„Neprispejete na podporu
svalových dystrofikov?“ „Pomôžte zachrániť hladné deti v Sudáne!“ „Pošlite SMS
v tvare Hodina_detom na číslo...“ „Kámo, nemáš 50 centov, chýba mi na vlak“
Forma žiadania finančnej
pomoci od ľudí má mnoho podôb, jej obsahom je však vždy presne to isté -
zdelenie, ktoré by sa dalo zhrnúť asi ako: „pomôž práve mne, ja som ten, ktorý
je toho hoden, vyber si ma!“
Jedinou možnou odpoveďou
na neustávajúce otázky a nastavené dlane, je holé konštatovanie, ktoré zamkne
ústa všetkým pracovníčkam neziskových organizácií, študentom so žltými
kvietkami, ako aj „dobrým anjelom“ - že už som zaplatil dosť - prostredníctvom
daní a odvodov...
Skôr než sa po tomto
výroku stanem terčom obvinení a verejného opovrhnutia, rád by som uviedol
niekoľko argumentov, prečo zastávam názor, že je charita nedostačujúca (niekedy
až priamo nežiaduca) ako spôsob riešenia sociálnych problémov.
Pomoc druhému v núdzi je
samozrejme prejavom solidarity a ako taká nemôže byť vo svojej podstate zlá.
Rovnako tak nemožno tvrdiť že by charita v najzákladnejšej rovine nebola
ľavicovou. Spolu s rozmachom sociálneho štátu v 20. storočí je však treba
revidovať aj vlastné postoje voči charite... Pôvodné charitatívne úlohy cirkvi
postupne prevzala moderná spoločnosť a jej sociálne mechanizmy, prostredníctvom
ktorých sa stará o chorých, znevýhodnených a slabších. Štát výlučne trestajúci,
charakterizovaný represiou, vychádza z brán moderných dejín ako štát
opatrovateľský a sociálne angažovaný. Výdobytky ako zákonník práce, systém
vyplácania dôchodkov či investície do zdravotnej starostlivosti a na výskum
liečby chorôb, tu nie sú od večnosti (a súdiac podľa neoliberálnych politických
trendov posledných rokov, ani na veky nebudú...).
V solidárnej spoločnosti
tak už jednoducho nie je viac miesto pre charitu. Tá je ideologicky ďalej
zdôvodniteľná už jedine čisto pravicovým spôsobom uvažovania... Áno, jednému
finančne pomôžeme, možno i zachránime život. Ale koľkých tým zabijeme? Koľkých
okradneme? Neprináleží naša pomoc rovnako tak im ako prvému? Pre pravicu je
však hodný pomoci iba ten kto „na sebe pracuje“, kto je „schopný“; v prípade
najchudobnejších ten, kto je schopný si vyžobrať, prípadne - v ešte
perverznejšej forme - ten, kto na ulici predáva časopis Nota Bene a je ochotný
sa nechať ponížiť a vmanipulovať do role „bezdomovca – podnikateľa“.
Kritériá a meradlá tohto
„makania na sebe“ sa samozrejme vždy spolu s určitou dobou menia a za
spoločensky užitočné sa v tej ktorej epoche môže považovať rozličné správanie.
Rovnako tak sa teda menia i náhľady na to, čo je spravodlivé, čo je zaslúžené a
čo už nie.
Skutočná univerzálna
spravodlivosť však nepozná posudzovanie takéhoto druhu. Nedáva len jednému,
nevyberá si, ani nelosuje šťastlivcov, ktorým bude nadržiavať. Pozná iba
človeka ako dôstojnú bytosť. A ľudia sme predsa všetci rovnako.
Okrem toho, že je charita
bytostne elitárska a diskriminačná, možno voči nej vzniesť i ďalšie obvinenia.
Predovšetkým legitimizuje
súčasný stav vecí na našej politickej scéne, keď všetky sociálne a existenčné
problémy ľudí vydáva v jednom „almanachu“ pod spoločným názvom „Zlá doba“ či
„Ťažké časy“, kamuflujúc tak ich pravú systémovú podstatu a upriamujúc
pozornosť iba na potrebu individuálnej pomoci jednotlivcom, ktorí sa v takejto
situácii ocitli. Navyše, možno povedať, že kapitalizmus ekonomicky potrebuje
charitu, aby aspoň časť ľudí - potenciálnych spotrebiteľov - vytiahla z
najhoršej biedy a obnovila tak ich kúpyschopnosť. Pomoc druhým tak nadobúda
namiesto etického rozmeru, rozmer čisto ekonomický a v konečnom dôsledku nie je
o nič lepšia než bohapustý konzumerizmus, obhajoba imperiálnej politiky, či
hociktorý iný neduh dneška. Jednoducho, či chceš byť samaritán alebo hedonista,
musíš sa prispôsobiť potrebám kapitálu...
Zároveň i samotný človek,
charitatívnou pomocou oblažený, prestáva viniť zo svojej mizérie kapitalizmus,
ba čo viac, začne v ňom prevládať pocit vďaky k systému, ktorý ho najprv
ekonomicky zničil, aby mu vzápätí niečo milostivo podaroval, či požičal za
úžernícky úrok... V najbizarnejšej podobe
potom jednotlivec začne takýto systém uctievať, podvolí sa jeho logike a
blažene si hovie vo svojej biede a špine bezdomovca, pod ochrannými krídlami
zahraničných turistov, ktorí mu denne nahádžu viac milodarov než by zarobil
produktívnou prácou. Taký človek sa potom naozaj stáva asociálom; nie však
kvôli nepravidelnému styku s mydlom (povedané slovníkom krajne pravicového
populistu), ale kvôli ignorácii a popretiu základnej úlohy človeka, či
všeobecne povedané - rezignáciou na humanizmus. Osobne som zažil, ako sa
inteligentný, sčítaný bezdomovec môže namiesto revolučného radikalizmu uchýliť
až k extrémnemu šovinizmu - snahe vyhnať zo svojho mesta cudzích bezdomovcov,
ktorí mu kradnú prácu (?). Nech si vraj žobrú doma! Nech žije polícia!
Malomestské názory strednej triedy zrejme presakujú až do najnižších vrstiev.
Doteraz som popravde netušil, že existuje i takáto obscénna forma
kapitalistickej konkurencie - trh žobrákov... Ten získava intenzívnu materiálnu
podporu predovšetkým vďaka „dobrodincom“ rozdávajúcim almužny, ktorí veria, že
robia správnu vec. Iní, menej idealisticky založení, zasa tak konajú iba preto,
aby uľahčili svojmu svedomiu.
S tým súvisí ďalší zásadný
neduh charity - korumpuje morálku; ako inak, opäť na oboch stranách - dávajúcej
i prijímajúcej. Donor má potrebu všemožne medializovať svoj „spasiteľský“ čin,
čo následne nielenže vyvoláva pochybnosti o jeho skutočných pohnútkach k
pomoci, ale núti i ostatných podieľať sa na charitatívnej činnosti (hoc sami
nechcú alebo už pomáhajú skryte a nezištne) pod hrozbou ostrakizácie, vylúčenia
a odsúdenia zvyškom spoločenstva, ktorí si už medzičasom pripli na kabát narcis
či odznak Unicef. Na obdarovaných zasa necháva charitatívna pomoc trvalú škvrnu
úlisnej pretvárky, konformity a úslužnosti k tým, ktorí im prispeli alebo
existuje vysoká pravdepodobnosť, že by prispieť mohli. Ten, kto automaticky
pristupuje k iným ľuďom ako k potenciálnym darcom, pripravuje sa o možnosť
nadviazania akéhokoľvek hlbokého vzájomného vzťahu s druhým človekom.
Práve táto amorálnosť
pramení z nemožnosti (alebo neochoty, či neschopnosti) dnešnej spoločnosti
zabezpečiť sociálnu pomoc pre každého, čím sa opäť vraciame na začiatok - k
individualistickému a elitárskemu charakteru milodarov. Ten je potrebné
rozobrať ešte z iného uhlu pohľadu než je len prostá diskriminácia väčšiny
sociálne vylúčených z hmotnej pomoci. Ide predovšetkým o hrozbu, ktorá
rozvracia našu spoločnosť a všetky jej demokratické mechanizmy ako celok...
Hrozbu, ktorá na seba berie masku ľudskosti, ale pritom je len súkromníckou,
partikularistickou „feudálnou“ praktikou - milosrdenstvom, ktoré sa zvrháva na
zvôľu jednotlivca „dám – nedám“, od ktorej závisia životy biednych... Sociálne
otázky patria v spoločnosti označujúcej samú seba za demokratickú, na popredné miesto vo verejnej diskusii, vo
verejnom boji, vo verejnom živote. Iba vybudovanie samotného „zmyslu pre
verejno“ - angažovaného zápalu ísť šíriť polemiky medzi obyčajný ľud, trvalo
Európe stáročia... Nenechajme si teraz demokraciu vziať pochybnými
neoliberálnymi metódami - od charity ako súkromnej sociálnej pomoci, cez
rozhodovanie rodičov, či pošlú svoje dieťa do školy, až po súkromné väznice...
Sféra „verejného“ sa pomaly ale isto vytráca a my sa vraciame do stredoveku,
kde ako dediční páni na svojich lénach vládnu Penta a J&T, ochotní utratiť
občas pár zlatých na svojich poddaných - ako dobré gesto.
To je moja obžaloba
charity, ktorú vznášam. Je diskriminačná, elitárska, legitimizujúca systémové
násilie, ktoré v súčasnosti vládne. Je korumpujúca a partikularistická. Ale
najhoršie na nej je, že i cez to všetko musíme dať, musíme pomôcť, lebo je to
ľudské.
Neľudské sú ale životné
podmienky tých, ktorí charitu potrebujú. Zlepšiť tie, predstavuje prvý krok na
ceste k jej odstráneniu.
Klimeux
vyšlo v 0. čísle kultúrno-politického magazínu DAV/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára