Morálka hrdinov

V rámci návratu k starším témam a ich doplneniu o nové myšlienky a postrehy, nemožno obísť ani tému morálky, o ktorej som na tejto stránke už zverejnil zopár príspevkov v minulosti. Ako starého relativistu ma daná tématika zaujíma a neustále prichádzam na ďalšie a ďalšie postrehy, ktoré ma nútia dať ich na papier (alebo aspoň na blog :))

V dnešnom článku sa chcem zamerať na hrdinstvo, ako vrcholný a závideniahodný prejav morálneho konania.

Už od ranného veku sme obklopení určitou "klímou" morálnosti, hrdinskosti, čestnosti a spravodlivosti, počnúc statočnými junákmi z rozprávok, cez hrdinské eposy, akčné thrillery až po vládne programy boja proti korupcii... V procese dospievania sme však postupne konfrontovaní s tvrdou realitou každodenného prežívania a potrebou niečo pre seba "urvať", za ktorú najprv odsudzujeme svojich rodičov a neskôr svoje deti za to, že opakujú naše chyby (naivitu).

Kde je problém? Prečo sú ľudia takí zlí, prečo berú úplatky, prečo im vždy ide o svoj prospech? Nestačilo by jednoducho vymeniť osoby na dôležitých štátnych postoch a dosadiť tam tých spravodlivých? Na podobné otázky si snaží odpovedať každý deň mnoho z nás...

Filantrop - individualista

Poviete si, čo je zlé na výchove k morálnosti? O čom tu chcem písať?

Morálka je vec užitočná. Je užitočná pre deti, pretože im umožní získať základné poznatky o tom, ako sa majú správať a existovať medzi ostatnými. Je to z núdze cnosť, pretože ešte nedokážu chápať zložitosť spoločenských vzťahov okolo seba a etika im poslúži ako určitý základ - zjednodušenie. Ak im to však neskôr rodičia nevysvetlia inak, stretnú sa v reálnom živote so situáciami, ktoré sa úplne vymykajú logike obmedzeného škatulkovania na morálne a nemorálne.

Utužovanie falošných a vnútených predstáv o morálke sa netýka len detí a rozprávok, stretnúť sa s ním môžeme aj vo vysokoškolských odborných textoch renomovaných autorov, kde sa na jednu stranu dozviete že, "na odstránenie príčin korupcie je nevyhnutná duchovná revolúcia", "na prvom mieste v deformovanom rebríčku hodnôt je osobný prospech, bohatstvo, túžba rýchlo získať majetok" a zároveň sa dočítate o potrebe skvalitnenia podnikateľského prostredia... Spoločnosť, ktorej základným stavebným kameňom je individualizmus predsa nemôže chcieť od ľudí, aby jednali v záujme všetkých. Spoločnosť, ktorá "legalizuje" sebectvo a zisk nemôže žiadať, aby konanie jej občanov bolo motivované láskou a humanitou. Takéto klamlivé predstavy môžu slúžiť jedinému cieľu - hľadaniu chýb v jednotlivcoch a nie v samotnom systéme ako celku.

Korupcia

Otázka podplácania, protekcie a klientelizmu je jedným z najzjavnejších problémov týkajúcich sa morálky.

My všetci, nepodplatiteľní hrdinovia sa čudujeme, prečo už niekto spravodlivý neurobí s korupciou konečne poriadok.

Po ťažkom vnútornom boji, sebapoznávaní a priznaní si krutej, nelichotivej pravdy som dospel k záveru, že ja sám by som úplatok prijal. Nemôžem hovoriť za druhých, ale domnievam sa, že až na pár výnimiek je nepodplatiteľnosť ctnosťou všetkých až do chvíle, kým im niekto neponúkne príjemne znejúcu sumu :P závisí to len od jej výšky. (Existujú určite i výnimky, tie však v tomto prípade neoznačujem za svetlé, pretože nech už sú motivovaní vo svojej neúplatnosti čímkoľvek, jednajú neprirodzene, podľa nanútených vzorcov správania, opájajúc sa možno niekde v skryte duše svojím "hrdinstvom". Motív je vždy dôležitý - aj dobrý čin môže byť vykonaný na základe zavrhnutiahodnej pohnútky - príklad: vrátim nájdenú vec, pretože je mi jasné, ako sa asi cíti chudák majiteľ, ktorý ju stratil alebo ju vrátim, aby som sa mohol chváliť pred známymi svojou poctivosťou - to už si ju môžem radšej rovno nechať.)

V prípade korupcie neškodím žiadnej konkrétnej osobe - ponúkam odmenu za určité protiplnenie alebo službu. Obaja získavame. To, že v konečnom dôsledku porušujem verejný záujem je jednotlivcovi príliš vzdialené na to, aby chápal možný dopad svojho činu, pretože neexistuje jasná súvislosť medzi konaním a následkom, ktorú by mohol vnímať.

Ľuďom sa naozaj jedná hlavne o osobný prospech. Je to však znakom deformovaného rebríčku hodnôt? Núti ich k tomu predsa pud sebazáchovy. Deformovaná je naopak naša spoločnosť, ktorá sa odcudzila jednotlivcovi, predstavujúcemu iba anonymného štatistu a núti ho teraz akousi morálkou, aby poprel svoju prirodzenosť a konal v jej záujme, bez toho, že by takéto konanie bolo v jeho prospech - teda v jeho záujme. Logicky dôjdeme k záveru, že korupcia a klientelizmus sú prirodzenými javmi v medziľudských vzťahoch, ktorými si ľudia hľadajú k sebe cestu a vytvárajú si určité vzájomne solidárne spoločenstvo, alternatívne k štátnej spoločnosti ("mafiu") - pochopiteľne štátom kriminalizované. Korupcia je dôsledkom vzniku štátu.

To neznamená, že k nej vyzývam, len tvrdím, že ak s ňou chceme bojovať, musíme zmeniť systém (obmedziť príležitosti, kedy by k nej mohlo vôbec dôjsť) a nie sprísniť tresty a posilňovať udavačstvo.

Vo vyššie citovanej knihe sa dozvedáme o úspešnom boji s korupciou v Aténach. Príčin vidím niekoľko - z nich najdôležitejšie sú dve:

1) Sudcovia netušili o ktorom prípade budú rozhodovať až do chvíle vstupu do súdneho dvora, čo znižuje možnosť ich podplatenia.

2) Demokracia "v malom", kde sa občania navzájom poznajú vylučuje páchanie akejkoľvek kriminality.

Odvrátená strana hrdinstva alebo Obrana zbabelcova

Hrdina je človek, ktorý vďaka sile svojej morálky nedbá na svoj prospech, riskuje život a je ochotný obetovať sa pre druhých. Ja však tvrdím, že takýto človek koná v rozpore s pudom sebazáchovy, čo predstavuje neúctu voči vlastnému životu. Ak nemá úctu k sebe, ako môže mať úctu k druhým? Avšak keby nemal rád druhých ľudí, prečo by sa pre nich teda obetoval? Tu na scénu opäť nastupuje motív. Čo vnútorne ženie vpred údajného hrdinu v jeho hrdinskosti? Je to skutočne láska k druhým alebo skôr určité nadprirodzené uctievanie samého seba či ego maniactvo? Je taký človek ozajstným hrdinom alebo len tým, kto zo svojho heroizmu vytvára fetiš?

Otázka hrdinstva je prinajmenšom zložitá, naproti tomu o anti-hrdinoch máme všetci predstavu jasnú... Ak o niekom vyjde na povrch, že je vedený v zväzkoch Štb, jeho ďalšie fungovanie v spoločnosti je značne ohrozené. Všetci hrdinovia-moralisti, doteraz skrytí vo svojich dierach v obave, aby sa náhodou nedostali do styku s reálnym životom, vychádzajú von a ukazujú prstom, žiadajúc utratenie toho vinníka! Previnil sa, treba ho potrestať! Je vinný tým, že v tej dobe žil a chcel prežiť! Mal sa nechať umlátiť políciou alebo utiecť ako iní "hrdinovia" :P

Konfident alebo kolaborant je väčšinou človek dohnaný do úzkych, ktorý v záujme zachovania pokojného života pre seba a svoju rodinu obetuje slobodu režimu a určitým spôsobom sa mu zaviaže. Má vari niekto právo tvrdiť, že konať pre dobro svojej rodiny je nečestné? V istom zmysle nakoniec kolaborujeme s režimom aj dnes. Aký je v tom rozdiel?

Dôležité je však odlišovať prípady, kedy daný spolupracovník koná nadprácu, aby si zaistil lepšie postavenie, pričom priamo uškodí druhému (udá ho, napríklad).

Znakom totalitného režimu je podporovanie udavačstva, ktorým dnes bytostne pohŕdame a "upaľujeme na hranici" bez milosti každého práskača, informátora či agenta, neuvedomujúc si, že rovnako i dnešný právny systém nás k udavačstvu výslovne núti. Oznámiť trestný čin, o ktorom sa občan dozvie, je jeho povinnosťou, bez ohľadu na to, či tým niekomu spôsobí ujmu. Rozvracanie socialistického zriadenia bolo v minulosti trestným činom, rovnako ako sú ním dnes trestné činy proti republike. Tak ako tak, je každý človek zákonom nútený stať sa bonzákom. Udať ostatných môže aj sám člen určitého protištátneho zoskupenia, pričom sa v dôsledku účinnej ľútosti stane beztrestným (akoby bol nasadeným agentom).

K napísaniu tohto článku ma v prvom rade priviedol príklad nášho vyučujúceho, ktorý na polícii oznámil prijatie úplatku druhým človekom, neváhal sa nám pochváliť tým, že ho dostal do väzenia a svoje udavačstvo prezentovať ako najväčšie hrdinstvo.

Hranica medzi hrdinom a lumpom býva často tenká, občas sa môže aj úplne stratiť...

Kto v konečnom dôsledku spôsobil viac zlého? Bezvýznamný človek, ktorý to pred 30 rokmi podpísal a nikomu neublížil alebo hrdinný odbojár či atentátnik, ktorého činnosť spôsobila vypálenie dvoch dedín? Ten, zbabelec, čo za vojny vyhnal utečenca od svojich dverí, lebo nechcel riskovať životy svojich blízkych alebo ten, kto ho ukryl a následne postrieľali celú jeho rodinu?

"Úbohá je krajina, ktorá nemá hrdinov!"

"Úbohá je krajina, ktorá potrebuje hrdinov...", odvetil zbabelec Galilei.


Klimeux 

Použitá literatúra:
BALÁŽ, P. - JALČ, A. Spoločensko-právna ochrana pred korupciou. Bratislava : Veda, 2006, 199 s.

Trochu etiky na záver... :)