Múr nárekov

Stekajúc po kraji Pražskej ulice
hnaní silou koní Marcelových
neprístupní, úprimní jak Unicef
na pruhovaných dresoch Barcelony
my spolu v jednom aute sedeli sme
a každý svedkom bol si svojej vlastnej trýzne

A každý sám si niesol svoje trpkosti
dúfal že ich rozrieši hlas génia
a snažil sa všemožne z témy premostiť
či pridať hlasitosť masmédia

V tej chvíli hocčo povedať by bolo faux pas...
z rádia sa ozývala kázeň normalizačného popa
čo stále spieval že nevie byť sám

V meste samoty a v meste ostrých hrán
ja našiel som to čo som hladal ďaleko -
popísaný, špinavý múr nárekov

Nasiaknutý slzami a hnevom
plný strachov, plný prosieb mesta
k bohu ktorý miluje a trestá
z brehov Dunaja až ku dvom levom

Preplnený túžbami a vzdorom
uplakaným, clivým aerosólom
sprejom tichých požiadaviek mesta
k bohu ktorý miloval a prestal

A satisfakciou mi je snáď v tejto chvíli
pri pohlade na zuboženosť steny
že ma k nej doteraz nepostavili
a že sám nie som aspoň v osamení


Klimeux