Paradox pokroku

Spoločným znakom každého ľudského spoločenstva, či už pravekého kmeňa, starobylej ríše alebo moderného štátu je jeho nestálosť, zmena a postupný vývoj.
Pokrok ako základ každej spoločnosti a civilizácie možno chápať rôznymi spôsobmi. V prvom momente sa nám zrejme (aj vďaka množstvu zhliadnutých sci-fi) v hlave premietne obraz technicky vyspelého človeka budúcnosti, a teda pokrok technický alebo vedecko-technický. Na tom by samozrejme nebolo nič zlé ani nesprávne v prípade, ak by sa nám v ďalšej chvíli zjavila predstava budúceho (z dnešného pohľadu utopického) ekonomického a politického usporiadania spoločnosti, čo by, uznávam, vyžadovalo značne väčšiu mieru abstrakcie.
Technický pokrok si dokáže predstaviť v zásade každý, spoločenský skoro nikto. To však nijakým spôsobom neznižuje jeho dôležitosť.

Keby sme dennodenne neboli zahŕňaní množstvom sci-fi filmov, možno by nám robilo problémy predstaviť si i ten... Vždy sa veľmi zabávam na filmoch, ktoré zobrazujú ľudstvo budúcnosti s technikou dnešnému človeku nepredstaviteľnou, avšak trápiace sa stále s tými istými spoločenskými problémami a na úrovni dneška.

Režiséri nás buď zámerne mystifikujú, alebo trpia nedostatkom predstavivosti, alebo len jednoducho vychádzajú zo stavu aký panuje dnes - a dnešná doba je úplne typická naprostým nesúladom medzi technickým a spoločenským pokrokom.

Tento článok nechcem opäť venovať dôležitosti pokroku, v kontraste so spoločensky deštruktívnym konzervativizmom alebo liberalizmom (ktorý sa sám stal konzervatívnym už pred sto rokmi) ale skôr určitému paradoxu pokroku, ktorý vyvoláva práve spomínaný nesúlad.

Ak je osobnostný vývoj jednotlivca ovplyvnený predovšetkým slobodným konaním, sebapoznávaním a vedomou alebo nevedomou sebatvorbou, tak potom vývoj spoločnosti ako celku čerpá svoju hnaciu silu predovšetkým z ľudskej činnosti a z ľudskej tvorivosti.

Dokážeme klonovať živé bytosti, lietať do vesmíru, riadiť jadrové reakcie a bohviečo všetko ďalšie, čo pred nami vlády taja a napriek tomu spoločensky zahnívame niekde na konci 18. storočia. Čo je tomu na vine? Jednou z odpovedí môže byť práve spomínaná tvorivosť - kreativita na jednej strane, ktorá sa naplno prejavuje v oblasti vedy a techniky a jej úbytok na strane druhej, v oblasti sociálnych vied.

Stále však nevieme prečo nejdú oba druhy pokroku ruku v ruke, alebo čo spomaľuje jeden z nich. V skutočnosti by sa dokonca dalo povedať, že rast prvého je priamo úmerný stále väčšej stagnácii druhého. Spoločnosť dosiahla liberálno-demokratickú formu kapitalizmu, krátkozrako považovanú za úplný vrchol ľudských možností, pričom však technicky rastie ďalej, skoro exponenciálne.

Paradox pokroku možno úplne zjednodušene vystihnúť a objasniť dvoma otázkami:

1) čo je motorom pokroku? ľudská tvorivosť.

2) čo najviac ubíja ľudskú tvorivosť? pretechnizovanosť (a z nej vyplývajúca pohodlnosť) ľudí.

Technika, ako dôsledok ľudskej tvorivosti teda v konečnom dôsledku samotnú kreativitu úplne udusí...

Máme iPhone, tablet, technické hračky, ktorými zahŕňame populáciu, zaujímajúcu sa viac o najnovšie dotykové displeje než o filozofiu a budúcnosť našich potomkov. Máme internet, meme komixy, gangnam style a facebook! Koho trápi spoločenský vývoj.. snaha o zmenu? to je sociálne inžinierstvo, preč s tým! Radšej lajkujme zábavné videá!

Práve tento nedostatok tvorivosti spôsobený do veľkej miery technickým pokrokom (ale nie len ním) spôsobuje intelektuálny úpadok, či návrat späť.

 

Otázkou je, či sa môže tvorivosť, číra ľudská sebarealizácia len tak vytratiť a či zdanlivý úpadok nemá len dočasný charakter.

Na túto tému by sa dalo hovoriť dlho. Ja osobne si myslím, že tvorivosť ako určitá hybná sila nemôže byť len tak zadupaná do zeme. Je stále medzi ľuďmi, derie sa von. A ak aj je väčšina otupená "konzumnou" technikou, o to intenzívnejšie sa prejaví u menšiny. Stačí sa rozhliadnuť okolo seba. Potlačená kreativita je všade okolo nás... Ak sa nemá ako dostať von, môže "vytrysknúť" v podobe umenia - nemusí ísť o maliarstvo, literatúru alebo iný klasický druh. Takým istým prejavom tvorivého umenia sú i sprejeri, rôzne formy street artu a podobne. Sprejerstvo je vo všeobecnosti odsudzované ako forma vandalizmu. V prvom rade ale ide o prejav čírej tvorivosti. Prečo sú posprejované budovy výsadou vyspelých pretechnizovaných urbanistických spoločností? Rovnako je to i s vandalizmom. Niekto si povie, prečo sú len ľudia takí zlí a ničia hroby, pomníky, kontajnery, pamätníky? To nie je zlo. To je zase iba potlačená tvorivosť a túžba sebavyjadrenia v dnešnej mŕtvej dobe uzamknutej vo vákuu spoločenského včerajška a technického zajtrajšku. Keď sa neprejaví v umení, prejaví sa v ničení, lebo i to je druh kreativity.

Anonymnosť a individualizovanosť každého jednotlivca dneška núti vtlačiť svoju "pečať" veciam, trebárs aj rozbíjaním a povedať: som tu, žijem, dýcham, som človek a chcem zmenu!

Sporiadaný, slušný právnik v obleku, uzavretý do svojho pohodlia, môže byť v skutočnosti vnútorne stonásobne vyprázdnenejší ako pouličný vandal. Tým nechcem schvaľovať násilnosti či výtržníctvo, iba poukázať na to, že ide stále o tvorivosť, len vypustenú nesprávnym smerom.

 

Keby sa všetok ľudský tvorivý potenciál obrátil tým správnym smerom, mohla by nastať zmena už zajtra (významnú úlohu však v celom procese zohráva i komfort, ktorý, napriek relatívnej chudobe, stále máme v porovnaní s inými časťami sveta, preto protestujeme iba do tej miery, pokiaľ to neohrozuje náš štandard - tým nie je možné dosiahnuť nič, maximálne upozorniť na určitý problém.. ale o tom zase inokedy).

 

 

Klimeux