Zošit

Píšem atramentom, modrým pravdy sérom 
hoc mnohí by radi tužkou isto
život ten však vždy píšeme perom
- nikdy ceruzkou a nikdy nanečisto

Príliv zmyje stopy z pláže
vietor vzdušné čiary rozfúka
však guma pero nikdy nevymaže
nezostáva než sa k uchu od ucha
smiať a kútom oka písať slzy
- čo napísané je raz, občas mrzí...

Raz o sebe epos, inokedy bájky
napíšem tam spoza bielych plent
podnapitý netriafam sa na linajky
triezvy zasa hladám atrament

Tak vzácny tento papier, čistý, hladký!
- človek píše sám si svoje riadky
I nepriatelia, drahí, blízki, známi
však dopnia ho ilustráciami...

Nakoniec ale predsa skončí v koši
hoc cenný, na papieri kriedovom
zaprášený náš života zošit
urazený sa nebude prosiť
z neho von

Však klamná jeho pýcha, iba dojem
ja zaň teda prosím, orodujem
nevyhadzujte ho, prečítajte
naše slová navždy zachovajte!

A pri večeri daždivom a hmlistom
vnímajúc ten trpký riadkov vývin
privoňajte k jeho starým listom
- starým, avšak predsa stále živým

Z nich dozviete sa akí boli, ako žili
spisovatelia minulých dní
Riadok na strane 54 -
náš prvý, ich posledný...

Tak len píšme ďalej pravdu holú
tie stránky plné bojov, plné vzdoru
a nech si kto chce čo chce hovorí
do každého riadku vpíšme i kus pokory


Klimeux