Vzdelanie - prostriedok či cieľ?

K napísaniu tohto článku ma viedla nedeľňajšia diskusia ministrov školstva (súčasného i bývalých) na tému celkového stavu školstva na Slovensku a spôsobov riešenia katastrofálnej situácie, z roka na rok neudržateľnejšej.

V nasledujúcich riadkoch by som chcel aspoň v krátkosti zhrnúť najzásadnejšie problémy v danej oblasti, tak ako ich vnímam ja.

Potemkinovské dediny

V prvom rade je potrebné upozorniť na každým rokom vzrastajúcu tendenciu škôl poskytovať takpovediac "oficiálne vzdelanie". Tento problém vyvstáva predovšetkým zo zvyšujúcej sa miery centralizácie školstva, či už na úrovni štátnej alebo európskej či medzinárodnej, na základe ktorej je prostredníctvom rôznych nariadení, smerníc či medzinárodných testovaní žiactva a študentstva, následne na základe osnov, do ktorých sa premietajú požiadavky týchto európskych a iných orgánov, vytváraný systém vzdelávania, nápadne sa podobajúci na potemkinovské dediny. V čom? Pod tlakom byrokracie a úradníkov vzdialených tisíce kilometrov, ktorí si, aby vykázali určitú činnosť, vymýšľajú nenormálne a nesplniteľné požiadavky na školy, učiteľov i žiakov, vzniká systém, uprednostňujúci zdanie vzdelania pred skutočnými vedomosťami... "Rada by som túto látku s vami prebrala ale tlačia ma osnovy, ktoré na starý Rím vyčleňujú iba 2 vyučovacie hodiny", "na maturitu budete potrebovať hlavne toto vedieť" - to sú typické ukážky viet pedagógov, ktorí sú dohnaní až k takému zúfalstvu, že vyučujú len to, čo žiaci potrebujú vedieť, aby uspeli v rôznych "životne dôležitých" testoch počnúc monitorom a končiac maturitou. Sami teda ukazujú študentom obraz vzdelania, ktoré je len prostriedkom a nie cieľom. Vzdelanie je potrebné len ako forma súťaže, aby sme sa čo najlepšie umiestnili v medzinárodnom rebríčku a ukázali svetu, akí sme vzdelaní. Je len spôsobom boja medzi školami, o zvyšovanie prestíže alebo zabezpečenie finančných prostriedkov z rozpočtu. Je len fraškou s dopredu nacvičenými odpoveďami u maturity, ktorú musia urobiť všetci. Žiak nie je výsledkom, nie je pracne vyformovanou vzdelanou bytosťou, nie je zapáleným plameňom, je len prostriedkom, džbánom, do ktorého je potrebné naliať určité množstvo dopredu vybraných "priechodných" informácií z ucha do ucha, ktoré ale po určitú krátku dobu musí v sebe udržať, aby čo najlepšie dopadol v testovaní. On musí pôsobiť ako vzdelaný, musí urobiť dojem na EU. Podobne ako keď Stalin vozil západných intelektuálov na parníku po úžasnom ZSSR. To je stalinizmus v praxi - vytváranie zdania, ilúzie, PR. Už i ten detský mozog musí vnímať teatrálnosť a nezmyselnosť tejto frašky, nazývanej vzdelaním, ktorej sa musí účastniť 9 - 19 rokov. Nemožno sa teda čudovať že k nemu pristupuje s odporom a nenávisťou.

"Kúpim - predám"

Odpor ku škole a získavaniu vedomostí sa prejavuje v absencii samostatného štúdia. Školu žiak navštevuje iba z donútenia, neučí sa, v najlepšom prípade študuje len aby si zabezpečil v budúcnosti určitý prospech alebo výhodu oproti ostatným - konkurentom na trhu práce. A tu sa opäť prejavuje jeho zažitá predstava (ktorú mu v škole vnútili sami učitelia), že vzdelanie je len prostriedkom - prostriedkom na jeho ceste životom, kde sa musí tvrdo prebíjať a dobré študijné výsledky mu môžu zabezpečiť lepšiu východziu pozíciu.

Vzdelanie je predsa tovar, ako vyhlasoval toho času člen SAS, Kollár. Môžem kúpiť, nemusím. Je to určitá investícia, ktorá by sa človeku mala mnohonásobne vrátiť. Je to ako nákup cenných papierov na burze, do ktorých investujem s vedomím, že sa mi neskôr ich predaj vyplatí. Taktiež si vyberám a študujem len to vhodné, zvyšok je zbytočný, pretože etnológia ani enviromentalistika mi asi živobytie nezabezpečia. Výsledkom je teda značne okresané, čiastkové a účelové štúdium odborov, ktoré "majú budúcnosť" ako i štúdium neatraktívnych odborov, kam sa poväčšine prihlásia iba tí, ktorých inde nevzali, pričom pre danú vednú disciplínu nemajú ani trochu nadšenia.

Nedeľná diskusia ministrov sa niesla presne v duchu "motivácie" študentov, zlepšovaním príležitostí na trhu práce, možností na uplatnenie absolventov - teda "čo z toho budú mať". Na jednu stranu chápem, že materiálne podmienky spoločnosti dosť limitujú možnosti slobodného výberu povolania a slobodného štúdia, avšak vzdelanie samo o sebe nie je len vecou škôl ale predovšetkým vecou sebarozvoja. A k tomu by mala škola viesť žiakov už od detstva.

Keď už chceme vzdelanie silou mocou nazývať ekonomickými termínmi ako pán Kollár, nemôžeme predsa tvrdiť, že vzdelanie je tovar. Vzdelanie je predovšetkým dar. Je to dar, ktorý so sebou nesie zároveň veľkú zodpovednosť. Je to dar ľudstva ľuďom, vyjadrujúci kontinuitu ľudského ducha v jeho celistvosti a nie prostriedok výmeny v trhovom hospodárstve.

A opäť raz ekonomika...

Keďže tržný systém deformuje hodnotu vzdelania a vytvára pre ľud materiálne podmienky nezlučiteľné s potrebou kvalitného vzdelania, dostávame sa opäť k najhlbším, systémovým príčinám zlyhávania školstva a bolo by teda rozumné "poohliadnuť sa" po voľačom inom.

Žiaci sú od ranného detstva ku vzdelaniu motivovaní iba skrze prospech, dospelí - pracujúci zasa nemajú popri 3-zmennej práci vo fabrike čas ani chuť k akejkoľvek náročnejšej duševnej činnosti. Pomaly sa tak meníme na masu nevzdelaných a čo je horšie, nevzdelateľných ignorantov, ktorým je akékoľvek poznanie rovnako ľahostajné ako vlastná budúcnosť.

Jediná rozumná cesta, ktorou sa možno vydať a ktorá by mohla reálne nahradiť logiku "učím sa, aby som sa uživil", je vytvorenie takého prostredia a podmienok spoločnosti, kde bude mať každý zabezpečené základné ľudské potreby ako i na ne nadväzujúce potreby kultúrneho a spoločenského vyžitia (kam patrí i vzdelávanie) bez toho, že by sa nejakým spôsobom musel o nich zasadiť alebo si ich vybojovať. Práca by tak už neslúžila ako prostriedok obživy ale ako sebarozvoj, z čoho plynie, že i vzdelanie by sa mohlo odprostiť od utilitarizmu.

Hneď prvý argument proti mne vznesený by však znel takto: ľudia nebudú motivovaní k štúdiu, dôjde k degenerácii a úpadku vzdelanosti, pretože nebude potrebná a jediné čo docielime, bude všeobecné flákačstvo, flink či zahálka. To je však argument prameniaci opäť iba z vlastnej obmedzenosti a hodnotenia sveta skrz vlastnú skúsenosť, ktorá nepochádza z "ľudskej prirodzenosti" ale je len výsledkom určitých vžitých socio-kultúrnych regulatívov, ktoré po celý život formovali daného jedinca. Keďže vždy a všade vo všetkom hľadal iba prospech a videl to i u druhých, považuje za prirodzené, že vzdelanie musí byť taktiež podriadené kritériu užitočnosti. Ak by sme sa ale naozaj chceli odvolávať na "prirodzenosť" (to slovo fakt nemám rád), budeme skúmať malé deti - a nepoznám žiadneho tvora, ktorý by viac bažil po vedomostiach ako je dieťa, ktoré dospelých neustále zahŕňa otázkami typu: "a prečo?", ktorých účelom zaručene nie je ani zisk ani tituly...

Židia a vzdelanie

Ak sa snažíme obhájiť koncepciu materiálnej "motivácie ku vzdelaniu", akoby sme jedným dychom dodávali, že vzdelávať sa chce len ten, kto je chudobný alebo ambiciózny, túžiaci po spoločenskom uznaní. Bohatý sa nepotrebuje učiť, lebo je materiálne zaistený a môže teda veselo začať hniť vo svojom prepychu. Toto vulgárne a pohŕdavé ponímanie vzdelania je typické pre kultúrne zaostalé agrárne krajiny ako je i Slovensko, ktoré sa vyznačujú celkovou neúctou voči nemu. Dokonalým príkladom národa, ktorý dokáže ku vedomostiam pristupovať odlišne a ktorý by bolo rozumné si v danom prípade zobrať za vzor sú Židia. U nás známi predovšetkým len ako "tí, ktorým sa nechce pracovať". Avšak pre nás je dôležité si uvedomiť, že sú to práve oni, ktorým sa najlepšie podarilo odlúčiť pojmy vzdelanie a práca (rozumej obživa). Žid pracuje hocakým výnosným spôsobom, pričom túto činnosť nepovažuje za náplň svojho života. Vykonáva ju, len aby sa čo najviac materiálne zabezpečil a nemusel viac pracovať (vytvára si taký socializmus sám pre seba), aby sa následne mohol venovať svojej životnej vášni a duševnej práci - štúdiu Zákona. Často prenechá obchod svojej žene, len aby sa mohol zahĺbiť do čítania Tóry či Talmudu. Nejde však iba o prosté mechanické čítanie ako to robili kedysi staré mamy s modlitebnou knižkou alebo ako to robia Turci s Koránom, ktorému vlastne, keďže je v arabčine, vôbec nerozumejú. Starý zákon nie je len náboženskou príručkou pre jednoduchých ľudí. Je to zložitý, miestami sám sebe odporujúci, viacznačný text o histórii, etike ako aj o vývoji vzťahu Boha a človeka, ktorý i bohatosťou jazyka ďaleko presahuje texty iné (samozrejme iba v hebrejčine). Predovšetkým však umožňuje rozličné interpretácie, a teda môže byť predmetom celoživotného štúdia. Pre nás teraz nie je ani tak podstatný jeho náboženský obsah ako skôr určité kultúrne prostredie, ktoré vďaka nemu vzniklo v menej fundamentálnych židovských spoločenstvách, chovajúce nesmiernu úctu ku vzdelaniu ako takému, v najširšom slova zmysle. Žid neštuduje aby bol bohatý. Žid študuje, keď je bohatý - teda má dostatok času, aby sa vzdelaniu venoval.

Dva problémy základných škôl

Ako sme už spomínali, každé dieťa je vo svojej podstate lačné po poznaní. Túto vášeň v nich zabíja prvý krát škola ako inštitucionalizovaná forma vzdelania. Vidím dva najzákladnejšie problémy v systéme výučby základných škôl.

1) Zahlcujú žiakov vedomosťami neprimeranými úrovni ich psychického vývinu (to sa týka i škôl stredných) a odbornými pojmami, ktoré nikde nie sú vysvetlené (to sa týka i škôl vysokých). Dôsledkom toho je, že žiak iba nekriticky prevezme a vstrebá danú látku - teda sa učivo, ľudovo povedané, nabiflí. Ako typický príklad uvediem prírodopis, ktorý už na základnej škole pomaly dosahoval úroveň stredoškoškolského. Načo má žiak vedieť aký živočích má rebríčkovú nervovú sústavu, keď si vôbec nedokáže v praxi predstaviť, čo vlastne nervová sústava predstavuje a často nepozná snáď ani toho živočícha, keďže trávi hodiny prírodovedy v lavici miesto v lese?

2) Učiteľ na základnej škole musí byť predovšetkým dobrý pedagóg a psychológ, bez ohľadu na jeho odborné znalosti, ktoré hrajú čisto druhoradý význam. Keď si sadnem na jeden večer k matematike základnej školy, môžem ju zajtra učiť. Avšak dobrým psychológom sa asi za jeden deň nestanem. Náš systém bohužiaľ viac lpí na dostatočných vedomostiach vychádzajúcich učiteľov, na úkor ich komunikačných a ľudských vlastností, ktorými by si pritiahli záujem dieťaťa. Takto odborne podkutí ľudia už možno často ani nedokážu vysvetliť deťom látku polopate, tak aby jej pochopili.

Keď si môj otec spomína na učiteľov, hovorí často o obyčajných prostých ľuďoch, ktorí si možno urobili nejaké pedagogické minimum. To však naprosto stačí, ak človek disponuje schopnosťou pritiahnuť pozornosť toho malého človiečika k poznaniu, vyvolať v ňom zvedavosť, ktorá ho núti, aby sám pokračoval a skúmal. 


Klimeux

Plánované uspokojovanie potrieb - moderný asketizmus

Tretia časť (anti)amerického filmu Zietgeist pojednáva o tzv. "systéme založenom na zdrojoch", teda akomsi ekonomicko-politickom zriadení kladúcom dôraz na efektívne využívanie a prerozdeľovanie prírodných zdrojov, z hľadiska ich ekologickej udržateľnosti.

A keďže každý ekológ musí byť, za predpokladu, že domyslel svoje učenie, predovšetkým zaprisahaný odporca spoločenského individualizmu (predovšetkým ekonomického), i film Zeitgeist prináša riešenia, ktoré možno označiť v rámci spektra politicko-ekonomických názorov ako kolektivistické, až kom... no dobre, také slovo sa v americkom filme objaviť nemôže :D

Každopádne hovorí sa tu o zospoločenštení výrobných prostriedkov a predovšetkým zdrojov, o potrebe kontroly ich udržateľnosti a o spoločnom postupe pri ich využívaní. To sa samozrejme nedá v spoločenstve indivíduí, kde má každý to svoje - a teda mu nikto nemôže kecať do toho, ako bude vlastníctvo využívať alebo spotrebúvať (jedine ak drakonickým zákonodarstvom). Ďalej sa tu hovorí o tom, že veci, ktoré potrebujeme krátkodobo si nemáme kupovať ale požičiavať a majú byť dostupné všetkým. Napokon vo filme explicitne odznelo, že vlastníctvo je nanajvýš nehospodárne a ekologicky nelogické v najzákladnejšom ekonomickom zmysle. Taktiež tu došlo k zamietnutiu slobodného trhu, teda anarchie výroby v prospech plánovanej výroby - "ľudia určia svoje potreby, tým sa odhadne dopyt a na jeho základe sa začne vyrábať".

Plánované uspokojovanie potrieb

Tento článok si však kladie za úlohu pojednávať o niečom úplne odlišnom, avšak predsa súvisiacom - totižto o potrebe plánovaného uspokojovania potrieb, logicky vyplývajúcej z požiadavky plánovanej výroby. Kto chce rozumne naplánovať množstvo vyrobených tovarov, musí presne poznať potreby obyvateľstva, aby nedochádzalo k plneniu skladov, čoho svedkami sme boli v minulosti a čo je samo o sebe nanajvýš nehospodárne, neekologické a teda i protispoločenské.

Plánované uspokojovanie potrieb je však niečím viac, než len nadiktovaním svojich požiadaviek na stravu, oblečenie, dom, vozidlo a počet lístkov do kina nejakému úradníkovi. Je to predovšetkým premyslené uskromnenie sa a vedomá sebavýchova, nevyhnutná k tomu, aby sa počet položiek na "nákupnom" lístku z mesiaca na mesiac nezvyšoval.

O niečom podobnom som písal už v niektorom z predošlých článkov ako o "vnútornej diktatúre" každého jednotlivca, teda stanovení si určitých vlastných imperatívov (spoločenských, etických...) tak, aby maxima jeho konania mohla byť všeobecným zákonom, ako by povedal starý Immanuel.

Individualizmus je nezdržanlivý, je expandujúci, neukojiteľný, deštruktívny k okoliu a v konečnom dôsledku i k sebe samému. Kolektívne zmýšľanie musí byť teda charakteristické opakom - určitým "sparťanstvom", možno až askézou. Napriek tomu, že sa pri slove askéza každému vybaví sv. Svorad obrastený reťazou, asketizmus nemusí byť nutne trýzniteľský a jeho synonymom nie je mučenie ani sebapoškodzovanie. Nemusí byť ani iracionálnym šialenstvom, ako by sa dnes mnohým zdalo, naopak, môže byť zdrojom šťastia.

...A ty se zase po barech flákáš

Koľko krát ste sa prebudili po ťažko prechlastanej noci s dobrým pocitom? Ja osobne ani raz. Pripadám si vždy ako zver, ako neužitočný živočích, ako nesvojprávne pudovo jednajúce hovädo bez sebaúcty. Môže sa tiež človek cítiť inak?

Plánované uspokojovanie potrieb prekonáva túto zvieraciu pudovosť. Je založené na jednoduchej myšlienke: nerobiť nič vtedy, keď sa mi najviac chce - teda nejesť, keď som hladný, nepiť hneď ako pocítim smäd, nesexovať keď mám zrovna chuť, nenakupovať, keď si chcem zlepšovať náladu nákupmi, neísť hrať automaty, keď som zrovna pri herni, nevybuchnúť od zlosti, keď ma niekto naserie, nedať si dávku, hneď ako sa dostavia prvé abstinenčné príznaky, jednoducho zachovať si vždy určitý stoický odstup a predovšetkým - naučiť sa zdržanlivosti, vyvarovať sa závislosti - a teda dosiahnuť slobodu. Ak má vôbec slovo sloboda nejaký spoločenský význam a nie je len prázdnou frázou, tak zaručene tkvie v askéze.

Šťastie v nešťastí a nešťastie v šťastí

Takto opísaný spôsob života sa ale asi nejaví ako príliš atraktívny. Priznávam, život by sa stal takto sledom povinností, nie radostí - v protiklade k dnešnému "permanentnému šťastiu", ktoré ľudia vyžadujú a ktorého "dávky" musia neustále zvyšovať, pretože sa na ňom stali závislými a okrem neho nemajú nič. Ako sme však už mohli vidieť u alkoholových radovánok, z chvíľkového pominuteľného pocitu šťastia a plného pohára vína sa môže na druhý deň stať veľmi rýchlo kalich horkosti, pretože každý pojem (i šťastie) v sebe nesie kus svojho protikladu.

Rovnako tak i určitým asketizmom, značne nešťastným v danej chvíli, môžeme v konečnom dôsledku docieliť radosť a šťastie. Ako?

Plánovitosťou uspokojovania potrieb prekonávame živelnosť prírody. Neprispôsobujeme sa jej ako to robí kapitalizmus. Nerobíme to tak, "ako to vidíme v prírode", pretože i sám človek je prírodou, ba dosiaľ jej najvyšším stupňom, teda by sme skôr mohli povedať, s istým nadsadením, že príroda by to mala robiť tak, ako to vidí u človeka. A keďže sú človek a príroda subjektom totožným i odlišným, premysleným plánovaním človek prekonáva nielen ju ale i samého seba. Toto sebaprekonanie je potom zdrojom jeho sebaúcty - teda jeho radosťou.

Až v tomto kontexte som pochopil výrok: "čo musím, to ma baví", ktorý prestáva byť akousi nasilu vnútenou floskulou ale nadobúda všeobecný význam.

A čo umenie a veda?

Samozrejme by bolo možné namietať, že v umení, vede a duševnej činnosti celkovo, takéto plánovanie či zdržanlivosť aplikovať nemožno, pretože by nevznikli tie najskvelejšie diela doby, vystavané na ramenách múzy, ktorá nemá vždy trpezlivosť a občas sa stratí tak rýchlo, ako sa objavila. Na druhú stranu ale žiadny veľký spisovateľ či maliar nevytvoril svoje dielo bez obrovskej dávky odriekania, sebazapretia a tvrdej práce. Až potom väčšinou nechal voľný priechod vlastnej múze.

Tu je ale nutné dodať, že my sa bavíme skôr o potrebách pudových ako o tvorivej ľudskej činnosti.

História a askéza

I keď mnohí po prečítaní týchto riadkov iba neveriacky krútia hlavou, ako je možné vôbec vyprodukovať takýto blábol, najväčším argumentom v prospech prezentovaných myšlienok je sama historická skúsenosť, že nositeľmi pokroku v dejinách boli v prevažnej väčšine vždy asketicky zmýšľajúci ľudia.

Ak by sme si zobrali len vedu, ktorej pokrok je na prvý pohľad zjavný, objektívny a merateľný, vidíme, že sa ako taká nedá robiť bez ťažkého, "boľavého" štúdia, odriekania, ba až zanedbávania svojich každodenných potrieb.

Ako typický príklad môžeme uviesť asketizmus a skromnosť raných kresťanov v prepychom odetej Rímskej ríši, ktorá sa ich snažila všemožne premôcť. Ale kto vyšiel ako víťaz?

Kto prišiel s modernými republikánskymi ideami? Zhýralá, páchnuca anglická monarchia Stuartovcov alebo Cromwellova jazda?

Nemožno však zároveň zamieňať askézu a askézu - každá je v niečom osobitá a odlišná od svojich predošlých foriem. Tak ako boli katolíkmi prví kresťania, bol katolíkom i Ľudovít XIV., čo mu však nebránilo, aby sa správal ako nezdržanlivý hedonista, ktorý sa ani v najmenšom nezasadil o žiadny pokrok. Tak isto katolícky asketizmus pustovníkov, rezignujúci na tento svet, nemožno stotožňovať s asketizmom protestantským, upriamujúcim svoj záujem naopak práve k nášmu svetu a aktívnemu pretváraniu spoločnosti.

Protestantská etika

Ak niekto tvrdí, že kapitalizmus je len logickým vyvrcholením dejín ľudskej "prirodzenosti", ktorá sa konečne vydrala na povrch - teda chamtivosti, lakomosti, márnotratnosti či hostility voči ostatným - teda homo homini lupus v plnej kráse, mal by si prečítať knihu M. Webera - Protestantská etika a duch kapitalizmu. Tu jasne argumentuje, že spomínané povahové črty boli vlastné ľuďom po celé tisícročia a kapitalizmus napriek tomu nikdy predtým nevytvorili. Ba ide ešte viac do extrému, keď tvrdí, že práve tieto vlastnosti neboli katalyzátorom, ale skôr brzdou vzniku kapitalizmu.

Teoretický či nábožensko-etický základ, odôvodňujúci jeho existenciu mu mohol poskytnúť jedine kalvinizmus (a ďalšie odnože protestantizmu ako puritáni či kvakeri v USA a pod.) jednak učením o predestinácii (teda, že úspech je znakom božej milosti a vyvolenosti) a predovšetkým asketickým spôsobom života a chápaním povolania a tvrdej práce (rozumej vytvárania zisku pre zisk) ako Božieho údelu.

Napriek tomu, aký obludný systém napokon vyrástol z pôvodnej myšlienky, je potrebné si z protestantskej askézy (ako i z ostatných) zobrať to lepšie a vytvoriť asketizmus nový, asketizmus moderný, ktorý by aspoň z časti mohol do budúcna slúžiť ako určitý etický základ pre rozvoj pokrokových myšlienok, tak ako tomu bolo v epochách minulých.

Na záver by som rád dodal, že nijak nebrojím proti pudovým stránkam života, ktoré sú jeho súčasťou. Ide jednoducho o to, stanoviť si vo svojom vnútri hranice alebo pravidlá, ktoré budem dodržiavať, nepodliehať oportunizmu alebo bezzásadovosti. Kľudne si aj užiť v akejkoľvek sfére radostí a potešení, ale považovať to skôr za výnimku než za normu každodenného správania. To isté platí i pre alkohol, ktorému nemožno prepadnúť ako indián ohnivej vode ale pristupovať k nemu s istým nadhľadom a poéziou :)


Klimeux

Ústa

Perly a frázy
jak nebeská mana
to všetko som zažil
v tvojich ústach z rána

Krasomluva jemná
Hviezdoslavov Kubín
to všetko pre mňa
len smrad z huby

Nové svety
na lepších mapách
tak ako predtým...
- len zápach

Lupene ruží
ku naším hlavám
zas som si užil
ten závan

Nepomôže Signal ani Odol
ba ani vypláchnuť svätenou vodou
Snáď len sa prejesť analgetík
naďalej počúvať lacné vety

Čo na tom? Žime, veď sme mladí!
čuchajme kolektívne smrady...
Len medzi nami, som tiež pekná špina
snáď sa to dnes ani nedá inak


Klimeux

Prisnená

Otrokove pero hladá údel nový -
zvieratá čo hrali bájky Ezopovi
vstali si na zadné, zmocnili sa farmy
uchopili perá, stali sa bájkarmi

Ich vlastné odtlačky tak nesú naše mláta
- dnes už hrajú ludia v bájkach pre zvieratá


Klimeux

Nemám kôš na odpadky (song)

Tak sa mi opäť raz podarilo zhudobniť nejaký ten text. Ospravedlňte zhoršenú kvalitu zvuku :)

Klimeux

Múr nárekov

Stekajúc po kraji Pražskej ulice
hnaní silou koní Marcelových
neprístupní, úprimní jak Unicef
na pruhovaných dresoch Barcelony
my spolu v jednom aute sedeli sme
a každý svedkom bol si svojej vlastnej trýzne

A každý sám si niesol svoje trpkosti
dúfal že ich rozrieši hlas génia
a snažil sa všemožne z témy premostiť
či pridať hlasitosť masmédia

V tej chvíli hocčo povedať by bolo faux pas...
z rádia sa ozývala kázeň normalizačného popa
čo stále spieval že nevie byť sám

V meste samoty a v meste ostrých hrán
ja našiel som to čo som hladal ďaleko -
popísaný, špinavý múr nárekov

Nasiaknutý slzami a hnevom
plný strachov, plný prosieb mesta
k bohu ktorý miluje a trestá
z brehov Dunaja až ku dvom levom

Preplnený túžbami a vzdorom
uplakaným, clivým aerosólom
sprejom tichých požiadaviek mesta
k bohu ktorý miloval a prestal

A satisfakciou mi je snáď v tejto chvíli
pri pohlade na zuboženosť steny
že ma k nej doteraz nepostavili
a že sám nie som aspoň v osamení


Klimeux

Arthur Rimbaud

Vzrušení

Za modrých večerů si vyjdu po pěšině,
lechtán obilím, se brouzdat svěží travou:
a zasnen ucítím, jak vítr na mýtině
mi bude kroužiti nad rozcuchanou hlavou!

Ni slova neřeknu a nepomyslím na nic.
Však budu míti duši lásce otevřenou;
jak cikán půjdu dlouho, dlouho podél hranic,
v nesmírné Přírodě - šťasten s ní jako s ženou.

Skříň

To je ta stará skříň s vyřezanými pásy,
má velmi dobrácké a milé vzezření,
je pootevřená a čpí jak staré časy,
když lije do stínu své vonné koření.

Je plna směsice, delí se na přihrádky,
jež voní příjemně a okouzlují zrak,
nad svazkem kraječek jsou babiččiny šátky,
na nichž se třepotá namalovaný pták.

Člověk tam objeví kadeře bílých vlasů,
portréty, uschlý květ a zbytky polních klasů
s vůní, jež mísí se s vůněmi ovoce.

Ty skříni z dávných dob, co vše se v tobě beře!
Znáš tisíc pohádek a kvílíš divoce,
když otvírají se tvé velké, černé dveře.

Samohlásky

A čerň, E běl, I nach, O modř, U zeleň hlásek,
já jednou vypovím váš různý vznik a druh.
A, černý korzet, plný rudých much,
jež bzučí kolem páchnoucích a krutých pasek,

zátoka stínů; E, běl stanů, čirý vzduch,
šíp ker a bílých králů, chvění vrásek;
I, purpur, krev a smích, jenž tryská ze rtů krásek
ve hněvu, anebo kajícný bludný kruh.

U, božské vibrace, U, zeleň moří s vesly,
mír pastvin s dobytkem, mír vrásek, které kreslí
prst alchymie pilným čelům vševědů;

O, zvučná polnice, klid vesmírného vřídla,
jímž poletují planety a archandělská křídla.
- O, modrý paprsek jejího pohledu.

Celníci

Ti, kteří spílají: Prach sakra, Čert to vem,
vojáci, lodníci a staří veteráni
jsou nula proti těm, kdož celní režim chrání
na modrých hranicích svým pádným obuškem.

Nůž v ruce, s dýmčičkou tak jako velcí páni,
když slintá stín jak kráva čenichem,
jdou se psy s vyplazeným jazykem
vykonávat své strašné zaměstnání.

Dělají udání na staré lesní žínky,
číhají na Fausty a Čarodejnice:
"To nejde jenom tak! Dej ranec k prohlídce!"

A když se přitulí k půvabům křehotinky,
celník ji prohledá a vezme si svou daň.
Do pekla s hříšníky, jimž hrozí jejich dlaň!

Večerní modlitba

Jsem jako anděl v rukou kadeřníka
a držím džbánek piva se žlábky,
mám v ústech dýmku, světlo bliká,
nebe je jako plachta kocábky.

Mé sny jak trus, jenž dýmá z holubníka,
mně tvoří sladké připáleniny
a ze srdce mi nežně pěna stříká
jak temné zlato z květu kaliny.

Když snedl jsem své snění ke chlebu
a když jsem vypil dvacet třicet džbánků,
chystám se na malou potřebu.

A milý jako bůh ve svatostánku
močím do výše a kupředu
se souhlasem svých slunečnic a vánků.

Soc.-dem.

"Teoretické kořeny "demokratického socialismu" sahají k novokantovství, k jeho hlásání etického socialismu. Podle této koncepce není socialismus zákonitým produktem přírodně historického rozvoje. Je to mravní ideál ve stejné míře dostupný pre představitele všech vrstev společnosti. Problém socialistické přestavby společnosti je tedy hlavně problémem morálním, problémem převýchovy a výchovy lidí v duchu socialismu... Socialismus vznikne pouze "demokraticky", tj. na základě určitého množství sociálních, zvláště kulturně výchovných opatření, uskutečňovaných v rámci buržoazního státu a buržoazními vládami. Socialismus existuje jako "demokracie", tj. jako harmonická jednota všech sociálních vrstev a skupin, včetně kapitalistů... Svým objektivním významem je koncepce "demokratického socialismu" zaměřena na věčné zachování základních pilířů buržoazní společnosti."

Filozofický slovník

Užívateľ je dočasne nedostupný, zanechajte prosím odkaz

Nedávno sa mi, pri náhodnej potulke blogom SME, podarilo dostať k článku môjho bývalého spolužiaka, ktorý často píše rôzne "úvahy o živote" a tak som sa s chuťou pustil do jednej z nich. Keďže ma zaujala, no prakticky s ničím, v nej uvedenom, nemôžem súhlasiť, rozhodol som sa článok okomentovať. Čo čert nechcel, niektorá z borovičiek, ktorú som v poslednej dobe vypil, mi vymazala z hlavy moje prihlasovacie údaje a znemožnila tak môj cieľ. Výsledkom toho je, že sa po dlhšej odmlke vraciam k písaniu úvah na tomto blogu. 

O umieraní alebo úvahy na matfyze

"Uvedomovanie si reality" ako dívanie sa na realitu?

Nosným pilierom spomínaného článku je myšlienka, že kvalitný a plnohodnotný život môže človek prežiť jedine zmyslovo bezprostredným a permanentným vnímaním prítomnosti a každý, hoc i chvíľkový myšlienkový úskok do hlbín vlastnej duše predstavuje vlastne stav nežitia - teda smrti.

Autor opiera svoju ideu o citát V. Kužela: "Vždyť tím, že si uvědomujeme jakýkoli svůj duševní prožitek, zakládáme tím teprve jeho vlastní skutečné poznání. Něco slyšet, a třeba i pochopit, nedává ještě jistotu poznání. Dokážeme-li však udržet pocitové a intelektuální souvislosti toho, co jsme pochopili, pak dosahujeme jakési výsledné skutečnosti, která se ve vědomí již registruje a můžeme ji a její analogie později evokovat."

Ja v danom výroku vnímam vyjadrenie potreby uvažovania v súvislostiach a udržania daných súvislostí v mysli pre skutočné poznanie, ktoré nie je synonymom prostého empirického zážitku ale vyžaduje si jeho následnú rozumovú analýzu, rovnako tak i emocionálne "podfarbenie". Až vtedy ho môžeme označiť za súčasť nášho poznania - a keďže človek je vytváraný svojím poznaním, tak i za súčasť nás samých. Takto de facto funguje sebatvorba. Autor článku si však, bez ohľadu na kontext, vybral iba slovo "pocitové". A teda stavia ako základ skutočného života emocionálne, ba niekedy len zmyslové prežívanie každého momentu prítomnosti a zavrhuje rozumovú stránku veci. Pritom neberie v úvahu, že "duševný prežitok" spomenutý v citáte, sa môže u jednotlivca kľudne odohrávať i pri čítaní Matematickej analýzy profesora Jarníka... Zážitok alebo prežitok môže spočívať tak v skúsenosti plynúcej z nášho okolia ako i z čítania knihy. V citáte V. Kužela vidím jednoducho snahu vysvetliť, ako vedome a cielene vyvolať odraz konkrétnej skúsenosti v našom vedomí.

Dva prípady nežitia

Príkladom človeka, ktorý sa tým neriadi a ignoruje hlbšie poznanie, je v prípade styku s realitou tzv. "cvakač" (môj terminus technicus :D) - rozumej typ dovolenkára, ktorý fotí všetko, čo zbadá a domov si prináša pravidelne okolo 5 miliónov fotiek, bez toho, že by tušil, čo sa mu podarilo zvečniť. A tak namiesto evokovania spomienok, plnia jeho fotky v budúcnosti funkciu čistiaceho prostriedku na návštevy... Druhým typom, týkajúcim sa naopak poznania sprostredkovaného, teda prečítaného, je tzv. bifľoš, resp. šprt - osobnostný typ, u ktorého netrpia ani tak návštevy ako skôr jeho charakter, na ktorom sa rýchlokvasené a "priechodné" vzdelanie podpíše najvýraznejšie.

Ako jeden, tak i druhý menovaný typ človeka, možno v istom zmysle označiť za mŕtvoly, pretože neuskutočňujú ozajstné a úplné poznanie. Podľa interpretácie autora článku však možno "cvakača" označiť za ideálny typ človeka žijúceho prítomnosťou a naopak bifľoša, avšak rovnako tak i všetkých ostatných knihomolov a učencov za zombíkov.

Carpe diem

V zásade sa nečudujem takémuto chápaniu plnohodnotného života, v súlade s logikou postmodernej metamorfózy hesla "Carpe diem" alebo známym letným hitom "Žijeme len raz - práve tu a práve teraz", ktoré je tak blízke väčšine ľudí. Ale stotožniť sa s ním nemôžem a nedokážem. V uvedenom článku je na podobnom princípe založené "uvedomovanie si reality", ako najpodstatnejší princíp, ktorým sa treba v živote riadiť. René Descartes, by sa asi zhrozil nad dezinterpretáciou svojho slávneho výroku "Myslím, teda som" na "Dívam sa, čuchám, počúvam, ohmatávam a ochutnávam, teda som", ako uvádza môj spolužiak. Zamieňa totiž racionalistický pojem "myslieť" = používať rozum, uvedomovať si, s pojmom "myseľ" = vedomie. Preto napokon formuluje myšlienku, že človek je tam, kde je jeho myseľ, a teda aby žil, musí neustále udržiavať prúd svojho vedomia sústredený iba na vonkajší svet. Iba takto vraj dostáva život zmysel. Podľa mňa ho však takto stráca. Život je už tak sám o sebe dosť zvláštny či skôr nepochopený a jeho prežitie spôsobom "Prišiel som, videl som, zomrel som" iba ešte viac podtrhuje jeho absurdnosť a tragikomickosť, než že by mu udeľovalo nejaký význam.

"Uvedomovanie si reality" ako dívanie sa a pochopenie reality

Takéto poznanie, ak ho vôbec možno poznaním označiť, sa odohráva na úrovni malého dieťaťa alebo batoľaťa, ktoré do seba hltavo vstrebáva všetky dojmy z okolitého sveta a i najbanálnejšia udalosť je pre neho nová a fascinujúca. Je to poznanie zvieracie. Napríklad pes je veľmi všímavé zviera a pokiaľ nespí, je neustále v strehu a pripravený reagovať na sebamenší podnet. Nedokáže ale dávať veciam a javom význam, nedokáže ich pomenovať, neuvedomuje si ich úlohu v širšom kontexte javov, nechápe súvislosti a miesto, aké vec zaujíma v okolitom svete, z čoho vyplýva, že si nedokáže uvedomovať vec ani jednotlivo, vytrhnute z konkrétnej reality, aby mohol abstrahovať jej vlastnosti a zobecniť ich, ďalej nachádzať podobnosti medzi jednotlivými vlastnosťami vecí a na základe toho ich kategorizovať a dávať im významy, vytvárať pojmy. Nič z toho pes nedokáže. Nie preto, že neovláda reč, proste mu chýba abstraktné myslenie.

Na druhú stranu, netvrdím ani, že zmysel života spočíva v utápaní sa v abstrakciách. Konkrétne dojmy človek na základe rozumu spracúva a dochádza u neho k abstrakcii, následne ale musí skúmaný jav, násilne rozumom vytrhnutý zo zmyslovej skutočnosti zasadiť späť do reality a skúmať vo všetkých možných súvislostiach. Takto sa stáva poznanie konkrétnym a taktiež kompletným. Ako už ale bolo spomínané, je nevyhnutné použiť rozumové schopnosti, a teda sa dočasne takpovediac odpojiť od reality aby nám bolo umožnené ponoriť sa do najhlbších hlbín duševných dimenzií, i za cenu, že si zrovna vtedy neuvedomíme, že sedíme v električke medzi Újezdem a Malostranským náměstím. Samotné uvedomovanie si tohto faktu je nám však málo platné, keď nerozumieme pojmom električka, ulica, námestie, cesta... Ba dokonca, keďže sme neustále iba v prítomnosti, nedokážeme si ani uvedomovať plynutie času a cesta električkou sa nám tak javí iba ako nekonečný sled za sebou plynúcich okamihov, s absenciou akéhokoľvek cieľu.

Veda len pre vyvolených alebo vitajte v dobe temna!

S použitím takéhoto druhu "poznania" by človek nikdy neopustil teplo svojej jaskyne, ba neobťažoval by sa ani zliezť zo stromu, s výnimkou ukojenia svojej bezprostrednej tužby po jedle či súloži.

K niečomu podobnému však dospel i náš autor, preto hovorí: znalosti a veda majú význam pre spoločnosť a preto nechajme toto utápanie sa v myšlienkach, toto "nežitie" pár vyvoleným jedincom, ktorí sa "obetujú" pre blaho celku. My ostatní, ako tupá masa, zízajme na slečnu pri pokladni a na farbu steny za ňou, ktorú sme videli už tisíc krát a ktorá má pre náš osobnostný rozvoj nepredstaviteľnú dôležitosť.

Ja tvrdím, že udržanie určitej kontinuity poznania a jeho celistvosti v čo najväčšej šírke, je pre ľudstvo ako druh nevyhnutné a aby sa spoločnosť posúvala vpred je potrebné docieliť, že celý tento komplexný súhrn znalostí a vedomostí bude rozšírený medzi čo najširší okruh ľudí. Preto je treba zabezpečiť, aby sa vzdelanie dostalo ku každému, nie naopak, aby bolo redukované na "trest" pre niekoľkých jedincov.

Miesto záveru si dovolím otázku na autora (ktorá v tomto prípade zrejme zostane nezodpovedaná). Akú dlhú "kómu", rozumej "odpojenie od siete" bolo potrebné podstúpiť na napísanie tvojho článku? ;)

Klimeux

Ahistorické uvažovanie

„Všichni vám vykládají, že principielně – to jest jako abstraktní ideje – konkurence, monopol atd. jsou jedinou základnou života, ale že v praxi nejsou úplně dokonalé. Všichni chtějí konkurenci bez smrtících dopadů konkurence. Všichni chtějí nemožné, jmenovitě, podmínky buržoazní existence bez nutných důsledků těchto podmínek. Nikdo z nich nechápe, že buržoazní forma výroby je historická a přechodná stejně, jako jí byla feudální forma. Tato chyba vzniká z faktu, že buržoazní člověk je pro ně jedinou možnou základnou každé společnosti. Nedokáží si představit společnost, v níž lidé přestali být buržoazní.“

Fredy Perlman

Demokracia

"Jedna z forem vlády vyznačující se oficiálním vyhlášením principů podřízení menšiny většine a uznáním svobody a rovnoprávnosti občanů. Buržoazní věda se při charakteristice demokracie omezuje obyčejně jen na tyto formální znaky, které jsou zkoumány odtrženě od sociálně ekonomických podmínek života společnosti a faktického stavu věcí. V důsledku toho vzniká představa tzv. "čisté" demokracie... Ve skutečnosti však každá demokracie jako forma politické organizace společnosti slouží koneckonců výrobě a je určována výrobními vztahy dané společnosti. V souvislosti s tím je nutno brát v úvahu historický vývoj demokracie, její přímou závislost na změnách společensko-ekonomických formací...

V třídně antagonistických formacích existuje demokracie fakticky pouze pre představitele vládnoucí třídy. Tak například v buržoazní společnosti je demokracie formou třídního panství buržoazie. Ve srovnání s feudálním zřízením byla buržoazní demokracie historicky progresivní etapou ve vývoji společnosti. Buržoazie je do určité doby zainteresována na demokracii jako prostředku své politické nadvlády. Vypracovává ústavu, vytváří parlament aj. zastupitelské instituce, zavádí (pod tlakem mas) všeobecné volební právo a formální politické svobody. Avšak možnosti využití těchto demokratických práv a institucí se pro široké pracující masy všemožne omezují, celý demokratický aparát buržoazní republiky je uzpůsoben k tomu, aby paralyzoval  politickou aktivitu mas a vyloučil pracující z účasti na politickém životě. Vyhlašovaná formální politická práva nejsou ničím zajištěna a zastupitelské orgány slouží nejčastěji jako nástroj politiky vládnoucí třídy. Pro buržoazní demokracii je charakteristická existence parlamentarismu, tj. rozdělení zákonodárné a výkonné moci a zjevná tendence k růstu moci výkonné."

Filozofický slovník

Súťaž

Jedna otázka pre všetkých hostí -
viete kde je betón
základnou jednotkou spoločnosti?
Je to:

Kultúra za slobodu v stieracom lose
kultúra čo zamyká si smetné koše
kultúra čo miesto nôh má srdcia bosé
proti chladu odieva ich do rozkoše

Druhá otázka pre pokročilých -
kto na ceste svetom
utápa svoj život v jednej chvíli?
Je to:

Kultúra čo svätí uctievačov kostí
kultúra čo ničí so zajtrajškom mosty
plánuje sa dusiť v mene spontánnosti
amnéziu dyslektikov viny sprostí

Tretie kolo otázok súťaže
o hlavnú výhru ktorú vám zdania -
naozaj máte dosť guráže
zúčastniť sa losovania?


Klimeux

Stráže

„Nejsilnejší stráž stojí u brány, která nevede nikam... Možná proto, že prázdnota je příliš zahanbující, aby to mohlo být odhaleno.“

F. Scott Fitzgerald
Nežná je noc

D.úF.ania

II

Odnikial až nikam
do zmyslov mi vniká
však na inej žene
parfém Dominika

Prchavý jak on som z tade ubúdal
ja - pán na svojom léne
biedny feudál
utrápený Pablo Neruda


Klimeux

c² = a² + b²

Kráčal som vo svetle pouličných žien  ſ

(darmo raz, vždy platí cherchez la femme)

sám s knihou v podpaží, spomínam si hmlisto

- mala 150 listov

Nikto ma nečakal, nik okrem zajtrajška

blúdil som ulicou s osudom na vážkach

a s knihou prazvláštnou čo nikde nechceli

nehodnou čítania pre adolespelých

Sám som jej nechápal, prostému odkazu

že geometri si namerať dokážu

narozdiel od ludí i uhly pohladu

prekonať i kontinentálnu blokádu

hláv čo vidí len 150 listov

v knihe však strán je vždy 300

Zrazu noc novými rozmermi voní

zvetrané názory delím si dvomi

A hoc niečo prastaré vo mne tam zaniká

mne stále viac páči sa dvojmocná lyrika

bez zla a hrdinstiev - hrá na 2 strany

tak ako obsah štvorca nad preponou pravouhlého trojuholníka

rovná sa súčtu obsahov štvorcov nad jeho odvesnami

Nemám kôš na odpadky

Nemám kôš na odpadky
iba na hlavy -
po stene akord vratký
steká varhanmi

Už naplnil píšťaly
i moje orgány
nečasom prastarým
i časom nestálym
jak jadro atómu
jak pivo s borkami
jak starec Platón u
brán sveta ideí
čakajúc neslávne
na stravné prídely

Čas beží a beží
jak senegalský predajca eifelových veží
jak posvätná rieka
jak podnapití irokézi
jak akord čo po stene steká
a nabáda nežiť

Lenže my žijeme a nesmieme dovoliť si chyby -
na jeden pokus sa treba na kríž pribiť
Len jeden pokus krátky
nikdy váhavý -
nemám kôš na odpadky
iba na hlavy


Klimeux

D.úF.ania

I

Viem že naše kamarátstvo skĺzlo do klišé
aj to je možno dôvod že som odišiel

Iba ty však spájaš ma so starým vekom -
ty a kvet čo dal ti Umbert Eco

Preto úpenlivo prosím v jeho mene
odpusť nešťastnému mužovi a žene

Odpusť obidvom ich hrdé „nie“
z knihy jednej ludskej dystopie


Klimeux

Strachy mojej spálne

Kto so sebou sa bije nikdy neprehrá

- tak za sprievodných tónov starej gitary

dňa 29. decembra

my v jednej izbe sme sa spolu zvítali

jak starí milenci - ty Pún, ja Italik

Milenci? váž slová - keď tak známi

z videnia - tam v jednej posteli

v ktorej sa právd z úst pochybnej dámy

napijem až budem dospelý

Uprene sa dívam do hĺbok no

prekvapený náhle mojím hlasom

v izbe všetok vzduch sa strachom striasol

keď odhodlaný otvoril som okno

Požičiam vám všetkým svojho tepla!

viem že nevykúrim celú planétu

zo všetkého najviac chcel som práve tú...

Že zima je? už zatváram tak neplač!

                      - - -

Dňa 29. júla

som stále zatvorený v tejto veži a

hoc môj teplomer ukazuje nula

ďalej strážim svoje stupne Celzia

Mám snáď viniť slnko, viniť ozón

že otvárať sa okná snažím márne?

- Nepotím sa letom ale hrôzou

- ničím viac - len strachom mojej spálne


Klimeux

Poprosím účet!

Môžem platiť kartou?
nesmelo som hlesol
na stôl ticho hodil
som krížové eso

Potiahnem si svojho šťastia z talóna...
lahkú dámu piky vyzvem k tanci
každý má 52 šancí!

Hoc až na dno dôjsť je zdá sa nemožné
k baru mieri ďalšia objednávka z balíčka
„Štastie podávame iba intravenózne!“
nemilosrdne mi oznamuje čašníčka

Čas odísť? To hlúpo vyznie
keď postupka do ruky kvapla ti
však kolko krát ťahali sme
musíme zaplatiť

(Diagnóza: Infarkt myohazardu)


Klimeux

Cornelius Gurlitt - Kleine Romance

Jednoduchá ale úchvatná klavírna melódia, ktorá sa mi neustále vracia na myseľ. Nie je nejak zvlášť známa, aspoň pre mňa nebola, až do času. Preto som sa rozhodol ju i nahrať. Na nete možno nájsť len pár jej "neoficiálnych" interpretácií. Tá moja, hoc zahraná iba podľa sluchu, nie nôt, snáď tiež poteší na duši :)

Júnový podvečer

Niekto má inštinkt lovca
niekto koristi
niekto si z opačného konca
granát odistí
a iný cigaretu zapáli
keď s potom na tvári
sa tvári

Hlavne si v podvečer júnový
než všetok nikotín ulovím
a vstrebem
hlavne si nepomýlte
komu horí filter
horí tebe


Klimeux

Relativizmus vs. objektívna realita

Týmto príspevkom by som sa chcel priznať k určitej nedôslednosti v uvažovaní, ktorej som sa v poslednej dobe dopúšťal. Ono používanie rozumu nie je vždy tak „osvietensky“ jednoznačné a jednoduché, ako sa niekedy zdá.

Obľúbenou témou mojich článkov býva často relativizmus, práve ten je predmetom môjho nedomyslenia, a určitého vnútorného rozporu, ktorý si už dlhú dobu uvedomujem a snažím vyriešiť – minimálne od napísania článku Podmienenosť pravdy realitou a jej paradoxy. Týka sa hlavne ujasnenia si významu a vzájomnej súvislosti pojmov „absolútne“, „objektívne“, „relatívne“ a „subjektívne“, predovšetkým vo vzťahu k realite.

V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že všetko, čo je objektívne existujúce alebo objektívne platné, teda nezávislé na inom, nespochybniteľné, jestvujúce samo o sebe, je i absolútne – platné obecne, bez akejkoľvek prípustnej alternatívy. Naopak, všetko relatívne, teda vyjadrujúce určitý pomer či vzťah, všetko pomerné, závislé od iného, definované iným, je nevyhnutne subjektívne – platné iba vo vzťahu k určitému konkrétnemu subjektu. Nie je možné teda „zobjektívniť“ relativizovanie a vzťahovať ho ku všetkému, resp. k celku, rovnako tak nie je možné subjektivizovať poznanie absolútna (hmoty, prírody, sveta).

Nekompromisné uplatňovanie relativizmu ma priviedlo, bez toho, že by som si to hneď zprvu uvedomil, až na pozíciu subjektívneho idealistu, tvrdením, že pravda i samotné poznanie sú relatívne, ergo svet je nespoznateľný (agnosticizmus). Formálne som ale naďalej proklamoval, že realita je spoznateľná. Tento paradox vyvrcholil práve v spomínanom článku. Dá sa povedať, že som hájil materializmus z pozícií idealistu (toho sa ale dopúšťali a dopúšťajú filozofovia po celé stáročia, takže mne sa to snáď dá prepáčiť :D). Dokonca som sa „spustil“ až na úroveň pragmatizmu, tvrdením, že pravda je výsledkom kompromisu určitého spoločenstva.

Za niektorými výrokmi z daného článku si stojím, resp. stále vnímam, že nedokážem nájsť odpoveď (napríklad ohľadom toho, čo by sa stalo s neustálym, nekončiacim pohybom, ak by sme dospeli ku konečnej absolútnej pravde, ktorá by nevyhnutne znamenala stagnáciu), avšak musím sa priznať, že od koncepcie „absolútneho“ relativizmu pomaly upúšťam.

Základnou otázkou, ktorá už dávno nahlodala moje presvedčenie, bolo: „Všetko je relatívne... Nie je teda i samotná relativita relatívnou?“ :P Považoval som to za slovíčkárčenie, avšak dnes musím priznať, že oprávnené. Ak by nič nebolo objektívne, nemohli by existovať ani prírodné zákony a zákonitosti, ktoré však nepopierateľne existujú a platia. Jablko vždy padne na zem... Ešte dôležitejší zlom nastal pri písaní článku Metamorfózy slobody, kde som zasa rozvíjal zaujímavú myšlienku, že každá vec, pojem alebo jav v sebe nesie zároveň svoj opak a že je jej nedielnou súčasťou (na niečom podobnom je vlastne založený napríklad i princíp „Jin a Jang“) - teda i pojem „relatívno“ v sebe obsahuje „absolútne“.

1) svojím dôsledným uplatňovaním, vyhroteným do krajnosti sa mení vo svoj opak.

2) sama existencia pojmu je závislá a určovaná jeho protipólom.

Zároveň si treba uvedomiť, že ak tvrdíme, že existuje príčinnosť javov, kauzálny vzťah medzi príčinou a následkom, ako určitá prírodná zákonitosť, teda, zjednodušene povedané, že všetko so všetkým súvisí a na všetko vplýva (k čomu nás privedie relativizmus a chápanie vecí v súvislostiach, nie jednotlivo), musíme dôjsť k záveru, že všetko tvorí Jedno - existuje len Jedno (materiálne - hmota). Sme monistami. Relativizmus, správne domyslený, nás teda nutne privedie k absolútnemu vnímaniu podstaty bytia. Z toho možno vyvodiť, že všetky veci a javy je potrebné posudzovať v súvislostiach i jednotlivo (samostatne, vytváraním určitých ideálnych objektov na základe abstrakcie), čo je vlastne jeden zo zákonov dialektiky.

Nie je hanbou zmeniť názor po hlbokej vnútornej úvahe a preto prechádzam ku koncepcii „relatívneho“ relativizmu, teda sa ho nevzdávam úplne, iba ho podrobujem kritike a relativizujem, ako je napokon mojím dobrým zvykom :)

Týmto by som sa chcel poďakovať jednak môjmu neúnavnému, nemenovanému komentátorovi za jeho postrehy typu: „Relatívny svet nemôže existovať bez absolútneho sveta ako základu“, ktoré ma „nakopli“ k rozmýšľaniu a tiež môjmu staronovému Filozofickému slovníku, ktorý mi v mnohom dáva za pravdu a občas ma krotí v chaotických myšlienkových pochodoch :)

Slovník:
Absolutní a relativní, Absolutní a relativní pravda, Abstraktní a konkrétní, Konkrétnost pravdy


Klimeux

Na Laurinskej

Nedbajúc na prízemnosti žvanca
do mesta sa vydal, do sveta
rytier verný menu de la Mancha
struny svojej harfy rozpletať

Pod farbami rodového erbu
hrdo v požičanom obleku
od priatelov dobového šermu
šíri melódiu odvekú

O láskach a hrdinskosti bardov
o dyme čo stúpa po boji
o tom ako cťou, rytierskou pravdou
svoje stáda koní napojí

V tom spomenul na všetky tvrdé dotyky
a na dym fabriky...

Nad krajami divo búrka zúri
spravodlivo plieska Boží bič
Piesňou svojou vábia trubadúri
dobývajúc dámskych okeníc

A znova spomenul na tvrdé dotyky
on nebol ženských sŕdc, bol rytier motyky

O turnaje, šerm, lov divej zveri
celou dušou usiloval on
dvadsať centov do klobúka s perím
večnú slávu padlým rapsódom!

I spomenul jak z rohu pije vína...
- dnes stačí chlieb a modrá medovina

Dlaň jeho sa v strunách mihotá
a spomína na jednu pieseň, na tú
že častejšie než Dona Quijota
hral v živote skôr biednu Rocinantu


Klimeux

Fašismus

„Otevřená teroristická diktatura nejreakčnějších, nejšovinističtějších, nejimperialističtějších živlů finančního kapitálu“

Filozofický slovník 

Kolko sa človek...

Kolko sa človek natrápi
než splní si sny
Na dušu vlastnej atrapy
tisíc očí prísnych
prilne tam cestou na Parnas

Po zrakoch kopance, údery
spočinú na tebe, na nás
a na troskách našej dôvery
kde ďalej sa šíria povery
o príchode Atény Pallas

Hoc všade kvitnú agáty
vo veku múdrych rečí
kolko sa človek natrápi
než jeho kvety za oknom
označia ako prečin

A v opojení baroknom
vône svojho trápenia
sami hladajú vo víne
naivní heléni a
ich bohyne

Kolko sa človek natrápi
než splatí nájom
a opustí všetky návraty
v cirku - s vozatajom

Kolko sa človek natrápi
než chytí život pevne za opraty...

Kolko sa človek natrápi
než všetko stratí


Klimeux

Comenia Script - welcome to 1984

Radana Lencová: Psaní je kultivace duše 

Písmo nie je len zhlukom klikov-hákov

„...nejen, že je to písmo obtížné, nejen, že je v běžném používání prakticky nečitelné, ono se navíc nedá vždycky použít. Proč se ho tedy učit? Proč si to tak komplikovat, dávat tomu tolik času, když to jde jednodušeji a lépe? “

„Přál bych si, aby se moje dítě učilo to, co bude v životě potřebovat.“ - kapitalistická logika sa, ako vidieť, neúprosne presadzuje aj v školstve, najnovšie vo výuke „revolučného“, nového typu písma človeka 21. storočia, nazývaného Comenia Script, ktoré sa vo veľkom začína zavádzať na základných školách v ČR (čoskoro možno i u nás), bez toho, že by došlo k určitým výskumom alebo prinajmenšom širšej verejnej diskusii na danú tému.

Argumenty ako jednoduchosť, účelnosť a dobrá čitateľnosť, ktorými sa oháňa autorka a propagátorka Comenia Scriptu, môžu však len ťažko obstáť bez hlbšieho analyzovania psychologicko-spoločenských dopadov na dieťa a zároveň na spoločnosť ako celok.

Písmo nie je len zhlukom klikov-hákov ale predovšetkým výrazom našej osobnosti. Rovnako ako sa vrýva naša osobnosť do popísaného papiera, formuje i písmo našu psyché, takže proces prebieha obojstranne. S pribúdajúcimi rokmi už je samozrejme naše vnútro menej prístupné vývoju a teda k spätnému formovaniu osobnosti nedochádza. Ako je tomu ale u 6-ročných školákov? Tieto „nepopísané tabule“ ešte iba objavujú svet, sú nikým a i taká „nepodstatnosť“ ako je v dnešnej dobe písané slovo, ich dokáže výrazne ovplyvniť vo vývine.

Fragmentárnosť vnímania

Proti novému písmu sa postavili i mnohí odborníci z radov grafológov, či psychológov.

Z môjho pohľadu najvýstižnejšiu kritiku podal predseda Českej grafologickej komory a kulturológ Jan Jeřábek, keď sa vyjadril, že zavedenie nespojitého písaného písma považuje za scestné. Nespojitosť alebo obtiažna spojiteľnosť by podľa neho mohla viesť k určitej roztrieštenosti a fragmentárnosti vnímania, prežívania i myslenia, ktoré však pre dnešnú dobu už sú charakteristické a nový vzor písma by ich posilnil.[1]

Radšej vrabec v hrsti...

Za zavedenie Comenia Scriptu zase hovorí fakt, že dnešné deti tak či tak píšu iba na počítači, ku klasickému písanému písmu majú odpor, pričom to nové zľahčené by ich aspoň čiastočne mohlo priviesť späť k rozvíjaniu rukopisu. S tým nemožno nesúhlasiť.

Na druhú stranu sa nazdávam, že neustále zjednodušovanie písma nie je cesta ku komplexnému riešeniu problémov mládeže ale iba akási čiastková, narýchlo prišitá záplata. Akonáhle raz začneme písmo zjednodušovať v mene nášho pohodlia, môžeme veľmi ľahko skončiť niekde na úrovni homo habilis.

Sloboda?

Prečo vlastne nové písmo tak kritizujem? Sám píšem niečím veľmi podobným Comenia Scriptu už od šiestej triedy základnej školy a mnohokrát mám problém spomenúť si na niektoré písané písmená. I v článku sa spomínalo, že väčšina ľudí sa odvracia už dnes od klasického písma a hľadajú voči nemu alternatívy, tak ako som ju našiel i ja sám. Nechceme večne napodobovať vzory písmen, hľadáme si vlastné formy sebavyjadrenia, slobody. To je všetko v naprostom poriadku a nikdy by som nikoho nenútil, aby do smrti písal iba stanoveným „oficiálnym“ písmom. Avšak ako tvrdím už dlhé roky, v rozpore s väčšinovým „humanistickým“ názorom, dieťaťu nie je možné dať úplnú slobodu. Zlyhávanie rodičovskej výchovy dnes spočíva práve v nezvládnutí, či neustrážení pomeru slobody (teda podmienky rozvoja osobnosti dieťaťa) a autority, nevyhnutnej pre zdravý vývoj. Až dieťa dosiahne určitú rozumovú a sociálnu vyspelosť, môže sa stať slobodným. Slobodu si musí najprv ale zaslúžiť. Rovnako je tomu i u písania. Comenia Script chváli jeho autorka hlavne pre flexibilnosť, ktorá umožňuje deťom písať „slobodne“. Podľa môjho však dochádza len k mylnému zamieňaniu populárnych pojmov sloboda a kreativita s lenivosťou, lajdáctvom a absenciou budovania pevnej vôle. Napadá mi prirovnanie s maliarstvom. Picasso maľoval „jednoduché“ kubistické obrazy, udával nový smer umenia, slobodne tvoril, čo však neznamená, že neovládal techniky klasickej maľby, neštudoval jej metódy a že nedokázal prekrásne kresliť... A to z neho robí kompletného umelca.

Kultúrna logika neskorého kapitalizmu

Bez ohľadu na všetky argumenty pre a proti, pravdou zostáva, že dôvod budúceho úspešného šírenia sa nového typu písma v školách treba hľadať predovšetkým v kultúrnej rovine zmýšľania dnešného človeka, nakazeného kapitalistickým prisudzovaním tržnej, alebo monetárnej hodnoty všetkému. Veď napokon, už i vzdelanie je tovar, ako sme sa dozvedeli od predstaviteľov SAS. Tým nenarážam na fakt, že na novom písme a z neho plynúceho nákupu nových pomôcok a zošitov pre školy sa niekto nabalí.. to je zasa úplne iná časť problému, ktorou sa nechcem teraz zaoberať. Skôr sa vraciam na začiatok tohto príspevku - k neúprosnej a „posvätnosti“ zbavenej logike, ktorá pristupuje k akejkoľvek veci, javu alebo činnosti čisto pragmaticky, prospechársky a úžitkovo, čo platí samozrejme i pre vzdelávanie a procesy s ním súvisiace.

Načo sa učiť zložité písmo? Aj tak ho nebudeme v praxi používať, takže je zbytočné. Treba písať jednoducho a rýchlo, lebo čas sú peniaze. A tak je to so všetkým... Načo mať v škole dejepis? Zbytočnosť. Len rozprávky, ktoré nás neuživia.. radšej miesto toho šupnime do rozvrhu základy podnikania alebo niečo užitočné. Literatúra? Filozofia? Oničom. Radšej nech sa tie decká už od mlada špecializujú a prehlbujú si znalosti, v odvetví, kde by sa mohli uchytiť. A hlavne jazyky, aspoň tri minimálne, lebo bez toho sa nepresadia.

Pragmatické štúdium

Nikto sa dnes nevzdeláva pre samotnú vnútornú potrebu poznania, pre ten neustály duševný nepokoj, ktorý by nás mal hnať vpred, za vedením. Proces poznávania je radosťou i  „sokratovským“ utrpením zároveň – možno i preto ho dnešná hedonisticky žijúca väčšina odmieta. Vzdelanie v dnešných časoch žiaľ nie je chápané ako prostriedok sebavytvárania ale iba ako prostriedok k dosiahnutiu zisku, v najlepšom prípade ako samoúčelný fetiš - teda „uctievanie“, opájanie sa vlastnými vedomosťami, bez zmyslu.

Skutočné vzdelávanie je často bolestivé, nepokojné, je to nekonečný proces, sizyfovská práca, zápas so sebou samým, prostredníctvom ktorého sa stávame niekým. Nie je to len objem vedomostí, ktoré musíme obsiahnuť, aby sme si zvýšili kvalifikáciu. Je to vedomá sebatvorba, ktorá sa nutne odráža i v spôsobe nášho uvažovania a konania. Keď som raz historik, dívam sa na svet úplne inou optikou, nie som len „zberateľom“ faktov, vyrvaných zo svojho kontextu ale moje vzdelanie sa aktívne prejavuje i v spoločenských postojoch a každodennom živote, stáva sa mojou súčasťou.

Keď som fyzik, som i historikom, keď som matematik, musím byť i historikom, keď som literárny kritik, musím ovládať dejiny literatúry, pretože každá veda je v zásade historickou vedou. Jedine cez dejiny totiž vnímame dynamickosť každého odvetvia. I písmo má svoju históriu. Nevrátime sa predsa ku karolínskej miniskule (ktorú Comenia Script napodobňuje) len zato, že je to pre nás jednoduchšie. Nemôžeme sa odrezať, izolovať od minulosti, musíme zachovať určitú kontinuitu, naučiť deti to staré, než sa rozhodnú sami pre nové. Viem, že i písanie deti často „bolí“ a trápia sa s ním, tak ako s celým vzdelávaním, ale každý existencialista by so mnou určite súhlasil, že sebavytváranie sa uskutočňuje predovšetkým cez bolesť a prekážky. Verím, že pri troche snahy a vôle je klasické spojité písmo svojou obtiažnosťou primerané a zvládnuteľné pre každého – i keď zdanlivo nepraktické a neužitočné.

Majme sa ale na pozore, aby toto utilitaristické šialenstvo napokon neskončilo i vytvorením nového jazyka, po vzore newspeaku, pred ktorým nás varoval Orwell v 1984, kde dochádzalo zámerne k vypúšťaniu ton slov a významov z reči, v duchu zjednodušovania a uľahčovania života. Skutočným zámerom však bolo obmedzenie schopnosti kritického myslenia. 


Klimeux 

---

[1] http://cs.wikipedia.org/wiki/Comenia_Script

:-D, alebo smiech s kamennou tvárou...

Informačné technológie v istom zmysle zbližujú ľudí.

I keď by som mal z pozície "chronického nesúhlasiteľa" poprieť toto tvrdenie, neurobím tak, predovšetkým z dôvodu, že sám hojne využívam formy internetovej komunikácie (a nie len google, ako si myslí náš pán prezident), tak ako každý človek v 21. storočí.

Chat, mailovanie či sms-ky však nie sú len zhlukom informácií, faktografických údajov, ktoré oznamujeme druhým ľuďom na opačnej strane zemegule (a ktoré nás buď zbližujú, alebo rozdeľujú - podľa toho, ako s nimi dokážeme zaobchádzať, v duchu hesla: oheň je dobrý sluha ale zlý pán). Dané komunikačné prostriedky v sebe nesú i určité citové zafarbenie, emocionálny náboj, ktorý odosielame spolu s sms. Zvykneme ho vyjadrovať v pre mnohých starších ľudí nepochopiteľných, zoskupeniach dvojbodiek, čiarok, písmen, číslic, lomítok a iných znakov, nazývaných smajlíci, resp. smejkovia, ak si potrpíme na írečitú slovenčinu.

Človek - divák, herec i konzument vlastných emócií

Na facebooku sa objavia obrázky týraných psov. Pod nimi 260 spolutrpiteľských komentárov zakončených starým známym :-( alebo ;-(. (Tá bodka mala znamenať koniec vety, nie pehu na brade) Každému, kto si tieto komenty neskôr prečíta bude zrejmé, ako veľmi fotky všetkých zasiahli a ako hrozne sú z nich smutní. Keby sme sa ale nejakým spôsobom ocitli v danej chvíli tvárou v tvár pisateľom komentárov s obrátenou zátvorkou, sediacich pohodlne na stoličke u počítača, iba s veľkými ťažkosťami by sme na ich tvári objavili emóciu nazývanú zármutok. Oni totiž nie sú zarmútení, oni len písomne vyjadrujú pocit, ktorý by mali podľa spoločenských očakávaní v danom momente prežívať.

Tým ich nijako nechcem obviňovať z pretvárky, naopak, komentujú príspevok s tým najlepším a najčestnejším úmyslom. To však nemení nič na skutočnosti, že si svojím počínaním vytvárajú odstup. Vzďaľujú sa vlastným pocitom, stávajú sa akýmisi vonkajšími pozorovateľmi svojho osobného vnútorného prežívania, ktoré sledujú s kamennou tvárou skrz obrazovku počítača. Vlastne by sme ich mohli prirovnať k hercom na divadle. Tí podávajú výkon taktiež bez faloše, úprimne, mnohokrát sa stotožnia s predstaviteľom svojej role, avšak ich prednes, ich emócie nie sú autentické - sú hrané. Niekde vo svojom vnútri zostávajú naprosto chladnými, kontrolujúc situáciu na javisku. U užívateľov facebooku je tomu podobne ale naopak. Písomne vyjadrujú vášnivé vnútorné pocity, smútok, radosť, rozhorčenie niekoľkými výkričníkmi !!!!, navonok však bez akéhokoľvek prejavu...

Sedíme kľudne a vyrovnane v kresle a "predstavujeme si" samých seba plačúcich, smejúcich sa, nahnevaných, sarkasticky sa uškŕňajúcich. Falošnosť, ktorá sa tu odohráva, má charakter nevedomý. Náš subjektívny postoj k napísanému textu je ale vlastne nepodstatný, tak či onak, v konečnom dôsledku sa pretvarujeme, pretože deklarujeme to, čo danej chvíli neprežívame.

Nedostatok autenticity

Mnohí teraz so mnou isto nesúhlasia. Nechcem niekoho silou mocou presviedčať o jeho pocitoch, tie musí najlepšie predsa poznať každý sám. Keď sa však čo i len trochu zamyslíme, prídeme k záveru, že už len samotné písomné zdelenie smutnej udalosti jej uberá na tragike a autentickosti smútku pisateľa. Ak vezmeme v úvahu, že by v danom psychickom rozpoložení predsa len človek dokázal napísať súvislú a rozumnú vetu, veľmi ťažko si predstaviť, že by ju ešte na záver obohatil smutnou tváričkou z dvojbodiek a zátvoriek. Napísať vetu s informatívnym charakterom sa dá. Jednoducho oznamujeme ostatným nešťastnú udalosť. Smajlíkom - teda grafickým zobrazením emócie, ktorým podtrhávame náš smútok, však paradoxne vyjadrujeme odstup voči vlastným pocitom, sledovaným okom "spectatora".

Rovnaké je to i pri písaní veselých a vtipných statusov. Behom piatich minút máme na konte kopec komentov typu: :-D :-D :-D, rofl a lol, avšak na zemi sa neváľa nikto. Maximálne sme niekomu vyčarili jemný úsmev na perách, i ten však odohrávajúci sa skôr niekde hlboko v jeho duši.

Zachovávanie si odstupu

Toto "emocionálne dávidlo" v podobe smejkov, ktoré nás vyprázdňuje a ochudobňuje o zažívanie vlastných pocitov, je len jedným z mnohých prejavov postmodernizmu, typickým práve zaujatím odstupu voči samému sebe, voči spoločnosti, voči všetkému a všetkým (čo je možno len naším obranným mechanizmom, zároveň ale i príčinou mnohých problémov).

Možno si poviete, prečo tak zveličujem? Smajlíci sú fajn vec, pomáhajú nám vyvarovať sa rôznych nedorozumení, zle pochopených vtipov. Prečo ale neexistujú už celé stáročia? Prečo všetky duchovne bohaté a rozvinuté civilizácie nepoužívali nič podobné? Nenapadlo im snáď, že informáciu je možné i emocionálne podfarbiť?

Smejkovia sú fenoménom možno posledných dvoch desaťročí, čo časovo súhlasí práve s nástupom, alebo skôr rozmachom spomínanej postmodernej kultúry, ocitnuvšej sa na "konci dejín".

Keby sa pred pár desiatkami rokov niekde objavili obrázky podobné tým dnešným zo Sýrie, či Líbye, videá s popravami detí a odrezávaním hláv, masová vlna protestov by zatriasla polovicou sveta a vlád štátov. Napokon by ich síce polícia s prehľadom rozohnala obuškami a vodnými delami (revolúcie neprichádzajú len tak zdola, ako sa zdá) ale narobili by aspoň slušné problémy či vrásky na tvárach štátnikov. Dnes sa nesúhlas zredukuje na pár stoviek stlačení "like", a potvrdení účasti na proteste, ktorý sa stal iba "udalosťou" - asi ako piatková párty.

Docielili sme stav naprostej a úplnej apatie, letargickej paralýzy, ktorá nám znemožňuje urobiť niečo zmysluplné, stav patologického odstupu, ironizácie čohokoľvek v mene slobody alebo v mene srandy, ja už sám neviem.

Jediné, čo by v dnešnej dobe docielil plamenný prejav M. Luthera Kinga, by bol zábavný remix na youtube...

Nedokážeme už jednoducho byť "v tom", zainteresovaní, vložiť sa naplno do veci. Všetko sledujeme z diaľky, z pohodlia domova, ako film.

To posledné, v čom sme ešte "dobrí", je vyjadrovanie svojích zložitých emócií v 3 znakoch. Ako potom ale reagujeme na udalosti v reálnom živote, mimo sociálnych sietí?

Odpoveď znie - nijak. Nedokážeme reagovať, pretože sa nás de facto nič nedotýka. Nie sme bezcitní, iba paralyzovaní vlastným odstupom. Preto sa len rozpomíname na smajlíkov, ktorých by sme za daných okolností použili v texte a pokúšame sa ich napodobniť mimikou tváre, hráme sa na emócie, pretože sme zredukovali vlastné vedomie a citové prežívanie na :-.....

Klimeux