Oni to mysleli dobre...
Sloboda, dobro,
pravda, spravodlivosť, morálka... - hodnoty, ktoré už od nepamäti uznávajú a vzývajú celé ľudské pokolenia. Bijú sa za nich, hádajú sa, presviedčajú
druhých, mnohokrát pre ne i umierajú.
Ide o vyššie
idey, metafyzické podstaty, ktoré sú nemenné, sídlia tam hore niekde v oblakoch
či vo svete ideí, existovali už pred vznikom nášho sveta, sú na ňom úplne
nezávislé a my sa na tieto krásne, čisté a vznešené princípy potom rozpamätávame
v našom hnusnom, špinavom a zlom svete tieňov.
Prípadne tam hore
namiesto nich sedí akási transcendentálna bytosť, ktorá je garantom ich
existencie.
Behom pár tisíc
rokov histórie ľudstva vzniklo nespočetné množstvo náboženstiev. Veď čím by bol
človek bez bohov? (A teda bez hodnôt?) Otázka by ale taktiež mohla znieť opačne
- čím by boli bohovia bez nás?
V novoveku sa
filozofia začína dištancovať od teológie. Všetci tí "rozumní"
ateisti, deisti (úctiví ateisti) sa vysmievajú z náboženstva ako z prostriedku
klamania ľudí. A tak v mene víťazstva ľudského rozumu vytvárajú nové
náboženstvo - racionalizmus. Odmietli boha a aby nezavládol chaos či nejaká
hodnotová skepsa v spoločnosti, vymysleli, že všetky základné hodnoty sú
vlastné rozumu, človek sa s nimi už rodí a má ich v mozgu
"zakódované", absolútne ignorujúc význam empirického poznávania, čo
vyvrcholilo až v jakobínsky kult Rozumu vo Francúzskej revolúcii, teda vznik
akéhosi nového štátneho náboženstva.
Vzniká Deklarácia
práv človeka a občana s "okom v pyramíde", bedlivo sledujúcim ich
dodržiavanie. Tu vidíme zároveň i počiatok ľudských práv a slobôd, falošného
humanizmu, liberalizmu, kapitalizmu, totalitných zriadení, vykorisťovania,
zotročovania ľudí a väčšiny problémov, ktoré zmietajú dnešnou spoločnosťou. A
ako nevinne to začalo...
Stačil jeden
Sokrates s Platónom hlásajúci pekné rozprávky a nadávajúci na chudákov
sofistov, zopár náboženstiev, racionalisti s ich ľubozvučnou filozofiou. Tí
všetci hlásali dobro a ako to napokon skončilo. My sme ich deti, my sme
výsledkom ich pôsobenia, tento zmätený svet chaosu je ich dielom. Je teda dobro
vždy dobré? Je pravda pravdivá? Je sloboda slobodnou? Je spravodlivosť
spravodlivá? Hodnoty nesedia na obláčikoch, nie sú absolútne, nie sú ani
nemenné, nemajú transcendentálny pôvod, sú dvojznačné, sú komplikované a
závisia od jednotlivých situácií, nemôžeme ich posudzovať vytrhnuté z kontextu,
menia sa súčasne s vývojom spoločnosti, kde vznikajú stále nové a nové potreby,
nové vzťahy a teda i nové hodnoty.
Zahoďme všetky
deklarácie, zákony 12 tabúľ, desatorá, ústavy! Svet nemôžeme zakonzervovať
jednostranným pohľadom. Každá minca má predsa dve strany.Právo ako veda?
Podobne ako náboženstvá či určité filozofické smery, i právo býva zväčša založené na idealizme.
Prirodzenoprávna škola chápe právo ako nezávislé od štátu, ako učenie o ideálnom práve vyvierajúcom z rozumu a prirodzenosti človeka, vyjadrujúce nemenné princípy správania vlastné každému človeku, pričom každá norma má byť morálna a spravodlivá.
Lenže odkiaľ sa vzalo ich presvedčenie, že čo je spravodlivé pre jedného, je spravodlivým aj pre druhého? A tu sa opäť dostávame k tomu, že univerzálna hodnota neexistuje.
Zatiaľ, z môjho pohľadu najpresnejšie definovala právo pozitívnoprávna škola - právo je jednoducho súhrnom príkazov vydávaných štátom a opatrených sankciou. Neexistuje nijaká súvislosť medzi právom a morálkou.
Ešte odvážnejšie sa vyjadril na adresu práva v staroveku sofista Thrasymachos: "Právo nie je nič iné, než prospech silnejšieho".
Právo je iba výtvorom človeka pre človeka. Silnejší ho vytvorí a aplikuje na slabšieho... Tento fašistický znak práva do značnej miery zakladá pochybnosť o tom, či možno právo zaradiť medzi vedy (i keď medzi ne odjakživa zaraďované býva).
Je pravdou, že žiadna spoločenská veda nie je exaktnou a preto by sme v pravom slova zmysle o vedách mohli rozprávať len pri matematike, fyzike, chémii či biológii.
Samotnú filozofiu by som (možno aj rád) označil skôr za umenie myslenia, než za vedu.
Niektoré spoločenské vedy ako napríklad politológiu (rozumej politický bulvár) by som z pomedzi vied vylúčil okamžite a bez okolkov.
Právo je v tomto ohľade sporné. Avšak narozdiel od iných spoločenských vied, ako sociológie, ktorá skúma (alebo by skôr mala skúmať) určité vzťahy v spoločnosti, vznikajúce prirodzene, na základe určitého vývoja civilizácie, ľudského spoločenstva..., právo je len reakciou na tieto vzťahy, súhrnom noriem, vytvorených človekom, ktoré iba reagujú na vzniknutú situáciu. Skúmanie takýchto, človekom vytvorených "právd", ktoré sa menia v závislosti od aktuálneho režimu, môžeme len s ťažkosťami označiť za vedu.
Vhodnejšie pomenovanie by bolo slúžka štátu, paveda či pseudoveda.
Právna veda a teória tu pôsobili 40 rokov za bývalého režimu a so všetkou vážnosťou vykladali ústavné právo v súlade s vtedajšou ideológiou. Dnes, (často ešte tí istí ľudia) poskytujú jednoznačný, doktrinálny výklad a bez možnosti diskusie hlásajú nemenné princípy demokracie ako večné pravdy. A verím, že pri akejkoľvek ďalšej spoločenskej zmene by opäť zostali verní svojmu poplatnému prístupu.
Netýka sa to len ústavného práva. Zákony sa menia a novelizujú pravidelne, pričom ten nový je často úplne v rozpore so starým. Nič sa nedeje, žiadny problém! Proste iba vyhodíme staré učebnice a napíšeme nové. Toto je veda?
Jedinými "vedcami" v tomto prípade sú asi poslanci NR SR, robiaci pokusy na občanoch štátu, ktorí sa svojím postavením rovnajú laboratórnym krysám :P
Zmysel práva
Už okrem
zmieneného presadzovania záujmov štátu, nenájdeme asi žiadny ďalší význam
existencie právneho systému. Právo sa tak stáva zbytočným nielen ako veda ale i
ako právo v pozitívno-právnom zmysle (objektívne právo). Právo nereguluje
vzťahy na báze tolerancie a empatie, ktorých osvojenie je úplným základom pre
aké také fungovanie spoločnosti, ale na báze strachu. Každá právna norma
upravujúca istý medziľudský vzťah, obsahujúca sankciu za nedodržanie podmienok
alebo za jeho porušenie, zbavuje človeka svojprávnosti a teda i dôstojnosti. Človek sa stáva človekom až svojím konaním v živote. Má ísť o proces uvedomelej sebatvorby. Aký človek však vzíde z bytosti, ktorá koná všetko iba na základe strachu z potrestania?
Zákon je úzko prepojený so štátom. Legitimizuje jeho samotnú existenciu. Len ten štát sa udrží, ktorý zachová svoj právny poriadok, a tak nás štáty budú do posledných síl presviedčať o opodstatnenosti práva. Zákon naozaj rieši spoločenské vzťahy, avšak nedokáže ich riešiť účinne a spravodlivo - práve kvôli relatívnosti hodnôt a dvojstrannosti každej pravdy.
Sloboda
V 89. roku chcela asi väčšina ľudí banány a hlavne slobodu. Chceme slobodu! Slobodu pre všetkých! To je ľahké vysloviť, avšak zložitejšie realizovať.
Slobodu chce asi každý, ale kto ju dokáže aj zadefinovať?
Sloboda je, abych si moh dělat co chci, vole! - v takom prípade by aj ísť vystrieľať polku obce znamenalo naplnenie ideálu slobody.
Ako sa so slobodou vyrovnávajú jednotlivé ideológie či myšlienkové smery?
Liberáli
Sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého. Takpovediac na jeho "špičke nosa". Niet lepšej definície osobnej slobody! A niet horšej definície slobody, než zúžiť ju na slobodu osobnú... Pre liberála existuje iba osobná sloboda zaručená základnými ľudskými právami a sloboda trhová - to znamená dělat si co chceš, vole v oblasti podnikania.
Na druhú stranu práve slobodný trh dnes paradoxne zotročuje tisíce ľudí a stavia ich do pozície žobrákov závislých na svojom zamestnávateľovi, či podnikateľov závislých od dopytu po ich službách (nehľadiac na to, že slobodný trh už vlastne ani neexistuje a existovať viac nebude. Monopolizácia výroby a celková globalizácia sú práve jeho dôsledkom. Silní sa jednoducho spojili a zničili všetkých slabých).
Liberalizmus však vznikal už veľmi dávno a keďže nemal určitú historickú skúsenosť, tak mu to odpustíme. Ale neodpustíme to už dnešným liberálom z SAS...
Totalitaristi
Zástanca totalitných systémov by nám povedal, že sloboda vlastne vôbec neexistuje a že ide o mýtus, za ktorým sa ľudia stále ženú ale ktorý nie je možné dosiahnuť. Slobodu determinuje tisíc faktorov, stále sa niečomu prispôsobujeme. Tvárni nás reklama, mienka okolia, pomery, ktorým sa adaptujeme. Človek je súčasťou spoločnosti - určitého celku a teda sa musí podľa toho i správať a byť takpovediac "súčasťou stroja".
Ak sa niekto domnieva, že tým kolečkom, čo pekne zapadá je človek len v totalitných režimoch, tak sa veľmi mýli. Určitá totalita ľudského správania je daná i neustálym prispôsobovaním sa svojmu okoliu, bez ohľadu na politický systém. Týka sa to módy, názorov, myslenia... "Nikto nie je tak beznádejne zotročený ako tí, ktorí falošne veria, že sú slobodní." (Goethe)
Bohužiaľ, nie sme takí, akí chceme byť. Dokonca i náš charakter ovplyvňuje okolie. To len idealisti si myslia, že človek je taký, aký sa narodil a že sa nemôže stať pod vplyvom prostredia niekým úplne iným. Nie sme slobodní, iba do istej miery sa nám to môže podariť.
Na druhú stranu práve táto miera je rozhodujúca a ak aj sú limity našej slobody obmedzené, mali by sme sa ich pokúsiť, čo najviac rozšíriť.
Anarchisti
Podobne ako pre liberálov, je pre nich sloboda najdôležitejšou hodnotou. Avšak jej chápanie je úplne odlišné. Popri osobnej slobode je treba rozoznávať i slobodu ekonomickú, teda slobodnú prácu (nie slobodný trh). Základom každého človeka je práca. A práve tá musí byť ako prvá zbavená závislosti človeka na človeku.
Individualistický prúd stavia na prvé miesto jednotlivca a jeho absolútnu slobodu od všetkého a od všetkých, dokonca i slobodu od ideí, ako Stirner (pričom i sloboda je vlastne určitou ideou, takže i idea slobody môže byť zotročujúcou - paradox). Takto sa však stáva anarchizmus čisto teoretickou záležitosťou, bez akejkoľvek životaschopnosti, hraničiaci s nihilizmom. Človek nežije sám, nezabezpečí si obživu samostatne, je nútený vstupovať do vzťahov s inými ľuďmi.
Naopak kolektivistický prúd uprednostňuje slobodu kolektívov, nezávislých a samostatných vo výrobe i v spotrebe. Až po oslobodení kolektívu schopného zabezpečiť si základné životné potreby môže nastať i oslobodenie indivídua.
Existencialisti
Ako jediní vnímajú slobodu v negatívnom slova zmysle. Sloboda znamená slobodu rozhodovania, slobodu voľby. Je trestom. Sme odsúdení na slobodu... Musíme sa slobodne rozhodovať a to zo sebou prináša strach a úzkosť. Vždy si musíme zvoliť a vždy máme možnosť voľby.
Ako na uvedených príkladoch jasne vidíme, sloboda nie je len jedna. Čo jeden vyhlasuje za oslobodenie, predstavuje pre druhého zotročenie... to dokázala už i spomínaná "banánová revolúcia".
Spravodlivosť
Právnik Celsus povedal: "Právo je umenie dobra a spravodlivosti." Napokon samotné latinské označenia práva - ius a spravodlivosti - iustitia majú spoločný slovotvorný základ.
Isté však je, že právo býva rôzne ale určite nie spravodlivé. Čo je to spravodlivosť?
Je spravodlivé dať každému podľa jeho zásluh, alebo podľa toho, koľko potrebuje?
Je spravodlivé zdaniť bohatých viac ako chudobných, alebo ich zdaniť rovnakým percentom?
Je spravodlivé dať pedofilovi, čo poznamenal na celý život nevinné dieťa 5 rokov väzenia, alebo trest smrti?
Je spravodlivé odsúdiť niekoho za zabitie v sebaobrane?
Je spravodlivé udeliť vyznamenanie vrahom, ktorí chladnokrvne pri úteku z krajiny zabili "v mene odboja" nevinných ľudí?
Spravodlivosť niekto stotožňuje so zadosťučinením alebo s pomstou, iný v nej hľadá určitú miernosť či rovnováhu. Každopádne spravodlivosť pre všetkých neexistuje.
Keď majiteľovi továrne zoštátnia fabriku, bude to robotník vnímať ako spravodlivé, lebo výrobné prostriedky majú patriť všetkým. Vlastník to bude považovať za najväčší zločin, lebo ich rodina už po 3 generácie zasvätila továrni celý život.
Nedávno som počul
o zaujímavom susedskom spore. Sused vypúšťal na svoj vlastný trávnik vodu z
hadice, starej pani vo vedľajšom dome podmáčala vsiaknutá voda steny. Ona sa na
neho sťažovala, môže mu však niekto zakázať vypúšťať vodu na svoj pozemok?
Sused sa bránil i tým, že pani nemá vybudovaný odtokový kanál pred domom. Ako
vyrieši takýto spor právo? Dá za pravdu jednému z nich. Pre toho bude
rozhodnutie spravodlivé, pre druhého zasa pochovaním spravodlivosti. Žiadne
právo na svete takýto spor nevyrieši spravodlivo, ani kráľ Šalamún by to
nedokázal. Tu pomôže jedine empatia. Zákon hodnotí veci vždy jednotlivo, izolovanie, nie vo vzájomných súvislostiach a teda ignoruje základné dialektické princípy.
Keď niečo ukradnem, lebo hladujem, mám dostať rovnaký trest ako ten, čo kradol z chamtivosti? (v zákone by sa možno našla aspoň nejaká poľahčujúca okolnosť, ale desatoro vraví jasne: nepokradneš!)
Keď zabijem jedného človeka ale zachránim tým tisíc ďalších životov, mám byť potrestaný? A keď budem nečinný (teda ho nezabijem), zachovám sa v súlade so svojím presvedčením a odsúdim tak vedome na smrť tisíc ľudí, je spravodlivé aby som vyviazol bez trestu?
Žiadna norma, pravidlo ani prikázanie nedokáže nikdy pokryť život v jeho mnohorakosti, v jeho rôznorodosti, relatívnosti a v pestrosti odtieňov jeho farieb.
Klimeux
Niekoľko postrehov.
OdpovedaťOdstrániť1. Relativizovať jednotlivé hodnoty sa zvykne robiť od nepamäti. Ovšem relativizovať "hodnoty" vo všeobecnosti sa nevypláca pretože tým podkopeš aj to čo chceš vyzdvihnúť. Je to dvojsečná zbraň. Vo všeobecnosti príliš relativizovať sa nevypláca. Človek zásadne vníma svet cez absolútnu optiku, relativizmus len vypĺňa medzery a nedostatky v absolútnom ponímaní sveta.
2. Vo svete sú silnejší a slabší. To je príroda. Treba sa s tým vyrovnať a naučiť žiť. Ak aj je právo prospechom silnejšieho je to OK pokiaľ právo plní svoju základnú úlohu: bráni slabšieho. Silnejší sa ubráni aj bez práva. Morálnou povinnosťou silnejšieho (trebárs štátu) je brániť slabšieho. Ak morálka neexistuje tak slabšieho brániť netreba a sme opäť v prírode: právo silnejšieho, zákon džungle. Silnejšieho môže "ochočiť" jedine morálka alebo ešte silnejší. Bez týchto dvoch je slabší stratený. A to predsa nechceme, nie?
3. Spravodlivosť je akási sila, ktorá prostredníctvom svedomia človeka doslova zrazí na kolená. Nie je jednoduché spravodlivosť "nájsť". A práve preto máme v právnom systéme súdy, sudcov a oni majú svojej funkcii zodpovedajúce privilégiá.
4. Ten kolektivistický anarchizmus je zaujímavá myšlienka ale v praxi by mal len veľmi tenkú hranicu s totalitarizmom. Skôr či neskôr by členovia takého kolektívu museli voliť medzi dôslednou slobodou a existenciou kolektívu. Myslím si totiž, že človek nie je biologicky schopný fungovať v spoločenstve bez aspoň minimálnej hierarchie.
5. Nie som síce Šalamún ale problém tej starenky by som zvládol snáď aj ja. Máme totiž § 127 Občianskeho zákonníka ktorý rieši práve jej problém myslím dosť jasne. Ten sused to proste nesmie robiť napriek tomu, že je to jeho pozemok v jeho "posvätnom" súkromnom vlastníctve.
Ináč podnetný článok.
Ak niekto vníma svet absolútnou optikou, je to jeho chyba, a to že to robí väčšina ľudí, nie je ospravedlnením pre vytváranie všeobecne platných idejí, ktorými budeme ľudí klamať a ešte viac zavádzať, miesto aby sme ich v tomto smere vzdelávali a poučili.
OdpovedaťOdstrániťVšetko je relatívne, nič nie je absolútne (dokonca už ani tá rýchlosť svetla, ako sa nedávno zistilo :D).
Ak niekto kritizoval gnozeologický relativizmus sofistov a upozorňoval na jeho nebezpečnosť a zlý dopad na spoločnosť, tak si mal hlavne uvedomiť, aký zlý dopad bude mať na ňu objektívny idealizmus.
Netvrdím, že relativizmus nemôže byť nebezpečný, no napriek tomu je potrebný. Aj oheň ľudia potrebujú, no ak sa nesprávne využije, vznikne požiar. To ale neznamená, že teraz budeme kvôli tomu žrať surové mäso J A to presne je idealizmus – nedomyslené, neodôvodnené, zavádzajúce učenie plné za vlasy pritiahnutej metafyziky a „nedopečených“ právd.
Ukáž mi jednu vojnu za posledných pár tisíc rokov, ktorá by nebola vedená kvôli určitým všeobecným myšlienkam, alebo ktorej by aspoň dané idey neposlúžili ako zámienka či zástierka pre určitú agresiu.
Rimania – „pax romana“ – krásna myšlienka, ktorá im umožnila násilne si zotročiť národy Európy, oslavujúc samých seba ako mierotvorcov.
Križiacke výpravy – oslobodenie svätej zeme z rúk pohanov.
Náboženské vojny a konflikty.
Napoleónova expanzia – šírenie ideí FR.
Americká invázia na Strednom východe – šírenie slobody a demokracie ...len pár príkladov, ako môžu krásne myšlienky poslúžiť na tie najväčšie ohavnosti
Či chráni právo slabšieho, o tom by sa dalo polemizovať dlho. Silnejší sa podľa môjho názoru bez práva neubráni. Naopak vytvára si ho, aby sa uchránil. Silní sú v spoločnosti v menšine a potrebujú ochranu voči chudobným masám. Vlastníci si preto vytvárajú štát (a teda i právo), aby sa ubránili proti nevlastníkom, ktorí by ich inak pobili (nastala by občianska vojna). Určite mi v Občianskom zákonníku nájdeš príklady toho, ako je slabší zákonom chránený. Otázkou jednak ale zostáva, nakoľko je táto ochrana „zhora“ priamo úmerná strate slobody, za druhé ako je možné, že ak právo chráni slabších, tak nesedia skorumpovaní politici, finančníci a všakovaká háveď v zamrežovaných celách? Za tretie, ako môže právo (štát) chrániť záujmy občanov, keď ich ani nepozná? Štátne teleso je na míle vzdialené občanovi a od neho odcudzené, že nemôže ani len tušiť, aké sú jeho záujmy. A čím vyššia je miera centralizácie, tým vzdialenejšie sú záujmy štátu a záujmy jednotlivca. Tomu som sa venoval v článku „Rodina – decentralizovaná samospráva“, kde som sa snažil poukázať na dôležitosť čo najvyššej možnej miery decentralizácie a jej podobnosť s fungovaním rodiny. Rodičia ako autorita mi nevadia, pretože ich záujmy sú prakticky totožné s mojimi, a preto ich rozhodnutia (ich „zákony“) sú aj mne na osoh. Samozrejme, že i takúto autoritu je časom potreba čo najviac minimalizovať.
Záujmy tisícov, miliónov občanov žijúcich v jednom štáte a riadiacich sa jedným právom sú rozdielne i navzájom, nieto ešte vo vzťahu k štátu. Takéto právo nepredstavuje nič iné, než zotročenie ducha – a preto práve tie malé kolektívy (to už som premostil zase k ďalšiemu odstavcu). Ak by aj v rámci nich existovala hierarchia, boli by záujmy jej vedúceho a členov stále príbuznejšie ako záujmy štátu a občana. I keď i tu by sa časom mohli tieto záujmy navzájom vzďalovať v závislosti od materiálneho bohatstva jednotlivých členov. A preto je i takú autoritu napokon potreba zamietnuť. Mocenská autorita v takomto kolektíve nie je zapotreby. Stačí iba niekto zabezpečujúci jej organizačnú stránku ale o ničom nerozhodujúci a potom odborníci, poskytujúci rady (napr. kedy treba sadiť pšenicu a pod. – lebo ja sám o tom nemám ani tušenie, takže v tejto oblasti môžem ťažko presadzovať svoju mienku).
Svedomie a spravodlivosť ja nijako nespájam. Spravodlivosť je len všeobecná idea, zatiaľ čo svedomie je akýsi zbytok stratenej, potlačenej ľudskej prirodzenosti (kde sa vyvažujú pud sebazáchovy a súcit s druhým človekom).
OdpovedaťOdstrániťPo ďalšie, neviem ako sudcovia „hľadajú“ spravodlivosť – môžu jednať len v medziach zákona a ten väčšinou určuje jasne, čo je podľa neho v akej situácii „spravodlivé“, bez ohľadu na ďalšie faktory ovplyvňujúce konanie osôb. Myslím, že tých príkladov som uviedol dosť.
Ak aj sudca určí, čo je podľa neho spravodlivé, ide iba o jeho náhľad na vecalebo o náhľad zákona. Vždy existuje aj pohľad opačný, pohľad druhej strany.
Z tých všetkých príkladov, čo som v článku uviedol, nedokážem, priznám sa, spravodlivo odpovedať asi ani na jednu z nich, lebo vec hodnotím zo svojho uhla. Ty dokážeš?
Prípadne daj zase nejaký paragraf :P
§127 som si pozrel J „Vlastník... nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými odpadmi...“ Teda by bolo rozhodnuté v prospech starenky. Odhliadnuc od toho, že je stará a nemohúcna je ale treba sa na vec pozrieť i z pohľadu susedovho. On ako vlastník je hlúpo obmedzovaný vo svojom práve len preto, že pani suseda nie je schopná alebo ochotná vykopať si pred domom odtokový kanál, ktorý má asi každý. Je mi jasné, že starenka pre svoj vek asi taký kanál nevykope, ale veď by tam kľudne mohol miesto nej bývať i nejaký tridsiatnik a súd by aj tak rozhodol rovnako. Takže jeho lenivosť vykopať kanál by bola v poriadku, zatiaľ čo chudáčisko odvedľa by bol obmedzovaný. Také je naše právo.
Posledná vec.. ešte sa vrátim k tej morálke. Píšeš, že: „Morálnou povinnosťou silnejšieho (trebárs štátu) je brániť slabšieho. Ak morálka neexistuje tak slabšieho brániť netreba a sme opäť v prírode: právo silnejšieho, zákon džungle.“
Znamená to teda, že súhlasíš že morálka (určité idey) objektívne neexistuje ale že je potrebná z pragmatických dôvodov? (teda, aby sme sa tu všetci nepobili ako v džungli)
Tak najskôr ten relativizmus. Ľudská myseľ nie je schopná uchopiť realitu inak než cez absolútnu optiku. Naše číslovky vyjadrujú absolútne hodnoty. Naše slová vyjadrujú ideálne (absolútne) objekty. To platí pre celé ľudské myslenie. Náš mozog na tejto báze funguje. Relatívnosť len objasňuje odchýlky našich predstáv od nameranej reálnej situácie. Celá empirická veda je založená na meraní "objektívnej" reality. Preto sú vedci od nepamäti presvedčení, že existujú najmenšie, ďalej nedeliteľné (absolútne) jednotky hmoty a času a tým je zachovaná objektívnosť reality. To, že tieto jednotky nedokážeme bezpečne identifikovať spôsobuje vo svete spomínané odchýlky, ktoré sme nútení vysvetlovať relativizovaním. Relatívny svet nemôže existovať bez absolútneho sveta ako základu. Absolútny svet môže existovať sám osebe. A vedecky vzaté, myslím, že aj existuje ibaže jeho stavebné kamene nedokážeme odhaliť a sme nútení nepresnosti fungovania sveta vysvetlovať relativizmom.
OdpovedaťOdstrániťAk poprieme objektívne jestvovanie morálnej sústavy hodnôt tak vlastne nemôžme odsudzovať ani Rimanov, križiakov, či Napoleona. Potom oni konali v zmysle práva silnejšieho, teda podľa prírody a všetko je OK. A aj my potom môžeme slobodne konať rovnako, vlastne hociako. Kde niet zákona, niet ani priestupku. Ak ich za niečo odsudzujeme tak sa nevyhnutne dovolávame nezávisle existujúceho "práva". Kde niet reálne existujúceho práva niet ani priestupku.
Človek bez spoločne zdielaných hodnôt asi nemôže ani existovať. Superego je na nich založené. A človek bez superega (teda len ego a id) asi ani nie je človekom.
Ak sa silnejší nedokáže ubrániť znamená to, že už nie je silnejší ale je slabší. Každý je totiž raz silnejším a raz slabším v nejakom relatívnom vzťahu k inému/iným. (Tým nepopieram absolútny základ pre tento relatívny vzťah.) Ak silnejší potrebuje právo znamená to, že v nejakom vzťahu je tým slabším a preto to právo potrebuje. Právo totiž existuje, aby bránilo relatívne slabšieho v nejakom právnom vzťahu (tým znova nepopieram existenciu absolútneho vzťahu pre tento relativizmus) pred svojvôlou silnejšieho. Silnejší má totiž v prírode tendenciu "zneužiť" svoju silu na úkor slabšieho. Zákon džungle. Zabrániť v zneužití mu môžu len dve veci: hodnota, ktorej existenciu uznáva alebo nekto ešte silnejší. Príroda funguje na základe zákona silnejšieho. Právo existuje, aby v spoločnosti ubránilo relatívne slabšieho pred zákonom džungle.
Netvrdím, že morálka objektívne neexistuje. Iba uvažujem čo by jej neexistencia (ak by neexistovala) v praxi znamenalo.
Znamenalo by to úplnú prírodu. Zákon silnejšieho.
Je pravda, že aj zdanlivo silný môže byť v určitom vzťahu vlastne slabším, takže áno, v tomto zmysle sa „silní“ vlastníci cítili ohrození nevlastníkmi, ktorých množstvo im dávalo silu a teda boli silnejšími vlastne oni a tak vznikol štát a právo, aby ochránil vlastníkov (teda v tomto prípade tých slabších).
OdpovedaťOdstrániťStále píšeš o prírode a o práve silnejšieho.. aj keď to tak zdanlivo vyzerá, tak príroda nie je fašistická, ako to z tvojho podania vyznieva – teda, že potrebujeme zákon, aby sme sa ubránili tej zlej a krutej prírode.
Človek je súčasťou prírody. Príroda nie je akýmsi cudzorodým prvkom voči ktorému sa treba brániť. Keby nebolo človeka, čím by bola príroda? Veď by, takpovediac, sama o sebe ani nevedela.
V prírode víťazí silnejší, avšak nedochádza k vyvražďovaniu druhov, ku zneužívaniu sily, ku genocídam, k vojnám... Príroda má schopnosť autoregulácie a zachováva určitú harmóniu vo vzťahoch. Príroda je všade, je vonku, je okolo nás, je i v nás. „Deus, sive natura.“
Zvieratá sa riadia pudmi a teda nerozlišujú hodnoty. Nezabíjajú kvôli moci ale kvôli hladu.
Tvoj záver by sa rovnal sociálnemu darwinizmu, ktorý tvrdí, že silnejší (ekonomicky) má právo zničiť slabšieho, lebo tak je to v prírode. (Ty naproti tomu hovoríš, že práve na to je potrebné právo, aby toho slabšieho ochránilo).
Ja zase tvrdím, že právo vzniklo odcudzením človeka prírode.
Relativizovanie hodnôt môže skončiť úplným nihilizmom Nietzscheho. Ten je síce zaujímavý, avšak pre prax ničím neprínosný. A práve tu musí nastúpiť toľko krát spomínaná dialektika.
Človek vo svojej prirodzenosti (hovorím o prirodzenosti, nie o prírodnosti, pretože nie všetko v prírode je zároveň i prirodzené – príroda tiež prechádza určitým dialektickým vývojom) nepoznal žiadne hodnoty ani idey. Tie si vytvoril až postupným porovnávaním určitých skutkov. Bez zla by nikdy nevzniklo dobro, bez amorálnosti, morálnosť... Disponoval iba vlastnosťami alebo skôr pudmi. Pudom sebazáchovy a prirodzeným súcitom s druhými ľuďmi (v prírode taktiež nedochádza k zabíjaniu vlastného druhu, že by medveď ulovil medveďa a pod.) Tieto vlastnosti človeku v zásade úplne vystačili. Nie je to tak, ako tvrdil Hobbes, že človek bol človeku vlkom. To sa naplnilo až so vznikom vlastníctva. Ľudia sa vďaka tomuto neprirodzenému právu odcudzili prírode a už to išlo – vznikol štát, vznikli zákony. Človek sa teda dostal do druhého štádia (štádia odcudzenia, antitézy), v ktorom vlastne zotrváva dodnes. Musí však nastať i syntéza, v ktorej sa opäť zblíži s prírodou, uvedomí si, že je jej súčasťou a nebude viac potrebovať zákon, pretože zistí, že vzájomné vzťahy je možné riešiť za pomoci empatie a nie písaných zákonov. Takéto štádium samozrejme nebude trvať večne a zase sa rozpadne do protikladov a tak to pôjde stále ďalej (po špirále, nie v kruhu). Nič sa nedá zakonzervovať.
Logika znamená absolútne vnímanie, dialektika relatívne.
Človek, ako popisuješ na príkladoch vníma svet cez absolútnu optiku, pretože uvažuje logicky. To ale neznamená, že si nemôže uvedomovať, ako je toto jeho vnímanie skreslené a nepresné. Vo všeobecnosti, pojmovo takto uvažovať môže ale čím o konkrétnejší prípad sa jedná, tým by mal o veci uvažovať nie absolútne ale viac relatívne, teda z viacerých uhlov. (nehľadiac na to, že všetky príklady, čo si uviedol sa týkajú vedy, teda hmoty, hmotného sveta a nie ideí, teda metafyziky).
Čo by znamenalo vnímanie hodnôt absolútnou optikou? Takýto príklad si neuviedol. Napríklad: idea zla. Zabíjanie je zlé! – vo všeobecnosti. Nemôžem s tým nesúhlasiť, teda i ja vnímam vlastne svet absolútnou optikou :) Lenže ja tvrdím, že i napriek tomu, že je zabíjanie zlé, môžu existovať prípady, kedy je možné zabitie ospravedlniť a teda v konkrétnom prípade sa vždy snažím pochopiť jav alebo skutok v jeho mnohorakosti. Relativizovať sa nedá vo všeobecnosti. Ak sa bavíme všeobecne, tak môžeme uvažovať jedine absolútne.
OdpovedaťOdstrániťPotraty sú zlé. Zabíjame živých tvorov. Každý má právo na život – absolútna optika.
V konkrétnom prípade však musím posudzovať aj všetky okolnosti, ktoré viedli ženu k danému rozhodnutiu. Chudoba, bieda, zlé životné podmienky, nezáujem otca dieťaťa atď. – a tu je potreba zrelativizovať zlo, pretože i zlý skutok môže byť niekedy nevyhnutný.
To, že je niečo zlé, si človek odvodil, nie však z objektívne existujúcej hodnoty zla ale z porovnávania rôznych ľudských jednaní, teda si ju vytvoril sám.
Tvrdíš, že superego je postavené na objektívnych hodnotách. Nie som síce Freud a nerozumiem tomu možno tak ako on, ale superego by malo byť vlastne akýmsi svedomím. (oprav ma, ak to hovorím nesprávne).
1. Na to, že zabíjanie je „zlé“, človek nepotrebuje zákon, povie mu to i jeho svedomie. (teda načo je dobré právo?)
2. Svedomie či superego nestojí na akýchsi vyšších, od materiálneho sveta nezávislých, absolútnych hodnotách, ale jednoducho na prirodzenom inštinkte alebo vlastnosti, ktorú som už spomínal a tou je súcit s hynúcim, či trpiacim človekom (teda empatia). I zviera je smutné, keď vidí svojho druha zomierať. Rovnako človeka hryzie svedomie, keď nechá trpieť druhého človeka. Závisí to od individua, ako dokáže svoje prirodzené vlastnosti potlačiť. Niekto nemá žiadne výčitky svedomia. Ak by hodnoty objektívne existovali, mal by výčitky svedomia každý. Niekto má výčitky svedomia aj kvôli menej závažným veciam, iný až pri najťažších zločinoch. Rovnako i v rôznych kultúrach sú rôzne činy považované za zlé a aj miera ich závažnosti je rôzna. Ak by hodnoty existovali objektívne a neboli by výtvorom ľudí, tak by i všade na svete uznávali rovnaké hodnoty.
Keď sa teda na to superego pýtaš tak budem odpovedať. Superego je súbor naučených a prijatých spoločenských hodnôt. Svedomie je mechanizmus, ktorý nastupuje pri nezhode jedincovho konania s hodnotami.
OdpovedaťOdstrániťNetvrdím, že príroda je zlá. Ale keďže podvedome vyznávame určité hodnoty tak sa nám príroda javí byť "krutá": Silnejší zabije slabšieho, aby silnejší sám prežil. Samica morského prasiatka odvrhne choré mláďa, aby to nenakazilo tie zdravé. Človekovi to príde ľúto keď to choré mláďa prežíva traumu a tak sa ho ujme. Istý druh žraloka "loví" už v maternici svojich menej zdatných súrodencov. Niektorý druh hmyzu zabije po kopulácii svojho slabšieho partnera (v tomto prípade samca) a zje ho. To je proste príroda. Aj v ľudskej spoločnosti máme podobné príklady. Život na stepiach bol tvrdý. Ak starci už nevládali kočovať s rodinou tak rodina bola nútená nechať ich za sebou zomrieť, aby nebrzdili ostatných. Príroda je tvrdá. Prírodní ľudia tomu rozumeli a boli z nich "skvelí" bojovníci.
My civilizovaní ľudia máme menší kontakt s prírodou a radi sa chodíme do prírody nadýchať čerstvého vzduchu. Je nám to príjemné a je to dobré. A na základe našej neúplnej skúsenosti s prírodou si vytvárame o prírode skreslené predstavy. Keby sme však boli nútení v tej prírode aj dlhodobo prežiť rýchlo by sme si upravili naše predstavy. Začali by sme vnímať prírodu takú aká je: tvrdý svet kde silnejší porazí slabšieho. Ľudia pred týmto chceli ujsť a preto vytvorili civilizáciu aj s právom ako nástrojom regulácie "prírodného" teda tvrdého správania. Taká proste príroda je.
Každé právo (okrem zákona džungle) chráni "slabšieho". Ovšem jedno právo efektívnejšie chráni aj masy a iné len vyvolených. Ale aj tu majú masy určitý úžitok z "práva". Jedia odrobinky čo padajú zo stola ich "pánov". Keby to tak nebolo odchádzali by vo veľkých počtoch do prírody. Nerobia to lebo podvedome vedia, že príroda je boj.
Pre nás civilizovaných ľudí je príroda právom krásna a ušľachtilá. A myslím si to aj ja. Hovoríme to však preto, lebo nie sme nútení dennodenne zažívať skutočnú prírodu aj s jej zákonom. S jej fungujúcim autoregulujúcim zákonom (v ľudskej spoločnosti takáto autoregulácia prináša len utrpenie a preto nie som sociálny darwinista). Keby sme boli nútení zažívať dennodenne skutočnú prírodu tam myslím priam inštinktívne by sme vytvárali civilizáciu aj s autoritou aj s právom. A to radi a vďačne by sme ich budovali. Príroda nás takto sama učí, že je lepšie ak sa od nej držíme trocha bokom.
A sranda je, že mnohým živočíšnym druhom sa tento náš svojský prístup akoby páčil a nechávajú sa ochočiť a stávajú sa tak súčasťou našej civilizácie a našej hierarchie. Je im asi lepšie keď nažrať dostanú ako keby si to museli sami uloviť a znášať riziká zranenia a smrti.
OdpovedaťOdstrániťJa netvrdím, že v prírode to nie je ťažké. Je to ťažké. Ale príroda tiež prechádza určitým dialektickým vývojom.. aj v podobe vytvorenia človeka. Človek nevznikol iba tak náhodou, z roztopaše prírody. Zohráva vo vývoji prírody rozhodujúcu úlohu.
OdpovedaťOdstrániťA hlavne, príroda nie je len les, kam sa chodím nadýchať. Príroda je všade okolo nás, je tu v tejto izbe, kde teraz sedím, je v nás, aj naša civilizácia je súčasťou prírody. To, že sme si ju vytvorili ako "ochranu pred prírodou" neznamená, že nie je jej súčasťou. A ak si človek vytvorí nejaké zákony (aby bránil slabších proti silnejším ako hovoríš alebo proti prírode), tak i tie sú súčasťou prírody. Ide teda vlastne o "prírodné" zákony, avšak v odcudzenej forme, v druhom vývojovom štádiu, ako som už písal. A teda nemôžeme zostať pri ňom.
Niektoré živočíšne druhy sa určite správajú "kruto" v našom ponímaní. Ale ako starý sofista, si si vybral len príklady, ktoré sa hodia tvojej teórii krutej prírody :)
Lenže našli by sa i opačné, pekné príklady správania zvierat, kedy napríklad samec so samičkou spolu zostanú po celý život, keď sa obetavo starajú o svoje potomstvo a pod.
Ale to je vlastne úplne jedno, ako sa zvieratá správajú, pretože oni nemajú možnosť voľby, chovajú sa inštinktívne.
A práve tu nastupuje človek, rozum a jeho nenahraditeľný význam pre ďalší vývoj prírody. Prostredníctvom človeka môže príroda konečne skúmať a poznávať samú seba.
Príroda je niečo ako malé dieťa a človek ako zrkadlo, v ktorom sa dieťa prvý krát zbadá a uvedomí si svoju existenciu.
Človek je prírodou a ona zase ním, nedajú sa oddeliť.
Úlohou ľudského rozumu, okrem znásobenia prírodných krutostí a výmyslu vojen a podobných vecí, ktorých sme boli doteraz svedkami a ktoré sú jasným výplodom rozumu, je i technický pokrok. Pomocou neho (ak ho začneme správne využívať) dokážeme zabezpečiť základné životné potreby pre stále väčšie množstvo ľudí. Až bude možné ich zabezpečiť pre všetkých, nebudeme sa potrebovať podriaďovať autorite, ktorá nás nakŕmi. No a kde nie je štát, nie je ani právo.
Nebudeme viac v prírode hľadať príklady pre obhajovanie práva silnejšieho alebo pre existenciu zákonov, ktoré tomu majú zabrániť. Naopak, sami budeme prírodným príkladom toho, že to ide aj inak.
Záver:
Ak som vedec, skúmam prírodu, ale nie len staticky, v stave, v akom je teraz, porovnávajúc ju s ľudskou ríšou ako niečím odlišným a vyvodzujúc z nej nejaké nemenné závery pre ľudskú spoločnosť. Treba ju vnímať i z dynamického hľadiska, jej premien a budúceho vývoja.
Ak som historik, nevnímam históriu iba ako zaprášené fakty, porovnávajúc ich s dnešnou dobou a hľadajúc v nej politické systémy a idey, ktoré by sa mali uplatňovať v dnešnej dobe... Naopak, uvedomujem si vývoj, akým spoločnosť prešla, lebo ja sám som jeho súčasťou, jeho zavŕšením, jeho pokračovateľom a uvedomujem si potrebu zmeny. Ak toto nerobím, tak som len "zberateľom historických faktov".
Ak sa chce človek zaoberať spoločenskými javmi, spoločnosťou a sociológiou, musí byť predovšetkým historik. Historikom sa ale nestane tak, že pozná tisíc historických dátumov a bitiek ale, že z histórie, ako určitého vývoja vyvodí závery pre ďalšie smerovanie spoločnosti. Bez toho, je história užitočná asi ako naučiť sa naspamäť všetky cestovné poriadky vlakov alebo telefónny zoznam.
Tak isto vedec, napríklad biológ, by mal byť vlastne "historikom prírody". Základom je teda uvedomovať si vývoj a vzájomné súvislosti medzi udalosťami, javmi, spoločnosťami, ktorý smeruje odniekiaľ niekam.
Je to zložité, ja sám v tom mám chaos, chce to tak 20 rokov štúdia aspoň, aby človek mohol povedať, že aspoň niečo málo vie :P
Vidím, že v otázke práva a prírody sa asi nezhodneme. Ja vnímam prírodu predovšetkým ako živel. Má ju rád ale zároveň som rád, že v nej nemusím žiť podľa jej zákonov.
OdpovedaťOdstrániť(pre spresnenie na účel tejto diskusie považujem za prírodu najmä to z nej čo je mimo ľudskej civilizácie - teda divočinu)
Civilizácia je pre mňa spôsob ako uniknúť zákonom divočiny (prírody) a tak žiť relatívne hodnotnejší život. Záväzné právo potom vnímam ako nevyhnutný predpoklad existencie civilizácie (relatívnej non divočiny). Samozrejme to čo píšem je len základný vzorec. Aj do civilizácie preniká divočina ( "príroda" ) v pudových javoch ako napr. kradnutie (aj zvieratá kradnú) či lúpenie (takisto) alebo zabíjanie. To že tak zvieratá robia čiastočne z iných dôvodov a čiastočne z rovnakých dôvodov ako človek (pudy) myslím, že na podstate vo vzťahu k téme veľa nemení. Naopak aj v prírode je vidieť krásne príklady "ľudských" vlastností ako láska, vernosť a pod. Najmä v súčasnosti si uvedomujeme, že civilizácia má ďaleko od ideálu.
Súhlasím, že človek je stále súčasťou prírody aj keď z nej "odíde" do civilizácie. A súhlasím tiež, že treba určitý návrat k prírode. Ale aký? To je otázka. Ekologický či spoločenský?
A aký záver z toho všetkého vyvodzujem? Odstránime právo?
1. Čo dobré by to prinieslo?
Človek by nevládol nad človekom. Fajn. Skvelé. A to je asi všetko z výhod. Ak to naozaj výhoda je. Pretože potreba po moci je človeku akoby vrodená. A myslím, že ju majú aj niektoré iné vyspelé živočíšne druhy, ktoré žijú v hierarchických spoločenstvách (levy, vlky, psy). Nejde teda len o výmysel civilizácie. Človek v dokonale rovnostárskej spoločnosti by mal trvale neuspokojený pud po moci. A to by ho trápilo. Čím by sme človekovi ten pud odstránili? Vyoperovali? Myslím, že otázku hierarchie nemožno považovať samostatne od biológie človeka. Ako hovoril G.K. Chesterton treba spoločnosť na mieru človekovi, nie človeka na mieru ideálnej spoločnosti.
2. Čo zlé by odstránenie práva prinieslo?
Myslím, že by automaticky a takmer nevyhnutne zavládol zákon "prírody" a džungle a teda právo silnejšieho. To znamená vlastne takmer to isté ako svojvôľa silnejšieho. To myslím nikto nechceme. My ľudia sme asi príliš inteligentní na to, aby nás zvládla prírodná autoregulácia. Bez práva by sme sa síce vrátili do prírody. To áno. Ale v tom najhoršom význame. Stali by sme sa zvermi. A to by bol katastrofický dôsledok.
Môj záver: Spoločnosť a právo treba stále zlepšovať, reformovať a odstraňovať "nádory". Nie však kategoricky odstrániť celé právo aj s civilizáciou (ktorú vnímam ako zákonite viazanú na právo). Návrat do prírody je fajn. Ale v zmysle ekologickom, nie spoločenskom. S tým sa neviem stotožniť. Toto je asi všetko čo som chcel k tejto téme povedať. V podstate z mojej strany nemám viac čo dodať.
Už len v krátkosti :) Nechcem nikoho, ani teba, presviedčať silou mocou o svojej pravde, veď napokon i pravda je relatívna..
OdpovedaťOdstrániťkeď vnímaš prírodu, tak ako ju vnímaš, tak je lepšie hovoriť asi o divočine alebo o zákonoch "divočiny", lebo potom vznikajú dosť výrazné pojmové nepochopenia. Ja beriem prírodu skôr v zmysle panteizmu, a zároveň nie ako niečo nemenné, ale ako vyvíjajúce sa od niekiaľ niekam.
Otázka návratu k prírode sa tu riešila už niekoľko krát. Ak hovorím o návrate, bolo by lepšie napísať "návrat" s úvodzovkami, pretože ja sa nechcem ani nehodlám vrátiť do prírody ako homo erectus, ani spáliť našu civilizáciu, ale posunúť sa niekam ďalej spoločensky a teda sa na tej pomyselnej dialektickej špirále zase priblížiť k prirodzenému stavu. Musí to ísť ďalej. Odmietam vyhlásiť koniec dejín a zostať namieste, poprípade ešte ironizovať vlastnú minulosť a brať ju len ako niečo, čo nesúvisí s dneškom. Nemôžeme naveky zostať v tejto postfordistickej, postmodernej väznici, to by viedlo ku koncu ľudstva, lebo sama príroda by nás musela zahubiť ako dinosaurov, keby videla, že už nie sme schopní žiadneho rozvoja.
Právo závisí výrazne od výrobného spôsobu v spoločnosti, tudíž bez jeho premeny nie je možné reformovať ani právo.
Ekologický návrat k prírode nie je možný v spoločnosti, ktorá je postavená na neustálej expanzii ako vírus. Práve dnes sa nás politici, ekológovia, právnici snažia presvedčiť, že existuje nejaký "trvalo udržateľný rozvoj", napokon učili sme sa o tom na Práve životného prostredia a je to úplný žvást. Uvedomelosť a ekológia, ale v medziach kapitalizmu. Nemožné!
Ľudia, recyklujte odpad!, miesto, aby ONI prestali vyrábať prírode škodlivé plasty, igelitové sáčky a pod. Vymýšľajú alternatívne, predražené zdroje energie, ale nie aby šetrili prírodu, ale aby na nás zase zarobili. Ľudia, správajte sa ekologicky!, ale ONI budú vylievať ropu do morí, vypúšťať do ovzdušia tony emisií, ktorých množstvo je mimochodom obmedzené, ale zasa iba preto, aby sa s nimi dalo obchodovať.
Zmena ekologická je nemožná bez zmeny spoločenskej.
Spoločnosť sa musí vyvíjať. Podobne ako človek. Osobnosť človeka tiež prechádza určitými zmenami. Netvrď mi, že si stále rovnaký, aký si bol pred 15 rokmi. Ale ako sa má človek vyvíjať? Má zostať taký aký je? To by znamenalo stagnáciu. Človek predsa zažíva každý deň príhody, konflikty, konfrontácie s inými ľuďmi, rôzne situácie, ktoré ho posúvajú ďalej. Je teda vylúčené, aby zostal stále rovnaký. Podobne je to i so spoločnosťou.
Alebo sa má človek rozpamätať, na to, aký bol kedysi a vrátiť sa ku svojej osobnosti spred 10 rokov? To by znamenalo degeneráciu. Tak isto spoločnosť sa nemôže vrátiť k formám, v akých existovala kedysi, nech by boli akokoľvek dobré. Preto pre model lepšej spoločnosti nehľadajme príklady v minulosti.
Človek sa môže jednoducho iba vyvíjať ďalej. Osobnosť ľudská sa vyvíja po celý život. Treba poznať svoju minulosť, kriticky sa sebapoznávať v prítomnosti, vybrať to najlepšie zo seba a pokúsiť sa to ďalej rozvíjať. To isté platí i pre spoločnosť.
Myslel som, že to bude kratší príspevok, ale nevyšlo :D