Vzdelanie - prostriedok či cieľ?

K napísaniu tohto článku ma viedla nedeľňajšia diskusia ministrov školstva (súčasného i bývalých) na tému celkového stavu školstva na Slovensku a spôsobov riešenia katastrofálnej situácie, z roka na rok neudržateľnejšej.

V nasledujúcich riadkoch by som chcel aspoň v krátkosti zhrnúť najzásadnejšie problémy v danej oblasti, tak ako ich vnímam ja.

Potemkinovské dediny

V prvom rade je potrebné upozorniť na každým rokom vzrastajúcu tendenciu škôl poskytovať takpovediac "oficiálne vzdelanie". Tento problém vyvstáva predovšetkým zo zvyšujúcej sa miery centralizácie školstva, či už na úrovni štátnej alebo európskej či medzinárodnej, na základe ktorej je prostredníctvom rôznych nariadení, smerníc či medzinárodných testovaní žiactva a študentstva, následne na základe osnov, do ktorých sa premietajú požiadavky týchto európskych a iných orgánov, vytváraný systém vzdelávania, nápadne sa podobajúci na potemkinovské dediny. V čom? Pod tlakom byrokracie a úradníkov vzdialených tisíce kilometrov, ktorí si, aby vykázali určitú činnosť, vymýšľajú nenormálne a nesplniteľné požiadavky na školy, učiteľov i žiakov, vzniká systém, uprednostňujúci zdanie vzdelania pred skutočnými vedomosťami... "Rada by som túto látku s vami prebrala ale tlačia ma osnovy, ktoré na starý Rím vyčleňujú iba 2 vyučovacie hodiny", "na maturitu budete potrebovať hlavne toto vedieť" - to sú typické ukážky viet pedagógov, ktorí sú dohnaní až k takému zúfalstvu, že vyučujú len to, čo žiaci potrebujú vedieť, aby uspeli v rôznych "životne dôležitých" testoch počnúc monitorom a končiac maturitou. Sami teda ukazujú študentom obraz vzdelania, ktoré je len prostriedkom a nie cieľom. Vzdelanie je potrebné len ako forma súťaže, aby sme sa čo najlepšie umiestnili v medzinárodnom rebríčku a ukázali svetu, akí sme vzdelaní. Je len spôsobom boja medzi školami, o zvyšovanie prestíže alebo zabezpečenie finančných prostriedkov z rozpočtu. Je len fraškou s dopredu nacvičenými odpoveďami u maturity, ktorú musia urobiť všetci. Žiak nie je výsledkom, nie je pracne vyformovanou vzdelanou bytosťou, nie je zapáleným plameňom, je len prostriedkom, džbánom, do ktorého je potrebné naliať určité množstvo dopredu vybraných "priechodných" informácií z ucha do ucha, ktoré ale po určitú krátku dobu musí v sebe udržať, aby čo najlepšie dopadol v testovaní. On musí pôsobiť ako vzdelaný, musí urobiť dojem na EU. Podobne ako keď Stalin vozil západných intelektuálov na parníku po úžasnom ZSSR. To je stalinizmus v praxi - vytváranie zdania, ilúzie, PR. Už i ten detský mozog musí vnímať teatrálnosť a nezmyselnosť tejto frašky, nazývanej vzdelaním, ktorej sa musí účastniť 9 - 19 rokov. Nemožno sa teda čudovať že k nemu pristupuje s odporom a nenávisťou.

"Kúpim - predám"

Odpor ku škole a získavaniu vedomostí sa prejavuje v absencii samostatného štúdia. Školu žiak navštevuje iba z donútenia, neučí sa, v najlepšom prípade študuje len aby si zabezpečil v budúcnosti určitý prospech alebo výhodu oproti ostatným - konkurentom na trhu práce. A tu sa opäť prejavuje jeho zažitá predstava (ktorú mu v škole vnútili sami učitelia), že vzdelanie je len prostriedkom - prostriedkom na jeho ceste životom, kde sa musí tvrdo prebíjať a dobré študijné výsledky mu môžu zabezpečiť lepšiu východziu pozíciu.

Vzdelanie je predsa tovar, ako vyhlasoval toho času člen SAS, Kollár. Môžem kúpiť, nemusím. Je to určitá investícia, ktorá by sa človeku mala mnohonásobne vrátiť. Je to ako nákup cenných papierov na burze, do ktorých investujem s vedomím, že sa mi neskôr ich predaj vyplatí. Taktiež si vyberám a študujem len to vhodné, zvyšok je zbytočný, pretože etnológia ani enviromentalistika mi asi živobytie nezabezpečia. Výsledkom je teda značne okresané, čiastkové a účelové štúdium odborov, ktoré "majú budúcnosť" ako i štúdium neatraktívnych odborov, kam sa poväčšine prihlásia iba tí, ktorých inde nevzali, pričom pre danú vednú disciplínu nemajú ani trochu nadšenia.

Nedeľná diskusia ministrov sa niesla presne v duchu "motivácie" študentov, zlepšovaním príležitostí na trhu práce, možností na uplatnenie absolventov - teda "čo z toho budú mať". Na jednu stranu chápem, že materiálne podmienky spoločnosti dosť limitujú možnosti slobodného výberu povolania a slobodného štúdia, avšak vzdelanie samo o sebe nie je len vecou škôl ale predovšetkým vecou sebarozvoja. A k tomu by mala škola viesť žiakov už od detstva.

Keď už chceme vzdelanie silou mocou nazývať ekonomickými termínmi ako pán Kollár, nemôžeme predsa tvrdiť, že vzdelanie je tovar. Vzdelanie je predovšetkým dar. Je to dar, ktorý so sebou nesie zároveň veľkú zodpovednosť. Je to dar ľudstva ľuďom, vyjadrujúci kontinuitu ľudského ducha v jeho celistvosti a nie prostriedok výmeny v trhovom hospodárstve.

A opäť raz ekonomika...

Keďže tržný systém deformuje hodnotu vzdelania a vytvára pre ľud materiálne podmienky nezlučiteľné s potrebou kvalitného vzdelania, dostávame sa opäť k najhlbším, systémovým príčinám zlyhávania školstva a bolo by teda rozumné "poohliadnuť sa" po voľačom inom.

Žiaci sú od ranného detstva ku vzdelaniu motivovaní iba skrze prospech, dospelí - pracujúci zasa nemajú popri 3-zmennej práci vo fabrike čas ani chuť k akejkoľvek náročnejšej duševnej činnosti. Pomaly sa tak meníme na masu nevzdelaných a čo je horšie, nevzdelateľných ignorantov, ktorým je akékoľvek poznanie rovnako ľahostajné ako vlastná budúcnosť.

Jediná rozumná cesta, ktorou sa možno vydať a ktorá by mohla reálne nahradiť logiku "učím sa, aby som sa uživil", je vytvorenie takého prostredia a podmienok spoločnosti, kde bude mať každý zabezpečené základné ľudské potreby ako i na ne nadväzujúce potreby kultúrneho a spoločenského vyžitia (kam patrí i vzdelávanie) bez toho, že by sa nejakým spôsobom musel o nich zasadiť alebo si ich vybojovať. Práca by tak už neslúžila ako prostriedok obživy ale ako sebarozvoj, z čoho plynie, že i vzdelanie by sa mohlo odprostiť od utilitarizmu.

Hneď prvý argument proti mne vznesený by však znel takto: ľudia nebudú motivovaní k štúdiu, dôjde k degenerácii a úpadku vzdelanosti, pretože nebude potrebná a jediné čo docielime, bude všeobecné flákačstvo, flink či zahálka. To je však argument prameniaci opäť iba z vlastnej obmedzenosti a hodnotenia sveta skrz vlastnú skúsenosť, ktorá nepochádza z "ľudskej prirodzenosti" ale je len výsledkom určitých vžitých socio-kultúrnych regulatívov, ktoré po celý život formovali daného jedinca. Keďže vždy a všade vo všetkom hľadal iba prospech a videl to i u druhých, považuje za prirodzené, že vzdelanie musí byť taktiež podriadené kritériu užitočnosti. Ak by sme sa ale naozaj chceli odvolávať na "prirodzenosť" (to slovo fakt nemám rád), budeme skúmať malé deti - a nepoznám žiadneho tvora, ktorý by viac bažil po vedomostiach ako je dieťa, ktoré dospelých neustále zahŕňa otázkami typu: "a prečo?", ktorých účelom zaručene nie je ani zisk ani tituly...

Židia a vzdelanie

Ak sa snažíme obhájiť koncepciu materiálnej "motivácie ku vzdelaniu", akoby sme jedným dychom dodávali, že vzdelávať sa chce len ten, kto je chudobný alebo ambiciózny, túžiaci po spoločenskom uznaní. Bohatý sa nepotrebuje učiť, lebo je materiálne zaistený a môže teda veselo začať hniť vo svojom prepychu. Toto vulgárne a pohŕdavé ponímanie vzdelania je typické pre kultúrne zaostalé agrárne krajiny ako je i Slovensko, ktoré sa vyznačujú celkovou neúctou voči nemu. Dokonalým príkladom národa, ktorý dokáže ku vedomostiam pristupovať odlišne a ktorý by bolo rozumné si v danom prípade zobrať za vzor sú Židia. U nás známi predovšetkým len ako "tí, ktorým sa nechce pracovať". Avšak pre nás je dôležité si uvedomiť, že sú to práve oni, ktorým sa najlepšie podarilo odlúčiť pojmy vzdelanie a práca (rozumej obživa). Žid pracuje hocakým výnosným spôsobom, pričom túto činnosť nepovažuje za náplň svojho života. Vykonáva ju, len aby sa čo najviac materiálne zabezpečil a nemusel viac pracovať (vytvára si taký socializmus sám pre seba), aby sa následne mohol venovať svojej životnej vášni a duševnej práci - štúdiu Zákona. Často prenechá obchod svojej žene, len aby sa mohol zahĺbiť do čítania Tóry či Talmudu. Nejde však iba o prosté mechanické čítanie ako to robili kedysi staré mamy s modlitebnou knižkou alebo ako to robia Turci s Koránom, ktorému vlastne, keďže je v arabčine, vôbec nerozumejú. Starý zákon nie je len náboženskou príručkou pre jednoduchých ľudí. Je to zložitý, miestami sám sebe odporujúci, viacznačný text o histórii, etike ako aj o vývoji vzťahu Boha a človeka, ktorý i bohatosťou jazyka ďaleko presahuje texty iné (samozrejme iba v hebrejčine). Predovšetkým však umožňuje rozličné interpretácie, a teda môže byť predmetom celoživotného štúdia. Pre nás teraz nie je ani tak podstatný jeho náboženský obsah ako skôr určité kultúrne prostredie, ktoré vďaka nemu vzniklo v menej fundamentálnych židovských spoločenstvách, chovajúce nesmiernu úctu ku vzdelaniu ako takému, v najširšom slova zmysle. Žid neštuduje aby bol bohatý. Žid študuje, keď je bohatý - teda má dostatok času, aby sa vzdelaniu venoval.

Dva problémy základných škôl

Ako sme už spomínali, každé dieťa je vo svojej podstate lačné po poznaní. Túto vášeň v nich zabíja prvý krát škola ako inštitucionalizovaná forma vzdelania. Vidím dva najzákladnejšie problémy v systéme výučby základných škôl.

1) Zahlcujú žiakov vedomosťami neprimeranými úrovni ich psychického vývinu (to sa týka i škôl stredných) a odbornými pojmami, ktoré nikde nie sú vysvetlené (to sa týka i škôl vysokých). Dôsledkom toho je, že žiak iba nekriticky prevezme a vstrebá danú látku - teda sa učivo, ľudovo povedané, nabiflí. Ako typický príklad uvediem prírodopis, ktorý už na základnej škole pomaly dosahoval úroveň stredoškoškolského. Načo má žiak vedieť aký živočích má rebríčkovú nervovú sústavu, keď si vôbec nedokáže v praxi predstaviť, čo vlastne nervová sústava predstavuje a často nepozná snáď ani toho živočícha, keďže trávi hodiny prírodovedy v lavici miesto v lese?

2) Učiteľ na základnej škole musí byť predovšetkým dobrý pedagóg a psychológ, bez ohľadu na jeho odborné znalosti, ktoré hrajú čisto druhoradý význam. Keď si sadnem na jeden večer k matematike základnej školy, môžem ju zajtra učiť. Avšak dobrým psychológom sa asi za jeden deň nestanem. Náš systém bohužiaľ viac lpí na dostatočných vedomostiach vychádzajúcich učiteľov, na úkor ich komunikačných a ľudských vlastností, ktorými by si pritiahli záujem dieťaťa. Takto odborne podkutí ľudia už možno často ani nedokážu vysvetliť deťom látku polopate, tak aby jej pochopili.

Keď si môj otec spomína na učiteľov, hovorí často o obyčajných prostých ľuďoch, ktorí si možno urobili nejaké pedagogické minimum. To však naprosto stačí, ak človek disponuje schopnosťou pritiahnuť pozornosť toho malého človiečika k poznaniu, vyvolať v ňom zvedavosť, ktorá ho núti, aby sám pokračoval a skúmal. 


Klimeux