Comenia Script - welcome to 1984

Radana Lencová: Psaní je kultivace duše 

Písmo nie je len zhlukom klikov-hákov

„...nejen, že je to písmo obtížné, nejen, že je v běžném používání prakticky nečitelné, ono se navíc nedá vždycky použít. Proč se ho tedy učit? Proč si to tak komplikovat, dávat tomu tolik času, když to jde jednodušeji a lépe? “

„Přál bych si, aby se moje dítě učilo to, co bude v životě potřebovat.“ - kapitalistická logika sa, ako vidieť, neúprosne presadzuje aj v školstve, najnovšie vo výuke „revolučného“, nového typu písma človeka 21. storočia, nazývaného Comenia Script, ktoré sa vo veľkom začína zavádzať na základných školách v ČR (čoskoro možno i u nás), bez toho, že by došlo k určitým výskumom alebo prinajmenšom širšej verejnej diskusii na danú tému.

Argumenty ako jednoduchosť, účelnosť a dobrá čitateľnosť, ktorými sa oháňa autorka a propagátorka Comenia Scriptu, môžu však len ťažko obstáť bez hlbšieho analyzovania psychologicko-spoločenských dopadov na dieťa a zároveň na spoločnosť ako celok.

Písmo nie je len zhlukom klikov-hákov ale predovšetkým výrazom našej osobnosti. Rovnako ako sa vrýva naša osobnosť do popísaného papiera, formuje i písmo našu psyché, takže proces prebieha obojstranne. S pribúdajúcimi rokmi už je samozrejme naše vnútro menej prístupné vývoju a teda k spätnému formovaniu osobnosti nedochádza. Ako je tomu ale u 6-ročných školákov? Tieto „nepopísané tabule“ ešte iba objavujú svet, sú nikým a i taká „nepodstatnosť“ ako je v dnešnej dobe písané slovo, ich dokáže výrazne ovplyvniť vo vývine.

Fragmentárnosť vnímania

Proti novému písmu sa postavili i mnohí odborníci z radov grafológov, či psychológov.

Z môjho pohľadu najvýstižnejšiu kritiku podal predseda Českej grafologickej komory a kulturológ Jan Jeřábek, keď sa vyjadril, že zavedenie nespojitého písaného písma považuje za scestné. Nespojitosť alebo obtiažna spojiteľnosť by podľa neho mohla viesť k určitej roztrieštenosti a fragmentárnosti vnímania, prežívania i myslenia, ktoré však pre dnešnú dobu už sú charakteristické a nový vzor písma by ich posilnil.[1]

Radšej vrabec v hrsti...

Za zavedenie Comenia Scriptu zase hovorí fakt, že dnešné deti tak či tak píšu iba na počítači, ku klasickému písanému písmu majú odpor, pričom to nové zľahčené by ich aspoň čiastočne mohlo priviesť späť k rozvíjaniu rukopisu. S tým nemožno nesúhlasiť.

Na druhú stranu sa nazdávam, že neustále zjednodušovanie písma nie je cesta ku komplexnému riešeniu problémov mládeže ale iba akási čiastková, narýchlo prišitá záplata. Akonáhle raz začneme písmo zjednodušovať v mene nášho pohodlia, môžeme veľmi ľahko skončiť niekde na úrovni homo habilis.

Sloboda?

Prečo vlastne nové písmo tak kritizujem? Sám píšem niečím veľmi podobným Comenia Scriptu už od šiestej triedy základnej školy a mnohokrát mám problém spomenúť si na niektoré písané písmená. I v článku sa spomínalo, že väčšina ľudí sa odvracia už dnes od klasického písma a hľadajú voči nemu alternatívy, tak ako som ju našiel i ja sám. Nechceme večne napodobovať vzory písmen, hľadáme si vlastné formy sebavyjadrenia, slobody. To je všetko v naprostom poriadku a nikdy by som nikoho nenútil, aby do smrti písal iba stanoveným „oficiálnym“ písmom. Avšak ako tvrdím už dlhé roky, v rozpore s väčšinovým „humanistickým“ názorom, dieťaťu nie je možné dať úplnú slobodu. Zlyhávanie rodičovskej výchovy dnes spočíva práve v nezvládnutí, či neustrážení pomeru slobody (teda podmienky rozvoja osobnosti dieťaťa) a autority, nevyhnutnej pre zdravý vývoj. Až dieťa dosiahne určitú rozumovú a sociálnu vyspelosť, môže sa stať slobodným. Slobodu si musí najprv ale zaslúžiť. Rovnako je tomu i u písania. Comenia Script chváli jeho autorka hlavne pre flexibilnosť, ktorá umožňuje deťom písať „slobodne“. Podľa môjho však dochádza len k mylnému zamieňaniu populárnych pojmov sloboda a kreativita s lenivosťou, lajdáctvom a absenciou budovania pevnej vôle. Napadá mi prirovnanie s maliarstvom. Picasso maľoval „jednoduché“ kubistické obrazy, udával nový smer umenia, slobodne tvoril, čo však neznamená, že neovládal techniky klasickej maľby, neštudoval jej metódy a že nedokázal prekrásne kresliť... A to z neho robí kompletného umelca.

Kultúrna logika neskorého kapitalizmu

Bez ohľadu na všetky argumenty pre a proti, pravdou zostáva, že dôvod budúceho úspešného šírenia sa nového typu písma v školách treba hľadať predovšetkým v kultúrnej rovine zmýšľania dnešného človeka, nakazeného kapitalistickým prisudzovaním tržnej, alebo monetárnej hodnoty všetkému. Veď napokon, už i vzdelanie je tovar, ako sme sa dozvedeli od predstaviteľov SAS. Tým nenarážam na fakt, že na novom písme a z neho plynúceho nákupu nových pomôcok a zošitov pre školy sa niekto nabalí.. to je zasa úplne iná časť problému, ktorou sa nechcem teraz zaoberať. Skôr sa vraciam na začiatok tohto príspevku - k neúprosnej a „posvätnosti“ zbavenej logike, ktorá pristupuje k akejkoľvek veci, javu alebo činnosti čisto pragmaticky, prospechársky a úžitkovo, čo platí samozrejme i pre vzdelávanie a procesy s ním súvisiace.

Načo sa učiť zložité písmo? Aj tak ho nebudeme v praxi používať, takže je zbytočné. Treba písať jednoducho a rýchlo, lebo čas sú peniaze. A tak je to so všetkým... Načo mať v škole dejepis? Zbytočnosť. Len rozprávky, ktoré nás neuživia.. radšej miesto toho šupnime do rozvrhu základy podnikania alebo niečo užitočné. Literatúra? Filozofia? Oničom. Radšej nech sa tie decká už od mlada špecializujú a prehlbujú si znalosti, v odvetví, kde by sa mohli uchytiť. A hlavne jazyky, aspoň tri minimálne, lebo bez toho sa nepresadia.

Pragmatické štúdium

Nikto sa dnes nevzdeláva pre samotnú vnútornú potrebu poznania, pre ten neustály duševný nepokoj, ktorý by nás mal hnať vpred, za vedením. Proces poznávania je radosťou i  „sokratovským“ utrpením zároveň – možno i preto ho dnešná hedonisticky žijúca väčšina odmieta. Vzdelanie v dnešných časoch žiaľ nie je chápané ako prostriedok sebavytvárania ale iba ako prostriedok k dosiahnutiu zisku, v najlepšom prípade ako samoúčelný fetiš - teda „uctievanie“, opájanie sa vlastnými vedomosťami, bez zmyslu.

Skutočné vzdelávanie je často bolestivé, nepokojné, je to nekonečný proces, sizyfovská práca, zápas so sebou samým, prostredníctvom ktorého sa stávame niekým. Nie je to len objem vedomostí, ktoré musíme obsiahnuť, aby sme si zvýšili kvalifikáciu. Je to vedomá sebatvorba, ktorá sa nutne odráža i v spôsobe nášho uvažovania a konania. Keď som raz historik, dívam sa na svet úplne inou optikou, nie som len „zberateľom“ faktov, vyrvaných zo svojho kontextu ale moje vzdelanie sa aktívne prejavuje i v spoločenských postojoch a každodennom živote, stáva sa mojou súčasťou.

Keď som fyzik, som i historikom, keď som matematik, musím byť i historikom, keď som literárny kritik, musím ovládať dejiny literatúry, pretože každá veda je v zásade historickou vedou. Jedine cez dejiny totiž vnímame dynamickosť každého odvetvia. I písmo má svoju históriu. Nevrátime sa predsa ku karolínskej miniskule (ktorú Comenia Script napodobňuje) len zato, že je to pre nás jednoduchšie. Nemôžeme sa odrezať, izolovať od minulosti, musíme zachovať určitú kontinuitu, naučiť deti to staré, než sa rozhodnú sami pre nové. Viem, že i písanie deti často „bolí“ a trápia sa s ním, tak ako s celým vzdelávaním, ale každý existencialista by so mnou určite súhlasil, že sebavytváranie sa uskutočňuje predovšetkým cez bolesť a prekážky. Verím, že pri troche snahy a vôle je klasické spojité písmo svojou obtiažnosťou primerané a zvládnuteľné pre každého – i keď zdanlivo nepraktické a neužitočné.

Majme sa ale na pozore, aby toto utilitaristické šialenstvo napokon neskončilo i vytvorením nového jazyka, po vzore newspeaku, pred ktorým nás varoval Orwell v 1984, kde dochádzalo zámerne k vypúšťaniu ton slov a významov z reči, v duchu zjednodušovania a uľahčovania života. Skutočným zámerom však bolo obmedzenie schopnosti kritického myslenia. 


Klimeux 

---

[1] http://cs.wikipedia.org/wiki/Comenia_Script