kde každý v bezpečí sám pred sebou sa zamyká
tam isto niekde nový armagedon
nás navštívi a svojím chlebom
ponúkne prejedené ústa človeka
My blúdili sme,
hladali sa veky
než v cieli sme
sa stratili...
Kto sme? a máme
možnosť stať sa ešte niekým?
či odsúdení sme
na sebarecyklovanie
na úteky, na
azyly
keď chýba čerstvý
vietor čo nás ovanie?
Jak pokračovať
viac bez minulosti
zabudnutej v nude
zajtrajšku
čo spravil z nás
pozorovatelov, hostí
vo vlastnom osude
ludskej bytosti
zmenej na svoju
náhražku
- povýšenej na
mäso a kosti?
Velké myšlienky
už asi neprídu
tak každý v
svojej flaši formaldehydu
sa topí prosebne
dvíhajúc dlane
- chce všetko,
nespokojný s ničím
nepoznajúc
sterility duše príčin
Naše osudy sú zdá
sa predestilované
Ten prízrak neplodnosti je do vedomia vrytý
snáď je to len
strach, snáď kríza identity...
Už nepomáha káva,
energeťák, ani teín
zaspali sme - a
zobudili sa na konci dejín
- dejín
prejedených, sýtych
Kam ďalej ísť?
Quo vadis, domine?
Snáď oceánu
prázdne roviny
až tam za stĺpmi
Heraklovými
skrývajú nový kontinent? ...
Z čisto materialistickeho hladiska by som dnešnú dobu ako koniec sveta nevidel pretože:
OdpovedaťOdstrániť1. dnešná západná civilizácia v jej zrelej forme je pomerne mladá(od cca koniec 60. rokov) a stále má určitú tendenciu rastu
2. stále má z čoho čerpať: ropa ešte stále zo zeme tečie, stále je kam presúvať výrobu pri hľadaní lacnej pracovnej sily, chleba je dostatok, alkoholu takisto, drogy sú dostupné, voľný sex ľudí neomrzel, zábavy je hojne ...
Je tu teda priestor ďalej sa rozvíjať v rámci vytýčenej línie.
Skutočná kríza západnej civilizácie nastane až keď prestane mať DOSTATOK. Stabilita dnešnej spoločnosti je založená na dostatku - teda, že masy majú ukojené svoje žiadosti. To, že mnohí nemajú kde bývať a dať čo do úst na tom nič nemení. Aj oni si predsa môžu dovoliť aspoň to čučo a zájsť si do kríčkov keď príde chtíč - ako tak sú tiež ukojení. Žijeme teda vlastne v zlatom veku postmodernej civilizácie.
Ale kam ďalej? Čo bude potom? To nie je otázka ktorú si kladieme. Kladieme si ju len v rámci teoretických diskusii, voľného času, vlastnej zvedavosti, či písania esejí do školy. V praktickom živote si ju klásť nemusíme a tak je pre nás táto otázka len záľubou. V skutočnosti sme zvyknutí žiť zo dňa na deň. Dôverujeme systému, že sa o nás postará(aj tí čo systém nenávidia mu v kúte duše dôverujú, že v ňom nájdu aspoň základné uspokojenie svojich žiadostí). Zmyslom života postmoderného človeka je užiť si deň (teda uspokojovať svoje žiadosti tu a teraz) - nie myslieť na budúcnosť. Veď načo? Chlieb je, hry sú. Stačí si vziať aj to málo čo je masám dopriate a hneď je ako tak lepšie. Lepší vrabec v hrsti ako holub na streche. Postmoderný človek je v prvom rade otrokom relatívneho dostatku a svojich žiadostí.
Ak niekto hovorí o apokalipse a konci dejín tak vlastne vedome, podvedome či nevedome vychádza z kresťanskej eschatológie. V Biblii je rozkošníctvo ľudových vrstiev(a teda vlastne celej spoločnosti) spoľahlivým indikátorom veľmi blízkeho trpkého konca: Potopa sveta, Sodoma a Gomora, Ninive(odvrátený koniec), Babylon, pohanský Rím(zretelný aj z dejinného hľadiska). Nuž a ja materialista nie som. Takže v dnešnej dobe vidím spoľahlivý indikátor blízkeho konca. Tentoraz však definitívneho konca.
Ale inak je to vskutku podnetná báseň. Najmä predposledná a predpredposledná strofa sú dosť "husté" :)
OdpovedaťOdstrániťJa som tým nemyslel ani tak akýsi koniec sveta či spomínaný armagedon, ktorý necháp doslovne. Jasné, že ropa tečie stále, stále je kde hľadať lacnú pracovnú silu atď. atď. ale to nie je rozvoj.. je to iba akási spoločenská či morálna stagnácia, z ktorej niet východiska.. Francis Fukuyama ti určite niečo hovorí, myslel som to zhruba v takom zmysle ako on.. alebo si pozri film Children of men, odohrávajúci sa v blízkej budúcnosti, kedy sa už veľa rokov nenarodilo žiadne dieťa – a to dieťa sa dá chápať v prenesenom slova zmysle ako nejaká nová myšlienka, či nový vietor v plachtách, určitá invencia, ktorá osvieži tento zatuchnutý vzduch.. máme tu ľudskú „neplodnosť“ ..také niečo som asi chcel povedať touto básničkou a zároveň i to, že napriek tomu, že sa všetko javí, že to tak skutočne je, nesúhlasím s tým a celý tento márny pocit dezilúzie a vlastnej sterility alebo konca dejín považujem len za ilúziu, alebo určitý prízrak, ktorý sa javí skutočný ale skutočným nie je – a to je práve to vyvrcholenie v poslednej strofe.
OdpovedaťOdstrániťMožno už viac krát v dejinách pociťovali niečo podobné.. heslom baroka bolo tiež vanitas vanitatum a napriek tomu sa spoločnosť dokázala obrovsky posunúť i keď zrovnávať tú dobu s dneškom by nebolo úplne presné.. len chcem povedať, že z dnešného pohľadu sa nám možno zdá, že sa nie je kam pohnúť ale za 300 rokov sa budú ľudia za touto dobou ohliadať ako za niečím totálne odlišným od ich súčasnosti, rovnako ako sa mi ohliadame za renesanciou či barokom...
A možno, že práve samotná znalosť dejinného pohybu a vývoja a jeho uvedomenie si nás brzdí vo vývoji a keď sa ohliadneme za dejinami, zdá sa nám, že všetko už bolo. Možno práve vďaka tomu, že v minulosti si potrebu spoločenského vývoja neuvedomovali, tak nejaká prišla.. možno, že čím viac sa o ňu snažíme, tým viac sa nám vzďaluje a máme zviazané ruky.. podobne ako keď vieš, že niečo musíš vykonať a o to viacej sa ti to nedarí...
Teda ešte raz, necháp to tak, že sa nie je kam vyvíjať do kvantity ale do kvality. A ako hovorím, nakoniec sa to predsa nejak „pohne“.. možno, keď to budeme najmenej čakať.
Ale inak súhlasím s tým, čo si napísal... hlavne tá pasáž o dôvere systému je dobrá - že aj ľudia čo ho nenávidia mu vlastne dôverujú.. to si pekne sformuloval, takej vety je aj škoda do obyčajného komentára, tá by sa mala vynímať v nejakej vedeckej práci :)