O umieraní alebo úvahy na matfyze
"Uvedomovanie si reality" ako dívanie sa
na realitu?
Nosným pilierom
spomínaného článku je myšlienka, že kvalitný a plnohodnotný život môže človek
prežiť jedine zmyslovo bezprostredným a permanentným vnímaním prítomnosti a
každý, hoc i chvíľkový myšlienkový úskok do hlbín vlastnej duše predstavuje
vlastne stav nežitia - teda smrti.
Autor opiera
svoju ideu o citát V. Kužela: "Vždyť tím, že si
uvědomujeme jakýkoli svůj duševní prožitek, zakládáme tím teprve jeho vlastní
skutečné poznání. Něco slyšet, a třeba i pochopit, nedává ještě jistotu
poznání. Dokážeme-li však udržet pocitové a intelektuální souvislosti toho, co
jsme pochopili, pak dosahujeme jakési výsledné skutečnosti, která se ve vědomí
již registruje a můžeme ji a její analogie později evokovat."
Ja v danom výroku vnímam vyjadrenie potreby uvažovania v
súvislostiach a udržania daných súvislostí v mysli pre skutočné poznanie, ktoré
nie je synonymom prostého empirického zážitku ale vyžaduje si jeho následnú
rozumovú analýzu, rovnako tak i emocionálne "podfarbenie". Až vtedy
ho môžeme označiť za súčasť nášho poznania - a keďže človek je vytváraný svojím
poznaním, tak i za súčasť nás samých. Takto de facto funguje sebatvorba. Autor článku si však, bez ohľadu na kontext, vybral iba
slovo "pocitové". A teda stavia ako základ skutočného života
emocionálne, ba niekedy len zmyslové prežívanie každého momentu prítomnosti a
zavrhuje rozumovú stránku veci. Pritom neberie v úvahu, že "duševný prežitok"
spomenutý v citáte, sa môže u jednotlivca kľudne odohrávať i pri čítaní
Matematickej analýzy profesora Jarníka... Zážitok alebo prežitok môže spočívať
tak v skúsenosti plynúcej z nášho okolia ako i z čítania knihy. V citáte V.
Kužela vidím jednoducho snahu vysvetliť, ako vedome a cielene vyvolať odraz
konkrétnej skúsenosti v našom vedomí.
Dva
prípady nežitia
Príkladom človeka, ktorý sa tým neriadi a ignoruje hlbšie
poznanie, je v prípade styku s realitou tzv. "cvakač" (môj terminus
technicus :D) - rozumej typ dovolenkára, ktorý fotí všetko, čo zbadá a domov si
prináša pravidelne okolo 5 miliónov fotiek, bez toho, že by tušil, čo sa mu
podarilo zvečniť. A tak namiesto evokovania spomienok, plnia jeho fotky v
budúcnosti funkciu čistiaceho prostriedku na návštevy... Druhým typom,
týkajúcim sa naopak poznania sprostredkovaného, teda prečítaného, je tzv.
bifľoš, resp. šprt - osobnostný typ, u ktorého netrpia ani tak návštevy ako
skôr jeho charakter, na ktorom sa rýchlokvasené a "priechodné"
vzdelanie podpíše najvýraznejšie.
Ako jeden, tak i druhý menovaný typ človeka, možno v
istom zmysle označiť za mŕtvoly, pretože neuskutočňujú ozajstné a úplné
poznanie. Podľa interpretácie autora článku však možno "cvakača"
označiť za ideálny typ človeka žijúceho prítomnosťou a naopak bifľoša, avšak
rovnako tak i všetkých ostatných knihomolov a učencov za zombíkov.
Carpe
diem
V zásade sa nečudujem takémuto chápaniu plnohodnotného
života, v súlade s logikou postmodernej metamorfózy hesla "Carpe
diem" alebo známym letným hitom "Žijeme len raz - práve tu a práve
teraz", ktoré je tak blízke väčšine ľudí. Ale stotožniť sa s ním nemôžem a
nedokážem. V uvedenom článku je na podobnom princípe založené
"uvedomovanie si reality", ako najpodstatnejší princíp, ktorým sa
treba v živote riadiť. René Descartes, by sa asi zhrozil nad dezinterpretáciou
svojho slávneho výroku "Myslím, teda som" na "Dívam sa, čuchám,
počúvam, ohmatávam a ochutnávam, teda som", ako uvádza môj spolužiak.
Zamieňa totiž racionalistický pojem "myslieť" = používať rozum,
uvedomovať si, s pojmom "myseľ" = vedomie. Preto napokon formuluje
myšlienku, že človek je tam, kde je jeho myseľ, a teda aby žil, musí neustále
udržiavať prúd svojho vedomia sústredený iba na vonkajší svet. Iba takto vraj
dostáva život zmysel. Podľa mňa ho však takto stráca. Život je už tak sám o
sebe dosť zvláštny či skôr nepochopený a jeho prežitie spôsobom "Prišiel
som, videl som, zomrel som" iba ešte viac podtrhuje jeho absurdnosť a
tragikomickosť, než že by mu udeľovalo nejaký význam.
"Uvedomovanie
si reality" ako dívanie sa a pochopenie reality
Takéto poznanie, ak ho vôbec možno poznaním označiť, sa
odohráva na úrovni malého dieťaťa alebo batoľaťa, ktoré do seba hltavo
vstrebáva všetky dojmy z okolitého sveta a i najbanálnejšia udalosť je pre neho
nová a fascinujúca. Je to poznanie zvieracie. Napríklad pes je veľmi všímavé
zviera a pokiaľ nespí, je neustále v strehu a pripravený reagovať na sebamenší
podnet. Nedokáže ale dávať veciam a javom význam, nedokáže ich pomenovať,
neuvedomuje si ich úlohu v širšom kontexte javov, nechápe súvislosti a miesto,
aké vec zaujíma v okolitom svete, z čoho vyplýva, že si nedokáže uvedomovať vec
ani jednotlivo, vytrhnute z konkrétnej reality, aby mohol abstrahovať jej
vlastnosti a zobecniť ich, ďalej nachádzať podobnosti medzi jednotlivými
vlastnosťami vecí a na základe toho ich kategorizovať a dávať im významy,
vytvárať pojmy. Nič z toho pes nedokáže. Nie preto, že neovláda reč, proste mu
chýba abstraktné myslenie.
Na druhú stranu, netvrdím ani, že zmysel života spočíva v
utápaní sa v abstrakciách. Konkrétne dojmy človek na základe rozumu spracúva a
dochádza u neho k abstrakcii, následne ale musí skúmaný jav, násilne rozumom
vytrhnutý zo zmyslovej skutočnosti zasadiť späť do reality a skúmať vo všetkých
možných súvislostiach. Takto sa stáva poznanie konkrétnym a taktiež kompletným.
Ako už ale bolo spomínané, je nevyhnutné použiť rozumové schopnosti, a teda sa
dočasne takpovediac odpojiť od reality aby nám bolo umožnené ponoriť sa do
najhlbších hlbín duševných dimenzií, i za cenu, že si zrovna vtedy neuvedomíme,
že sedíme v električke medzi Újezdem a Malostranským náměstím. Samotné
uvedomovanie si tohto faktu je nám však málo platné, keď nerozumieme pojmom
električka, ulica, námestie, cesta... Ba dokonca, keďže sme neustále iba v
prítomnosti, nedokážeme si ani uvedomovať plynutie času a cesta električkou sa
nám tak javí iba ako nekonečný sled za sebou plynúcich okamihov, s absenciou
akéhokoľvek cieľu.
Veda
len pre vyvolených alebo vitajte v dobe temna!
S použitím takéhoto druhu "poznania" by človek
nikdy neopustil teplo svojej jaskyne, ba neobťažoval by sa ani zliezť zo
stromu, s výnimkou ukojenia svojej bezprostrednej tužby po jedle či súloži.
K niečomu podobnému však dospel i náš autor, preto hovorí:
znalosti a veda majú význam pre spoločnosť a preto nechajme toto utápanie sa v
myšlienkach, toto "nežitie" pár vyvoleným jedincom, ktorí sa
"obetujú" pre blaho celku. My ostatní, ako tupá masa, zízajme na
slečnu pri pokladni a na farbu steny za ňou, ktorú sme videli už tisíc krát a
ktorá má pre náš osobnostný rozvoj nepredstaviteľnú dôležitosť.
Ja tvrdím, že udržanie určitej kontinuity poznania a jeho
celistvosti v čo najväčšej šírke, je pre ľudstvo ako druh nevyhnutné a aby sa
spoločnosť posúvala vpred je potrebné docieliť, že celý tento komplexný súhrn
znalostí a vedomostí bude rozšírený medzi čo najširší okruh ľudí. Preto je
treba zabezpečiť, aby sa vzdelanie dostalo ku každému, nie naopak, aby bolo
redukované na "trest" pre niekoľkých jedincov.
Miesto záveru si dovolím otázku na autora (ktorá v tomto
prípade zrejme zostane nezodpovedaná). Akú dlhú "kómu", rozumej
"odpojenie od siete" bolo potrebné podstúpiť na napísanie tvojho
článku? ;)
Klimeux
:D
OdpovedaťOdstrániťPodľa tvojho spolužiaka som asi živá mŕtvola čo občas precitne. Pravdu povediac desí ma predstava že by som žil iba v prítomnosti - fakt neviem ako by som vtedy vôbec vydržal cestu električkou a to už nehovorím o pracovnej dobe v archíve...
V každom prípade tvoj spolužiak zrejme skvele vystihol dnešnú populárnu "filozofiu" života ako si vlastne aj napísal "žijeme len raz práve tu a práve teraz". Dnešné masy asi fakt uvažujú spôsobom v zmysle hitu Davida Guettu "Play hard" a elity to schvaľujú: musím veľa veľa pracovať(aj keď to nenávidím) aby som mal veľa veľa peniaze a mohol sa veľa veľa zabávať, na iné veci je život príliš krátky... Postmoderné otroctvo>>chlieb a hry>>otroctvo
Tým ale nechcem z voleja znižovať hodnotu názoru tvojho spolužiaka - možno to celé myslel inak, hlbšie
Teraz si to trafil riadne :D Mal by si v tomto zmysle napísať niečo ako "1 deň Ivana Denisoviča", akurát že dejovo zasadené do postmodernizmu.
OdstrániťHej iste, ani ja nechcem znižovať hodnotu jeho názoru, on to myslel určite hlbšie a z presvedčenia, čo je cenné ale nemení to nič na fakte, že je to písané skrze ideologické okuliare.
Tie má ale vlastne nasadené každý z nás - ale až v momente, keď si to uvedomíme a priznáme, môžeme si ich dať z nosa dole.