Človek informovaný

Ranné správy, správy o dvanástej, správy o piatej, správy o siedmej... Celý deň pravidelný prílev čerstvých informácií z domova i zo sveta. Už viac niet zabednených, prostoduchých ľudí! Všetci sme informovaní! Všetci sme vzdelávaní a vychovávaní! Sme rozhľadení! Neustále si rozširujeme svoje obzory a vstrebávame nové správy, ktoré nám prináša celý deň TA3 či ČT24, Markíza, JOJ-ka, Nova, ako i rádiá, internetové noviny...Že je na tom čosi čudné? Ale vôbec nie! Patrí to predsa k dnešnému trendu. - Tak by odpovedala asi väčšina z nás.

Informácie, informácie, informácie... Alebo skôr len "slová, slová, slová", ako by povedal Hamlet 21. storočia?

Myslím, že v tomto ohľade za západným svetom o niečo zaostávame. Tam toto informačné šialenstvo vypuklo o dosť skôr a už sa nad ním určite nikto nezamýšľa. U nás však tento trend výraznejšie zosilnel až v posledných rokoch a čudujem sa, ako je možné, že sa nad tým prakticky nikto nepozastavuje.

V tomto príspevku nemienim riešiť objektívnosť médií, ani to, či nás klamú a do akej miery.
Chcel by som skôr v skratke poukázať na to, ako vplýva prudký vzrast množstva informácií (či už pravdivých alebo nepravdivých) na človeka a za akým účelom k nemu dochádza.

Celá éra informácií je tak trochu postavená na hlavu a jej snahy a ciele možno iba ťažko považovať za prospešné a za dobre mienené.

1. Kam sa podela hĺbka?

Je zrejmé, že s nárastom kvantity informácií klesá ich kvalita, teda že čím viac informácií je nám poskytnutých, tým budú obsahovo povrchnejšie a plytkejšie. Stačí sa len dívať na televíziu a môžeme si to jasne všimnúť. Problémy v správach nikdy neriešia do hĺbky. Každému venujú 2 - 3 minúty, prípadne ich iba prejdú v rýchlom slede správ za sebou. Čím všeobecnejšie sa problému venujú, tým väčšia je možnosť manipulácie s ľuďmi v niečí prospech.

2. Sklamanie, negativizmus

V televíznych novinách jasne dominujú negatívne správy, narozdiel od správ spred roka 1989, ktoré boli vyslovene optimistické, plné bozkov súdruhov a úspešnej žatvy, z dnešného pohľadu vnímané ako propagandistické. Zlé správy plné utrpenia, vrážd a zločinov sa javia ďaleko uveriteľnejšie. Môžem vás ale ubezpečiť, že napriek tomu nie sú o moc menej cítiť propagandou... Najhoršia propaganda je práve tá, ktorá sa tvári realisticky, neideologicky a udržiava nás tak v neviditeľnej sieti "kapitalistického realizmu", jediného životaschopného výrobného, kultúrneho i životného spôsobu. Negatívnymi správami totiž systém sám na seba útočí a uznáva, že nie je ideálnym, avšak zároveň jedným dychom dodáva, že je jediným možným.
Zároveň útočí na ľudskú podstatu a ukazuje ju ako od prírody zlú, chamtivú a násilnú, ktorú je nutné skrotiť silnou štátnou rukou.
Zlými správami rovnako útočí na ľudskú psychiku, ktorej každodenný prílev nových a nových problémov určite nedodáva na sile.
Po ďalšie, neustálym cieleným upriamovaním pozornosti na určité problémy v spoločnosti (viď. rómska otázka) prilieva olej do ohňa a stupňuje konflikty, ktorých paradoxne čo najviac potrebuje. Aby zavládol poriadok, musí byť najprv vyvolaný čo najväčší chaos.
O tom som už ale písal v niekoľkých článkoch.

3. ...A ty proste sedíš a ďalej sa láduješ!

Tretí a posledný dôvod, možno dokonca i najvýznamnejší, pre ktorý boli cielene vyvolané tieto mediálne, informačné orgie bude možno čiastočne v rozpore s predošlým.
Tak ako môžu mať negatívne správy nepriaznivý dopad na psychiku, môže rovnako u ľudí dôjsť i k určitej otupenosti, vytvoreniu si rezistencie voči neustálemu zlu. Pár citlivých jedincov môže naozaj priviesť zlo, násilie a teror vychádzajúci z obrazovky, do liečebne. Zároveň je ale isté, že väčšina populácie sa voči takejto hrozbe začne vedome alebo podvedome brániť a vytvorí si akýsi štít, neprestupný pancier ľahostajnosti cez ktorý neprejde to všetko neustále vysielané utrpenie. Alebo proste iba vojde, takpovediac, jedným uchom dnu a druhým von.
Ľudský mozog nie je schopný príliš dlhej koncentrácie, a vzhľadom na pohodlnosť ľudí pri TV je prakticky vylúčené, aby sledovali celé Televízne noviny pri plnom sústredení. Bolo by to naozaj značne vyčerpávajúce, a preto neverím médiám, ak tvrdia, že nám poskytujú informácie v záujme toho, aby sme čo najviac vedeli. Samotné množstvo poskytovaných informácií nás núti k tomu, väčšinu z nich vypustiť.
Televízie sa snažia pod maskou tvorby uvedomelého a informovaného diváka z neho vytvoriť len pasívneho konzumenta informácií, nečinne prihliadajúceho na prezentované nešťastie a katastrofy, vnímajúc ich iba ako niečo vzdialené, cudzie, možno až nereálne, fiktívne, ako film, ako CSI...
Na túto myšlienku som prišiel nedávno, keď som pristihol sám seba ako pozerám na nejakú tragickú správu a pchám sa pri tom zmrzlinou.

Človek má v hlave plno informácií, no o to viac je zmätený, o to viac ich vypúšťa a prichádza o empatiu, stáva sa akýmsi nezúčastneným pozorovateľom, ktorý sleduje okolitý ubiehajúci život skrz plazmovú obrazovku.

Verím, že ak by si človek spred 200 rokov pozrel dnešné večerné správy, buď by sa zbláznil alebo by od zúfalstva spáchal samovraždu. Dnešný človek? V kľude sa ďalej pchá hranolkami...
A to je presne cieľom celej tejto informačnej mašinérie. Zbaviť nás ľudskosti a súcitu.

Prečo vysielajú i na komerčných televíziách toľko spravodajstva? Ľudia by iste miesto toho viac ocenili nejaký film. Odpoveďou je, že i spravodajstvo sa vlastne stáva akýmsi filmom. Vo filme majú ľudia radi násilie a krv. A ak aj v nich vyvolá určité pocity súcitu či zhnusenia, uvedomujú si, že ide len o film. Je to len fikcia. Nie je to skutočné! Film sa raz proste skončí, pôjdu titulky a koniec! Rovnako i Televízne noviny v ľuďoch budia určitý záujem a vzrušenie, podobne ako film. Rovnako ako pri filme necítia nič a ak i cítia, ide iba o prechodné, chvíľkové pocity, ktoré pominú pri ďalšej správe či skončením novín a reklamou. Nie je to skutočné! Tie správy nie sú skutočné! Stačí len stlačiť vypínač a všetko zlo pominie... Naozaj?


Klimeux

Francúzska revolúcia - Ústavný vývoj (5.diel)

Augustové dekréty (2. kapitola - pokračovanie)
Po Paríži sa revolúcia rozširuje do ostatných častí krajiny. 18. júla začalo povstanie v Troyes, o deň na to v Štrasburgu, 21. júla v Cherbourgu a 24. júla v Rouene. V provinčných mestách boli rozpustené staré mocenské orgány a vytvorené voľné mestské rady. Politické zmeny vo Francúzsku sami o sebe neriešili finančnú krízu, zvyšovanie cien ani hladomor obyvateľstva, a tak v lete 1789 vypuká séria roľníckych vzbúr a nepokojov, prameniacich z hrozby šľachtického spiknutia, označovaná ako „veľký strach“. „Od 20. júla do 6. augusta zachvacuje panika značnú časť zeme… roľníci útočili na zámky, pálili tam dokumenty zaznamenávajúce panské práva i povinnosti poddaných voči vrchnosti.“
I tento fakt značne prispel, alebo skôr urýchlil proces odstraňovania feudálneho poriadku, ku ktorému sa odhodlalo Ústavodarné zhromaždenie počas noci 4. augusta, prijatím dokumentu známeho pod názvom Augustové dekréty.
Podstata dekrétov je obsiahnutá v článku 1, ktorý zrušuje feudálne zriadenie: „Národné zhromaždenie úplne zrušuje feudálny režim a nariaďuje, že z feudálnych a úročných práv a povinností tie, ktoré sa vzťahujú na mŕtvu ruku vecnú alebo osobnú a na osobné nevoľníctvo… sú zrušené bez náhrady; a všetky ostatné sa vyhlasujú za vykúpiteľné.“ Z daného ustanovenia vyplýva, že feudálne práva neboli chápané ako celok ale naopak, rozdelené do niekoľkých kategórií, pričom k úplnému zrušeniu došlo iba u práv a povinností viazaných na osobu. Právne vzťahy vyplývajúce z viazanosti na pôdu ostali zachované s možnosťou výkupu poddaných, ku ktorému však fakticky nedošlo, s čím zákonodarca vzhľadom na zlú hospodársku situáciu drobných roľníkov musel počítať. Z pohľadu roľníka, ktorý bol tiež súčasťou 3. stavu a ktorého záujmy malo Národné zhromaždenie presadzovať, sa tak Dekrét musel javiť ako podvrh. Na druhú stranu je ale potrebné priznať, že zákonodarca inak konať nemohol, pretože by to bolo v rozpore so základnými demokratickými princípmi, ktoré mali byť onedlho zakotvené v deklarácii práv či v ústave, ako napríklad zmluvná sloboda, zákaz retroaktivity či vlastnícke právo.

Otázka vlastníctva
Národné zhromaždenie cítilo, že rozdiel medzi vlastníctvom feudálnym a buržoáznym nie je vždy dosť jasný, že rušiť určité vrchnostenské právo získané zmluvou, znamená porušiť samotnú zásadu zmluvy a tak bolo postavené pred ťažkú voľbu: buď vezme pod ochranu feudálne vlastníctvo a zhatí tak možno revolúciu alebo dovolí sedliakom násilné odstránenie panského zriadenia a ublíži tak i koreňom vlastníctva buržoázneho. Lénny vzťah medzi feudálom a poddaným totiž možno v istom zmysle chápať ako zmluvný vzťah vzniknutý stáročiami, ktorý nie je možné zrušiť zákonom so spätnou pôsobnosťou do minulosti avšak je potrebné umožniť subjektom daného vzťahu slobodne z neho vystúpiť, v prípade splnenia všetkých záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy. Vojvoda d´Aiguillon, poslanec Národného zhromaždenia, ohľadne rušenia feudálnych práv prehlásil: „Panské práva sú vlastníctvom… a každé vlastníctvo je posvätné… spravodlivosť
zakazuje požadovať vzdanie sa nejakého vlastníctva bez primeraného odškodnenia vlastníka.“, čím vyjadril jasne zásadu vyvlastnenia za primeranú náhradu.
Vykúpiteľné vrchnostenské práva vymedzoval šiesty článok Dekrétov. Išlo hlavne o všetky pozemkové renty, vrchnostenské dávky v naturáliách alebo peniazoch.
Augustové dekréty jednoznačne zrušili šľachtické výsady, ako výhradné právo na holubníky, právo honu, vrchnostenské súdnictvo a iné.
Článok 5 ustanovil, že sa bez náhrady zrušujú desiatky vyberané rádmi a beneficiármi, čo do budúcnosti predznamenávalo, že zlepšovanie ekonomickej situácie a zaplatenie štátnych dlhov pôjde predovšetkým na účet cirkvi - z dôvodu odlišného chápania cirkevného vlastníctva iba ako určitej správy majetku, čo sa prejaví neskôr v konfiškácii majetkov cirkvi.

Skoncovanie s úradníckou šľachtou, s výsadami a privilégiami
Článok 9 zakotvuje princíp daňovej rovnosti, nevyhnutnej pre vyriešenie finančnej krízy. Tá však mohla byť úspešne uzákonená až po definitívnom zlomení moci parlamentov a súdnych úradníkov, ktorí vytrvale bránili svoje privilégiá. Dekrétmi sa preto sprístupňujú každému všetky úrady a hodnosti - či už cirkevné, vojenské alebo občianske, ktoré tým pádom prestávajú byť chápané ako majetok, čím je odstránená nezosaditeľnosť úradníkov a predávanie úradov.
Najpodstatnejšiu zmenu, rozhodujúcu pre budúci vývoj, môžeme vidieť v zrušení osobitných výsad a privilégií provincií, kniežactiev, krajín, miest a obcí, na základe článku 10, ktoré ako prežitok čias stredovekých značne brzdili ďalší rozmach krajiny. Význam ich zrušenia bol trojaký. Jednak, z hľadiska národného, zákonodarca dôsledne napĺňal program zjednocovania francúzskeho národa a vytvárania spoločného povedomia Francúzov. Občiansky rozmer ustanovenia spočíval v zavedení rovnosti všetkých pred zákonom a ekonomický rozmer v budovaní základov pre rozvoj slobodného trhu, trhového hospodárstva, ktoré nebude brzdené obmedzeniami či výsadami určitých skupín obyvateľstva. „Až do tej
doby mal každý stav, každé mesto, každé povolanie a každé miesto svoje zvláštne práva a slobody. Sloboda bola vždy označením rozdielneho právneho postavenia. Šľachta, sedliaci, mešťania, cechy, mestá, kraje - tí všetci mali vlastné, historicky zdôvodnené práva.“
Ďalšie články Augustových dekrétov odstraňovali prebendy a iné dávky v prospech biskupov, arcidekanov, kapitúl, kňazov, ktorí nevykonávajú svoje funkcie, zrušovali mnohoobročníctvo, ďalej penzie a platy, ktoré nespočívajú na zásluhe.
Článkom 17 bol kráľ Ľudovít XVI. vyhlásený za Obnoviteľa francúzskej slobody, čo jasne naznačuje, že Francúzsko sa malo uberať cestou konštitučnej monarchie podľa vzoru Anglicka a že s myšlienkou republiky sa v tomto čase zapodieval len málokto.
Význam Augustových dekrétov, slovami F. Fureta, spočíval v tom, že rozhodnutia učinené behom noci 4. augusta mali trvalú platnosť, oddelili feudálne vlastníctvo od vlastníctva ako takého a do základov rozvrátili aristokratickú spoločnosť. Došlo k trvalému zrušeniu feudalizmu de iure, mestských výsad a trhových obmedzení. Dekréty otvorili dvere novému ekonomickému mysleniu odmietajúcemu stredoveké cechy, clá, mýta či merkantilizmus a postavili proti nim myšlienku slobody, ktorá sa však v budúcnosti ukázala
nie vždy natoľko slobodná, ako sa pôvodne javilo.


Klimeux

Použitá literatúra:
VOJÁČEK, L. - SCHELLE, K. a kol. Právní dejiny 2, Státy západní Evropy a USA. Brno : Doplněk, 1999
FERRO, M. Dejiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006
AUGUSTOVÉ DEKRÉTY In: BEŇA, J. Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava : VOPrafUK, 2009
NEUMANN, S.K. Francouzská revoluce I. Praha : Československý spisovatel, 1955
HATTENHAUER, H. Evropské dejiny práva. Praha : C.H. Beck, 1998

Zdroj: Ústavný vývoj Francúzska v období Veľkej revolúcie (1789 - 1799). [Bakalárska práca]. Trnavská univerzita v Trnave. Právnická fakulta; Katedra dejín práva. 2012

Zošit

Píšem atramentom, modrým pravdy sérom 
hoc mnohí by radi tužkou isto
život ten však vždy píšeme perom
- nikdy ceruzkou a nikdy nanečisto

Príliv zmyje stopy z pláže
vietor vzdušné čiary rozfúka
však guma pero nikdy nevymaže
nezostáva než sa k uchu od ucha
smiať a kútom oka písať slzy
- čo napísané je raz, občas mrzí...

Raz o sebe epos, inokedy bájky
napíšem tam spoza bielych plent
podnapitý netriafam sa na linajky
triezvy zasa hladám atrament

Tak vzácny tento papier, čistý, hladký!
- človek píše sám si svoje riadky
I nepriatelia, drahí, blízki, známi
však dopnia ho ilustráciami...

Nakoniec ale predsa skončí v koši
hoc cenný, na papieri kriedovom
zaprášený náš života zošit
urazený sa nebude prosiť
z neho von

Však klamná jeho pýcha, iba dojem
ja zaň teda prosím, orodujem
nevyhadzujte ho, prečítajte
naše slová navždy zachovajte!

A pri večeri daždivom a hmlistom
vnímajúc ten trpký riadkov vývin
privoňajte k jeho starým listom
- starým, avšak predsa stále živým

Z nich dozviete sa akí boli, ako žili
spisovatelia minulých dní
Riadok na strane 54 -
náš prvý, ich posledný...

Tak len píšme ďalej pravdu holú
tie stránky plné bojov, plné vzdoru
a nech si kto chce čo chce hovorí
do každého riadku vpíšme i kus pokory


Klimeux

O histórii...

„Lidé, kteří milují, znají, pěstují historické události, osobnosti a předměty pro ně samy, pro jejich odlišnost a patinu, jsou konec konců jen učení sběratelé starožitností, milovníci starého haraburdí. Dejiny mají hlubší smysl, jsou užitečnější a pro každého. Ale jen tehdy, dovede-li historik bez předsudků a ideologických zaujetí vykazovati každé události, osobnosti a věci jejich pravé místo ve vývoji a rozvoji lidského rodu, dovede-li v nás ustavičně udržovati vědomí nesmírného hospodářského, sociálního a kulturního proudu, tak složitého a přece tak jasného, jakmile se držíme pravé skutečnosti hmotné, v němž také my v této chvíli představujeme jakýsi konec a jakýsi počátek zároveň.

Spatříme-li v museu nepatrnou „zástěrku“ přírodní černošky, neřekne nám zhola nic, nevybaví-li nám v mysli, co znamená ve vývoji oděvu a pro vznik studu. Čteme-li řeč proslulého tribuna starého, ocenili bychom se skeptickým úsměvem leda její rétoriku, kdybychom nevědeli, za kterou třídu společenskou mluvil a jaký je vývojový smysl pojmů, jichž užíval. A čím jsou pro širší vrstvy občanské všecka přesná data, přesný pravopis jmen, přesné posloupnosti králů, přesné podrobnosti příběhů historických, neznají-li pravého smyslu dějinných událostí podle jejich hospodářských a sociálních příčin a podle jejich místa ve vývoji určité kultury a civilisace a tím i ve vývoji lidského rodu?“ 

S. K. Neumann

Relatívnosť hodnôt a zúčtovanie s právom

Oni to mysleli dobre...

Sloboda, dobro, pravda, spravodlivosť, morálka... - hodnoty, ktoré už od nepamäti uznávajú a vzývajú celé ľudské pokolenia. Bijú sa za nich, hádajú sa, presviedčajú druhých, mnohokrát pre ne i umierajú.

Ide o vyššie idey, metafyzické podstaty, ktoré sú nemenné, sídlia tam hore niekde v oblakoch či vo svete ideí, existovali už pred vznikom nášho sveta, sú na ňom úplne nezávislé a my sa na tieto krásne, čisté a vznešené princípy potom rozpamätávame v našom hnusnom, špinavom a zlom svete tieňov.

Prípadne tam hore namiesto nich sedí akási transcendentálna bytosť, ktorá je garantom ich existencie.

Behom pár tisíc rokov histórie ľudstva vzniklo nespočetné množstvo náboženstiev. Veď čím by bol človek bez bohov? (A teda bez hodnôt?) Otázka by ale taktiež mohla znieť opačne - čím by boli bohovia bez nás?

V novoveku sa filozofia začína dištancovať od teológie. Všetci tí "rozumní" ateisti, deisti (úctiví ateisti) sa vysmievajú z náboženstva ako z prostriedku klamania ľudí. A tak v mene víťazstva ľudského rozumu vytvárajú nové náboženstvo - racionalizmus. Odmietli boha a aby nezavládol chaos či nejaká hodnotová skepsa v spoločnosti, vymysleli, že všetky základné hodnoty sú vlastné rozumu, človek sa s nimi už rodí a má ich v mozgu "zakódované", absolútne ignorujúc význam empirického poznávania, čo vyvrcholilo až v jakobínsky kult Rozumu vo Francúzskej revolúcii, teda vznik akéhosi nového štátneho náboženstva. 

Vzniká Deklarácia práv človeka a občana s "okom v pyramíde", bedlivo sledujúcim ich dodržiavanie. Tu vidíme zároveň i počiatok ľudských práv a slobôd, falošného humanizmu, liberalizmu, kapitalizmu, totalitných zriadení, vykorisťovania, zotročovania ľudí a väčšiny problémov, ktoré zmietajú dnešnou spoločnosťou. A ako nevinne to začalo...

Stačil jeden Sokrates s Platónom hlásajúci pekné rozprávky a nadávajúci na chudákov sofistov, zopár náboženstiev, racionalisti s ich ľubozvučnou filozofiou. Tí všetci hlásali dobro a ako to napokon skončilo. My sme ich deti, my sme výsledkom ich pôsobenia, tento zmätený svet chaosu je ich dielom. Je teda dobro vždy dobré? Je pravda pravdivá? Je sloboda slobodnou? Je spravodlivosť spravodlivá? Hodnoty nesedia na obláčikoch, nie sú absolútne, nie sú ani nemenné, nemajú transcendentálny pôvod, sú dvojznačné, sú komplikované a závisia od jednotlivých situácií, nemôžeme ich posudzovať vytrhnuté z kontextu, menia sa súčasne s vývojom spoločnosti, kde vznikajú stále nové a nové potreby, nové vzťahy a teda i nové hodnoty.

Zahoďme všetky deklarácie, zákony 12 tabúľ, desatorá, ústavy! Svet nemôžeme zakonzervovať jednostranným pohľadom. Každá minca má predsa dve strany.

Právo ako veda?
Podobne ako náboženstvá či určité filozofické smery, i právo býva zväčša založené na idealizme.
Prirodzenoprávna škola chápe právo ako nezávislé od štátu, ako učenie o ideálnom práve vyvierajúcom z rozumu a prirodzenosti človeka, vyjadrujúce nemenné princípy správania vlastné každému človeku, pričom každá norma má byť morálna a spravodlivá.
Lenže odkiaľ sa vzalo ich presvedčenie, že čo je spravodlivé pre jedného, je spravodlivým aj pre druhého? A tu sa opäť dostávame k tomu, že univerzálna hodnota neexistuje.
Zatiaľ, z môjho pohľadu najpresnejšie definovala právo pozitívnoprávna škola - právo je jednoducho súhrnom príkazov vydávaných štátom a opatrených sankciou. Neexistuje nijaká súvislosť medzi právom a morálkou.
Ešte odvážnejšie sa vyjadril na adresu práva v staroveku sofista Thrasymachos: "Právo nie je nič iné, než prospech silnejšieho".

Právo je iba výtvorom človeka pre človeka. Silnejší ho vytvorí a aplikuje na slabšieho... Tento fašistický znak práva do značnej miery zakladá pochybnosť o tom, či možno právo zaradiť medzi vedy (i keď medzi ne odjakživa zaraďované býva).
Je pravdou, že žiadna spoločenská veda nie je exaktnou a preto by sme v pravom slova zmysle o vedách mohli rozprávať len pri matematike, fyzike, chémii či biológii.
Samotnú filozofiu by som (možno aj rád) označil skôr za umenie myslenia, než za vedu.
Niektoré spoločenské vedy ako napríklad politológiu (rozumej politický bulvár) by som z pomedzi vied vylúčil okamžite a bez okolkov.

Právo je v tomto ohľade sporné. Avšak narozdiel od iných spoločenských vied, ako sociológie, ktorá skúma (alebo by skôr mala skúmať) určité vzťahy v spoločnosti, vznikajúce prirodzene, na základe určitého vývoja civilizácie, ľudského spoločenstva..., právo je len reakciou na tieto vzťahy, súhrnom noriem, vytvorených človekom, ktoré iba reagujú na vzniknutú situáciu. Skúmanie takýchto, človekom vytvorených "právd", ktoré sa menia v závislosti od aktuálneho režimu, môžeme len s ťažkosťami označiť za vedu.
Vhodnejšie pomenovanie by bolo slúžka štátu, paveda či pseudoveda.
Právna veda a teória tu pôsobili 40 rokov za bývalého režimu a so všetkou vážnosťou vykladali ústavné právo v súlade s vtedajšou ideológiou. Dnes, (často ešte tí istí ľudia) poskytujú jednoznačný, doktrinálny výklad a bez možnosti diskusie hlásajú nemenné princípy demokracie ako večné pravdy. A verím, že pri akejkoľvek ďalšej spoločenskej zmene by opäť zostali verní svojmu poplatnému prístupu.
Netýka sa to len ústavného práva. Zákony sa menia a novelizujú pravidelne, pričom ten nový je často úplne v rozpore so starým. Nič sa nedeje, žiadny problém! Proste iba vyhodíme staré učebnice a napíšeme nové. Toto je veda?
Jedinými "vedcami" v tomto prípade sú asi poslanci NR SR, robiaci pokusy na občanoch štátu, ktorí sa svojím postavením rovnajú laboratórnym krysám :P

Zmysel práva
Už okrem zmieneného presadzovania záujmov štátu, nenájdeme asi žiadny ďalší význam existencie právneho systému. Právo sa tak stáva zbytočným nielen ako veda ale i ako právo v pozitívno-právnom zmysle (objektívne právo). Právo nereguluje vzťahy na báze tolerancie a empatie, ktorých osvojenie je úplným základom pre aké také fungovanie spoločnosti, ale na báze strachu. Každá právna norma upravujúca istý medziľudský vzťah, obsahujúca sankciu za nedodržanie podmienok alebo za jeho porušenie, zbavuje človeka svojprávnosti a teda i dôstojnosti.
Človek sa stáva človekom až svojím konaním v živote. Má ísť o proces uvedomelej sebatvorby. Aký človek však vzíde z bytosti, ktorá koná všetko iba na základe strachu z potrestania?

Zákon je úzko prepojený so štátom. Legitimizuje jeho samotnú existenciu. Len ten štát sa udrží, ktorý zachová svoj právny poriadok, a tak nás štáty budú do posledných síl presviedčať o opodstatnenosti práva. Zákon naozaj rieši spoločenské vzťahy, avšak nedokáže ich riešiť účinne a spravodlivo - práve kvôli relatívnosti hodnôt a dvojstrannosti každej pravdy.

Sloboda
V 89. roku chcela asi väčšina ľudí banány a hlavne slobodu. Chceme slobodu! Slobodu pre všetkých! To je ľahké vysloviť, avšak zložitejšie realizovať.
Slobodu chce asi každý, ale kto ju dokáže aj zadefinovať?
Sloboda je, abych si moh dělat co chci, vole! - v takom prípade by aj ísť vystrieľať polku obce znamenalo naplnenie ideálu slobody.
Ako sa so slobodou vyrovnávajú jednotlivé ideológie či myšlienkové smery?

Liberáli
Sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého. Takpovediac na jeho "špičke nosa". Niet lepšej definície osobnej slobody! A niet horšej definície slobody, než zúžiť ju na slobodu osobnú... Pre liberála existuje iba osobná sloboda zaručená základnými ľudskými právami a sloboda trhová - to znamená dělat si co chceš, vole v oblasti podnikania.
Na druhú stranu práve slobodný trh dnes paradoxne zotročuje tisíce ľudí a stavia ich do pozície žobrákov závislých na svojom zamestnávateľovi, či podnikateľov závislých od dopytu po ich službách (nehľadiac na to, že slobodný trh už vlastne ani neexistuje a existovať viac nebude. Monopolizácia výroby a celková globalizácia sú práve jeho dôsledkom. Silní sa jednoducho spojili a zničili všetkých slabých).
Liberalizmus však vznikal už veľmi dávno a keďže nemal určitú historickú skúsenosť, tak mu to odpustíme. Ale neodpustíme to už dnešným liberálom z SAS...

Totalitaristi
Zástanca totalitných systémov by nám povedal, že sloboda vlastne vôbec neexistuje a že ide o mýtus, za ktorým sa ľudia stále ženú ale ktorý nie je možné dosiahnuť. Slobodu determinuje tisíc faktorov, stále sa niečomu prispôsobujeme. Tvárni nás reklama, mienka okolia, pomery, ktorým sa adaptujeme. Človek je súčasťou spoločnosti - určitého celku a teda sa musí podľa toho i správať a byť takpovediac "súčasťou stroja".
Ak sa niekto domnieva, že tým kolečkom, čo pekne zapadá je človek len v totalitných režimoch, tak sa veľmi mýli. Určitá totalita ľudského správania je daná i neustálym prispôsobovaním sa svojmu okoliu, bez ohľadu na politický systém. Týka sa to módy, názorov, myslenia... "Nikto nie je tak beznádejne zotročený ako tí, ktorí falošne veria, že sú slobodní." (Goethe)
Bohužiaľ, nie sme takí, akí chceme byť. Dokonca i náš charakter ovplyvňuje okolie. To len idealisti si myslia, že človek je taký, aký sa narodil a že sa nemôže stať pod vplyvom prostredia niekým úplne iným. Nie sme slobodní, iba do istej miery sa nám to môže podariť.
Na druhú stranu práve táto miera je rozhodujúca a ak aj sú limity našej slobody obmedzené, mali by sme sa ich pokúsiť, čo najviac rozšíriť.

Anarchisti
Podobne ako pre liberálov, je pre nich sloboda najdôležitejšou hodnotou. Avšak jej chápanie je úplne odlišné. Popri osobnej slobode je treba rozoznávať i slobodu ekonomickú, teda slobodnú prácu (nie slobodný trh). Základom každého človeka je práca. A práve tá musí byť ako prvá zbavená závislosti človeka na človeku.
Individualistický prúd stavia na prvé miesto jednotlivca a jeho absolútnu slobodu od všetkého a od všetkých, dokonca i slobodu od ideí, ako Stirner (pričom i sloboda je vlastne určitou ideou, takže i idea slobody môže byť zotročujúcou - paradox). Takto sa však stáva anarchizmus čisto teoretickou záležitosťou, bez akejkoľvek životaschopnosti, hraničiaci s nihilizmom. Človek nežije sám, nezabezpečí si obživu samostatne, je nútený vstupovať do vzťahov s inými ľuďmi.
Naopak kolektivistický prúd uprednostňuje slobodu kolektívov, nezávislých a samostatných vo výrobe i v spotrebe. Až po oslobodení kolektívu schopného zabezpečiť si základné životné potreby môže nastať i oslobodenie indivídua.

Existencialisti
Ako jediní vnímajú slobodu v negatívnom slova zmysle. Sloboda znamená slobodu rozhodovania, slobodu voľby. Je trestom. Sme odsúdení na slobodu... Musíme sa slobodne rozhodovať a to zo sebou prináša strach a úzkosť. Vždy si musíme zvoliť a vždy máme možnosť voľby.

Ako na uvedených príkladoch jasne vidíme, sloboda nie je len jedna. Čo jeden vyhlasuje za oslobodenie, predstavuje pre druhého zotročenie... to dokázala už i spomínaná "banánová revolúcia".

Spravodlivosť
Právnik Celsus povedal: "Právo je umenie dobra a spravodlivosti." Napokon samotné latinské označenia práva - ius a spravodlivosti - iustitia majú spoločný slovotvorný základ.
Isté však je, že právo býva rôzne ale určite nie spravodlivé. Čo je to spravodlivosť?
Je spravodlivé dať každému podľa jeho zásluh, alebo podľa toho, koľko potrebuje?
Je spravodlivé zdaniť bohatých viac ako chudobných, alebo ich zdaniť rovnakým percentom?
Je spravodlivé dať pedofilovi, čo poznamenal na celý život nevinné dieťa 5 rokov väzenia, alebo trest smrti?
Je spravodlivé odsúdiť niekoho za zabitie v sebaobrane?
Je spravodlivé udeliť vyznamenanie vrahom, ktorí chladnokrvne pri úteku z krajiny zabili "v mene odboja" nevinných ľudí?
Spravodlivosť niekto stotožňuje so zadosťučinením alebo s pomstou, iný v nej hľadá určitú miernosť či rovnováhu. Každopádne spravodlivosť pre všetkých neexistuje.
Keď majiteľovi továrne zoštátnia fabriku, bude to robotník vnímať ako spravodlivé, lebo výrobné prostriedky majú patriť všetkým. Vlastník to bude považovať za najväčší zločin, lebo ich rodina už po 3 generácie zasvätila továrni celý život.

Nedávno som počul o zaujímavom susedskom spore. Sused vypúšťal na svoj vlastný trávnik vodu z hadice, starej pani vo vedľajšom dome podmáčala vsiaknutá voda steny. Ona sa na neho sťažovala, môže mu však niekto zakázať vypúšťať vodu na svoj pozemok? Sused sa bránil i tým, že pani nemá vybudovaný odtokový kanál pred domom. Ako vyrieši takýto spor právo? Dá za pravdu jednému z nich. Pre toho bude rozhodnutie spravodlivé, pre druhého zasa pochovaním spravodlivosti. Žiadne právo na svete takýto spor nevyrieši spravodlivo, ani kráľ Šalamún by to nedokázal. Tu pomôže jedine empatia. 

Zákon zakotvuje zákaz diskriminácie, pretože je nespravodlivé uprednostňovať jedného na úkor druhého. Na základe takéhoto zákona musí zamestnávateľ prijať róma, aby nebol obvinený z diskriminácie, a teda neprijme ostatných - bude diskriminovať majoritu, pričom pozitívna diskriminácia už nášmu falošne humánnemu právnemu systému nevadí, i keď je krajne nespravodlivá. Nehľadiac na to, že zákony určitým spôsobom vyzdvihujú závažnosť rasovej diskriminácie, pričom dôvodov na diskrimináciu druhého človeka je asi milión od farby očí, cez oblečenie až po vzájomnú sympatiu či antipatiu.
Zákon hodnotí veci vždy jednotlivo, izolovanie, nie vo vzájomných súvislostiach a teda ignoruje základné dialektické princípy.
Keď niečo ukradnem, lebo hladujem, mám dostať rovnaký trest ako ten, čo kradol z chamtivosti? (v zákone by sa možno našla aspoň nejaká poľahčujúca okolnosť, ale desatoro vraví jasne: nepokradneš!)
Keď zabijem jedného človeka ale zachránim tým tisíc ďalších životov, mám byť potrestaný? A keď budem nečinný (teda ho nezabijem), zachovám sa v súlade so svojím presvedčením a odsúdim tak vedome na smrť tisíc ľudí, je spravodlivé aby som vyviazol bez trestu?
Žiadna norma, pravidlo ani prikázanie nedokáže nikdy pokryť život v jeho mnohorakosti, v jeho rôznorodosti, relatívnosti a v pestrosti odtieňov jeho farieb.


Klimeux

Zvítanie s veršom

Večný, tak večný je súboj pohlaví...  

- Už sa mi zase nové verše hrnú do hlavy

jak krv keď zúrim opitý -
verše o milovaní, o žití
verše čo hladal som týždne
sklamaný samotný zo seba
pravda znie občas ohyzdne -
však aj ohyzdnú pravdu je potreba
vysloviť a vypustiť jej plnú priehradu
stavidlom pohýbať - dopredu, dozadu
nech vytryskne veršom mi z hlavy
- raz opäť sa so strofami zdravím!
a vítam ich vo svojom náručí
jak verného kamaráta
Milovať som sa ich naučil
už otváram im ťažké vráta
čo zavreli sme trpkým mlčaním...

Ja som sa neozval, ty si sa neozvala

a tak mlčal aj priatel rým
zahanbený týmto tichom
neopodstatnenou pýchou
čo na dušu sa prisala
jak múzy pijavica
jak delírium na opilca

Tak plynul deň za dňom, týždeň za týždňom

ja mlčky som zabúdal v opojení pivnom
spolupatrične mlčal aj môj telefón
mlčali verše čo nedostal som z hlavy von

A tak čakal som doteraz

na svoj verš čo sme ostrým hákom
zranili - dnes zdravý pricestoval vlakom
smer Trnava, Šelpice, Boleráz...

Tak načo, načo zoškrabávať inovať?

už pravdu vychŕlili tieto riadky -
Budem sa viac len s veršami milovať
my bez slov sme so sebou proces krátky


Klimeux

Francúzska revolúcia - Ústavný vývoj (4.diel)

2. Zmena pomerov a jej odraz v ústavnom vývoji revolúcie

Revolučnosť úradníckej šľachty?

Prelomovým z hľadiska udalostí priamo predchádzajúcich právno-politickým zmenám, sa stal rok 1787. Verejná mienka hrala značne v neprospech absolutizmu, čo sa pokúsili využiť parlamenty, dlhodobo zvádzajúce boj proti kráľovi a jeho svojvôli - právom registrácie kráľovských aktov a právom podávať voči nim rozklady. Ich oduševnený odpor voči absolutizmu je však nutné chápať z hľadiska ich vlastných záujmov uvedených v 1. kapitole. Dôkazom, že sa páni z parlamentov iba snažili obmedziť moc panovníka bez akejkoľvek reformy samotného systému nasvedčuje i fakt, že zamietli zavedenie teritoriálnej subvencie - dane, ktorú mali platiť všetci bez rozdielu. Práve tu vzniká zásadný konflikt medzi autoritou kráľa a autonómiou parlamentov. 
6. augusta 1787 bol parlament nútený reformné edikty zaregistrovať, avšak druhého dňa ich zaregistrovanie zrušil ako nezákonné a v septembri opäť zaregistroval zavedenie dvadsiatku, pričom o teritoriálnej subvencii sa už nehovorilo. V roku 1788 sa vyhrotil konflikt ešte výraznejšie. V rámci zvýšenia svojej popularity odhlasoval v januári parlament obžalobu proti tajným kráľovským zatykačom, vyslovil požiadavku osobnej slobody a v máji uverejnil prehlásenie o základných zákonoch kráľovstva, ktorých je strážcom, čím
poprel absolútnu moc a vyhlásil, že povoľovanie daní patrí výlučne generálnemu zhromaždeniu stavov. Takýto akt by sa svojím obsahom iste podobal modernej ústave a mohol by byť považovaný za revolučný v prípade, ak by zároveň nepožadoval zachovanie provinčných obyčajov a nezosaditeľnosť súdnych úradníkov, čím poprel zdanlivú snahu reformovať systém. Boj medzi súdnymi úradníkmi a absolutizmom vyústil napokon až do Lamoignonovej reformy, ktorej cieľom bolo zlomenie odporu parlamentov odňatím práva registrácie. Tá však musela byť napokon zrušená ministrom Neckerom na základe tlaku verejnosti.
Dovŕšilo sa tak konečné víťazstvo parlamentov a súdnych dvorov nad kráľovou autoritou avšak otázka zvolania Generálnych stavov stále visela vo vzduchu. 
Generálne stavy boli stavovským orgánom vzniknuvším v 14. storočí a naposledy zvolaným roku 1614. Položme si teda otázku čo viedlo francúzsku spoločnosť po vyše jeden a pol storočí ku vzkrieseniu danej inštitúcie?
Parlamenty prišli s myšlienkou zvolania stavov ako prvé. Parížsky parlament vydal 25. septembra 1788 uznesenie o zvolaní Generálnych stavov, avšak zložených podľa spôsobu použitého v roku 1614, pričom až po následnom odpore verejnosti, prijal 5. decembra požadované zdvojnásobenie počtu poslancov 3 stavu. Generálne stavy predstavovali orgán stavovský, nie demokratický, tým pádom samotné zdvojnásobenie poslancov 3. stavu neznamenalo nič, pretože hlasovali stavy ako celok, nie jednotlivci. Z daných faktov vyplýva jednak pokrytectvo úradníckej šľachty, ktorá síce navonok žiadala zvolanie stavov, zároveň sa ale obávala reformných zmien a straty svojich privilégií a jednak revolučný význam Generálnych stavov, ktoré sa stali politickým prostriedkom národa k právnej zmene systému. Boli základom, z ktorého vzišla neskoršia právna revolúcia v podobe vzniku Národného zhromaždenia. To by mohlo byť ľahko označené za nelegitímne v prípade, ak by sa nesformovalo z už existujúceho orgánu monarchie. Na jeho vznik ale bolo potrebné presadiť hlasovanie podľa hláv nie podľa stavov.

Čo na to kráľ?
Ako sa ale k otázke Generálnych stavov postavil kráľ a režim samotný? 24.1. 1789 bol vydaný kráľovský dekrét o zvolaní Generálneho zhromaždenia stavov. Napriek tomu nemožno tvrdiť, že by existovala vôľa zo strany panovníka k právnym zmenám systému. „Súhlasil, aby predstaviteľov 3. stavu bol dvojnásobný počet… ale keď rozhodol, aby bolo zachované hlasovanie podľa stavov, vyzeral tento ústupok ako podfuk.“ Zaujímavý dôkaz, že to kráľ so zvolaním Generálnych stavov a s voľbami do nich nemyslel príliš vážne, podáva i J. Michelet, jeden z najstarších historikov Francúzskej revolúcie, keď píše: „V ľudových zhromaždeniach sa malo voliť verejným uvedením mena. Nepredpokladalo sa, že by drobní ľudia našli pri takom spôsobe voľby v prítomnosti šľachticov a notáblov v sebe dosť… sebaistoty aby prehlásili iné mená než tie, ktoré im budú nadiktované… K voľbám sa takto mali dostať 2 milióny ľudí, ktorí boli na privilegovaných vrstvách závislí.“ Tento predpoklad kráľa sa neskôr ukázal ako mylný. Michelet ďalej tvrdí, že dvor si od zvolania stavov sľuboval iba vynútenie daní kňazstva a šľachty a naplnenie štátnej pokladnice. Teda prvotným dôvodom ich zvolania bola finančná kríza, nie snaha modernizovať kráľovstvo. Paradoxne, napriek tomu, že sa iniciácia a zvolanie Generálnych stavov viaže k parlamentom a kráľovi, ani jeden z nich fakticky nechcel žiadne výraznejšie premeny spoločensko-politické. Parlamenty na konci roku 1788 strácajú svoju obľúbenosť a verejná mienka sa obracia proti nim. Hovorí sa o „šľachtickom despotizme“ alebo o „súdnej inkivícii“, ktorá je podľa slov M.J. Chéniera obávanejšia ako inkvizícia cirkvi. Na druhej strane, kráľ si stále zachováva priazeň ľudu a určite v tejto dobe málokto hovorí o republike. Požiadavky, ktoré zasielajú kráľovi na začiatku roku 1789 príslušníci 3 stavov na základe jeho výzvy, majú väčšinou charakter prosbopisov. Zostávajú v stave komunikácie s monarchiou. Napriek tomu, že niektorí historici neprikladajú súpisom sťažností (Cahiers) revolučný charakter, môžeme práve v nich pozorovať počiatok prejavov nespokojnosti, prvýkrát vyjadrených nahlas a otvorene.

Voľby do Generálnych stavov a ťažké začiatky
Výsledky volieb do Generálnych stavov predstavovali víťazstvo vlasteneckej strany, zloženej z príslušníkov 3. stavu, liberálnej šľachty a farárov. V rámci stavu duchovenstva obsadili z 291 miest 200 farári, proreformne zmýšľajúci, ako napr. abbé Grégoire. Obhajcovia starého režimu sa zoskupili okolo abbého Mauryho a Montesquioua. Šľachta disponovala dokopy 270 miestami. Prevládli konzervatívne ladení aristokrati, ktorí ale nie vždy mali ten najlepší šľachtický pôvod, napr. rada parlamentu d´Esprémesnil. Liberálov mali zastupovať markíz La Fayette, vikomt de Noailles, gróf de Clermont-Tonnere, vojvoda
La Rochefoucauld, vojvoda d´Aiguillon a iní. Polovicu zástupcov 3. stavu, ktorých počet sa ustálil na 578, predstavovali právnici ako Mounier, Barnave, Le Chapelier, Robespierre. Ďalej obchodníci, bankári, priemyselníci, taktiež niektorí vedci či spisovatelia, nakoniec prebehlíci z privilegovaných vrstiev ako Mirabeau či abbé Sieyès. Roľníci a remeselníci nepresadili ani jedného zo svojich kandidátov, čo ani trochu nenasvedčuje tvrdeniam Sieyèsovým, že 3. stav predstavuje celý národ.
5.5. 1789 sa konalo zahajovacie zasadanie Generálnych stavov. Otázka hlasovania podľa hláv bola stále nerozhodnutá a po úvodnej schôdzi sa zdalo jasné, že sa nepočíta s iným ako tradičným hlasovaním podľa stavov. Právnu revolúciu musel zahájiť 3. stav. „Prvá hádka vypukla o to, ako sa budú overovať právomoci každého stavu, či spoločne alebo oddelene.“ 3. stav požadoval spoločné overovanie a pozýval zvyšné dva stavy na verifikáciu mandátov poslancov bez rozdielu, s úmyslom vytvoriť jednotné zhromaždenie, čím by si fakticky vynútil hlasovanie podľa hláv. Napriek odporu privilegovaných začal tretí stav s overovaním mandátov vyvolávaním mien poslancov.
Druhého dňa sa ozvali pri vyvolávaní svojho mena 3 farári, nasledujúce dni ďalších 16. Po skončení vyvolávania sa toto zoskupenie poslancov vyhlásilo 490 hlasmi proti 90 za Národné zhromaždenie, čím zahájilo nekrvavú ústavno-právnu revolúciu - vyhlásením samého seba za zvrchovaný orgán, ktorý odvodzuje svoju legitimitu od ľudu. Jeho vznik taktiež nebolo možné označiť za nezákonný, keďže bol odhlasovaný zhromaždením Generálnych stavov, i keď bez účasti šľachty a duchovenstva, ktoré nereagovali na výzvy pripojiť sa k overovaniu mandátov. 19. júna sa stav duchovenstva… uzniesol pripojiť sa k 3. stavu. V loptovni sa uskutočnila o deň neskôr prísaha poslancov, že sa nerozídu až do prijatia ústavy, čím definovali svoje konštitučné požiadavky. Nasledoval niekoľkodňový odpor panovníka a rušenie uznesení Národného zhromaždenia, čím sa jasne postavil na stranu privilegovaných stavov. 27. júna napokon sám kráľ vyzval menšinu duchovenstva a väčšinu šľachty, aby sa pripojili k Národnému zhromaždeniu a dal tak svoju sankciu tomu, čomu nedokázal zabrániť. Ďalej pripustil povoľovanie daní Generálnym stavom, súhlasil zo zárukou individuálnych slobôd a slobody tlače. Došlo ku kapitulácii kráľovskej moci i keď len zdanlivej, čomu nasvedčuje povolanie dvadsaťtisícovej armády do Paríža.
„9. júla sa Národné zhromaždenie prehlásilo za Ústavodarné zhromaždenie, ktoré sa malo stať najvyšším zastupiteľským a zákonodarným orgánom francúzskeho ľudu.“ Právna revolúcia bola zavŕšená, začína sa prvé obdobie revolúcie - obdobie Ústavodarného zhromaždenia. 14. júla sa pridáva i revolúcia krvavá, ktorá však nie je predmetom skúmania tejto práce.


Klimeux

Použitá literatúra:
SOBOUL, A. Velká francouzská revoluce. Praha : Nakladatelství politické literatury, 1964
FERRO, M. Dejiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006
MICHELET, J. Francouzská revoluce. Praha : Odeon, 1989
MATHIEZ, A. Francouzská revoluce. Praha : Mír - Družstevní práce, 1952
FURET, F. Promýšlet francouzskou revoluci. Brno : Atlantis, 1994
VOJÁČEK, L. - SCHELLE, K. a kol. Právní dejiny 2, Státy západní Evropy a USA. Brno : Doplněk, 1999

Zdroj: Ústavný vývoj Francúzska v období Veľkej revolúcie (1789 - 1799). [Bakalárska práca]. Trnavská univerzita v Trnave. Právnická fakulta; Katedra dejín práva. 2012