Metamorfózy slobody

Keby sme sa pokúsili zostaviť rebríček 10 najvýznamnejších pojmov západnej kultúry, je takmer isté, že niektorú z prvých pozícií (ak nie prvú, tak zaručene aspoň medailovú) by obsadila sloboda.

Od čias príchodu Germánov do západného sveta sa stal tento pojem hlavným hýbateľom európskych dejín, prelomovým bodom v dovtedy rímskom období, kde hralo o dosť významnejšiu úlohu šírenie civilizácie a kultúry, ktorej často padla sloboda za obeť.

Sama sloboda sa stáročiami vyvíjala, rozvíjala, pretvárala, menila farby i významy, až sa stala tým, čo pod týmto pojmom nájdeme v náučných slovníkoch dnes. Ani my však nie sme pri výklade daného slova jednoznační. Významov tohto pojmu je zrejme asi rovnako veľa ako ľudí, čo za neho bojovali. Jana z Arku bojovala za inú slobodu ako Jan Hus, za inú slobodu bojoval M. Robberspierre, za inú sa bil M. Luther King, za inú Adam Smith, za inú Max Stirner, za inú T.G. Masaryk a za inú štúrovci... tí všetci žiadali slobodu, žiadali to isté, zároveň však tak odlišné.

O slobode všeobecne

Ak odhliadneme od vzájomných rozličností jednotlivých druhov slobody vzniknuvších dejinnými bojmi, zostane nám obyčajná, všeobecná, nahá sloboda bez prívlastkov - teda akási nezávislá sebarealizácia, z nej vyplývajúca sebatvorba a následné sebapoznávanie... Jednoducho nespútaná existencia.

Z posledných dvoch viet možno vyvodiť viacero rovín slobody. Tá sa odohráva vo vzťahu k iným - vonkajšia a taktiež (a predovšetkým) vo vzťahu k sebe - vnútorná sloboda.

Vyplýva nám z toho teda i to, že sloboda neexistuje nezávisle sama o sebe ako určitá idea, ale že sa vždy realizuje vo vzťahu k niekomu či k niečomu. Ako by som mohol byť slobodný, ak by som existoval iba ja?

Sloboda sa navonok prejavuje ako nevynútený prejav vlastnej vôle, samotná vôľa je už však záležitosťou vnútornou. Ich spojením dochádza k spomínanej sebatvorbe a neskôr k sebareflexii. Prostredníctvom sebatvorby sa z nikoho stávam niekým. Tento proces sa taktiež odohráva navonok (kto som pre druhých) i dovnútra (kým som pre seba).

Veľmi významnou súčasťou slobody je rovnako sebaúcta, prameniaca práve z vôle jedinca. Akú sebaúctu môže mať otrok?

Sloboda a jej sestra Diktatúra

Otroctvo, totalita, diktatúra bývajú pojmy stavané na opačnú stranu rieky, oproti slobode, ako jej pravý opak. Ťažko by sme mohli tvrdiť, že jej protipólom nie sú. Zároveň je ale zaujímavé vnímať, ako ich ich vzájomný antagonizmus predurčuje na ďalšiu spoluprácu. Jeden bez druhého neznamenajú nič. Kde je jeden, nachádza sa v určitej forme i druhý.

Celá západná spoločnosť sa stavia nepriateľsky voči východnej predovšetkým kvôli hrôzu budiacim slovám ako disciplína, oddanosť, poslušnosť, ktoré zaváňajú tak silno despotizmom.

Západ sa naopak oháňa svojou slobodou, ktorá sa však v praxi zatiaľ príliš neuskutočňovala, zostala naprieč storočiami iba v ľudských mysliach ako súčasť akéhosi svojského "folklóru", zakotvená v buditeľských piesňach, snoch rojkov a populistických prejavoch politikov.

Neuskutočniteľnosť slobody tkvie práve v slobode samotnej, alebo v našom "slobodnom", či skôr hedonistickom prístupe k životu, pod heslom: robím si, čo chcem. Takto vnímaná sloboda sa musí zákonite zvrátiť na otroctvo, pretože pri absencii pevnej vôle, odriekania si, či prísnej vnútornej disciplíny, dochádza k vytváraniu závislostí, spočívajúcich v nekonečnom uspokojovaní svojich potrieb, porovnateľnom s drogovou závislosťou. Západná sloboda užívania si sa teda v konečnom dôsledku transformuje na svoj opak. Závislý človek môže byť jedine otrokom, a teda i v podobnom zriadení musí žiť. Potrebuje tvrdú ruku, ktorá nad ním bude stáť a dohliadať, "či po použití poctivo odhodil injekčnú striekačku..."

Daný prípad premeny slobody vzniká na základe nerovnováhy medzi vnútornou a vonkajšou slobodou. Stane sa tak, ak prevažuje vonkajšia nad vnútornou, teda forma nad obsahom, následok nad príčinou, prázdna škrupina nad tým, čo sa kedysi skrývalo v nej.

Vnútorné vysporiadanie sa každého človeka s vlastnou slobodou by malo predchádzať samotnej slobode vonkajšej - teda prejavu vôle činmi.

Vnútorná sloboda sa dá paradoxne dosiahnuť iba prísnou vnútornou "diktatúrou".

Dokiaľ sa teda necháme v mene slobody ovládať vlastnými chúťkami, slasťami a drogami nezaslúžime si nič iné ako despociu, tvrdý režim, ktorý nás bude kontrolovať ako malé deti. Môžeme v tom vidieť zlý úmysel svetovlády... rovnako to ale možno vnímať i ako čosi nevyhnutné, asi ako rodičovskú starostlivosť o nás - nesvojprávnych tvorov.

Ak chceme zmenu, nezačnime zvrhávaním vlády ani krvavým pučom. Začnime tým, že presunieme diktatúru z vonka do našeho vnútra. Vstrebajme ju! Nie ako čosi nanútené, ale z vlastnej vôle.

Ak je niekde sloboda, je isté, že obďaleč bude postávať i tyrania. Ide o pojmy tak previazané, že bez jedného z nich by sme nerozumeli druhému... Musíme sa vyrovnať s obomi a prijať ich. Jediné, čo môžeme ovplyvniť je, ktorý z princípov bude vládnuť okolo nás a ktorý v nás. Ako si vyberieme?

 

 

Klimeux