť neschválna a predsa bez náhod, cynický cvetobežník s tajnou nostalgiou, večný Žid na pobreží babylonských vôd, myšlienka z tohto roku, vyslovená vlani, na humne opustenom krčah rozbitý, sám svätý za dedinou, v nej však nevítaný, to si ty, to si ty.“[2]

Klimeux 

---

[1] Ex 20,19

[2] Ladislav Novomeský – Aký si; báseň venovaná V. Clementisovi