Morálka hrdinov

V rámci návratu k starším témam a ich doplneniu o nové myšlienky a postrehy, nemožno obísť ani tému morálky, o ktorej som na tejto stránke už zverejnil zopár príspevkov v minulosti. Ako starého relativistu ma daná tématika zaujíma a neustále prichádzam na ďalšie a ďalšie postrehy, ktoré ma nútia dať ich na papier (alebo aspoň na blog :))

V dnešnom článku sa chcem zamerať na hrdinstvo, ako vrcholný a závideniahodný prejav morálneho konania.

Už od ranného veku sme obklopení určitou "klímou" morálnosti, hrdinskosti, čestnosti a spravodlivosti, počnúc statočnými junákmi z rozprávok, cez hrdinské eposy, akčné thrillery až po vládne programy boja proti korupcii... V procese dospievania sme však postupne konfrontovaní s tvrdou realitou každodenného prežívania a potrebou niečo pre seba "urvať", za ktorú najprv odsudzujeme svojich rodičov a neskôr svoje deti za to, že opakujú naše chyby (naivitu).

Kde je problém? Prečo sú ľudia takí zlí, prečo berú úplatky, prečo im vždy ide o svoj prospech? Nestačilo by jednoducho vymeniť osoby na dôležitých štátnych postoch a dosadiť tam tých spravodlivých? Na podobné otázky si snaží odpovedať každý deň mnoho z nás...

Filantrop - individualista

Poviete si, čo je zlé na výchove k morálnosti? O čom tu chcem písať?

Morálka je vec užitočná. Je užitočná pre deti, pretože im umožní získať základné poznatky o tom, ako sa majú správať a existovať medzi ostatnými. Je to z núdze cnosť, pretože ešte nedokážu chápať zložitosť spoločenských vzťahov okolo seba a etika im poslúži ako určitý základ - zjednodušenie. Ak im to však neskôr rodičia nevysvetlia inak, stretnú sa v reálnom živote so situáciami, ktoré sa úplne vymykajú logike obmedzeného škatulkovania na morálne a nemorálne.

Utužovanie falošných a vnútených predstáv o morálke sa netýka len detí a rozprávok, stretnúť sa s ním môžeme aj vo vysokoškolských odborných textoch renomovaných autorov, kde sa na jednu stranu dozviete že, "na odstránenie príčin korupcie je nevyhnutná duchovná revolúcia", "na prvom mieste v deformovanom rebríčku hodnôt je osobný prospech, bohatstvo, túžba rýchlo získať majetok" a zároveň sa dočítate o potrebe skvalitnenia podnikateľského prostredia... Spoločnosť, ktorej základným stavebným kameňom je individualizmus predsa nemôže chcieť od ľudí, aby jednali v záujme všetkých. Spoločnosť, ktorá "legalizuje" sebectvo a zisk nemôže žiadať, aby konanie jej občanov bolo motivované láskou a humanitou. Takéto klamlivé predstavy môžu slúžiť jedinému cieľu - hľadaniu chýb v jednotlivcoch a nie v samotnom systéme ako celku.

Korupcia

Otázka podplácania, protekcie a klientelizmu je jedným z najzjavnejších problémov týkajúcich sa morálky.

My všetci, nepodplatiteľní hrdinovia sa čudujeme, prečo už niekto spravodlivý neurobí s korupciou konečne poriadok.

Po ťažkom vnútornom boji, sebapoznávaní a priznaní si krutej, nelichotivej pravdy som dospel k záveru, že ja sám by som úplatok prijal. Nemôžem hovoriť za druhých, ale domnievam sa, že až na pár výnimiek je nepodplatiteľnosť ctnosťou všetkých až do chvíle, kým im niekto neponúkne príjemne znejúcu sumu :P závisí to len od jej výšky. (Existujú určite i výnimky, tie však v tomto prípade neoznačujem za svetlé, pretože nech už sú motivovaní vo svojej neúplatnosti čímkoľvek, jednajú neprirodzene, podľa nanútených vzorcov správania, opájajúc sa možno niekde v skryte duše svojím "hrdinstvom". Motív je vždy dôležitý - aj dobrý čin môže byť vykonaný na základe zavrhnutiahodnej pohnútky - príklad: vrátim nájdenú vec, pretože je mi jasné, ako sa asi cíti chudák majiteľ, ktorý ju stratil alebo ju vrátim, aby som sa mohol chváliť pred známymi svojou poctivosťou - to už si ju môžem radšej rovno nechať.)

V prípade korupcie neškodím žiadnej konkrétnej osobe - ponúkam odmenu za určité protiplnenie alebo službu. Obaja získavame. To, že v konečnom dôsledku porušujem verejný záujem je jednotlivcovi príliš vzdialené na to, aby chápal možný dopad svojho činu, pretože neexistuje jasná súvislosť medzi konaním a následkom, ktorú by mohol vnímať.

Ľuďom sa naozaj jedná hlavne o osobný prospech. Je to však znakom deformovaného rebríčku hodnôt? Núti ich k tomu predsa pud sebazáchovy. Deformovaná je naopak naša spoločnosť, ktorá sa odcudzila jednotlivcovi, predstavujúcemu iba anonymného štatistu a núti ho teraz akousi morálkou, aby poprel svoju prirodzenosť a konal v jej záujme, bez toho, že by takéto konanie bolo v jeho prospech - teda v jeho záujme. Logicky dôjdeme k záveru, že korupcia a klientelizmus sú prirodzenými javmi v medziľudských vzťahoch, ktorými si ľudia hľadajú k sebe cestu a vytvárajú si určité vzájomne solidárne spoločenstvo, alternatívne k štátnej spoločnosti ("mafiu") - pochopiteľne štátom kriminalizované. Korupcia je dôsledkom vzniku štátu.

To neznamená, že k nej vyzývam, len tvrdím, že ak s ňou chceme bojovať, musíme zmeniť systém (obmedziť príležitosti, kedy by k nej mohlo vôbec dôjsť) a nie sprísniť tresty a posilňovať udavačstvo.

Vo vyššie citovanej knihe sa dozvedáme o úspešnom boji s korupciou v Aténach. Príčin vidím niekoľko - z nich najdôležitejšie sú dve:

1) Sudcovia netušili o ktorom prípade budú rozhodovať až do chvíle vstupu do súdneho dvora, čo znižuje možnosť ich podplatenia.

2) Demokracia "v malom", kde sa občania navzájom poznajú vylučuje páchanie akejkoľvek kriminality.

Odvrátená strana hrdinstva alebo Obrana zbabelcova

Hrdina je človek, ktorý vďaka sile svojej morálky nedbá na svoj prospech, riskuje život a je ochotný obetovať sa pre druhých. Ja však tvrdím, že takýto človek koná v rozpore s pudom sebazáchovy, čo predstavuje neúctu voči vlastnému životu. Ak nemá úctu k sebe, ako môže mať úctu k druhým? Avšak keby nemal rád druhých ľudí, prečo by sa pre nich teda obetoval? Tu na scénu opäť nastupuje motív. Čo vnútorne ženie vpred údajného hrdinu v jeho hrdinskosti? Je to skutočne láska k druhým alebo skôr určité nadprirodzené uctievanie samého seba či ego maniactvo? Je taký človek ozajstným hrdinom alebo len tým, kto zo svojho heroizmu vytvára fetiš?

Otázka hrdinstva je prinajmenšom zložitá, naproti tomu o anti-hrdinoch máme všetci predstavu jasnú... Ak o niekom vyjde na povrch, že je vedený v zväzkoch Štb, jeho ďalšie fungovanie v spoločnosti je značne ohrozené. Všetci hrdinovia-moralisti, doteraz skrytí vo svojich dierach v obave, aby sa náhodou nedostali do styku s reálnym životom, vychádzajú von a ukazujú prstom, žiadajúc utratenie toho vinníka! Previnil sa, treba ho potrestať! Je vinný tým, že v tej dobe žil a chcel prežiť! Mal sa nechať umlátiť políciou alebo utiecť ako iní "hrdinovia" :P

Konfident alebo kolaborant je väčšinou človek dohnaný do úzkych, ktorý v záujme zachovania pokojného života pre seba a svoju rodinu obetuje slobodu režimu a určitým spôsobom sa mu zaviaže. Má vari niekto právo tvrdiť, že konať pre dobro svojej rodiny je nečestné? V istom zmysle nakoniec kolaborujeme s režimom aj dnes. Aký je v tom rozdiel?

Dôležité je však odlišovať prípady, kedy daný spolupracovník koná nadprácu, aby si zaistil lepšie postavenie, pričom priamo uškodí druhému (udá ho, napríklad).

Znakom totalitného režimu je podporovanie udavačstva, ktorým dnes bytostne pohŕdame a "upaľujeme na hranici" bez milosti každého práskača, informátora či agenta, neuvedomujúc si, že rovnako i dnešný právny systém nás k udavačstvu výslovne núti. Oznámiť trestný čin, o ktorom sa občan dozvie, je jeho povinnosťou, bez ohľadu na to, či tým niekomu spôsobí ujmu. Rozvracanie socialistického zriadenia bolo v minulosti trestným činom, rovnako ako sú ním dnes trestné činy proti republike. Tak ako tak, je každý človek zákonom nútený stať sa bonzákom. Udať ostatných môže aj sám člen určitého protištátneho zoskupenia, pričom sa v dôsledku účinnej ľútosti stane beztrestným (akoby bol nasadeným agentom).

K napísaniu tohto článku ma v prvom rade priviedol príklad nášho vyučujúceho, ktorý na polícii oznámil prijatie úplatku druhým človekom, neváhal sa nám pochváliť tým, že ho dostal do väzenia a svoje udavačstvo prezentovať ako najväčšie hrdinstvo.

Hranica medzi hrdinom a lumpom býva často tenká, občas sa môže aj úplne stratiť...

Kto v konečnom dôsledku spôsobil viac zlého? Bezvýznamný človek, ktorý to pred 30 rokmi podpísal a nikomu neublížil alebo hrdinný odbojár či atentátnik, ktorého činnosť spôsobila vypálenie dvoch dedín? Ten, zbabelec, čo za vojny vyhnal utečenca od svojich dverí, lebo nechcel riskovať životy svojich blízkych alebo ten, kto ho ukryl a následne postrieľali celú jeho rodinu?

"Úbohá je krajina, ktorá nemá hrdinov!"

"Úbohá je krajina, ktorá potrebuje hrdinov...", odvetil zbabelec Galilei.


Klimeux 

Použitá literatúra:
BALÁŽ, P. - JALČ, A. Spoločensko-právna ochrana pred korupciou. Bratislava : Veda, 2006, 199 s.

Trochu etiky na záver... :)


 

Ako byť PUNK

Punkový manuál - Príručka mladého punkáča

Chaos - nechaos

Ak ste práve naťukali do vášho vyhľadávača výrazy "punk", "čo je punk" alebo "ako byť punk", je dosť možné, že ste sa vďaka tomu ocitli na tejto stránke...

Hneď úvodom mám pre vás dobrú i zlú správu. Tá dobrá je, že sa o chvíľu dozviete ako byť punk. Tá zlá, že nie ste punk a ani z vás punk zrejme nikdy nebude. Dôkazom toho je, že čítate tento článok :)

Nič vám nepomôže ani to, že ste ho rýchlo vypli :P ..ak ste naozaj punk, tak ho už teraz dočítate do konca a dozviete sa, že nie ste punk.

Aby ste zistili ako ním byť, treba si v prvom rade ujasniť, čo punk vlastne je.

Koňýk hovorí, že punk je ako zelenina a má pravdu. Aká je zelenina? Veľká, malá, dlhá, zelená, žltá... rovnako je to i s punkom. Neexistuje žiadna ucelená definícia punku. Zisti si nejaké nepísané pravidlá punku, spíš ich do poučky a vzápätí to už nebude punk. Práve určitá neviazanosť, spontánnosť a nepísanosť robí totiž z punku punk... Avšak teraz už to s punkom nemá nič spoločné. Stačí tieto hlavné znaky napísať alebo dokonca len vysloviť a celé čaro je hneď preč. Punk nám kdesi uletí, ako v roku 1977 a my ho potom budeme darmo naháňať. Vždy sa vyskytne tam, kde nie je a kde je, tam bude chýbať. Je to akoby ste sa chceli zmocniť vzduchovej bubliny, ktorá sa presunie, akonáhle si myslíte, že ste ju chytili.

Prirovnanie ku vzduchovej bubline je vlastne viac ako výstižné. Punk je totiž, rovnako ako ona, iba akýmsi prázdnom alebo opakom toho, čím je obklopený (pozrime sa na ľudí okolo seba a na ich hlúpe, stádovité správanie a všetok komformizmus, čo nás dennodenne zväzuje - to nemá s punkom nič spoločné). Dalo by sa teda povedať, že je opozitom "nepunku". Takže stačí, ak ho zadefinujeme negatívne - vymenujeme, čo všetko nie je punk a tým zistíme, čo punk je. Pri takomto postupe by sme ale museli nakoniec vymenovať úplne všetko a dôjsť k záveru, že punk je všetko okrem všetkého, čo ale samozrejme punk vôbec nie je, keďže sme to napísali a on zase uletel :)

Napokon teda prídeme k záveru, že punk je jeden veľký paradox a chaos, čo ale v skutočnosti nie je.

Punk není mrkev

Punk môžeme vnímať iba ako hudobný štýl, ako určitý jednoduchší subžáner rocku. Rock je asi celkovo jedným z najrozvetvenejších štýlov. Glam, progressive, psychedelic, hard rock, jazz rock, alternative, pop rock... jedným z nich je i punk rock. Ten sa však už od svojich počiatkov prejavoval ako nástroj odporu voči zaužívaným formám všetkého druhu a dôležitú rolu v ňom hrala sloboda, čo ho predurčovalo stať sa niečím viac, než len hudobnou epizódou konca 70. rokov.

Mnoho ľudí sa dištancuje od vytvárania akejsi "punkovej" filozofie, považujú ho skôr (okrem hudobnej stránky) za životný štýl. Lenže každý životný štýl je predsa do istej miery filozofiou... Ak ho teda vnímame v tomto zmysle, dostávame sa naspäť do nedefinovateľného chaosu popísaného v prvom odstavci.

Punk by si radi privlastnili anarchisti, iní sa ho snažia (skôr výnimočne) vtesnať do pravicového politického spektra.

Pre ďalších je zasa apolitickou formou zábavy k pivu, rádoby občas niečo kritizujúcou. V takom prípade je vlastne dnes už iba akousi prehistorickou skamenelinou, prežívajúcim lacným reklamným trikom, múzejným exponátom, ktorý sa stal rokmi súčasťou systému, dovtedy ním kritizovaného. Predstavuje teda určitú konzervatívnu "rebéliu", pózu, ktorá sa zahrabala sama do seba, žije sama pre seba v pozlátku módy a jej existencia je už čisto samoúčelná.

Toto v žiadnom prípade nie je punk! To už skôr jeho čisto hudobná podoba alebo politická, pričom ani jednu si nemožno zamieňať s punkom, ktorý znamená niečo úplne iné... Punk sa vlastne približuje skôr k tej skamenenej apolitickej zábave, čo vôbec nie je pravda, ako som už napísal a v takom prípade by bolo na mieste tvrdenie Punk is dead, pretože je, zdá sa, naozaj mŕtvy. Zabili sme ho už dávno. Zabila ho prvá kapela, alebo prvý človek, ktorý mu dal meno PUNK. Vlastne sa už narodil mŕtvy... Je len vystavenou mŕtvolou, je to večne živý Lenin, ktorý ale nikdy ani nežil, čo je na druhú stranu naprostá lož, pretože Punk´s not dead.

Punk je mŕtvy aj nie je mŕtvy, pretože nie je možné zabiť to, čo nikdy nežilo. Punk je určitá nevyslovená a nepomenovaná sebarealizácia, ktorá nenosí za žiadnych okolností názov punk.

Naozaj ho pochopiť si vyžaduje značnú mieru orwellovského doublethinku, ale nie tak pragmatického, skôr otvoreného rôznym vzájomne protichodným tvrdeniam. Ak takýto spôsob uvažovania budete uplatňovať, existuje reálna šanca, že punk nepochopíte.

Naopak, ak máte dostatočne obmedzené myslenie, zrejme ho už "chápete" dávno.

Rady, tipy, triky...

Na záver ešte niekoľko rád pre "začínajúcich" punkáčov:

1) S punkom sa nedá "začať"... Vlastne buď si punk alebo nie si punk, čo opäť nie je pravdou, pretože človek sa môže aj zmeniť.

2) Nikdy o sebe netvrď, ani si nemysli, že si punk - v tom momente ním už totiž prestávaš byť.

3) Odlíš sa hocijako od ostatných v každom smere, odmietaj konformitu, neposlúchaj príkazy iných, využívaj rebéliu, iróniu a šokuj druhých ľudí. Nerob to však preto, aby si pôsobil punkovo. To by bola len prázdna póza.

4) V zemi ochlastov buď abstinentom, v zemi rebelov buď ten poslušný a upozorňuj ich na ich hulvátstvo a chyby, ktorých sa dopúšťajú.

5) Hraj hudbu a ventiluj prostredníctvom nej svoj hnev a iné emócie. Nemaj kapelu, pretože je to známka punku, pokiaľ možno ani nehrajte punk. Ak ho hráte, tak ho ber len za hudobný štýl. Punk ako taký sa nedá hrať, to na pódiu je len divadlo, rovnako ako opera či muzikál. Slovami Jana K., "punk začína, keď zleziem z pódia".

6) Odmietaj punkovú módu, nie je punková. Ak sa ti páči, nos ju, ale nepovažuj to za prejav punku, ani ju s ním nedávaj do súvisu. Je to proste iba odpozeraná móda, ako každá iná.

Ak si oblečený nudne (tak isto odpozerane), bez štipky kreativity a vlastného vkusu len preto, aby si nespĺňal bod č. 6, nie si punk.

Keď ideš medzi punkáčov, daj si oblek, ale nerob to, len aby si sa za každú cenu líšil.

7) Rob hocičo nespomenuté v predošlých bodoch, za predpokladu, že to pramení z tvojej vôle a nie z okovov punku.

8) Vedz, že nie si punk, nemáš s nim nič spoločné, videl si ho tak akurát z rýchlika a netušíš, čo znamená. Môžeš byť tak nanajvýš sympatizant punku (ale i to je prehnané vzhľadom na to, ako málo o ňom vieš) - to z teba robí punk, čo však nemôžeš povedať ani si myslieť (bod 2). Ak sa prehlasuješ za punkáča, tak sú sto krát väčší punkáči všetci ostatní.

9) Punk nie je punk. Punk je len slovo.

10) Nikdy sa za žiadnych okolností neriaď týmito radami. Ak sa nimi ale nehodláš riadiť iba preto, že si uposlúchol moju výzvu, tak sa nimi radšej riaď a budeš punk. Nezabúdaj však na to, že v takom prípade punk nie si, ako som už napísal.


Klimeux

Paradox pokroku

Spoločným znakom každého ľudského spoločenstva, či už pravekého kmeňa, starobylej ríše alebo moderného štátu je jeho nestálosť, zmena a postupný vývoj.
Pokrok ako základ každej spoločnosti a civilizácie možno chápať rôznymi spôsobmi. V prvom momente sa nám zrejme (aj vďaka množstvu zhliadnutých sci-fi) v hlave premietne obraz technicky vyspelého človeka budúcnosti, a teda pokrok technický alebo vedecko-technický. Na tom by samozrejme nebolo nič zlé ani nesprávne v prípade, ak by sa nám v ďalšej chvíli zjavila predstava budúceho (z dnešného pohľadu utopického) ekonomického a politického usporiadania spoločnosti, čo by, uznávam, vyžadovalo značne väčšiu mieru abstrakcie.
Technický pokrok si dokáže predstaviť v zásade každý, spoločenský skoro nikto. To však nijakým spôsobom neznižuje jeho dôležitosť.

Keby sme dennodenne neboli zahŕňaní množstvom sci-fi filmov, možno by nám robilo problémy predstaviť si i ten... Vždy sa veľmi zabávam na filmoch, ktoré zobrazujú ľudstvo budúcnosti s technikou dnešnému človeku nepredstaviteľnou, avšak trápiace sa stále s tými istými spoločenskými problémami a na úrovni dneška.

Režiséri nás buď zámerne mystifikujú, alebo trpia nedostatkom predstavivosti, alebo len jednoducho vychádzajú zo stavu aký panuje dnes - a dnešná doba je úplne typická naprostým nesúladom medzi technickým a spoločenským pokrokom.

Tento článok nechcem opäť venovať dôležitosti pokroku, v kontraste so spoločensky deštruktívnym konzervativizmom alebo liberalizmom (ktorý sa sám stal konzervatívnym už pred sto rokmi) ale skôr určitému paradoxu pokroku, ktorý vyvoláva práve spomínaný nesúlad.

Ak je osobnostný vývoj jednotlivca ovplyvnený predovšetkým slobodným konaním, sebapoznávaním a vedomou alebo nevedomou sebatvorbou, tak potom vývoj spoločnosti ako celku čerpá svoju hnaciu silu predovšetkým z ľudskej činnosti a z ľudskej tvorivosti.

Dokážeme klonovať živé bytosti, lietať do vesmíru, riadiť jadrové reakcie a bohviečo všetko ďalšie, čo pred nami vlády taja a napriek tomu spoločensky zahnívame niekde na konci 18. storočia. Čo je tomu na vine? Jednou z odpovedí môže byť práve spomínaná tvorivosť - kreativita na jednej strane, ktorá sa naplno prejavuje v oblasti vedy a techniky a jej úbytok na strane druhej, v oblasti sociálnych vied.

Stále však nevieme prečo nejdú oba druhy pokroku ruku v ruke, alebo čo spomaľuje jeden z nich. V skutočnosti by sa dokonca dalo povedať, že rast prvého je priamo úmerný stále väčšej stagnácii druhého. Spoločnosť dosiahla liberálno-demokratickú formu kapitalizmu, krátkozrako považovanú za úplný vrchol ľudských možností, pričom však technicky rastie ďalej, skoro exponenciálne.

Paradox pokroku možno úplne zjednodušene vystihnúť a objasniť dvoma otázkami:

1) čo je motorom pokroku? ľudská tvorivosť.

2) čo najviac ubíja ľudskú tvorivosť? pretechnizovanosť (a z nej vyplývajúca pohodlnosť) ľudí.

Technika, ako dôsledok ľudskej tvorivosti teda v konečnom dôsledku samotnú kreativitu úplne udusí...

Máme iPhone, tablet, technické hračky, ktorými zahŕňame populáciu, zaujímajúcu sa viac o najnovšie dotykové displeje než o filozofiu a budúcnosť našich potomkov. Máme internet, meme komixy, gangnam style a facebook! Koho trápi spoločenský vývoj.. snaha o zmenu? to je sociálne inžinierstvo, preč s tým! Radšej lajkujme zábavné videá!

Práve tento nedostatok tvorivosti spôsobený do veľkej miery technickým pokrokom (ale nie len ním) spôsobuje intelektuálny úpadok, či návrat späť.

 

Otázkou je, či sa môže tvorivosť, číra ľudská sebarealizácia len tak vytratiť a či zdanlivý úpadok nemá len dočasný charakter.

Na túto tému by sa dalo hovoriť dlho. Ja osobne si myslím, že tvorivosť ako určitá hybná sila nemôže byť len tak zadupaná do zeme. Je stále medzi ľuďmi, derie sa von. A ak aj je väčšina otupená "konzumnou" technikou, o to intenzívnejšie sa prejaví u menšiny. Stačí sa rozhliadnuť okolo seba. Potlačená kreativita je všade okolo nás... Ak sa nemá ako dostať von, môže "vytrysknúť" v podobe umenia - nemusí ísť o maliarstvo, literatúru alebo iný klasický druh. Takým istým prejavom tvorivého umenia sú i sprejeri, rôzne formy street artu a podobne. Sprejerstvo je vo všeobecnosti odsudzované ako forma vandalizmu. V prvom rade ale ide o prejav čírej tvorivosti. Prečo sú posprejované budovy výsadou vyspelých pretechnizovaných urbanistických spoločností? Rovnako je to i s vandalizmom. Niekto si povie, prečo sú len ľudia takí zlí a ničia hroby, pomníky, kontajnery, pamätníky? To nie je zlo. To je zase iba potlačená tvorivosť a túžba sebavyjadrenia v dnešnej mŕtvej dobe uzamknutej vo vákuu spoločenského včerajška a technického zajtrajšku. Keď sa neprejaví v umení, prejaví sa v ničení, lebo i to je druh kreativity.

Anonymnosť a individualizovanosť každého jednotlivca dneška núti vtlačiť svoju "pečať" veciam, trebárs aj rozbíjaním a povedať: som tu, žijem, dýcham, som človek a chcem zmenu!

Sporiadaný, slušný právnik v obleku, uzavretý do svojho pohodlia, môže byť v skutočnosti vnútorne stonásobne vyprázdnenejší ako pouličný vandal. Tým nechcem schvaľovať násilnosti či výtržníctvo, iba poukázať na to, že ide stále o tvorivosť, len vypustenú nesprávnym smerom.

 

Keby sa všetok ľudský tvorivý potenciál obrátil tým správnym smerom, mohla by nastať zmena už zajtra (významnú úlohu však v celom procese zohráva i komfort, ktorý, napriek relatívnej chudobe, stále máme v porovnaní s inými časťami sveta, preto protestujeme iba do tej miery, pokiaľ to neohrozuje náš štandard - tým nie je možné dosiahnuť nič, maximálne upozorniť na určitý problém.. ale o tom zase inokedy).

 

 

Klimeux

Pouličný hudobník

Pouličný hudobník

král múz zároveň i nik

[: nad úspechy povznesený

ostatnými prehliadaný

hrá si a na prstoch rany

ticho stratia sa v jeseni :]

Pristaví sa nikto

ťahaný preč každým

hráč však vždy je victor

chladnej mestskej dlažby

čo ho spája s luďmi

- nikdy nezabudni

verný jej buď, verný buď mi!

Na dlážku päť mincí

dal tam sám pre ludí

vynálezca piesní

gitary Da Vinci

- nik ich nezobudí

a tak ďalej kreslí

tónov dávny vyšší princíp

Pouličný hudobník

král muž či snáď vôbec nik

[: ostatnými prehliadaný

akordy Cmáju

hrá si a na prstoch rany

struny spočítajú :]

Ruku má král mužnú

a tak hráva kde-tam

žije za almužnu

v zbytku svojho sveta

C A E G H C

ďalej stláča pražce

tie motory svoje hnacie

Pri ohňoch znie gitara

symfóniou lúky

- v meste nik sa nestará

o jej ultrazvuky

Betónom sa náhlia

medzi nimi aj ja

niekde medzi nimi aj ja

Klimeux

Lživot

Napísali, povedali sme dosť lží...
však život riadi sa iba príkazom: ži!
Nenájdeš viac nálezy a straty
postačí ti prostý imperatív

Napísali sme dosť lží i o láske...
nadnesené, prázdne slová o nás keď
plánujeme ku nádeji útek
hnaní konskou silou svojej chute

Už žiadne metafory, iba vety holé!
láska - prichádza sekundu po vrchole
tak odhoďme už meče, granáty
zostaňme tu pre nás - ja a ty

V premrznutom tele vždy tak krásne bolí
s niekým deliť sa o svoje Alkoholy
I opilci možno raz šťastní boli...

Klamali sme viac než by som pomyslel
o živote, o ceste a o zmysle
- Nájsť straty a stratiť nálezy
na ktorých ti najviac záleží


Klimeux

Podmienenosť pravdy realitou a jej paradoxy

Miera poznania

Keby sa niekto pokúsil štatisticky vyjadriť, aký čas strávi priemerný človek za svoj život presviedčaním druhých o svojej pravde, boli by sme možno prekvapení, že sa nejedná o dni ale skôr o celé týždne či mesiace, u niektorých politikov dokonca roky ;)
Obľuba rôznych hádok či sporov o to, kto má pravdu, vychádza predovšetkým z obmedzenosti každej ľudskej bytosti. Nemyslím to nijako znevažujúco ani hanlivo, v zásade takým spôsobom uvažuje každý. V medziach svojej úzko ohraničenej reality si všetci vytvárame tézy až dogmy, ktoré považujeme za objektívne pravdivé. Netvrdím, že nutne ide o lži. Pravda vždy závisí od miery poznania, vedomostí a skúseností jednotlivca, ktorý ju prezentuje a zároveň tých, ktorým je prednesená. Ak sú všetci na rovnakej úrovni poznania a prijmú ju bez námietok, stáva sa aj zdanlivá lož pravdou. Vždy je však nutné uvedomovať si, že subjektívnou. Klamať v pravom zmysle slova je možné iba vedome - teda keď tvrdenie jedinca je v nesúlade s jeho znalosťami.

Pre rybky v akváriu je ich sklenené obydlie celým svetom, ba celým vesmírom, pretože nikdy nepoznali nič iné. Z nášho pohľadu žijú v klamstve, ony sami sú možno spokojné. Podľa uhlu pohľadu teda žijú v pravde i lži zároveň. Rovnako aj človek nepoznal predsa až do 15. storočia Ameriku. Dnešný historik to pomenuje ako život v nevedomosti a tmárstve, vtedajšia spoločnosť však poznala iba svoju všeobecne akceptovanú pravdu. My sa tej ich dnes vysmievame a sami sa nazdávame, že vesmír je nekonečný, rovnako ako chrobák na púšti, ktorý nikdy nedôjde až na jej koniec. 

 

Pravda a realita

Ak teda tvrdíme, že skutočnosť je závislá od miery poznania, vynára sa základná otázka: je možné poznanie objektívnej reality?

Ak odhliadneme od dilemy, či vôbec realita ako taká existuje pre všetkých a nie len v hlave niekoho z nás (uvažujme, že existuje), môžeme ju absolútne spoznať? Jej objektívne spoznanie by automaticky znamenalo i existenciu objektívnej pravdy. Tento gnozeologický problém je naozaj ťažko nejakým spôsobom vysvetliť, keďže je však stupeň nášho poznania iba na určitej úrovni, môže byť pre nás prakticky každé riešenie pravdivé :P

 

Pravda, realita a náboženstvo

Otázka objektívnej pravdy a teda i poznateľnosti reality značne súvisí i s existenciou boha a je teda predmetom sporu rozličných náboženstiev na jednej strane a ateistov na druhej, sporu idealistov a materialistov, metafyziky a fyziky.

V zásade ide o spor dvoch krajne protikladných názorov (v duchu ľudskej obmedzenosti).

Ateisti, vychádzajúc z materialistického učenia považujú svet za spoznateľný, riadiaci sa iba prírodnými zákonmi, fungujúci ako určitý mechanizmus.

Druhá strana agnosticky tvrdí že svet je nespoznateľný, a teda buď nevieme existenciu boha potvrdiť ani vyvrátiť alebo keďže nie sme uspôsobení aby sme svet pochopili, netreba sa nad ním zamýšľať, človek nepochopí svet v jeho mnohorakosti, má prijať boha a zjavenú pravdu.

S ateizmom sa rozchádzam v tom, že úplne znegoval pojem boh v akejkoľvek podobe, náboženstvá zase predstavujú skôr výtvor ľudí - najstaršie za účelom vysvetlenia prírodných javov (fyziky), neskoršie na vysvetlenie spoločenských javov, filozofie a etiky (metafyzika).

 

Máme teda podľa všetkého dve možnosti. Buď berieme svet ateisticky ako spoznateľný, a teda objektívna pravda existuje, je absolútna a nemenná, (len ju ešte nepoznáme) čo znie skoro až nábožensky, alebo je nespoznateľný, ako tvrdí teológia, a teda by objektívna pravda jestvovať nemala, avšak paradoxne podľa nich jestvuje v podobe boha, ideí. Takto však zostáva len v rovine viery, nie vedy.

V oboch verziách je teda cítiť isté vnútorné odporovanie samým sebe - určitý paradox.

 

Ako to vidím ja

Môj názor na daný problém je riešením tretím, avšak nemenej paradoxným :)

Svet chápem ako spoznateľný. Pokrok vedy a techniky nie je samoúčelný, ako sa niekedy javí. I keď nás vďaka svojmu zneužívaniu ničí, mali by všetci primitivisti a spiatočníci pochopiť, že bez neho by sme dodnes vysvetľovali blesk Perúnovým hnevom. A teda bez ohľadu na jeho ničivosť nás oslobodzuje. Spoločenský pokrok by bez technického nikdy nenastal. Aby však nedošlo k jeho zneužívaniu, mali by ísť spolu ruku v ruke, harmonicky.

Realitu teda objasňujeme vďaka fyzike a chémii (a matematike, ktorá je ale skôr nástrojom fyziky), pomaly, krok za krokom. Získané empirické poznatky potom spracováva filozofia. Zato, že sa dodnes vedecky nepodarilo objasniť mnohé javy, neznamená, že k tomu raz nedôjde.

Svet je spoznateľný a musí byť spoznateľný. Dôvodom je už samotná existencia človeka ako druhu. Načo by človek existoval, keby ho nemal spoznávať? Človek je príroda, je jej neoddeliteľnou súčasťou. Človek je nástrojom prírody na spoznanie seba samej. Svet by o sebe bez človeka vôbec nevedel, nebyť kolektívneho ľudského vedomia, ktorým je vnímaný a hlavne skúmaný.

Ak je teda ale skutočnosť spoznateľná, mala by na konci poznávania na nás kdesi čakať i vytúžená totálna pravda, vylučujúca akýkoľvek iný názor či kompromis... Ja však napriek tomu paradoxne zotrvávam na stanovisku relatívnosti pravdy. 

Každý proces, vývoj, zmena, pohyb (dialekticky) je bez konca, je neustály. Platí to i na proces poznávania. To znamená, že sa približujeme k objektívnej pravde ale nikdy ju nedosiahneme (pretože vždy je kam ďalej ísť). Tento proces sa vymyká logike (ako napokon i pohyb samotný, na čo upozorňoval už Zenón svojimi apóriami).

Práve nelogickosť daného tvrdenia poskytuje protiargument - nemožnosť dosiahnutia objektívnej pravdy (teda jej neexistencia) znamená, že svet je nespoznateľný (absolútne).

Ja ale tvrdím, že ak by bol nespoznateľný, zastavilo by sa nutne poznávanie na istom bode, za ktorý už nie je možné zájsť, ako napríklad otázka existencie boha. Avšak človek napreduje stále, poznanie nezastaví. Vedci objavili častice menšie ako atóm, ide o energiu - metafyzika môže byť vysvetlená fyzikou. Veda a náboženstvo sa môžu prestať vylučovať.

 

Pôvodný argument (že nekonečný pohyb, teda proces poznávania, vylučuje poznateľnosť sveta) som tým síce nevyvrátil, ale použil som ten istý pohyb práve na obhajobu poznateľnosti reality, avšak nie absolútnej ale relatívnej.

 

Vtip na záver :)

Tak či tak ale musím uznať, že sa možno vo všetkom mýlim. Veď sám tvrdím, že absolútna pravda neexistuje, takže možno len vychádzam zo svojej obmedzenej reality a v budúcnosti sa ukáže, že objektívna pravda naozaj existuje. Ak ale existuje, tak je možno môj názor o jej neexistencii objektívne pravdivý :D

 

Na záver vážne...

Mierou všetkých vecí je človek.

Rovnako, mierou pravdy je realita, v ktorej daný jednotlivec žije.

 

Klimeux

Ilúzia volby

Symbolickú moc má urna volebná

čo pochováva naše práva dovedna

v rámci vražednej exhibície

v krematóriu demokracie

zhorí každé štyri roky sloboda

zmenená na: kto komu a kolko dá

Buď pozdravený náš šachový vojvoda!

Občan – volič, povinnosť si svoju splniť prídi

k volbám privábi ťa sladký zápach genocídy

valiaci sa z dlhých komínov tovární strachu

zanechávajúc len tvojej spáleniny pachuť

Povďačný im buď a ovenči ich slávou

za to že ti – milostivo – priznali právo

vhodiť svoj rozsudok do železnej krabice

zahrať si na divadle pre ludí tisíce

Symbolickú moc má urna volebná

čo pochováva naše práva dovedna

v rámci vražednej exhibície

v krematóriu demokracie

zhorí každé štyri roky sloboda

zmenená na: kto komu a kolko dá

Buď pozdravený náš šachový vojvoda!

Ideály zahrab do bezmenného hrobu

doba robí ludí a nie ludia dobu

preto opakujem už krát niekolký

že vymeniť je treba hru a nie len figúrky

Ku hre zlietajú sa dravé harpye

– už mám dosť tej čierno-bielej partie!

Vežu za strelca a strelca za koňa

pešiak kráča na smrť v mene zákona

Sláva víťazom a i česť obeti

výsledok víťazom ťahy posvätí

Výmeny farby už bolo treba

– však obidve sú z rovnakého dreva...

Klimeux

7. októbra

Z červenovlásky je žena dospelá
už septembrová pieseň v daždi doznela
a z hotela
si hladám iné tóny
teplú postel a
v nej plno vôní
nasiaknutých do otázky:
my či oni?
odpoveď však nezazvoní
rusovlásky!
ani párom divých koní...


Klimeux

Septembrová pieseň

Opitá pieseň, sa nedivím ani
v tom zhone a nálade, vzruchu
že zabudla si ma na vinobraní...
Si mi ty ale prazvláštna pani
keď ráno mi praješ dobrú chuť

Ja jedol by som, jak velmi!
veď na jeseň mnoho je chutí
zo zmyslov však vytečú ti
keď trpíš zápalom dutín
bolestivým, príšerným

Necítim nič, dutina vnemov je zbavená
však inde než sa zdá si zábrany utká
niekde nižšie od lavého ramena
(kde dotlela spomienka spálená)
sa nachádza - a kúsok nahor od žalúdka

Úlavu prináša pohár, v ňom liek
cestou na dno žiari zelená
absintu Paula Verlaina
z mesta Paris Trójska Helena
priváža plno piesní - mileniek

Ďalšieho rána už zdravá je dutina
liečebný proces nebol príliš ťažký -
úspešné výpravy až na dno flašky
povedieš a slúb mi že neprehráš kým
nezačnem konečne s jeseňou usínať

Len v spánku sen býva tak jasný
v čom po prebudení mu bránia
...tak vraciam sa na vinobrania
dychtivým septembrom hnaný a
dievčaťom s červenými vlasmi

Vietor hrá melódiu tú istú
poznávam ju hoc je tónmi pestrá
- zmena len v obsadení orechestra
a teda Nádej i Túžba, jej sestra
tak podobajú sa suchému listu


Klimeux

Metamorfózy slobody

Keby sme sa pokúsili zostaviť rebríček 10 najvýznamnejších pojmov západnej kultúry, je takmer isté, že niektorú z prvých pozícií (ak nie prvú, tak zaručene aspoň medailovú) by obsadila sloboda.

Od čias príchodu Germánov do západného sveta sa stal tento pojem hlavným hýbateľom európskych dejín, prelomovým bodom v dovtedy rímskom období, kde hralo o dosť významnejšiu úlohu šírenie civilizácie a kultúry, ktorej často padla sloboda za obeť.

Sama sloboda sa stáročiami vyvíjala, rozvíjala, pretvárala, menila farby i významy, až sa stala tým, čo pod týmto pojmom nájdeme v náučných slovníkoch dnes. Ani my však nie sme pri výklade daného slova jednoznační. Významov tohto pojmu je zrejme asi rovnako veľa ako ľudí, čo za neho bojovali. Jana z Arku bojovala za inú slobodu ako Jan Hus, za inú slobodu bojoval M. Robberspierre, za inú sa bil M. Luther King, za inú Adam Smith, za inú Max Stirner, za inú T.G. Masaryk a za inú štúrovci... tí všetci žiadali slobodu, žiadali to isté, zároveň však tak odlišné.

O slobode všeobecne

Ak odhliadneme od vzájomných rozličností jednotlivých druhov slobody vzniknuvších dejinnými bojmi, zostane nám obyčajná, všeobecná, nahá sloboda bez prívlastkov - teda akási nezávislá sebarealizácia, z nej vyplývajúca sebatvorba a následné sebapoznávanie... Jednoducho nespútaná existencia.

Z posledných dvoch viet možno vyvodiť viacero rovín slobody. Tá sa odohráva vo vzťahu k iným - vonkajšia a taktiež (a predovšetkým) vo vzťahu k sebe - vnútorná sloboda.

Vyplýva nám z toho teda i to, že sloboda neexistuje nezávisle sama o sebe ako určitá idea, ale že sa vždy realizuje vo vzťahu k niekomu či k niečomu. Ako by som mohol byť slobodný, ak by som existoval iba ja?

Sloboda sa navonok prejavuje ako nevynútený prejav vlastnej vôle, samotná vôľa je už však záležitosťou vnútornou. Ich spojením dochádza k spomínanej sebatvorbe a neskôr k sebareflexii. Prostredníctvom sebatvorby sa z nikoho stávam niekým. Tento proces sa taktiež odohráva navonok (kto som pre druhých) i dovnútra (kým som pre seba).

Veľmi významnou súčasťou slobody je rovnako sebaúcta, prameniaca práve z vôle jedinca. Akú sebaúctu môže mať otrok?

Sloboda a jej sestra Diktatúra

Otroctvo, totalita, diktatúra bývajú pojmy stavané na opačnú stranu rieky, oproti slobode, ako jej pravý opak. Ťažko by sme mohli tvrdiť, že jej protipólom nie sú. Zároveň je ale zaujímavé vnímať, ako ich ich vzájomný antagonizmus predurčuje na ďalšiu spoluprácu. Jeden bez druhého neznamenajú nič. Kde je jeden, nachádza sa v určitej forme i druhý.

Celá západná spoločnosť sa stavia nepriateľsky voči východnej predovšetkým kvôli hrôzu budiacim slovám ako disciplína, oddanosť, poslušnosť, ktoré zaváňajú tak silno despotizmom.

Západ sa naopak oháňa svojou slobodou, ktorá sa však v praxi zatiaľ príliš neuskutočňovala, zostala naprieč storočiami iba v ľudských mysliach ako súčasť akéhosi svojského "folklóru", zakotvená v buditeľských piesňach, snoch rojkov a populistických prejavoch politikov.

Neuskutočniteľnosť slobody tkvie práve v slobode samotnej, alebo v našom "slobodnom", či skôr hedonistickom prístupe k životu, pod heslom: robím si, čo chcem. Takto vnímaná sloboda sa musí zákonite zvrátiť na otroctvo, pretože pri absencii pevnej vôle, odriekania si, či prísnej vnútornej disciplíny, dochádza k vytváraniu závislostí, spočívajúcich v nekonečnom uspokojovaní svojich potrieb, porovnateľnom s drogovou závislosťou. Západná sloboda užívania si sa teda v konečnom dôsledku transformuje na svoj opak. Závislý človek môže byť jedine otrokom, a teda i v podobnom zriadení musí žiť. Potrebuje tvrdú ruku, ktorá nad ním bude stáť a dohliadať, "či po použití poctivo odhodil injekčnú striekačku..."

Daný prípad premeny slobody vzniká na základe nerovnováhy medzi vnútornou a vonkajšou slobodou. Stane sa tak, ak prevažuje vonkajšia nad vnútornou, teda forma nad obsahom, následok nad príčinou, prázdna škrupina nad tým, čo sa kedysi skrývalo v nej.

Vnútorné vysporiadanie sa každého človeka s vlastnou slobodou by malo predchádzať samotnej slobode vonkajšej - teda prejavu vôle činmi.

Vnútorná sloboda sa dá paradoxne dosiahnuť iba prísnou vnútornou "diktatúrou".

Dokiaľ sa teda necháme v mene slobody ovládať vlastnými chúťkami, slasťami a drogami nezaslúžime si nič iné ako despociu, tvrdý režim, ktorý nás bude kontrolovať ako malé deti. Môžeme v tom vidieť zlý úmysel svetovlády... rovnako to ale možno vnímať i ako čosi nevyhnutné, asi ako rodičovskú starostlivosť o nás - nesvojprávnych tvorov.

Ak chceme zmenu, nezačnime zvrhávaním vlády ani krvavým pučom. Začnime tým, že presunieme diktatúru z vonka do našeho vnútra. Vstrebajme ju! Nie ako čosi nanútené, ale z vlastnej vôle.

Ak je niekde sloboda, je isté, že obďaleč bude postávať i tyrania. Ide o pojmy tak previazané, že bez jedného z nich by sme nerozumeli druhému... Musíme sa vyrovnať s obomi a prijať ich. Jediné, čo môžeme ovplyvniť je, ktorý z princípov bude vládnuť okolo nás a ktorý v nás. Ako si vyberieme?

 

 

Klimeux

Potraviny, a.s.

„...to, co vypadá jako hojnost možností výběru, jí ve skutečnosti není. Je to jen iluze rozmanitosti. Je tu jen několik firem a několik plodin.“

„Kultura, která vidí prase jen jako zhluk protoplazmické neživé struktury, jíž se dá manipulovat a vytvořiť jakýkoliv dizajn, jaký človek dokáže do tohoto stvoření narafičit, bude pravdepodobne vnímat ostatní jedince své komunity a jiných kultur a národů se stejnou přezíravostí, neúctou a snahou o kontrolu.“

Dokument o dlhej ceste potravín až na náš tanier, o ktorej žiaľ my nevieme prakticky nič; o tom ako sa z ľudskej stravy stáva „nadnárodný“ priemyselný produkt; o vzniku fast-foodov, akýchsi priemyselných reštaurácií, vyrábajúcich jedno jedlo a vďaka tomu využívajúcich nekvalifikovanú, lacnú a nahraditeľnú pracovnú silu; o polenách, ktoré hádžu veľké spoločnosti malým farmárom pod nohy a o množstve ďalších skutočností vyvolávajúcich dávivý reflex...

Vyzerá to tak, že napokon zostane iba jedna spoločnosť, ktorá pohltí všetkých ostatných výrobcov a bude naďalej vyrábať potraviny rozličných značiek a názvov, pričom však budú pochádzať od nej (vidíme to už dnes.. zoberme si napríklad také pivo a redukciu pivovarov za posledných pár rokov, pričom na Slovensku už existujú prakticky len dvaja výrobcovia).

Nastane teda akýsi „socializmus“ (ale len v zmysle totalitnom – teda určitá uniformita), ktorý nebude mať charakter štátny ale súkromný, previazaný so štátom, taktiež súkromného charakteru.

Nedostatkom dokumentu je podľa môjho názoru snaha zdôrazňovať význam prechodu na biopotraviny, ktoré sú ale neskutočne drahé (čo by samo o sebe ešte neznamenalo nesprávnosť ich pestovania) a hlavne snaha ukázať, že i veľké spoločnosti sú ochotné, na základe tlaku ľudí, prejsť na ich výrobu a predaj a docieliť tak trvalo udržateľný rozvoj, bez reformy systému, čo je hlúposť, pretože systém založený na neustálej expanzii nemôže byť ekologický, iba ak zdanlivo, za účelom vyšších ziskov (keďže biopotraviny sú natoľko drahé).

Čiže scénár spoločností je asi takýto: Najprv začneme s masovou výrobou nekvalitných, nezdravých, až zdravie ohrozujúcich, lacných priemyselných (p)otravín a spôsobíme obrovské škody na životnom prostredí a na životoch konzumentov. Potom sa zistí (aj vďaka dokumentu), že takáto výroba vlastne až tak lacná nie je a že keby sa daný priemysel natoľko nedotoval, nebola by táto výroba až natoľko výnosná... No a napokon, miesto aby nás ľudia za to všetko zlinčovali a hnali palicami či vidlami, tak im milostivo ponúkneme biopotraviny, ktoré budú štvornásobne drahé (pritom takýto štandard by mali spĺňať akékoľvek výrobky aj bez označenia BIO) a budeme ich presviedčať, ako je dôležité, aby boli uvedomelí a dopomohli nám k maximalizácii vlastných ziskov – čiže nás de facto odmenili za predošlú devastáciu všetkého živého na Zemi.

Takže milý dokument, ukázal si veľa zaujímavého ale nemysli si, že som ťa neprekukol :) ..nie nadarmo ťa vysielajú na HBO.

Francúzska revolúcia - Ústavný vývoj (9.diel)

Krach a návrat späť (3. kapitola - pokračovanie)

Dekrétom o správe z októbra 1793 a Ustanovujúcim zákonom o revolučnom poriadku správy z decembra 1793 dochádza k výraznej centralizácii štátnej moci. Národný konvent sa stáva jediným centrom správy a všetky štátne orgány či verejné úradné osoby podliehajú priamemu dozoru Výboru Verejnej Spásy, čo možno označiť za následok nepriaznivej vojnovej situácie či kontrarevolučných snáh. Z opačného pohľadu by sme však nepriaznivý vývoj situácie mohli rovnako považovať za zámienku pre centralizáciu verejnej správy.

V období jakobínskeho Konventu boli schválené zákony o rozdelení obecného majetku, o predaji majetkov emigrantov a o zrušení vrchnostenských práv bez náhrady, čim došlo k definitívnemu zákonnému i faktickému zániku feudálnych vzťahov. Prijatý bol i kontroverzný zákon o podozrivých, ktorý bol súčasťou jakobínskeho teroru, či zákon o „všeobecnom maxime“, predstavujúci prvok riadeného hospodárstva.
Pre dané obdobie sú charakteristickými i frakčné boje medzi stúpencami revolúcie, ktoré vyvrcholili popravou hébertovcov („zúrivých“), v marci 1794, popravou dantonovcov, v apríli toho istého roku a víťazstvom robespierrovcov, ktoré však nemalo dlhé trvanie. Ich pád znamenal štátny prevrat 9. termidora (27.7. 1794), ktorý ukončil obdobie radikalizácie revolúcie. Nasledujúceho dňa boli Robespierre, Couthon, Saint-Just a ďalší čelní predstavitelia jakobínskej diktatúry popravení na námestí Revolúcie.
Obdobie po termidorskom prevrate je charakteristické návratom girondistických poslancov, zbavených poslaneckého mandátu po povstaní z 2. júna 1793, do Konventu a rušením právnych zmien uskutočnených jakobínmi, čím dochádza k negácii vývoja posledných dvoch rokov a určitému návratu revolúcie k jej počiatkom.
V decembri 1794 bolo zrušené nariadenie o maximálnych cenách, čím došlo k obnoveniu
trhovej ekonomiky.
22. augusta 1795 bola vyhlásená Termidorianska (Dikrektoriálna) ústava, ktorá sa nesie v duchu návratu k zneniu Ústavy z roku 1791.
Úvod tvorí Deklarácia práv a povinností človeka a občana, čím autori textu zdôraznili, že sloboda a občianstvo neznamená možnosť robiť všetko, ale zároveň so sebou nesie i určitú zodpovednosť a povinnosti, vyplývajúce zo vzťahu občana a štátu.
Definuje slobodu, bezpečnosť, vlastníctvo, vyjadruje zákaz retroaktivity neskoršieho zákona v oblasti trestného i občianskeho práva. Zvláštnosťou je formulácia zvrchovanosti národa, ktorá, podľa Deklarácie, tkvie v podstate v celku občanov. Je teda vyjadrená značne nepresne, čo svedčí o tom, že Termidorianskej ústave síce slúži za vzor ústava prvá, avšak v žiadnom prípade sa nevyrovnáva jej precíznym právnym formuláciám a jednoznačnému vyjadrovaniu. Deklarácia zakotvuje nutnosť deľby moci, určenia jej hraníc, s
cieľom zabrániť znovunastoleniu diktatúry.
„Republika… je jednotná a nedeliteľná.“ Francúzsko je teda unitárnym, národným štátom. V Ústave sa nepoužíva pojem suverenita ľudu, tak typický pre predošlé ústavné listiny. Výraz ľud je nahradený termínom „celok francúzskych občanov.“
Občianstvo je podmienené dovŕšením 21. roku života, zapísaním do zoznamu občanov v kantóne a následným jednoročným pobytom na území štátu, taktiež platením priamej osobnej či pozemkovej dane.
Osobitosťou Ústavy v oblasti zákonodarnej moci je zavedenie dvojkomorového systému. Zákonodarný zbor tvorila Rada starších a Rada päťsto. Na čele exekutívy stálo Direktórium, ako 5-členný výkonný orgán.
Strach z návratu jakobínskeho teroru a popráv sa prejavil značne v úprave súdnej moci, ktorá musí byť podľa Ústavy úplne nezávislá od moci výkonnej i legislatívnej a nemôže byť vykonávaná orgánmi ani jednej z nich.
Hlavný cieľ Termidorskej ústavy - zabránenie vzniku diktatúry určitého orgánu alebo jednotlivca, sa nepodarilo dosiahnuť. Vojna s Rakúskom, ožívanie jakobínskych klubov, strach z opätovného nástupu teroru a ústavná kríza vzniknutá nefunkčnosťou zavedeného systému štátnych orgánov viedla až k prevratu roku 1799, samovláde Napoleona Bonaparta a vydaniu tzv. Konzulskej ústavy, slúžiacej ako prostriedok legalizácie uchvátenej moci, ktorá však neobsahuje záruky práv a má s predošlými ústavami iba pramálo spoločné.

Záver
Obdobie revolučného desaťročia bolo charakteristické predovšetkým častými právnymi zmenami, prijímaním nových ústavných dokumentov a búrlivými právnoteoretickými diskusiami, často prerastajúcimi do krvavých konfliktov.
K ústavným zmenám však nedochádzalo náhodne. Boli jednak odrazom vývoja spoločenských pomerov v zahraničí, modernizácie a demokratizácie krajín ako Anglicko, Holandsko či Spojené štáty americké, zároveň reakciou na pomery vnútropolitické - na rozpoltený absolutizmus, nevyhovujúci spoločenským potrebám, ktorého legitimita pramenila z feudálneho práva a transcendentálnych predstáv o pôvode kráľovskej moci. Ako protipól k nemu vzniká právo prirodzené, o ktoré sa opiera revolúcia.
Charakteristické črty revolučného ústavného vývoja predstavovalo zrušenie feudálneho práva a vzťahu poddaného k feudálovi, ktorý sa transformoval na vzťah slobodného roľníka (nájomcu) k vlastníkovi pôdy (prenajímateľovi), rušenie mestských výsad, privilégií, cechov, rozdielnych mier a váh, mýt či ciel, rovnako i odstránenie absolutistického centralizmu a chaotického administratívno-správneho členenia štátu. Na ústrednej úrovni nikým neobmedzeného panovníka, na základe Ústavy z roku 1791, nahradilo demokraticky
volené Národné zhromaždenie. Ako reakcia na absolutizmus sa presadzuje zásada obmedzenej moci a jej delenie na tri základné zložky. Tendencia vnímať suverenitu ľudu absolútne neskôr spôsobuje aj prerod chápania deľby moci, ktorá sa koncentruje v rukách jedného orgánu - Konventu, vytvárajúceho si výkonné výbory. Ústava z roku 1793 obsahuje i prvky priamej demokracie, ku ktorých realizácii však v praxi nedošlo. Na úrovni miestnej sa presadzujú oproti kráľom dosadeným úradníkom štátnej správy, volené municipálne orgány, predstavujúce zavádzanie miestnej samosprávy a decentralizácie štátu.

Významným znakom ústavných dokumentov v období revolúcie je myšlienka dôstojnosti človeka, ktorý má nielen povinnosti ale i práva, nemajúce charakter privilégií udelených z kráľovskej milosti, ale práv prameniacich zo samotnej podstaty ľudskej prirodzenosti. Štátna moc ich neudeľuje, iba garantuje. Z prirodzených práv sa stávajú základné práva a slobody, občianske práva. Napriek určitým osobitostiam jednotlivých ústav a rozdielnym právnym formuláciám, sa ústavy stotožňujú na základných demokratických princípoch ako osobná sloboda, rovnosť pred zákonom, suverenita ľudu a s ňou súvisiaca delegácia moci na zástupcov ľudu, nedotknuteľnosť a posvätnosť vlastníctva. Ustanovujú zásady trestného práva ako "nullum crimen sine lege", "nulla poena sine lege", prezumciu neviny či zákaz retroaktivity neskoršieho zákona.

Ústavný vývoj v revolučných rokoch nám načrtáva nielen uzákonenie ľudských práv a slobôd, ale i určitú dynamiku ich vývoja, v podobe niekoľkých generácií ľudských práv. Rok 1791 je prelomovým z hľadiska zavedenia občianskych a politických slobôd, ako sloboda prejavu, sloboda tlače, sloboda zhromažďovania či petičné právo. Ústava z roku 1793 nastoľuje otázku úpravy hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv.

V priebehu celej práce sme sledovali niekoľko rozmerov revolúcie, z hľadiska ktorých je dnes chápaná, a ktoré nám odhaľujú i príčiny vzniku jej samotnej. Prvým z nich bol rozmer národný, z hľadiska doby nesmierne dôležitý pre zjednotenie krajiny a odstraňovanie politických či hospodárskych prekážok, obmedzení a právneho partikularizmu. Národná otázka bola nastolená ako prvá, čo sme mohli vidieť v brožúre abbého Sieyèsa ako i v ďalších dokumentoch počas nasledujúcich rokov. Historicky dnes už prekonaný pojem národ však nepostačuje pri dôkladnej analýze príčin revolúcie, a tak je nutné ísť ďalej, k
občianskemu rozmeru chápania ústavných zmien, ktorý zaujíma rozhodujúce postavenie v Deklarácii práv človeka a občana a Ústave z roku 1791, následne i v ostatných ústavných listinách. Z hľadiska 18. storočia oba aspekty, ako národný, tak i občiansky nadobúdajú rovnaký význam. Z dnešného pohľadu, pojem občianstvo značne prevyšuje z hľadiska štátoprávneho národ. Daný fakt dokazuje relatívnosť pojmov národ, sloboda, napokon i občianstvo, ktorých dôležitosť sa vždy odvíja od doby ich realizácie. Ústava bola postavená na slobode, vláde rozumu, občianskych právach. Vývoj od roku 1792 ukázal, že uplatnenie daných princípov v praxi nie je také jednoznačné a prináša so sebou problémy nové. Až v tomto období môžeme spätne nájsť v revolúcii i rozmer sociálny, dovtedy nevnímaný, keďže spoločnosti chýbala určitá historická skúsenosť. Práve jej absencia sa podpísala pod krach revolúcie a návrat k dosiahnutým cieľom roku 1791. Práve s danými rozmermi revolúcie súvisí i otázka spontánnosti revolúcie či jej stotožnenia so vzburou, ktoré je nutné na základe zistených poznatkov odmietnuť. Revolúcii ako zmene spoločensko-politickej predchádzali zmeny hospodárske, spoločenské a napokon zmeny myšlienkové v podobe filozofie osvietenstva, ktorá revolúcii poskytla ideový základ.
Ústavný vývoj v období revolúcie je nesmierne zaujímavou a z právno-historického hľadiska významnou témou, ktorá si vyžaduje ďalšie skúmanie a nachádzanie nových rozmerov, dnes ešte neznámych, však o to významnejších pre budúce generácie.


Klimeux

Použitá literatúra:
DEKRÉTY O REVOLUČNEJ SPRÁVE In: BEŇA, J. Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava : VOPrafUK, 2009
FERRO, M. Dejiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006
DEKLARÁCIA PRÁV A POVINNOSTÍ ČLOVEKA A OBČANA, čl. 17 In: BEŇA, J. Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava : VOPrafUK, 2009
TERMIDORIANSKA ÚSTAVA In: BEŇA, J. Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava : VOPrafUK, 2009

Zdroj: Ústavný vývoj Francúzska v období Veľkej revolúcie (1789 - 1799). [Bakalárska práca]. Trnavská univerzita v Trnave. Právnická fakulta; Katedra dejín práva. 2012

Fukuyamove prízraky

Kde úzkosť s lahostajnosťou sa stala ludským krédom
kde každý v bezpečí sám pred sebou sa zamyká
tam isto niekde nový armagedon
nás navštívi a svojím chlebom
ponúkne prejedené ústa človeka

My blúdili sme, hladali sa veky

než v cieli sme sa stratili...

Kto sme? a máme možnosť stať sa ešte niekým?

či odsúdení sme na sebarecyklovanie

na úteky, na azyly

keď chýba čerstvý vietor čo nás ovanie?

Jak pokračovať viac bez minulosti

zabudnutej v nude zajtrajšku

čo spravil z nás pozorovatelov, hostí

vo vlastnom osude ludskej bytosti

zmenej na svoju náhražku

- povýšenej na mäso a kosti?

Velké myšlienky už asi neprídu

tak každý v svojej flaši formaldehydu

sa topí prosebne dvíhajúc dlane

- chce všetko, nespokojný s ničím

nepoznajúc sterility duše príčin

Naše osudy sú zdá sa predestilované

Ten prízrak neplodnosti je do vedomia vrytý

snáď je to len strach, snáď kríza identity...

Už nepomáha káva, energeťák, ani teín

zaspali sme - a zobudili sa na konci dejín

- dejín prejedených, sýtych

Kam ďalej ísť? Quo vadis, domine?

Snáď oceánu prázdne roviny

až tam za stĺpmi Heraklovými

skrývajú nový kontinent? ...

Francúzska revolúcia - Ústavný vývoj (8.diel)

3. Ústavné zmeny v období radikalizácie revolúcie a Termidoru

Kluby
Ústavný vývoj Francúzska v rokoch 1792 - 1799 priniesol určité nové myšlienky a politické postoje, avšak z dlhodobého hľadiska nedosahuje význam prvej etapy revolúcie, predovšetkým z dôvodu neschopnosti udržať dané zmeny. Je charakterizovaný postupnou radikalizáciou revolúcie a následným návratom späť k jej počiatkom. Preto mu je i z hľadiska rozsahu práce venovaná jej menšia časť.

V rámci revolučného diania je potrebné spomenúť vznik klubov, ktoré slúžili ako miesto stretávania sa poslancov a iných osobností verejno-politického života, predstavujúc akéhosi predchodcu dnešných politických strán a hnutí, čo značne prispelo k rozvoji názorovej a politickej plurality v spoločnosti. Zároveň však každý klub zastupoval iba záujmy určitej skupiny obyvateľov, na základe čoho sa politika v ďalších rokoch stala prostriedkom boja o moc medzi klubmi a ich frakciami.
Klub jakobínov vzniká z tzv. „bretónskeho klubu“. Z počiatku boli jeho členmi Le Chapelier, Sieyès, Mirabeau, Barnave a ďalší. V roku 1790 už má 152 filiálok po celej krajine, 1102 členov, pričom 170 z nich je poslancami Ústavodarného zhromaždenia. V roku 1791 opúšťajú klub feuillanti, tvoriaci konzervatívne krídlo na čele s La Fayettom, A. Lamethom, Barnavom, ktorí boli zástancami konštitučnej monarchie, predstavovali prienik liberálnej šľachty a priemyselných, podnikateľských kruhov, spokojných s výsledkami prvej fázy revolúcie. O rok neskôr opúšťajú klub jakobínov i girondisti. Prevahu tak získava Rebespierre, podporovaný sansculotmi, mestskými radikálnymi ľudovými vrstvami.
V roku 1790 vzniká klub kordeliérov, pod názvom Spoločnosť priateľov ľudských a občianskych práv. Medzi najvýznamnejších členov patrili Danton, Marat, Desmoulins či neskôr Hébert. Ako prví formulovali republikánske stanovisko, vyzývali občanov na podpis republikánskej petície, čo vyústilo až v streľbu na Martovom poli, ktorá si vyžiadala 50 obetí a prehĺbila krízu dôvery ľudu ku kráľovi, La Fayettovi a konštitučnej monarchii. September 1791 predstavoval koniec Ústavodarného zhromaždenia a voľby do nového Zákonodarného zhromaždenia. „V zákonodarnom zhromaždení prevzali štafetu noví muži, pretože členovia Ústavodarného zhromaždenia nesmeli kandidovať. Nováčikov nazývali Brissotovcami, podľa ich vodcu,“ z ktorých sa neskôr stali girondisti.

Pád monarchie
Štát vzhľadom na nepriaznivú medzinárodno-politickú situáciu Francúzska, musí riešiť otázku vojny. Dekrét z 29. novembra 1791 vyzýva kráľa, aby požiadal nemecké kniežatá, aby prestali sústreďovať vojská na francúzskych hraniciach, ten ho však vetuje. Dôvodom veta je snaha kráľa o urýchlenie konfliktu a vojenskú porážku revolúcie. 20. 4. 1792 Francúzsko skutočne vyhlasuje vojnu Prusku a Rakúsku, na čo nadväzuje séria neúspechov francúzskej armády, vedenej royalistickými veliteľmi. Reakciou Zákonodarného zhromaždenia bolo schválenie Dekrétu vyhlasujúceho „vlasť v nebezpečenstve“, podľa ktorého podliehal každý muž brannej povinnosti.
10. augusta 1792 vypuká nové povstanie ľudu, namierené nielen proti šľachte a kráľovi ale i proti Zákonodarnému zhromaždeniu, ktoré odmietlo vyhlásiť panovníka za zosadeného napriek tomu, že svojou pasivitou porušil ústavu. Konflikt si vyžiadal na 500 mŕtvych a zranených. Dôsledkom povstania bolo vytvorenie revolučnej Komúny Paríža, zbavenie moci kráľa a uväznenie kráľovskej rodiny, čím došlo k zvrhnutiu monarchie vo Francúzsku. Po páde konštitučnej monarchie nasleduje masívna vlna emigrácie. Zaniká klub feuillantov, väčšina jeho členov emigruje, ostatní sú popravení za jakobínskeho teroru.
11. augusta Zákonodarné zhromaždenie prijalo Dekrét o zvolaní Národného konventu. Význam dekrétu spočíval predovšetkým v zavedení všeobecného volebného práva, ktoré predstavovalo významný krok k demokratizácii systému.
Víťazstvo francúzskej armády u Valmy otočilo dovtedy nepriaznivý vývoj na fronte a Francúzi obsadzujú Porýnie a Belgicko.
22. septembra vydáva novozvolený Konvent Dekrét o zrušení kráľovskej moci vo Francúzsku, ktorým dochádza k zákonnému zrušeniu monarchie a vzniku republiky. Požaduje sa ním vytvorenie ľudovej ústavy.

Konvent tvorilo 750 poslancov. Toto obdobie je charakteristické bojom parlamentnej frakcie girondistov (Gironda), majúcim prevahu v zastúpení v Konvente, proti montagnardom (Hora), tvoreným kordeliérmi (Danton, Desmoulins, Marat a iní), jakobínmi (Robespierre, Saint-Just). V tomto období vznikajú radikálni enragéti, tzv. „zúriví“, vedení Jacquesom Rouxom, ktorí požadujú kontrolu cien obilia, zavedenie progresívnej dane z  príjmu, alebo dokonca odobratie pôdy a jej nové prerozdeľovanie. Práve takejto radikalizácii a spochybňovaniu legitimity súkromného vlastníctva sa snažili girondisti zabrániť, o čom svedčí i Dekrét na ochranu vlastníctva, z marca 1793: „Národný konvent nariaďuje trest smrti proti každému, kto navrhne agrárny zákon alebo iný zákon, podvracajúci vlastníctvo pozemkové, obchodné a priemyslové,“ uvádza.

21.1.1793 Konvent odhlasoval popravu kráľa, ktorá otriasla zvyškom Európy a poskytla novú zámienku veľmociam na začatie nových vojenských ťažení voči Francúzsku. „Už len tým, že vládne, je Ľudovít XVI. vinný, pretože nejde vládnuť bez viny,“ prehlásil Saint-Just.
Konvent, ako orgán, predstavoval oproti Národnému zhromaždeniu, nielen zmenu v názve ale i významnú zmenu v organizácii politickej moci. Dekrétmi z októbra 1792 a apríla 1793 došlo k vytvoreniu Výboru všeobecnej bezpečnosti a Výboru verejného blaha, ktoré však nemožno označiť za orgány exekutívy, keďže výkonnou i zákonodarnou mocou disponoval Konvent, od ktorého boli dané výbory iba odvodené, čomu nasvedčuje i fakt, že členovia daných výkonných výborov boli zároveň členmi Konventu. Z toho vyplýva, že v danom období dochádza k prehodnoteniu zásady deľby moci, na ktorej bola postavená Ústava z roku 1791, a naopak presadzujú sa tézy J. J. Rousseaua, ktorý tvrdil, že sa mýlime, ak sa domnievame, že zvrchovaná moc je delená, pretože práva, ktoré pokladáme za časti tejto moci, sú jej podriadené a predpokladajú vždy najvyššiu vôľu, ktorá tieto práva iba uskutočňuje. I keď sám Rousseau nebol zástancom zastupiteľskej demokracie, interpretovali aktéri revolúcie jeho myšlienky po svojom a priznali Konventu, ako orgánu, na ktorý je delegovaná zvrchovaná moc ľudu, všetku moc. Myšlienku deľby moci tak vystriedala koncentrácia moci.
Mimoriadna situácia, vznikajúca koalícia proti Francúzsku ako i povstanie vo Vendée prispeli k tomu, že Výbory a Revolučný tribunál získavajú silné právomoci. „Aby sme rozdrvili despotizmus kráľov, je potrebné zaviesť na prechodnú dobu despotizmus slobody,“ uvádzajú revolucionári na obhajobu nových opatrení.
Girondisti, ako obhajcovia obchodnej slobody, presadili zákon o voľnom predaji obilia, ktorý viedol k ďalšiemu zvyšovaniu cien. Jakobíni následne vymohli zákon stanovujúci najvyššie prípustné ceny obilia - maximum, na základe čoho sa prehĺbil konflikt medzi oboma stranami, ktorý vyvrcholil až v nové povstanie ľudu a zatknutie girondistických ministrov a poslancov. Belgicko bolo stratené, Vendée vzbúrené, anglické loďstvo pred Toulonom. Práve vojenské porážky privodili Gironde porážku politickú.

Ústava 1793

K moci sa po udalostiach 2. júna dostávajú jakobíni. Už 24. júna 1793 Konvent schválil novú ústavu. Úvod k nej predstavovala Deklarácia práv človeka a občana, skladajúca sa z 35 článkov, miesto pôvodných 17, ktoré obsahovala Deklarácia z roku 1789. Dokument uvádza, že cieľom spoločnosti je všeobecné šťastie a úlohou vlády je zabezpečiť občanom bezpečnosť, slobodu, rovnosť a vlastníctvo, ktoré poníma na rozdiel od predošlých ústavných dokumentov ako výsledok práce, podnikania a neposkytuje teda ochranu každému vlastníctvu bez rozdielu. Veľký prínos Deklarácie, z hľadiska vývoja ľudských práv, predstavuje zakotvenie hospodárskych a sociálnych práv, v podobe sociálnej starostlivosti, pomoci nemajetným, práceneschopným či práva na vzdelanie. Deklarácia vychádza z absolútneho chápania suverenity ľudu a teórie koncentrácie moci. Ustanovuje taktiež právo občanov na odpor - voči každému, kto si prisvojí suverenitu ľudu či proti vláde, ktorá bude porušovať jeho práva.

Z administratívno-správneho hľadiska sa Francúzsko podľa Ústavy člení na departmenty, dištrikty a obce, municipálne orgány sa volia v komunálnych zhromaždeniach.

Otázku občianstva Ústava upravuje podrobnejšie ako jej predchodkyňa. Článok 5 vyjadruje možnosť straty občianstva - naturalizáciou v inej krajine, prijatím funkcií od neľudovej vlády či odsúdením na potupné, telesné tresty.

Ústava zavádza taktiež priamu voľbu poslancov a vyššiu mieru podieľania sa občanov na výkone moci, ktorej sú nositeľmi. Ľud je rozdelený na primárne zhromaždenia kantónov. Návrhy zákonov sa rozosielajú po všetkých komúnach. „Ak po 40 dňoch po rozoslaní navrhnutého zákona do polovice departmentov plus jeden, jedna desatina primárnych zhromaždení každého z nich… návrh neodmietne, návrh sa považuje za prijatý a stáva sa zákonom.“ Občania sa tak majú určitou mierou spolupodieľať na zákonodarnej moci.

V čele štátu malo byť Zákonodarné zhromaždenie, ktoré by volilo Výkonnú radu.

V praxi k realizácii Ústavy nedošlo, kvôli neprestávajúcim zahraničnopolitickým i vnútropolitickým problémom. Ústava schválená referendom tak bola „prehlásená za príliš krásnu, než aby sa riskovalo, že sa používaním poškodí.“


Klimeux

Použitá literatúra:
BASZKIEWICZ, J. - MELLER, S. Francúzska revolúcia 1789-1794, občianska spoločnosť. Bratislava : Obzor, 1989
FERRO, M. Dejiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006
VOJÁČEK, L. - SCHELLE, K. a kol. Právní dejiny 2, Státy západní Evropy a USA. Brno : Doplněk, 1999
DEKRÉT NA OCHRANU VLASTNÍCTVA In: BALÍK, S. a kol. Texty ke studiu obecných dejin státu a práva III. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1986
ROUSSEAU, J. J. O společenské smlouvě, neboli o zásadách státního práva. Dobrá Voda : Aleš Čeněk, 2002
MAUROIS, A. Dejiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1994
DEKLARÁCIA PRÁV ČLOVEKA A OBČANA 1793, čl. 16 In: BEŇA, J. Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava : VOPrafUK, 2009
JAKOBÍNSKA ÚSTAVA, čl. 79 In: BEŇA, J. Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava : VOPrafUK, 2009

Zdroj: Ústavný vývoj Francúzska v období Veľkej revolúcie (1789 - 1799). [Bakalárska práca]. Trnavská univerzita v Trnave. Právnická fakulta; Katedra dejín práva. 2012