Kde neexistuje rozum a slobodná vôľa, dominuje
všade v prírode pud.
Ba navyše, dominuje často vo viac či menej skrytej podobe i tam, kde
zdanlivo zavládol poriadok nastolený ríšou rozumu...
Úvahy nad tým, do akej miery je (alebo má byť)
ľudská racionalita brzdou pudov či naopak - ich chladne účelovým katalyzátorom,
možno ťažko hodnotiť inak, než ako odbiehajúce od podstaty, keďže odmietajú
reflektovať prostú skutočnosť, že pudová sféra je, vždy bola a bude súčasťou
človeka. Snaha zbaviť sa pudov, prekonať ich alebo ignorovať bude vždy
utopickou - ani nie tak kvôli neuskutočniteľnosti v praxi (rozličné metódy
vymývania mozgu či pokusy s drogami už v minulosti údajne prebiehali), ako skôr
z dôvodu popierania toho, čo z ľudskej bytosti naozaj človeka robí. Možno v
budúcnosti vytvoríme syntetický život, ktorý predčí svojho strojcu, ba dokonca
nahradí, ale to už nebude kapitola písaná rodom homo... Preto by sme mali brať
pudovú stránku v úvahu a vysporiadať sa s ňou spôsobom nie negativistickým, ale
dotvárajúcim našu osobnosť.
Taký prístup v kultúre podľa môjho doteraz
najlepšie sprostredkovala našincovi moderná česká literatúra dvadsiatych,
tridsiatych rokov, na ktorú nadviazali i slovenskí tvorcovia ako Novomeský či
Válek. Tí sa nikdy nevyhýbali pudovosti či erotičnu utiekajúc sa niekam do
„duchovných sfér“, ale dokázali prepojiť pud s rozumom v spoločnom emancipačnom
ťažení (To však nie vždy dostatočne ocenila mocenská garnitúra, navonok
nositeľka progresívnych ideí, prepadajúca puritánskym zlozvykom „obrany
mravnosti“. Tento súboj autora s byrokraciou našťastie nie vždy dopadol v
prospech „mravokárcov“, ako dokladá príklad M. Váleka, ktorý s vtipom ubránil
nahú ženu na obale básnickej zbierky výsmešnými slovami adresovanými svojmu oponentovi:
„Netušil som, že súdruh tajomník verí, že komunisti sa rozmnožujú
opeľovaním.“). Súčasná pop-kultúra
komerčných blockbusterov plná maskulinity, rýchlych áut, litrov krvi a
krásnych žien, naproti tomu vytvára obraz odlišný, hoci formálne iba nadväzujúci
na trend „búrania tabu“. Prvoplánovo útočí na pudovú podstatu divákov za účelom
zisku, a zároveň im hovorí s ironickým odstupom voči sebe samej: to nie je
naozaj, to sme pre vás pripravili iba dve hodiny zábavy, aby sme ukojili vaše
skryté chúťky - čím vzniká dojem, že návrat do reality musí byť nevyhnutne
sprevádzaný odriekavým zatratením pudu v mene rozumu, ktorých role sa môžu len
príležitostne na chvíľu vymeniť - ak to systém jedincovi milostivo ponúkne - v
kine, v krčme, v spálni, u porna. Tak sa buduje poslušnosť. Okrem disciplinácie
jednotlivca má táto forma manipulácie ešte hrozivejší rozmer - falošne
odčleňuje v ľudských mysliach pud a rozum, vytvára dualitu, ktorá nás stavia
nesprávne pred možnosť voľby „buď – alebo“ a tým nám znemožňuje poznanie
skutočnosti.
Ešte závažnejší dosah na ľudské jednanie však má
premýšľanie samotných inštinktov, končiace sa prevažne zjednotením celej
pudovej stránky človeka v pude sebazáchovy, ako najvyššom, prapôvodnom
činiteľovi, ktorý formuje dejiny života od počiatku a ktorý sám reprezentuje
komplexitu rozličných pudov.
Filozofia sa s ním vždy zmierovala rozdielnym
spôsobom - či už negatívnou optikou ako helénski myslitelia, snažiaci sa zbaviť
svoj život zbytočných emócií či afektov a dosiahnuť tak stav pokoja a
blaženosti; ďalej ako kresťanstvo so svojím altruizmom; alebo vnímala tento pud
pozitívne ako čosi prirodzené a ľudské renesančne obracajúc pozornosť z Boha na
človeka so všetkým, čo k tomu patrí; či pohŕdajúc „morálkou slabých“ ako je
tomu u Nietzscheho konceptu nadčloveka - a napokon vo fašizme ako spojení
empirizmu subjektivizujúceho poznanie na individuálnu skúsenosť a perverzne
poňatej induktívnej vedy, ktorá odpozorovala, tak ako to robil pred stáročiami
Francis Bacon, zo správania zvierat určitú všeobecnú násilnú črtu a
abstrahovala z nej „právo silnejšieho“.
Pud sebazáchovy naozaj núti často človeka ku
konfrontácii, v ktorej víťazí silnejší.
Rovnako tak však núti „slabších“ spojiť svoje sily proti „silnejšiemu“ s
cieľom vyhnúť sa konfrontácii alebo ju presunúť na bezpečnejší terén, kde budú
silnejšími oni.
Takto vymedzená „účelová spolupráca“ a
inštrumentalizácia jednotlivcov degradovaných na „nástroje sily“, je však v
nesúlade s chápaním človeka ako bytosti sociálnej. Človek ako tvor
spoločenský, to nie je len predvolebná fráza sociálnych demokratov. Pôvodnú
krutosť (alebo skôr len nevyberavosť) prírody dokáže človek prekonávať -
napriek tomu, že sama stále drieme kdesi v jeho hrudi - a práve vďaka tomu
prekonáva a povyšuje i ju samú prostredníctvom svojho konania. V tom tkvie
skutočná „dialektika prírody“. Čím iným by toto prekonanie človek uskutočnil,
keď nie prácou? A práca má dokázateľne spoločenský charakter.
Čo však uvedené vypovedá o postoji, ktorý treba
zaujať k pudom?
Núkajú sa nám tri principiálne postoje (odlišné od fašizmu):
a) Ignorácia sociálnej úlohy človeka, redukujúca solidaritu na spoluprácu
„za určitým účelom“, ktorá je občas užitočná pre všetkých zúčastnených, ale je
pravidlom iba do tej miery, do akej sa im to hodí. Môže byť podmienená
historickými okolnosťami v nejakej epoche či daná špecifickým postavením
určitej triedy (ekonomickou základňou) alebo skupiny obyvateľstva (symbolickou
jednotou).
b) Menej vulgárna snaha o skĺbenie „účelovej kooperácie“ so spoločenským
poslaním človeka a jeho práce. Táto koncepcia však môže byť často, v mene
prekonávania prírody i seba samého, nepriateľská k pudom - a teda obnovovať
staré „sparťanstvo“, či až puritánske odriekanie „svetských radostí“ a nadvládu
superega, vyššieho mravného princípu, čo napokon paradoxne vyústi vo fetišizmus
a sadistickú „slasť“ z upierania pudovej slasti sebe aj iným.
c) Koncepcia zohľadňujúca i pudovú stránku tým, že oproti pudu sebazáchovy
stavia „pud solidarity“, princíp spolupráce, ktorý dokáže vysledovať v prírode
- živočíšnej i ľudskej (v histórii). Prízemne účelové priateľstvo medzi ľuďmi
je tak pretvorené v priateľstvo inštinktívne.
Rozpor medzi danými troma názormi je zdanlivý a v
skutočnosti jeden logicky prechádza v nasledujúci, pričom tretí predstavuje
syntézu dvoch predošlých. Dopúšťa sa však, podľa mňa, jednej chyby.
Dialektika ako veda o všeobecnej spojitosti javov
nás učí, že nemôže existovať niečo „iné“, od podstaty absolútne „odlišné“.
Protiklady vyústia v novú jednotu a z jednoty taktiež vyvstali. Dichotómiu
„zlého“ pudu sebazáchovy a „dobrého“ pudu súnáležitosti formuloval už J.J.
Rousseau, keď uviedol, že pozoruje dve zásady predstihujúce rozum - jedna nás
núti zaujímať sa o sebazáchovu a svoj blahobyt, druhá nám vnúka prirodzenú
averziu pri pohľade na hynúceho alebo trpiaceho človeka. Rousseau však vo
svojich vývodoch nepoužíval dialektickú metódu.
Vytvorenie schémy dvoch proti sebe stojacich pudov
nie je úplne šťastným riešením, i keď chápem, že človek môže ťažko uvažovať
inak, než v opozitách. Ak už dualizmus, tak radšej Freudov - ten dal vzniknúť
koncepcii pudov Eros a Tanatos - princípu života a princípu smrti. Keď
poodstúpime stranou a „prevedieme“ Rousseauom vymedzené inštinkty do schémy
Freudovej, zistíme, že sa oba nachádzajú na strane života, čím padá ich
zdanlivá odlišnosť a do popredia vystupuje totožnosť a jednota.
Tým sa vraciame späť na začiatok konštatovaním, že
existuje iba jeden hlavný inštinkt - sebazáchova. Teraz však pre nás získava
iný zmysel, než len sledovanie vlastného prospechu na úkor druhých, nakoľko je
v ňom zahrnutý i princíp solidarity.
Egoizmus a kooperácia javiace sa ako protiklady v
skutočnosti predstavujú dve fázy vývoja toho istého pudu na seba nadväzujúce.
Spolupatričnosť, obetavosť a pomoc sú rozšírením
sebectva, nie jeho popretím (resp. potierajú primitívny egoizmus rozširovaním
jeho pôsobnosti zo seba ako indivídua na ostatné živé bytosti - čím sa tento
stáva súcitom).
Pud sebazáchovy, ako ho v negatívnom duchu chápe
väčšina, nie je nič iné ako súcit so sebou samým... Človek by mal mať rád sám
seba a nebyť len altruistickým „svätcom“ mysliacim na blaho ostatných,
zanedbávajúc pritom svoju osobu - také správanie patrí do sféry „pudu smrti“,
nie „pudu života“. Bytostne ľudský inštinkt musí vedome kultivovať život a všetky
cesty k nemu.
Individualizmus, ktorý sledujeme každý deň naokolo
seba a ktorý nám v zhustenej podobe sprostredkúvajú médiá by skôr bolo možné
nazvať „kult sebazáchovy“. Každý jav dovedený do vyhroteného extrému sa
nakoniec zvráti vo svoj opak, keďže už od počiatku v sebe obsahuje svoj vlastný
protiklad... Tak ako sa absolútna sloboda zmení paradoxne v panstvo
najsilnejších alebo totálna despocia v stav „kedy už niet čo stratiť“, a teda v
možnosť neobmedzeného jednania, mení sa i extrémne uplatnený princíp
sebazáchovy v smrť. Dovedený do krajnosti znamená imperatív: zabiť svoje deti!
Len likvidácia všetkých môže zaručiť jednotlivcovi nikým neohrozovaný pôžitok z
vlastnej existencie, zároveň tak ale predstavuje vymretie ľudského rodu. Tak sa
nespráva žiadny živočíšny druh...
Nehľadajme preto v prírode so zväčšovacím sklom
kdesi v tráve nové pudy ako protiváhu pudu sebazáchovy, ktorá „minimalizuje
škody“, ale naopak kultivujme tento pud, búrajme hrádze solidarity a rozširujme
jeho vplyv z jednotlivca na blízkych (rodina), z blízkych na okolie (obec), z
kolektívu na národ, z národa na triedu, z triedy na ľudstvo a možno ešte
ďalej...
Klimeux
vyšlo v 0. čísle kultúrno-politického magazínu DAV/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára