Žena ako revolučný subjekt
Tak ako narastá počet žien v
politike, v dozorných radách či na manažérskych pozíciách, stúpa ich množstvo i
v rozličných občianskych združeniach, verejných iniciatívach a v treťom
sektore. Štatisticky teda určite možno dokumentovať celkový nárast revolučného
entuziazmu a záujmu žien o veci verejné. Feministický sen sa, zdá sa, stáva
realitou... Naozaj?
Iba zamestnanie...
Boje vedené mimovládnymi
organizáciami možno ťažko vnímať ako emancipačné v zmysle snahy o širšiu
spoločenskú zmenu, nakoľko sú pevne späté s určitým „zápasom o identitu“ (práva menšín, práva väzňov, LGBTI a
pod.) vo vnútri konkrétneho ekonomického a politického systému. Takýto projekt
nie je a ani nemôže byť dostatočne ambiciózny, aby sa snažil prekonať sám seba,
aby sa rozšíril, vylial z hrádzí vlastných záujmov a stal sa hlasom širokej
masy (ktorej súčasťou v posledku musí byť i jeho vlastný parciálny záujem,
ktorý sa snaží presadiť). V jednote takéhoto boja, naproti pluralite
čiastkových bojov, vidím podstatu, odlišujúcu emancipačné hnutie od
lobbistickej skupiny.
Tretí sektor však viac pripomína to
druhé... Ich boj nie je skutočne politickým, keďže mnohokrát dokonca dochádza k
presadzovaniu jedného záujmu na úkor iných osôb a práv (viď. organizácie na
ochranu práv nenarodeného dieťaťa a pod.). Navyše, to že určitú agendu
podporuje komunita viacerých ľudí, z nej ešte nerobí samo o sebe verejný
záujem. Stáva sa iba akousi „zmnoženou“ súkromnou vôľou, čo vedel už Rousseau,
keď kritizoval politické strany.
Nakoľko teda nemožno od organizácií
uvedeného typu očakávať viac než len nekonečné „imitovanie“ vlastnej uzavretej identity a
inštitucionalizovanú logiku správania, nezlučiteľnú s revolučným procesom
vyžadujúcim zapájanie stále širších a širších vrstiev spoločnosti, nie je ani
dôvod považovať zapojenie žien do týchto projektov za významné. Nie je v tom
revolučný zámer, je to iba zamestnanie...
Soľ nad zlato...
Kam sa podela Emma Goldman a Rosa Luxemburgová?
Kde zmizli literárne archetypy žien z dielne Maupassanta či Tolstého?
Nájde sa dnes ešte vôbec nejaká
neúplatná vdova Kubátová z rozprávky Byl jednou jeden král, ktorá bude
vlastným telom brániť hrnček soli pred kráľovskou zvôľou, aby ju potom mohla
rozdať obyčajným ľuďom?
Absencia takejto bytosti v súčasnom
spoločenskom vedomí je zvlášť paradoxná, ak si predstavíme, koľko percent
najchudobnejších (a teda pre revolúciu najviac perspektívnych) ľudí planéty
tvoria práve ženy... Feminizácia chudoby je dnes významným javom, na ktorý
prvýkrát upozornila Štvrtá svetová konferencia o ženách v Pekingu v roku 1995
so záverom, že až 70% svetovej populácie chudobných tvoria údajne ženy.[1]
Dôvodov absencie revolučnej ženy by
určite bolo možné nájsť viacero. Debata na túto tému sa však v rukách mužov
príliš často zvrháva v obscénnu proklamáciu vlastnej biologickej nadradenosti.
Tá môže iba ťažko viesť k pozitívnemu výsledku.
S použitím korektnejšieho slovníku
by snáď bolo možné hovoriť o psychických príčinách nezáujmu žien o „vec revolúcie“, či o určitej „predispozícii“ k duševnej
labilite, ktorá v dôsledku generuje výraznou mierou prosystémovosť jednotlivca,
keďže tento je natoľko ponorený do svojich problémov a do vlastného univerza,
že mu nezostáva síl k politickej akcii. Ak k tomu navyše pridáme ženskú snahu o
obľúbenosť, logicky sprevádzanú chorobnou konformitou, zdá sa, že diagnóza je
na svete... Bez ohľadu na pravdivosť uvedeného sa však opäť strasme
jednoznačných súdov a nepatričných vyjadrení, ktoré odsúvajú nastolenú
problematiku do roviny „prírodou danej“ nevyhnutnosti. Ak sa nechceme zacykliť v
tautológii typu: žena nie je revolučnou, pretože nie je revolučná, musíme
vychádzať z predpokladu, že je plnohodnotným politickým stvorením rovným mužovi.
Akákoľvek asymetria vo vzťahu
k „ochote
niečo zmeniť“ teda musí nutne prameniť zo spoločnosti a systémových nerovností medzi
mužmi a ženami v rámci kapitalizmu - napríklad z utlačivého kultu ženskej
krásy. „Prieskumy neustále potvrdzujú, že slobodu väčšiny úspešných, atraktívnych
pracujúcich žien na Západe ako jed zabíja ich tajný „skrytý život“: tmavá
žila sebanenávisti, telesných obsesií, hrôzy zo starnutia a straty kontroly,
ktorú živia obrazy krásy... Nachádzame sa uprostred vlny protiútoku proti feminizmu, ktorá využíva
obrazy ženskej krásy – mýtus krásy – ako politickú zbraň proti pokroku žien... mýtus je politický, nie sexuálny – históriou v
oveľa väčšej miere hýbu peniaze ako pohlavie. Nízka sebaúcta žien môže mať
sexuálnu hodnotu pre niektorých individuálnych mužov, má však finančnú hodnotu
pre celú spoločnosť. Zlý obraz, ktorý dnes ženy majú o svojom výzore, je v
oveľa väčšej miere zapríčinený potrebami trhu než súperením pohlaví...
Kvalifikácia profesionálnej krásavice udržuje ženy v izolácii. Kolektívna
ženská solidarita na pracovisku by prinútila mocenskú štruktúru zaoberať sa
nákladnými ústupkami, ktoré sú podľa mnohých ekonómov nevyhnutné, ak majú ženy
získať skutočnú rovnosť príležitostí: zariadenia dennej starostlivosti pre
deti, pohyblivý pracovný čas, istotu zamestnania po pôrode a rodičovské voľno.
Mohlo by to zmeniť aj náplň práce a samotnú organizačnú štruktúru.“[2] Teda samotný
ekonomický systém...
Kráska alebo zviera?
S triednym útlakom nežného pohlavia
súvisí taktiež „typicky ženská“ racionalita a pragmatickosť - snaha zabezpečiť sa, hlboko zakorenená v ich
predstavách, či naopak, snaha „ukázať to tým chlapom“, vyrovnať sa im alebo byť lepšou než
oni... Táto druhá alternatíva sa môže javiť viac feministicky, avšak to je
omyl. Tak povrchná kráska, ako i svedomitá karieristka alebo bezohľadná harpya,
obe budujú svoju identitu ako otvorenú stratu „ilúzií o svete“. Život je k nim tvrdý, musia byť i ony k
nemu... Na túto tvrdosť niektorých žien potom najčastejšie doplatia iné ženy na
pracovnom trhu. Takto formulovaný postoj sa preto absolútne prieči hodnotám
solidarity a spoločenského pokroku, ktoré musia byť (revolučnému) feminizmu
vlastné.
Subjekt alebo objekt?
Pôvodným zmyslom feminizmu bolo,
jednoznačne, učiniť zo ženy ako objektu práv ženu - subjekt práva. Sexuálna
revolúcia priniesla sexuálnu slobodu ženy. Išlo o zbavenie sa tabu ako
kultúrneho nástroja nadvlády mužov - teda o možnosť skrze slobodnú dispozíciu s
vlastným telom v rovine kultúry, sexu a módy (napr. výmena sukne za nohavice
umožňujúce voľnejší a menej zviazaný pohyb[3])
ovplyvňovať ekonomickú podstatu spoločnosti (zbavenie sa existenčnej závislosti
na mužoch a patriarchálne-kapitalistických vzťahoch). Namiesto zmeny: objekt
práv → subjekt práv však možno pozorovať skôr zmenu: objekt práv → subjekt na „sexuálnom trhu“. Nakoľko trh
odcudzuje bezprostredné výrobné vzťahy, fetišizuje jeho produkty a naopak
spredmetňuje skutočné medziľudské vzťahy, a teda z nás všetkých robí, svojim
spôsobom, prosté objekty nekonečnej reprodukcie kapitálu, možno povedať, že i
dnešné „emancipované“ ženy trh pretvára v komoditu, čím dochádza na pomyselnej „emancipačnej osi“ k návratu od
subjektu k objektu - od vedomého „dejateľa“, ktorý aktívne vstupuje a formuje okolitý
svet na nevedomého a pasívneho účastníka „opakovania každodennosti“ a statu quo v
spoločnosti.
Remeslo má zlaté dno
Táto všeobecná
apatia, toto zmierenie sa, ba či až stotožnenie s rolou pasívneho subjektu
unášaného na vlnách voľného trhu, počúvajúc na slovo jeho príkaz: užívaj si!
je pre súčasnú dobu typickým a vracia bohužiaľ väčšinu žien späť do okov „najstaršieho
remesla“, pričom ich kupliarom nie je nikto iný ako sám kapitál.
Táto etika - či
skôr estetika - „zlatokopiek“ (spoločnosťou moralisticky odcudzovaná forma správania, ale pritom obecne
akceptovaná v rovine estetiky, viď. presexualizovaná móda, silikónové
implantáty...) má obrovský vplyv na akési „kolektívne (ne)vedomie“ spoločnosti, ktoré
potom ďalej formuje naše osobné názory a presvedčenia. Odraz tejto estetiky je
paradoxne najviac zjavný nie u žien (ktoré sami o sebe zmýšľajú inak, než akými
v skutočnosti sú, a teda mnohokrát menia i samotnú „skutočnosť“ a dokážu prekonať nelichotivý stav svojho
pokolenia), ale u mužov - konkrétne transgender a transsexuálnych jednotlivcov
pri sebaprezentácii na dúhových prideoch... Argument ospravedlňujúci
provokatívnosť a nevkusnú burlesknosť ich prejavu ako protest (proti
spoločenským konvenciám atď.) neobstojí, nakoľko oni/y nevedú boj o zmenu
spoločnosti, ale „o uznanie“ v rámci existujúceho spoločenského zriadenia. To možno dosiahnuť iba
vyvolaním dojmu: „sme bežní ľudia ako hocikto iný“, nie provokáciou (napokon, ak by sme medzi nimi
urobili anketu o spokojnosti s neoliberálnym režimom, dovolím si tvrdiť, že
odpovede by zneli jednoznačne kladné - sami sú poväčšine príslušníkmi hornej či
vyššej strednej triedy). Myslím, že podstatou ich vystupovania nie je
provokácia, ale práve absolútne prijatie povrchne typizovanej feminity z „komixov pre
12-ročných adolescentov“, kde sa to len hemží latexom a silikónom...
(typickým príkladom z poslednej doby je uznávaný slovenský dj B-Complex). Ide v
podstate o premietanie vlastných sexistických predstáv o žene a zdeformovaného
obrazu o ženskosti do svojej identity - otázne nakoľko je teda takáto
transsexuálna identita autentická (pôvodná, nezmeniteľná či vrodená) alebo je
dobrovoľne zvolená - jej nositeľ je iba recipientom kapitalistických vzťahov
(sexuálneho trhu).
Ženy, hoc sami tiež podliehajú
spoločenskému stereotypu „krásky z magazínu“, sa nikdy nedokážu úplne stotožniť so
svojim pokriveným predobrazom. Muži, ktorí sa cítia byť ženami áno, pretože
nimi v samej podstate nie sú.[4]
Poskytujú nám teda cenný obraz vžitých predstáv o spoločenskej úlohe ženy v 21.
storočí... A tá sa javí nie príliš lichotivá.
Cherchez l´homme...
To, čo v konečnom dôsledku ale
najviac znižuje spoločenskú úlohu žien a tým ich následne i odrádza od účasti
na revolučnom hnutí je samotné správanie týchto hnutí. Verím, že pomerne často
môže u žien dochádzať k odporu voči „maskulinite“ antisystémových skupín. Nejde iba o
prostú početnú prevahu mužov, ale skôr o spôsob, akým tieto hnutia rozmýšľajú
sami o sebe, v snahe vymedziť sa voči „zženštilosti“ súčasného systému a „dekadencii západnej
kultúry“, aby skrze myšlienkovú skratku našli údajné spojenie medzi kapitalizmom a
celým ľudskoprávnym diskurzom od 18. storočia (uvedené sa týka tak
ultra-pravicových zoskupení, ako i niektorých hnutí považujúcich sa za ľavicu).
Prostredníctvom tohto článku preto
vyslovujem zároveň kritiku pôvodného DAV-u a davistov, ktorým sa nikdy
nepodarilo pritiahnuť k úzkej spolupráci nežné pohlavie a zostali teda navždy
skloňovaní v mužskom rode... Je najvyšší čas napraviť toto zlyhanie. Nesmie
však ísť o nútené gesto v rovine „reprezentatívnych“ úspechov, ako tomu často vídame u mnohých
politických strán. Nejdeme si napravovať štatistiky, ani PR... Dav nebude
skutočne davom, pokiaľ nezmobilizuje podstatnú časť ženskej populácie a
nepomôže jej nájsť cestu zo slepej uličky individualizovanej „účasti“ na systéme
vlastného ponižovania (žena vykorisťuje ženu), smerom ku kolektívnemu
prekonaniu samotných podmienok tohto poníženia.
Klimeux
vyšlo na internetovej stránke kultúrno-politického magazínu DAV/
Klimeux
vyšlo na internetovej stránke kultúrno-politického magazínu DAV/
[1] časopis A2
04/2016, s. 18 - 19
[2] WOLF, N. Mýtus krásy. Bratislava :
Aspekt, 2000, s. 13, 57, 64
[3] v každej patriarchálnej spoločnosti
pozorujeme tieto prvky - typickým je napríklad tzv. foot binding v Číne -
bolestivé zväzovanie chodidiel žien z vyšších vrstiev na zabránenie ich
normálnemu rastu a teda i pohybu žien
[4] resp. môžu byť iba „kultúrnou“ ženou - ženou, ako výrazom určitého
stereotypu či sociálnej role (ženou pre druhých), nie ženou o sebe. O tejto „nemožnosti“ ženy píše v
podobnom duchu napríklad Gilles Lipovetsky vo svojej analýze vzťahu žien k
pornu: „Žena v pornografii vlastne neexistuje... pornografická žena je prostým
dvojníkom mužskej sexuality a ich inštrumentálnych fantázií.“ In: LIPOVETSKY, G.
Třetí žena. Praha : PROSTOR, 2000, s. 40 - v súčasnej kultúre „sexi modeliek“ môže byť teda muž
ženou iba ako „pornoherečkou“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára