Trh s konšpiráciami

            Pred nedávnom, v časoch, keď som ešte úplne nerezignoval na televízne vysielanie, som bol ako TV divák svedkom nevídaného javu. Na nemenovanom kanáli piatej cenovej skupiny, vysielajúcom dookola „storočné“ nevydarené seriály z 90. rokov pre uspokojenie tých najnižších konzumných pudov, som objavil dokument pojednávajúci o najutajovanejších konšpiráciách a „tajomstvách“ našej doby. Nešlo o výsmech, ani recesiu, ale úplne objektívny a nezaujatý výklad uvedených teórií... Ako je možné, že jeden z top mainstreamových kanálov odvysiela film, ktorý by za normálnych okolností - s istou dávkou bázne, a zároveň heroizmu - zavesil na svoj „proruský web“ tak maximálne akýsi ultra-alternatívny „malodec“?

Tri teórie

            Núka sa nám niekoľko vysvetlení:

a) mocenské, totalitné vysvetlenie - „všadeprítomná“ vládna moc sa cíti ohrozená „hlásateľmi pravdy“ a preto infiltruje ich kruhy, kooptuje „závadný obsah“, premieňajúc ho postupne v neškodnú brečku poloprávd a nezmyslov, ktoré potom ďalej šíri masovými zdeľovacími prostriedkami medzi ľud ako nákazu. Vytvára tak (dez)informačný smog za účelom nastolenia chaosu a všeobecnej paranoje.

b) totalitné vysvetlenie, vedomé si nedostatočnosti zdôvodnenia A - nakoľko informácie v uvedenom dokumentárnom filme neboli nijak zdeformované v porovnaní s obsahom „najpravovernejších“ alternatívnych webov, ani neobsahovali žiadne za vlasy pritiahnuté kydy „ufológov“, ktoré by iba odbiehali od podstaty ekonomicko-politickej nadvlády všemocných, je zjavné, že „svetovláda“ úmyselne nezdeformovala obsah týchto teórií, iba ich vypustila ďalej do sveta a napomohla ich šíreniu... Prečo? Viera vo „svetové sprisahanie“ bez ohľadu na svoju pravdivosť alebo nepravdivosť generuje zároveň i fatalizmus, najvyššiu mieru pohodlnosti v ľuďoch, apatiu a vzdanie sa akýchkoľvek ašpirácií na konkrétnu „drobnú“ zmenu v mene nemožnosti ovplyvniť „vyššie“ geopolitické hry mocných... Okrem tohto pohodlného ospravedlnenia vlastnej „neochoty k politike“ takáto viera taktiež nebezpečne kontaminuje morálku, keď vulgarizuje veškeré medziľudské vzťahy (úplne v súlade s morálkou kapitalistickou) na vzťah „kúpno-predajný“, keďže podmienkou utajenia údajnej svetovlády je možnosť „kúpiť si každého“ - vždy a všade.

c) triedne stanovisko, spochybňujúce absolútnosť „spikleneckej“ moci, berúc na zreteľ vzťahy výroby v pozadí spoločenských procesov - konkrétne vzťahy kapitalistické. Moc nadnárodných korporácií (ako základ reálnej svetovlády) predstavuje akúsi zvrátenú formu „zospoločenštenia“ výroby,[1] ktorú „klasický“ kapitalizmus z hľadiska teórie neuznáva a je mu cudzia, keďže ten túži zachovať archetypálnu spoločnosť drobných výrobcov - podnikateľov. Preto táto tretia (marxistická) interpretácia vysielania konšpiračných dokumentov v mainstreamovej TV musí vychádzať z kritiky teórie klasického kapitalizmu, nie z kritiky jeho neoliberálnych dôsledkov, ktoré vidíme dnes všade naokolo... To by nás priviedlo iba nazad k vysvetleniu A alebo B a napokon k obhajobe „starého dobrého“ praprakapitalizmu, vidiac vinu iba v jeho nadnárodnej „deformácii“.

            Podstatou „old school“ kapitalizmu nie je centralizovaná moc, monopol, ani plánovanie (to sú len dôsledky), ale naopak - anarchia výroby, so sklonom nekontrolovateľne rásť. Tento rast možno najúčinnejšie podporiť dobývaním nových trhov, avšak nakoľko v súčasnosti už nové teritóriá nie sú k dispozícii, je nevyhnutné vytvárať stále nové „trhy“ vo forme novo vymyslených potrieb ľudí - spotrebiteľov, ktoré následne generujú celú škálu obchodovateľných vzťahov... Na tému konšpiračných teórií sa uvedené hodí dokonale. Dopyt po konšpiráciách musí logicky vyústiť v ponuku konšpirácií... Nebolo by úplne namieste použiť Leninovo „podobenstvo o povraze“,[2] nakoľko tým by sme priznali vysielaným konšpiračným teóriám pravdivostnú hodnotu, pričom tá v danom prípade vôbec nehrá rolu. Jednoducho, kapitalizmus a konšpiračné teórie sa vzájomne zbožňujú a vyrábajú pre trh „konšpiračné produkty“.

Občiansky monopol vs. spotrebiteľská pluralita

            Stretol som sa tiež s názorom: „Konečne to niekto vysiela a máme teda možnosť dostať sa k informáciám aj inak, než len cez úbohé internetové weby... v USA majú množstvo alternatívnych médií a televíznych staníc, takže človek má naozaj možnosť si vybrať, čo bude sledovať a čomu veriť.“ Tento proklamovaný „výber“ dokonale ilustruje falošnú hodnotu informácií, ktoré dennodenne konzumujeme. Kapitál inscenuje „názorové spektrum“, aby zakryl „prozaickú“ realitu, čo sa za týmto spektrom skrýva: totižto vzťah predajcu a spotrebiteľa. Musí napríklad vylúčiť každú „odchýlku“ od politicky-korektného štandardu vo verejno-právnej televízii - nie preto, že by sa ňou cítil ohrozený - ale aby následne nechal vzniknúť množstvu alternatívnych médií; aby vytvoril umelý rozpor medzi oficiálnym a alternatívnym a dovolil tak drobným „výrobcom informácií“ zarobiť dvakrát... (namiesto toho, aby umožnil všetkým názorovým prúdom spoločnú debatu na jednom „fóre“).[3] V tom spočíva fundamentálny a nezmieriteľný rozdiel medzi občianskou účasťou na veciach verejných a „účasťou“ spotrebiteľskou... Voľba občana je slobodná. Voľba spotrebiteľa je vopred podmienená ponukou, ktorá teda i limituje „hranice možného“.[4] Občan rozhoduje o svojom živote. Spotrebiteľ rozhoduje iba o svojom produkte. Občan môže zmeniť systém. Spotrebiteľ ostáva uväznený v medziach kapitalizmu, nakoľko si „kupuje rozličnosť“ - svojím spôsobom teda „volí“ - avšak z tovarov rozličných predajcov... Slovami Julesa z Pulp Fiction: nie je to hra na rovnakom ihrisku, nie je to ani rovnaká liga, je to úplne iný šport!

Obecná pravda vs. súkromné privilégium

            Konšpiračná teória ako určitá informácia môže predstavovať nie len tovar určený na masový predaj, ale tiež naopak tzv. tovar pozičný, poskytujúci jeho vlastníkovi vedomie exkluzívneho postavenia, statusu, ktorého nositeľom je iba on a hŕstka ďalších „prebudených“. Tento opojný pocit, bytostne opozitný voči skutočnej a pravej podstate Informácie ako obecne zdieľaného statku, je pocitom vlastníckym. Je to iba súkromná túžba „stelesnená“ vo (verejnej?) informácii. Ak by sa ale konkrétna konšpiračná teória ukázala byť pravdivou a jej obsah sa začal masovo šíriť medzi ľudí, neprestala by byť práve takýmto pozičným tovarom? Akiste áno... Avšak je veľmi pravdepodobné, že by čoskoro niekto prišiel s jej „updatovanou“ verziou (nepravdivou), iba pre svoje uspokojenie a s cieľom rozbiť nastolenú spoločenskú jednotu alebo prípadné revolučné hnutie a jednotný jazyk, nakoľko jeho pohnútkou k neustálemu „hľadaniu pravdy“ nie je pravda samotná, ale privilégium, ktoré mu z jej „poznania“ plynie.

Interstellar

            Spochybňovať treba... Spochybňovanie a skepticizmus voči všetkým „osvedčeným“ pravdám je dozaista základom karteziánskeho myslenia. Avšak to večné konšpirátorské „cui bono“[5] jednak neberie v potaz existenciu náhody či možný nezamýšľaný následok určitých činov a navyše, namiesto hľadania cesty k pravde a poznaniu, diskvalifikuje dopredu každý svetonázor tým, že mu prizná iba druhotnú úlohu. Prvotný význam má vždy preň „záujem“[6] v pozadí svetového diania... Takto vytvorená šedá realita, zbavená akéhokoľvek humanizmu neberie vôbec do úvahy, že činy, myšlienky a idey predstavujú určité sociálne fakty,[7] zbavujúce sa postupne závislosti na svojich tvorcoch. Tento ich nadindividuálny charakter, presahujúci jednotlivca, z nich činí nezávislé idey s vlastnou autonómiou, otvorené rozličným výkladom, avšak nehodné prostého odsúdenia  - iba kvôli ich autorovi.

            Práve spomenutá diskvalifikácia niektorých myšlienok - a tým pádom všetkých myšlienok (resp. ideí ako takých) zo strany konšpiračných teoretikov je až nápadne v súlade s postmodernou dekonštrukciou každej veľkej myšlienky, každého významu, ktorý musí byť „rozobratý“, „zbúraný“ v mene zábavy alebo v mene slobody, nakoľko v súčasnosti neexistuje (symbolická) autorita, ktorá by celý systém znakov držala pokope, keďže sme údajne dospeli „na koniec dejín“, čo v preklade neznamená nič iné, ako oprášenie nihilistického hesla No Future. Niet budúcnosti, nepotrebujeme preto žiadne idey, skončila sa doba „veľkých rozprávaní“ a príbehov o lepšom svete... Je len kapitál, jeho potreby a my všetci ako jeho nekoneční a nenásytní konzumenti.

            Svet konšpiračných teórií tento neutešený obraz neoliberálnej súčasnosti nijako nenapáda, nepodvracia, ba naopak, je jeho pevnou súčasťou... Dopúšťa sa „sprízemňovania“ reality, hrubo vulgarizuje všetky „vznešené“ ašpirácie ľudstva či humanistické posolstvo vied a pokroku. Práve na tento „vyprázdňovací“ dopad konšpiračných teórií výborne upozorňuje vo filme Interstellar režisér Christopher Nolan, keď v scéne v škole učiteľka vysvetľuje hlavnému hrdinovi - skúsenému vesmírnemu harcovníkovi NASA, že Američania nikdy nepristáli na Mesiaci a že išlo iba o obratný geopolitický trik s cieľom ekonomicky oslabiť Východný blok... Tento dystopický obraz budúcnosti, v ktorej sa za vlasy pritiahnuté pseudo-teórie stávajú súčasťou oficiálnej doktríny tak, zdá sa, dokonale vystihuje neskorý neoliberalizmus, v ktorom je „zakázané snívať“. Vzniká tak akási „udržiavacia“ spoločnosť bez poetiky či „romantizmu“ (jeden z učiteľov vo filme priamo označil nastupujúcu generáciu za udržiavaciu, keďže má iba preklenúť - navždy trvajúce - nepriaznivé obdobie), cieľom ktorej už môže byť zrejme len nekonečná reprodukcia kapitálu.

Určite nebolo úmyslom tohto článku vyvolávať konfrontáciu alebo nepriateľstvo voči kriticky zmýšľajúcim ľuďom, ktorí občas zablúdia i do sféry konšpiračných teórií. Je jasné, že súčasný systém je schopný označovať čokoľvek v nesúlade s ním za „konšpiráciu“. Skôr som chcel upozorniť na niektoré úskalia alebo hranice určitého „spôsobu myslenia“, ktorý je ochotný, v mene „odhalenia“ pozadia historických udalostí, spreneveriť sa Udalosti.[8]

Klimeux 

vyšlo na internetovej stránke kultúrno-politického magazínu DAV/

---

[1] výroba sa nutne stáva viac a viac spoločenskou v každom systéme, aj kapitalistickom, nakoľko z hľadiska produktivity, ekológie či úspory času je neefektívne vyrábať v malom; avšak výsledky tejto spoločnej práce sú ľuďom umelo odňaté vlastníkmi korporácií - teda spoločenská výroba vs. jej nelogické súkromné vlastnenie

[2] známy Leninov výrok: „kapitalista ti predá aj povraz, na ktorom ho obesíš“

[3] Podobný jav napríklad pozorovať pri politických stranách (ktoré sa už dnes napokon viac podobajú PR marketingovým produktom, než reprezentantom vôle časti populácie). Súčasný systém namiesto podpory „demokratického monopolu“ - tzn. existencie iba jednej strany, uprednostňuje radšej „spotrebiteľskú pluralitu“ viacerých strán, pričom koncept jednej strany považuje za nedemokratický (on skutočne vo svojej historickej realizácii nedemokratickým bol, avšak to neznamená, že do budúcna  nemôže byť demokratizovaný). Ignoruje tak zásadný význam „systému jednej strany“, ktorý z filozofického hľadiska spočíva v zrušení politických strán ako takých. Táto strana je v podstate hnutím, akousi „anti-stranou“ oproti chápaniu strán v buržoáznom zmysle - existuje už teda naďalej iba ako spoločná „agora“, na ktorej sa demokraticky a rovnoprávne účastnia všetci bez rozdielu, nakoľko nič mimo nej nejestvuje.

[4] Téma verejného priestoru a účasti na ňom - z pozície občana a z pozície spotrebiteľa, je kvalitne rozobratá napr. v knihe: POSPĚCH, P. Od veřejného prostoru k nákupním centrům. Praha : SLON, 2015.

[5] latinská fráza, znamenajúca „v čí prospech?“

[6] Záujmom nemám na mysli triedny záujem ako určité objektívne dané ekonomické postavenie v procese spoločenskej výroby a z neho plynúce potreby - v zmysle marxistickej terminológie, ale záujem ako vedomú, často zlomyseľnú a spikleneckú pohnútku alebo túžbu, produkt vôle jednotlivca - v zmysle konšpirátorskej terminológie.

[7] Durkheimova koncepcia „sociálnych faktov“ In: KELLER, J. Dějiny klasické sociologie. Praha : SLON, 2010, s. 232

[8] Udalosť s veľkým U - filozof Alain Badiou tak nazýva každý špecifický moment v histórii, zvestujúci nový režim Pravdy - keď sa z nemožného stáva možné (napr. Parížsku komúnu alebo Októbrovú revolúciu), ktorý znamená viac zo symbolického, dlhodobého hľadiska, ako z hľadiska bezprostredne dobového. „Bez zázemia militantných sympatizantov, ktorí revolúcii zostávali verní aj po tom, čo prvotná vlna nadšenia opadla, by sa do dejín zapísala nanajvýš ako séria ľudových vzbúr z leta a jesene 1917... Udalosti Pravdy sa však je možné tiež spreneveriť... Existujú tri modality sprenevery: 1) tváriť sa, že k ničomu nedošlo, ako by sa jednalo o nevýznamnú epizódu (reakcia utilitárskych liberálnych demokracií - a taktiež konšpiračných teoretikov); 2) falošná imitácia (inscenovanie fašistickej konzervatívnej revolúcie ako pseudoudalosti); 3) prostá redukcia Udalosti na nový pozitívny systém Bytia (stalinizmus)“ In: ŽIŽEK, S. Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška. Praha : Rybka Publishers, 2011, s. 140