Relativizmus vs. objektívna realita

Týmto príspevkom by som sa chcel priznať k určitej nedôslednosti v uvažovaní, ktorej som sa v poslednej dobe dopúšťal. Ono používanie rozumu nie je vždy tak „osvietensky“ jednoznačné a jednoduché, ako sa niekedy zdá.

Obľúbenou témou mojich článkov býva často relativizmus, práve ten je predmetom môjho nedomyslenia, a určitého vnútorného rozporu, ktorý si už dlhú dobu uvedomujem a snažím vyriešiť – minimálne od napísania článku Podmienenosť pravdy realitou a jej paradoxy. Týka sa hlavne ujasnenia si významu a vzájomnej súvislosti pojmov „absolútne“, „objektívne“, „relatívne“ a „subjektívne“, predovšetkým vo vzťahu k realite.

V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že všetko, čo je objektívne existujúce alebo objektívne platné, teda nezávislé na inom, nespochybniteľné, jestvujúce samo o sebe, je i absolútne – platné obecne, bez akejkoľvek prípustnej alternatívy. Naopak, všetko relatívne, teda vyjadrujúce určitý pomer či vzťah, všetko pomerné, závislé od iného, definované iným, je nevyhnutne subjektívne – platné iba vo vzťahu k určitému konkrétnemu subjektu. Nie je možné teda „zobjektívniť“ relativizovanie a vzťahovať ho ku všetkému, resp. k celku, rovnako tak nie je možné subjektivizovať poznanie absolútna (hmoty, prírody, sveta).

Nekompromisné uplatňovanie relativizmu ma priviedlo, bez toho, že by som si to hneď zprvu uvedomil, až na pozíciu subjektívneho idealistu, tvrdením, že pravda i samotné poznanie sú relatívne, ergo svet je nespoznateľný (agnosticizmus). Formálne som ale naďalej proklamoval, že realita je spoznateľná. Tento paradox vyvrcholil práve v spomínanom článku. Dá sa povedať, že som hájil materializmus z pozícií idealistu (toho sa ale dopúšťali a dopúšťajú filozofovia po celé stáročia, takže mne sa to snáď dá prepáčiť :D). Dokonca som sa „spustil“ až na úroveň pragmatizmu, tvrdením, že pravda je výsledkom kompromisu určitého spoločenstva.

Za niektorými výrokmi z daného článku si stojím, resp. stále vnímam, že nedokážem nájsť odpoveď (napríklad ohľadom toho, čo by sa stalo s neustálym, nekončiacim pohybom, ak by sme dospeli ku konečnej absolútnej pravde, ktorá by nevyhnutne znamenala stagnáciu), avšak musím sa priznať, že od koncepcie „absolútneho“ relativizmu pomaly upúšťam.

Základnou otázkou, ktorá už dávno nahlodala moje presvedčenie, bolo: „Všetko je relatívne... Nie je teda i samotná relativita relatívnou?“ :P Považoval som to za slovíčkárčenie, avšak dnes musím priznať, že oprávnené. Ak by nič nebolo objektívne, nemohli by existovať ani prírodné zákony a zákonitosti, ktoré však nepopierateľne existujú a platia. Jablko vždy padne na zem... Ešte dôležitejší zlom nastal pri písaní článku Metamorfózy slobody, kde som zasa rozvíjal zaujímavú myšlienku, že každá vec, pojem alebo jav v sebe nesie zároveň svoj opak a že je jej nedielnou súčasťou (na niečom podobnom je vlastne založený napríklad i princíp „Jin a Jang“) - teda i pojem „relatívno“ v sebe obsahuje „absolútne“.

1) svojím dôsledným uplatňovaním, vyhroteným do krajnosti sa mení vo svoj opak.

2) sama existencia pojmu je závislá a určovaná jeho protipólom.

Zároveň si treba uvedomiť, že ak tvrdíme, že existuje príčinnosť javov, kauzálny vzťah medzi príčinou a následkom, ako určitá prírodná zákonitosť, teda, zjednodušene povedané, že všetko so všetkým súvisí a na všetko vplýva (k čomu nás privedie relativizmus a chápanie vecí v súvislostiach, nie jednotlivo), musíme dôjsť k záveru, že všetko tvorí Jedno - existuje len Jedno (materiálne - hmota). Sme monistami. Relativizmus, správne domyslený, nás teda nutne privedie k absolútnemu vnímaniu podstaty bytia. Z toho možno vyvodiť, že všetky veci a javy je potrebné posudzovať v súvislostiach i jednotlivo (samostatne, vytváraním určitých ideálnych objektov na základe abstrakcie), čo je vlastne jeden zo zákonov dialektiky.

Nie je hanbou zmeniť názor po hlbokej vnútornej úvahe a preto prechádzam ku koncepcii „relatívneho“ relativizmu, teda sa ho nevzdávam úplne, iba ho podrobujem kritike a relativizujem, ako je napokon mojím dobrým zvykom :)

Týmto by som sa chcel poďakovať jednak môjmu neúnavnému, nemenovanému komentátorovi za jeho postrehy typu: „Relatívny svet nemôže existovať bez absolútneho sveta ako základu“, ktoré ma „nakopli“ k rozmýšľaniu a tiež môjmu staronovému Filozofickému slovníku, ktorý mi v mnohom dáva za pravdu a občas ma krotí v chaotických myšlienkových pochodoch :)

Slovník:
Absolutní a relativní, Absolutní a relativní pravda, Abstraktní a konkrétní, Konkrétnost pravdy


Klimeux