Dekrétom o správe z októbra 1793 a Ustanovujúcim zákonom o revolučnom poriadku správy z decembra 1793 dochádza k výraznej centralizácii štátnej moci. Národný konvent sa stáva jediným centrom správy a všetky štátne orgány či verejné úradné osoby podliehajú priamemu dozoru Výboru Verejnej Spásy, čo možno označiť za následok nepriaznivej vojnovej situácie či kontrarevolučných snáh. Z opačného pohľadu by sme však nepriaznivý vývoj situácie mohli rovnako považovať za zámienku pre centralizáciu verejnej správy.Pre dané obdobie sú charakteristickými i frakčné boje medzi stúpencami revolúcie, ktoré vyvrcholili popravou hébertovcov („zúrivých“), v marci 1794, popravou dantonovcov, v apríli toho istého roku a víťazstvom robespierrovcov, ktoré však nemalo dlhé trvanie. Ich pád znamenal štátny prevrat 9. termidora (27.7. 1794), ktorý ukončil obdobie radikalizácie revolúcie. Nasledujúceho dňa boli Robespierre, Couthon, Saint-Just a ďalší čelní predstavitelia jakobínskej diktatúry popravení na námestí Revolúcie.
Obdobie po termidorskom prevrate je charakteristické návratom girondistických poslancov, zbavených poslaneckého mandátu po povstaní z 2. júna 1793, do Konventu a rušením právnych zmien uskutočnených jakobínmi, čím dochádza k negácii vývoja posledných dvoch rokov a určitému návratu revolúcie k jej počiatkom.
V decembri 1794 bolo zrušené nariadenie o maximálnych cenách, čím došlo k obnoveniu
trhovej ekonomiky.
22. augusta 1795 bola vyhlásená Termidorianska (Dikrektoriálna) ústava, ktorá sa nesie v duchu návratu k zneniu Ústavy z roku 1791.
Úvod tvorí Deklarácia práv a povinností človeka a občana, čím autori textu zdôraznili, že sloboda a občianstvo neznamená možnosť robiť všetko, ale zároveň so sebou nesie i určitú zodpovednosť a povinnosti, vyplývajúce zo vzťahu občana a štátu.
Definuje slobodu, bezpečnosť, vlastníctvo, vyjadruje zákaz retroaktivity neskoršieho zákona v oblasti trestného i občianskeho práva. Zvláštnosťou je formulácia zvrchovanosti národa, ktorá, podľa Deklarácie, tkvie v podstate v celku občanov. Je teda vyjadrená značne nepresne, čo svedčí o tom, že Termidorianskej ústave síce slúži za vzor ústava prvá, avšak v žiadnom prípade sa nevyrovnáva jej precíznym právnym formuláciám a jednoznačnému vyjadrovaniu. Deklarácia zakotvuje nutnosť deľby moci, určenia jej hraníc, s
cieľom zabrániť znovunastoleniu diktatúry.
„Republika… je jednotná a nedeliteľná.“ Francúzsko je teda unitárnym, národným štátom. V Ústave sa nepoužíva pojem suverenita ľudu, tak typický pre predošlé ústavné listiny. Výraz ľud je nahradený termínom „celok francúzskych občanov.“
Občianstvo je podmienené dovŕšením 21. roku života, zapísaním do zoznamu občanov v kantóne a následným jednoročným pobytom na území štátu, taktiež platením priamej osobnej či pozemkovej dane.
Osobitosťou Ústavy v oblasti zákonodarnej moci je zavedenie dvojkomorového systému. Zákonodarný zbor tvorila Rada starších a Rada päťsto. Na čele exekutívy stálo Direktórium, ako 5-členný výkonný orgán.Strach z návratu jakobínskeho teroru a popráv sa prejavil značne v úprave súdnej moci, ktorá musí byť podľa Ústavy úplne nezávislá od moci výkonnej i legislatívnej a nemôže byť vykonávaná orgánmi ani jednej z nich.
Hlavný cieľ Termidorskej ústavy - zabránenie vzniku diktatúry určitého orgánu alebo jednotlivca, sa nepodarilo dosiahnuť. Vojna s Rakúskom, ožívanie jakobínskych klubov, strach z opätovného nástupu teroru a ústavná kríza vzniknutá nefunkčnosťou zavedeného systému štátnych orgánov viedla až k prevratu roku 1799, samovláde Napoleona Bonaparta a vydaniu tzv. Konzulskej ústavy, slúžiacej ako prostriedok legalizácie uchvátenej moci, ktorá však neobsahuje záruky práv a má s predošlými ústavami iba pramálo spoločné.
Záver
Obdobie revolučného desaťročia bolo charakteristické predovšetkým častými právnymi zmenami, prijímaním nových ústavných dokumentov a búrlivými právnoteoretickými diskusiami, často prerastajúcimi do krvavých konfliktov.
K ústavným zmenám však nedochádzalo náhodne. Boli jednak odrazom vývoja spoločenských pomerov v zahraničí, modernizácie a demokratizácie krajín ako Anglicko, Holandsko či Spojené štáty americké, zároveň reakciou na pomery vnútropolitické - na rozpoltený absolutizmus, nevyhovujúci spoločenským potrebám, ktorého legitimita pramenila z feudálneho práva a transcendentálnych predstáv o pôvode kráľovskej moci. Ako protipól k nemu vzniká právo prirodzené, o ktoré sa opiera revolúcia.
Charakteristické črty revolučného ústavného vývoja predstavovalo zrušenie feudálneho práva a vzťahu poddaného k feudálovi, ktorý sa transformoval na vzťah slobodného roľníka (nájomcu) k vlastníkovi pôdy (prenajímateľovi), rušenie mestských výsad, privilégií, cechov, rozdielnych mier a váh, mýt či ciel, rovnako i odstránenie absolutistického centralizmu a chaotického administratívno-správneho členenia štátu. Na ústrednej úrovni nikým neobmedzeného panovníka, na základe Ústavy z roku 1791, nahradilo demokraticky
volené Národné zhromaždenie. Ako reakcia na absolutizmus sa presadzuje zásada obmedzenej moci a jej delenie na tri základné zložky. Tendencia vnímať suverenitu ľudu absolútne neskôr spôsobuje aj prerod chápania deľby moci, ktorá sa koncentruje v rukách jedného orgánu - Konventu, vytvárajúceho si výkonné výbory. Ústava z roku 1793 obsahuje i prvky priamej demokracie, ku ktorých realizácii však v praxi nedošlo. Na úrovni miestnej sa presadzujú oproti kráľom dosadeným úradníkom štátnej správy, volené municipálne orgány, predstavujúce zavádzanie miestnej samosprávy a decentralizácie štátu.
Významným znakom ústavných dokumentov v období revolúcie je myšlienka dôstojnosti človeka, ktorý má nielen povinnosti ale i práva, nemajúce charakter privilégií udelených z kráľovskej milosti, ale práv prameniacich zo samotnej podstaty ľudskej prirodzenosti. Štátna moc ich neudeľuje, iba garantuje. Z prirodzených práv sa stávajú základné práva a slobody, občianske práva. Napriek určitým osobitostiam jednotlivých ústav a rozdielnym právnym formuláciám, sa ústavy stotožňujú na základných demokratických princípoch ako osobná sloboda, rovnosť pred zákonom, suverenita ľudu a s ňou súvisiaca delegácia moci na zástupcov ľudu, nedotknuteľnosť a posvätnosť vlastníctva. Ustanovujú zásady trestného práva ako "nullum crimen sine lege", "nulla poena sine lege", prezumciu neviny či zákaz retroaktivity neskoršieho zákona.V priebehu celej práce sme sledovali niekoľko rozmerov revolúcie, z hľadiska ktorých je dnes chápaná, a ktoré nám odhaľujú i príčiny vzniku jej samotnej. Prvým z nich bol rozmer národný, z hľadiska doby nesmierne dôležitý pre zjednotenie krajiny a odstraňovanie politických či hospodárskych prekážok, obmedzení a právneho partikularizmu. Národná otázka bola nastolená ako prvá, čo sme mohli vidieť v brožúre abbého Sieyèsa ako i v ďalších dokumentoch počas nasledujúcich rokov. Historicky dnes už prekonaný pojem národ však nepostačuje pri dôkladnej analýze príčin revolúcie, a tak je nutné ísť ďalej, k
občianskemu rozmeru chápania ústavných zmien, ktorý zaujíma rozhodujúce postavenie v Deklarácii práv človeka a občana a Ústave z roku 1791, následne i v ostatných ústavných listinách. Z hľadiska 18. storočia oba aspekty, ako národný, tak i občiansky nadobúdajú rovnaký význam. Z dnešného pohľadu, pojem občianstvo značne prevyšuje z hľadiska štátoprávneho národ. Daný fakt dokazuje relatívnosť pojmov národ, sloboda, napokon i občianstvo, ktorých dôležitosť sa vždy odvíja od doby ich realizácie. Ústava bola postavená na slobode, vláde rozumu, občianskych právach. Vývoj od roku 1792 ukázal, že uplatnenie daných princípov v praxi nie je také jednoznačné a prináša so sebou problémy nové. Až v tomto období môžeme spätne nájsť v revolúcii i rozmer sociálny, dovtedy nevnímaný, keďže spoločnosti chýbala určitá historická skúsenosť. Práve jej absencia sa podpísala pod krach revolúcie a návrat k dosiahnutým cieľom roku 1791. Práve s danými rozmermi revolúcie súvisí i otázka spontánnosti revolúcie či jej stotožnenia so vzburou, ktoré je nutné na základe zistených poznatkov odmietnuť. Revolúcii ako zmene spoločensko-politickej predchádzali zmeny hospodárske, spoločenské a napokon zmeny myšlienkové v podobe filozofie osvietenstva, ktorá revolúcii poskytla ideový základ.
Ústavný vývoj v období revolúcie je nesmierne zaujímavou a z právno-historického hľadiska významnou témou, ktorá si vyžaduje ďalšie skúmanie a nachádzanie nových rozmerov, dnes ešte neznámych, však o to významnejších pre budúce generácie.
Klimeux
Použitá literatúra:
DEKRÉTY O REVOLUČNEJ SPRÁVE In: BEŇA, J. Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava : VOPrafUK, 2009
FERRO, M. Dejiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006
DEKLARÁCIA PRÁV A POVINNOSTÍ ČLOVEKA A OBČANA, čl. 17 In: BEŇA, J. Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava : VOPrafUK, 2009
TERMIDORIANSKA ÚSTAVA In: BEŇA, J. Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava : VOPrafUK, 2009
Zdroj: Ústavný vývoj Francúzska v období Veľkej revolúcie (1789 - 1799). [Bakalárska práca]. Trnavská univerzita v Trnave. Právnická fakulta; Katedra dejín práva. 2012
Ten národný rozmer je v prípade Francúzska dosť neprirodzený. Francúzsko 18. storočia malo dve veľké etnické skupiny: francúzsky hovoriaci sever (Langues d'oïl) a occitánsky juh (Langue d'oc). Potom tu bola ešte prechodná franco-provensálska zóna v širšej oblasti okolo Lyonu ktorá nepatrí ani do jednej z týchto skupín. Sú teda minimálne tri dosť odlišné francúzštiny. Ktorá má byť spoločným jazykom národa aby sa nik necítil diskriminovaný? Môže vôbec existovať "národ" bez spoločnej reči? Spoločná reč je základom akejkoľvek komunikácie. A to nehovorím o etnických menšinách(Baskovia, alsaskí a lotrinskí Nemci, keltskí Bretónci). Nacionalizmus je teda dosť neprirodzené spojivo obyvateľstva v prípade Fr. Na základe národného kľúča by mali existovať aspoň tri republiky vo Fr. "Politický národ" mi príde zasa dosť umelá konštrukcia. V praxi znamená prerobenie slabších etnických skupín na obraz dominantnej. Bez spoločného jazyka proste niet národa.
OdpovedaťOdstrániťNie som lingvista, moc tomu nerozumiem ale každopádne máš zrejme pravdu, lebo viem, že existovala provincia alebo oblasť s názvom Languedoc. Čo bolo zrejme odvodené z ich reči, ktorú používali. Rozdiely tam určite boli, ale nazdávam sa, že u oboch skupín obyvateľstva o francúštinu išlo a že si navzájom boli schopní rozumieť. Možno podobne ako my a východniari.
OdpovedaťOdstrániťNárod môžeme chápať kultúrne – ako súhrn obyvateľov určitého územia, ktorí majú rovnakú reč, tradície, históriu atď. alebo politicky – teda obyvateľstvo vytvárajúce akýsi mocenský, nezávislý útvar, ktoré si riadi svoje veci samostatne.
Proti kultúrnemu národu nič nemám, ale som odporca vyznávania politického národa. Považujem ho len za nástroj ľahkej manipulácie s ľuďmi. A to presne je nacionalizmus – ten rieši predovšetkým národ z hľadiska politického, čo je veľký omyl. Dnešní nacionalisti patria niekam späť do 18 - 19. storočia, avšak z dobového hľadiska si myslím, že nástup nacionalizsmu bol opodstatnený. Ale to už som písal v práci, k tomu sa vracať nebudem.
Nacionalizmus bol neprirodzeným spojivom nie len vo Francúzsku ale i všade inde. U nás existoval predsa v 20. rokoch dokonca čechoslovakizmus, čo bolo totálne neprirodzené, bez neho by však ČSR nikdy nevznikla.. Keď to berieme čisto podľa jazyka, tak i na Slovensku by potom mali existovať aspoň 3 republiky, ak nerátame rómsku menšinu, ktorá by možno tiež chcela mať svoj štát :D
Diskriminovaný z hľadiska reči sa v takomto štáte bude niekto cítiť vždy. Napríklad teraz ja.
Štúr sa ma nespýtal a kodifikoval bez môjho vedomia slovenčinu na základe stredoslovenských miestnych blábolov a ja teraz musím používať jazyk, ktorý je mi cudzí... :)
A teda, k pointe.. ak hovoríš, že bez spoločného jazyka niet vo Francúzsku národa (etnického.. a už vôbec nie politického), je to podobne aj u nás.. niet slovenského národa.. ale pozor, tieto reči sú už tak trochu v rozpore s preambulou ústavy :P
No v súčasnosti už národ vo Fr je: za tých dvesto rokov od FR boli occitánci pofrancúzštení takže moderné Fr má spoločnú reč aj keď miestami sa hovorí ešte pôvodnými jazykmi. Asi podobne ako napr. Moraváci boli za tie storočia počeštení. Slováci sú myslím jazykovo dosť dobre unifikovaní(možno s výnimkou Východu). Dosť na to aby sa dalo hovoriť o "národe". Ovšem Fr 18. storočia bolo nielen výrazne väčšie a početnejšie ako dnešné Slovensko(takže porovnávanie nie je úplne na mieste) ale malo tri (románske) jazyky, ktoré sa ďalej delili na nárečia. Teda nie jednu reč ktorá sa ďalej delí na nárečia ale tri reči. Rozumeli by si navzájom možno tak ako my Poliakom alebo Rusom. To by podľa jazykového kľúča odôvodňovalo tri republiky, nie jednu. A to ešte nehovorím o nárečiach čo by vrámci tých republík existovali.
OdpovedaťOdstrániťOdlišnosť jazykov vo Fr. si všimli už v stredoveku. Johaniti rozlišovali jazyky francúzsky, auvergnanský a provensálsky vrámci Fr. Podobne aj templári. Dante(nie som si istý či on, možno Petrarca) delil románske jazyky na francúzsky(Sever), occitánsky(Langue d'oc) a italo-španielsky(!)
Tým celím chcem povedať, že francúzske dvoj/trojrečie nie je len záležitosť nárečí ale v podstate etnickej identity Juhu, ktorý bol za tie storočia pofrancúzštený. Teda podľa národnej logiky 19. storočia by mali vzniknúť dve až tri Francúzska.
A tak národná ideológia ako spojivo spoločnosti je v prípade Fr 18. storočia menej prirodzená než u iných štátov.
V tom je tá irónia, že Francúzsko, ktoré celý ten národný ošial začalo nebolo ideálnym príkladom národného štátu.
OdpovedaťOdstrániť