"Chleba si posolím diamantama a ovcím dám lízat smaragdy..."

Žena ako revolučný subjekt

            Tak ako narastá počet žien v politike, v dozorných radách či na manažérskych pozíciách, stúpa ich množstvo i v rozličných občianskych združeniach, verejných iniciatívach a v treťom sektore. Štatisticky teda určite možno dokumentovať celkový nárast revolučného entuziazmu a záujmu žien o veci verejné. Feministický sen sa, zdá sa, stáva realitou... Naozaj?

Iba zamestnanie...

            Boje vedené mimovládnymi organizáciami možno ťažko vnímať ako emancipačné v zmysle snahy o širšiu spoločenskú zmenu, nakoľko sú pevne späté s určitým „zápasom o identitu“ (práva menšín, práva väzňov, LGBTI a pod.) vo vnútri konkrétneho ekonomického a politického systému. Takýto projekt nie je a ani nemôže byť dostatočne ambiciózny, aby sa snažil prekonať sám seba, aby sa rozšíril, vylial z hrádzí vlastných záujmov a stal sa hlasom širokej masy (ktorej súčasťou v posledku musí byť i jeho vlastný parciálny záujem, ktorý sa snaží presadiť). V jednote takéhoto boja, naproti pluralite čiastkových bojov, vidím podstatu, odlišujúcu emancipačné hnutie od lobbistickej skupiny.

            Tretí sektor však viac pripomína to druhé... Ich boj nie je skutočne politickým, keďže mnohokrát dokonca dochádza k presadzovaniu jedného záujmu na úkor iných osôb a práv (viď. organizácie na ochranu práv nenarodeného dieťaťa a pod.). Navyše, to že určitú agendu podporuje komunita viacerých ľudí, z nej ešte nerobí samo o sebe verejný záujem. Stáva sa iba akousi „zmnoženou“ súkromnou vôľou, čo vedel už Rousseau, keď kritizoval politické strany.

            Nakoľko teda nemožno od organizácií uvedeného typu očakávať viac než len nekonečné „imitovanie“ vlastnej uzavretej identity a inštitucionalizovanú logiku správania, nezlučiteľnú s revolučným procesom vyžadujúcim zapájanie stále širších a širších vrstiev spoločnosti, nie je ani dôvod považovať zapojenie žien do týchto projektov za významné. Nie je v tom revolučný zámer, je to iba zamestnanie...

Soľ nad zlato...

            Kam sa podela Emma Goldman a Rosa Luxemburgová? Kde zmizli literárne archetypy žien z dielne Maupassanta či Tolstého?

            Nájde sa dnes ešte vôbec nejaká neúplatná vdova Kubátová z rozprávky Byl jednou jeden král, ktorá bude vlastným telom brániť hrnček soli pred kráľovskou zvôľou, aby ju potom mohla rozdať obyčajným ľuďom?

            Absencia takejto bytosti v súčasnom spoločenskom vedomí je zvlášť paradoxná, ak si predstavíme, koľko percent najchudobnejších (a teda pre revolúciu najviac perspektívnych) ľudí planéty tvoria práve ženy... Feminizácia chudoby je dnes významným javom, na ktorý prvýkrát upozornila Štvrtá svetová konferencia o ženách v Pekingu v roku 1995 so záverom, že až 70% svetovej populácie chudobných tvoria údajne ženy.[1]

            Dôvodov absencie revolučnej ženy by určite bolo možné nájsť viacero. Debata na túto tému sa však v rukách mužov príliš často zvrháva v obscénnu proklamáciu vlastnej biologickej nadradenosti. Tá môže iba ťažko viesť k pozitívnemu výsledku.

            S použitím korektnejšieho slovníku by snáď bolo možné hovoriť o psychických príčinách nezáujmu žien o „vec revolúcie“, či o určitej „predispozícii“ k duševnej labilite, ktorá v dôsledku generuje výraznou mierou prosystémovosť jednotlivca, keďže tento je natoľko ponorený do svojich problémov a do vlastného univerza, že mu nezostáva síl k politickej akcii. Ak k tomu navyše pridáme ženskú snahu o obľúbenosť, logicky sprevádzanú chorobnou konformitou, zdá sa, že diagnóza je na svete... Bez ohľadu na pravdivosť uvedeného sa však opäť strasme jednoznačných súdov a nepatričných vyjadrení, ktoré odsúvajú nastolenú problematiku do roviny „prírodou danej“ nevyhnutnosti. Ak sa nechceme zacykliť v tautológii typu: žena nie je revolučnou, pretože nie je revolučná, musíme vychádzať z predpokladu, že je plnohodnotným politickým stvorením rovným mužovi.             Akákoľvek asymetria vo vzťahu k „ochote niečo zmeniť“ teda musí nutne prameniť zo spoločnosti a systémových nerovností medzi mužmi a ženami v rámci kapitalizmu - napríklad z utlačivého kultu ženskej krásy. „Prieskumy neustále potvrdzujú, že slobodu väčšiny úspešných, atraktívnych pracujúcich žien na Západe ako jed zabíja ich tajný „skrytý život“:  tmavá žila sebanenávisti, telesných obsesií, hrôzy zo starnutia a straty kontroly, ktorú živia obrazy krásy... Nachádzame sa uprostred vlny protiútoku proti feminizmu, ktorá využíva obrazy ženskej krásy – mýtus krásy – ako politickú zbraň proti pokroku žien... mýtus je politický, nie sexuálny – históriou v oveľa väčšej miere hýbu peniaze ako pohlavie. Nízka sebaúcta žien môže mať sexuálnu hodnotu pre niektorých individuálnych mužov, má však finančnú hodnotu pre celú spoločnosť. Zlý obraz, ktorý dnes ženy majú o svojom výzore, je v oveľa väčšej miere zapríčinený potrebami trhu než súperením pohlaví... Kvalifikácia profesionálnej krásavice udržuje ženy v izolácii. Kolektívna ženská solidarita na pracovisku by prinútila mocenskú štruktúru zaoberať sa nákladnými ústupkami, ktoré sú podľa mnohých ekonómov nevyhnutné, ak majú ženy získať skutočnú rovnosť príležitostí: zariadenia dennej starostlivosti pre deti, pohyblivý pracovný čas, istotu zamestnania po pôrode a rodičovské voľno. Mohlo by to zmeniť aj náplň práce a samotnú organizačnú štruktúru.“[2] Teda samotný ekonomický systém...

Kráska alebo zviera?

            S triednym útlakom nežného pohlavia súvisí taktiež „typicky ženská“ racionalita a pragmatickosť - snaha zabezpečiť sa, hlboko zakorenená v ich predstavách, či naopak, snaha „ukázať to tým chlapom“, vyrovnať sa im alebo byť lepšou než oni... Táto druhá alternatíva sa môže javiť viac feministicky, avšak to je omyl. Tak povrchná kráska, ako i svedomitá karieristka alebo bezohľadná harpya, obe budujú svoju identitu ako otvorenú stratu „ilúzií o svete“. Život je k nim tvrdý, musia byť i ony k nemu... Na túto tvrdosť niektorých žien potom najčastejšie doplatia iné ženy na pracovnom trhu. Takto formulovaný postoj sa preto absolútne prieči hodnotám solidarity a spoločenského pokroku, ktoré musia byť (revolučnému) feminizmu vlastné.

Subjekt alebo objekt?

            Pôvodným zmyslom feminizmu bolo, jednoznačne, učiniť zo ženy ako objektu práv ženu - subjekt práva. Sexuálna revolúcia priniesla sexuálnu slobodu ženy. Išlo o zbavenie sa tabu ako kultúrneho nástroja nadvlády mužov - teda o možnosť skrze slobodnú dispozíciu s vlastným telom v rovine kultúry, sexu a módy (napr. výmena sukne za nohavice umožňujúce voľnejší a menej zviazaný pohyb[3]) ovplyvňovať ekonomickú podstatu spoločnosti (zbavenie sa existenčnej závislosti na mužoch a patriarchálne-kapitalistických vzťahoch). Namiesto zmeny: objekt práv → subjekt práv však možno pozorovať skôr zmenu: objekt práv → subjekt na „sexuálnom trhu“. Nakoľko trh odcudzuje bezprostredné výrobné vzťahy, fetišizuje jeho produkty a naopak spredmetňuje skutočné medziľudské vzťahy, a teda z nás všetkých robí, svojim spôsobom, prosté objekty nekonečnej reprodukcie kapitálu, možno povedať, že i dnešné „emancipované“ ženy trh pretvára v komoditu, čím dochádza na pomyselnej „emancipačnej osi“ k návratu od subjektu k objektu - od vedomého „dejateľa“, ktorý aktívne vstupuje a formuje okolitý svet na nevedomého a pasívneho účastníka „opakovania každodennosti“ a statu quo v spoločnosti.

Remeslo má zlaté dno

Táto všeobecná apatia, toto zmierenie sa, ba či až stotožnenie s rolou pasívneho subjektu unášaného na vlnách voľného trhu, počúvajúc na slovo jeho príkaz: užívaj si! je pre súčasnú dobu typickým a vracia bohužiaľ väčšinu žien späť do okov „najstaršieho remesla“, pričom ich kupliarom nie je nikto iný ako sám kapitál.

Táto etika - či skôr estetika - „zlatokopiek“ (spoločnosťou moralisticky odcudzovaná forma správania, ale pritom obecne akceptovaná v rovine estetiky, viď. presexualizovaná móda, silikónové implantáty...) má obrovský vplyv na akési „kolektívne (ne)vedomie“ spoločnosti, ktoré potom ďalej formuje naše osobné názory a presvedčenia. Odraz tejto estetiky je paradoxne najviac zjavný nie u žien (ktoré sami o sebe zmýšľajú inak, než akými v skutočnosti sú, a teda mnohokrát menia i samotnú „skutočnosť“ a dokážu prekonať nelichotivý stav svojho pokolenia), ale u mužov - konkrétne transgender a transsexuálnych jednotlivcov pri sebaprezentácii na dúhových prideoch... Argument ospravedlňujúci provokatívnosť a nevkusnú burlesknosť ich prejavu ako protest (proti spoločenským konvenciám atď.) neobstojí, nakoľko oni/y nevedú boj o zmenu spoločnosti, ale „o uznanie“ v rámci existujúceho spoločenského zriadenia. To možno dosiahnuť iba vyvolaním dojmu: „sme bežní ľudia ako hocikto iný“, nie provokáciou (napokon, ak by sme medzi nimi urobili anketu o spokojnosti s neoliberálnym režimom, dovolím si tvrdiť, že odpovede by zneli jednoznačne kladné - sami sú poväčšine príslušníkmi hornej či vyššej strednej triedy). Myslím, že podstatou ich vystupovania nie je provokácia, ale práve absolútne prijatie povrchne typizovanej feminity z „komixov pre 12-ročných adolescentov“, kde sa to len hemží latexom a silikónom... (typickým príkladom z poslednej doby je uznávaný slovenský dj B-Complex). Ide v podstate o premietanie vlastných sexistických predstáv o žene a zdeformovaného obrazu o ženskosti do svojej identity - otázne nakoľko je teda takáto transsexuálna identita autentická (pôvodná, nezmeniteľná či vrodená) alebo je dobrovoľne zvolená - jej nositeľ je iba recipientom kapitalistických vzťahov (sexuálneho trhu).

            Ženy, hoc sami tiež podliehajú spoločenskému stereotypu „krásky z magazínu“, sa nikdy nedokážu úplne stotožniť so svojim pokriveným predobrazom. Muži, ktorí sa cítia byť ženami áno, pretože nimi v samej podstate nie sú.[4] Poskytujú nám teda cenný obraz vžitých predstáv o spoločenskej úlohe ženy v 21. storočí... A tá sa javí nie príliš lichotivá.

Cherchez l´homme...

            To, čo v konečnom dôsledku ale najviac znižuje spoločenskú úlohu žien a tým ich následne i odrádza od účasti na revolučnom hnutí je samotné správanie týchto hnutí. Verím, že pomerne často môže u žien dochádzať k odporu voči „maskulinite“ antisystémových skupín. Nejde iba o prostú početnú prevahu mužov, ale skôr o spôsob, akým tieto hnutia rozmýšľajú sami o sebe, v snahe vymedziť sa voči „zženštilosti“ súčasného systému a „dekadencii západnej kultúry“, aby skrze myšlienkovú skratku našli údajné spojenie medzi kapitalizmom a celým ľudskoprávnym diskurzom od 18. storočia (uvedené sa týka tak ultra-pravicových zoskupení, ako i niektorých hnutí považujúcich sa za ľavicu).

            Prostredníctvom tohto článku preto vyslovujem zároveň kritiku pôvodného DAV-u a davistov, ktorým sa nikdy nepodarilo pritiahnuť k úzkej spolupráci nežné pohlavie a zostali teda navždy skloňovaní v mužskom rode... Je najvyšší čas napraviť toto zlyhanie. Nesmie však ísť o nútené gesto v rovine „reprezentatívnych“ úspechov, ako tomu často vídame u mnohých politických strán. Nejdeme si napravovať štatistiky, ani PR... Dav nebude skutočne davom, pokiaľ nezmobilizuje podstatnú časť ženskej populácie a nepomôže jej nájsť cestu zo slepej uličky individualizovanej „účasti“ na systéme vlastného ponižovania (žena vykorisťuje ženu), smerom ku kolektívnemu prekonaniu samotných podmienok tohto poníženia.  


Klimeux 

vyšlo na internetovej stránke kultúrno-politického magazínu DAV/

---

[1] časopis A2 04/2016, s. 18 - 19

[2] WOLF, N. Mýtus krásy. Bratislava : Aspekt, 2000, s. 13, 57, 64

[3] v každej patriarchálnej spoločnosti pozorujeme tieto prvky - typickým je napríklad tzv. foot binding v Číne - bolestivé zväzovanie chodidiel žien z vyšších vrstiev na zabránenie ich normálnemu rastu a teda i pohybu žien

[4] resp. môžu byť iba „kultúrnou“ ženou - ženou, ako výrazom určitého stereotypu či sociálnej role (ženou pre druhých), nie ženou o sebe. O tejto „nemožnosti“ ženy píše v podobnom duchu napríklad Gilles Lipovetsky vo svojej analýze vzťahu žien k pornu: „Žena v pornografii vlastne neexistuje... pornografická žena je prostým dvojníkom mužskej sexuality a ich inštrumentálnych fantázií.“ In: LIPOVETSKY, G. Třetí žena. Praha : PROSTOR, 2000, s. 40 - v súčasnej kultúre „sexi modeliek“ môže byť teda muž ženou iba ako „pornoherečkou“

Trh s konšpiráciami

            Pred nedávnom, v časoch, keď som ešte úplne nerezignoval na televízne vysielanie, som bol ako TV divák svedkom nevídaného javu. Na nemenovanom kanáli piatej cenovej skupiny, vysielajúcom dookola „storočné“ nevydarené seriály z 90. rokov pre uspokojenie tých najnižších konzumných pudov, som objavil dokument pojednávajúci o najutajovanejších konšpiráciách a „tajomstvách“ našej doby. Nešlo o výsmech, ani recesiu, ale úplne objektívny a nezaujatý výklad uvedených teórií... Ako je možné, že jeden z top mainstreamových kanálov odvysiela film, ktorý by za normálnych okolností - s istou dávkou bázne, a zároveň heroizmu - zavesil na svoj „proruský web“ tak maximálne akýsi ultra-alternatívny „malodec“?

Tri teórie

            Núka sa nám niekoľko vysvetlení:

a) mocenské, totalitné vysvetlenie - „všadeprítomná“ vládna moc sa cíti ohrozená „hlásateľmi pravdy“ a preto infiltruje ich kruhy, kooptuje „závadný obsah“, premieňajúc ho postupne v neškodnú brečku poloprávd a nezmyslov, ktoré potom ďalej šíri masovými zdeľovacími prostriedkami medzi ľud ako nákazu. Vytvára tak (dez)informačný smog za účelom nastolenia chaosu a všeobecnej paranoje.

b) totalitné vysvetlenie, vedomé si nedostatočnosti zdôvodnenia A - nakoľko informácie v uvedenom dokumentárnom filme neboli nijak zdeformované v porovnaní s obsahom „najpravovernejších“ alternatívnych webov, ani neobsahovali žiadne za vlasy pritiahnuté kydy „ufológov“, ktoré by iba odbiehali od podstaty ekonomicko-politickej nadvlády všemocných, je zjavné, že „svetovláda“ úmyselne nezdeformovala obsah týchto teórií, iba ich vypustila ďalej do sveta a napomohla ich šíreniu... Prečo? Viera vo „svetové sprisahanie“ bez ohľadu na svoju pravdivosť alebo nepravdivosť generuje zároveň i fatalizmus, najvyššiu mieru pohodlnosti v ľuďoch, apatiu a vzdanie sa akýchkoľvek ašpirácií na konkrétnu „drobnú“ zmenu v mene nemožnosti ovplyvniť „vyššie“ geopolitické hry mocných... Okrem tohto pohodlného ospravedlnenia vlastnej „neochoty k politike“ takáto viera taktiež nebezpečne kontaminuje morálku, keď vulgarizuje veškeré medziľudské vzťahy (úplne v súlade s morálkou kapitalistickou) na vzťah „kúpno-predajný“, keďže podmienkou utajenia údajnej svetovlády je možnosť „kúpiť si každého“ - vždy a všade.

c) triedne stanovisko, spochybňujúce absolútnosť „spikleneckej“ moci, berúc na zreteľ vzťahy výroby v pozadí spoločenských procesov - konkrétne vzťahy kapitalistické. Moc nadnárodných korporácií (ako základ reálnej svetovlády) predstavuje akúsi zvrátenú formu „zospoločenštenia“ výroby,[1] ktorú „klasický“ kapitalizmus z hľadiska teórie neuznáva a je mu cudzia, keďže ten túži zachovať archetypálnu spoločnosť drobných výrobcov - podnikateľov. Preto táto tretia (marxistická) interpretácia vysielania konšpiračných dokumentov v mainstreamovej TV musí vychádzať z kritiky teórie klasického kapitalizmu, nie z kritiky jeho neoliberálnych dôsledkov, ktoré vidíme dnes všade naokolo... To by nás priviedlo iba nazad k vysvetleniu A alebo B a napokon k obhajobe „starého dobrého“ praprakapitalizmu, vidiac vinu iba v jeho nadnárodnej „deformácii“.

            Podstatou „old school“ kapitalizmu nie je centralizovaná moc, monopol, ani plánovanie (to sú len dôsledky), ale naopak - anarchia výroby, so sklonom nekontrolovateľne rásť. Tento rast možno najúčinnejšie podporiť dobývaním nových trhov, avšak nakoľko v súčasnosti už nové teritóriá nie sú k dispozícii, je nevyhnutné vytvárať stále nové „trhy“ vo forme novo vymyslených potrieb ľudí - spotrebiteľov, ktoré následne generujú celú škálu obchodovateľných vzťahov... Na tému konšpiračných teórií sa uvedené hodí dokonale. Dopyt po konšpiráciách musí logicky vyústiť v ponuku konšpirácií... Nebolo by úplne namieste použiť Leninovo „podobenstvo o povraze“,[2] nakoľko tým by sme priznali vysielaným konšpiračným teóriám pravdivostnú hodnotu, pričom tá v danom prípade vôbec nehrá rolu. Jednoducho, kapitalizmus a konšpiračné teórie sa vzájomne zbožňujú a vyrábajú pre trh „konšpiračné produkty“.

Občiansky monopol vs. spotrebiteľská pluralita

            Stretol som sa tiež s názorom: „Konečne to niekto vysiela a máme teda možnosť dostať sa k informáciám aj inak, než len cez úbohé internetové weby... v USA majú množstvo alternatívnych médií a televíznych staníc, takže človek má naozaj možnosť si vybrať, čo bude sledovať a čomu veriť.“ Tento proklamovaný „výber“ dokonale ilustruje falošnú hodnotu informácií, ktoré dennodenne konzumujeme. Kapitál inscenuje „názorové spektrum“, aby zakryl „prozaickú“ realitu, čo sa za týmto spektrom skrýva: totižto vzťah predajcu a spotrebiteľa. Musí napríklad vylúčiť každú „odchýlku“ od politicky-korektného štandardu vo verejno-právnej televízii - nie preto, že by sa ňou cítil ohrozený - ale aby následne nechal vzniknúť množstvu alternatívnych médií; aby vytvoril umelý rozpor medzi oficiálnym a alternatívnym a dovolil tak drobným „výrobcom informácií“ zarobiť dvakrát... (namiesto toho, aby umožnil všetkým názorovým prúdom spoločnú debatu na jednom „fóre“).[3] V tom spočíva fundamentálny a nezmieriteľný rozdiel medzi občianskou účasťou na veciach verejných a „účasťou“ spotrebiteľskou... Voľba občana je slobodná. Voľba spotrebiteľa je vopred podmienená ponukou, ktorá teda i limituje „hranice možného“.[4] Občan rozhoduje o svojom živote. Spotrebiteľ rozhoduje iba o svojom produkte. Občan môže zmeniť systém. Spotrebiteľ ostáva uväznený v medziach kapitalizmu, nakoľko si „kupuje rozličnosť“ - svojím spôsobom teda „volí“ - avšak z tovarov rozličných predajcov... Slovami Julesa z Pulp Fiction: nie je to hra na rovnakom ihrisku, nie je to ani rovnaká liga, je to úplne iný šport!

Obecná pravda vs. súkromné privilégium

            Konšpiračná teória ako určitá informácia môže predstavovať nie len tovar určený na masový predaj, ale tiež naopak tzv. tovar pozičný, poskytujúci jeho vlastníkovi vedomie exkluzívneho postavenia, statusu, ktorého nositeľom je iba on a hŕstka ďalších „prebudených“. Tento opojný pocit, bytostne opozitný voči skutočnej a pravej podstate Informácie ako obecne zdieľaného statku, je pocitom vlastníckym. Je to iba súkromná túžba „stelesnená“ vo (verejnej?) informácii. Ak by sa ale konkrétna konšpiračná teória ukázala byť pravdivou a jej obsah sa začal masovo šíriť medzi ľudí, neprestala by byť práve takýmto pozičným tovarom? Akiste áno... Avšak je veľmi pravdepodobné, že by čoskoro niekto prišiel s jej „updatovanou“ verziou (nepravdivou), iba pre svoje uspokojenie a s cieľom rozbiť nastolenú spoločenskú jednotu alebo prípadné revolučné hnutie a jednotný jazyk, nakoľko jeho pohnútkou k neustálemu „hľadaniu pravdy“ nie je pravda samotná, ale privilégium, ktoré mu z jej „poznania“ plynie.

Interstellar

            Spochybňovať treba... Spochybňovanie a skepticizmus voči všetkým „osvedčeným“ pravdám je dozaista základom karteziánskeho myslenia. Avšak to večné konšpirátorské „cui bono“[5] jednak neberie v potaz existenciu náhody či možný nezamýšľaný následok určitých činov a navyše, namiesto hľadania cesty k pravde a poznaniu, diskvalifikuje dopredu každý svetonázor tým, že mu prizná iba druhotnú úlohu. Prvotný význam má vždy preň „záujem“[6] v pozadí svetového diania... Takto vytvorená šedá realita, zbavená akéhokoľvek humanizmu neberie vôbec do úvahy, že činy, myšlienky a idey predstavujú určité sociálne fakty,[7] zbavujúce sa postupne závislosti na svojich tvorcoch. Tento ich nadindividuálny charakter, presahujúci jednotlivca, z nich činí nezávislé idey s vlastnou autonómiou, otvorené rozličným výkladom, avšak nehodné prostého odsúdenia  - iba kvôli ich autorovi.

            Práve spomenutá diskvalifikácia niektorých myšlienok - a tým pádom všetkých myšlienok (resp. ideí ako takých) zo strany konšpiračných teoretikov je až nápadne v súlade s postmodernou dekonštrukciou každej veľkej myšlienky, každého významu, ktorý musí byť „rozobratý“, „zbúraný“ v mene zábavy alebo v mene slobody, nakoľko v súčasnosti neexistuje (symbolická) autorita, ktorá by celý systém znakov držala pokope, keďže sme údajne dospeli „na koniec dejín“, čo v preklade neznamená nič iné, ako oprášenie nihilistického hesla No Future. Niet budúcnosti, nepotrebujeme preto žiadne idey, skončila sa doba „veľkých rozprávaní“ a príbehov o lepšom svete... Je len kapitál, jeho potreby a my všetci ako jeho nekoneční a nenásytní konzumenti.

            Svet konšpiračných teórií tento neutešený obraz neoliberálnej súčasnosti nijako nenapáda, nepodvracia, ba naopak, je jeho pevnou súčasťou... Dopúšťa sa „sprízemňovania“ reality, hrubo vulgarizuje všetky „vznešené“ ašpirácie ľudstva či humanistické posolstvo vied a pokroku. Práve na tento „vyprázdňovací“ dopad konšpiračných teórií výborne upozorňuje vo filme Interstellar režisér Christopher Nolan, keď v scéne v škole učiteľka vysvetľuje hlavnému hrdinovi - skúsenému vesmírnemu harcovníkovi NASA, že Američania nikdy nepristáli na Mesiaci a že išlo iba o obratný geopolitický trik s cieľom ekonomicky oslabiť Východný blok... Tento dystopický obraz budúcnosti, v ktorej sa za vlasy pritiahnuté pseudo-teórie stávajú súčasťou oficiálnej doktríny tak, zdá sa, dokonale vystihuje neskorý neoliberalizmus, v ktorom je „zakázané snívať“. Vzniká tak akási „udržiavacia“ spoločnosť bez poetiky či „romantizmu“ (jeden z učiteľov vo filme priamo označil nastupujúcu generáciu za udržiavaciu, keďže má iba preklenúť - navždy trvajúce - nepriaznivé obdobie), cieľom ktorej už môže byť zrejme len nekonečná reprodukcia kapitálu.

Určite nebolo úmyslom tohto článku vyvolávať konfrontáciu alebo nepriateľstvo voči kriticky zmýšľajúcim ľuďom, ktorí občas zablúdia i do sféry konšpiračných teórií. Je jasné, že súčasný systém je schopný označovať čokoľvek v nesúlade s ním za „konšpiráciu“. Skôr som chcel upozorniť na niektoré úskalia alebo hranice určitého „spôsobu myslenia“, ktorý je ochotný, v mene „odhalenia“ pozadia historických udalostí, spreneveriť sa Udalosti.[8]

Klimeux 

vyšlo na internetovej stránke kultúrno-politického magazínu DAV/

---

[1] výroba sa nutne stáva viac a viac spoločenskou v každom systéme, aj kapitalistickom, nakoľko z hľadiska produktivity, ekológie či úspory času je neefektívne vyrábať v malom; avšak výsledky tejto spoločnej práce sú ľuďom umelo odňaté vlastníkmi korporácií - teda spoločenská výroba vs. jej nelogické súkromné vlastnenie

[2] známy Leninov výrok: „kapitalista ti predá aj povraz, na ktorom ho obesíš“

[3] Podobný jav napríklad pozorovať pri politických stranách (ktoré sa už dnes napokon viac podobajú PR marketingovým produktom, než reprezentantom vôle časti populácie). Súčasný systém namiesto podpory „demokratického monopolu“ - tzn. existencie iba jednej strany, uprednostňuje radšej „spotrebiteľskú pluralitu“ viacerých strán, pričom koncept jednej strany považuje za nedemokratický (on skutočne vo svojej historickej realizácii nedemokratickým bol, avšak to neznamená, že do budúcna  nemôže byť demokratizovaný). Ignoruje tak zásadný význam „systému jednej strany“, ktorý z filozofického hľadiska spočíva v zrušení politických strán ako takých. Táto strana je v podstate hnutím, akousi „anti-stranou“ oproti chápaniu strán v buržoáznom zmysle - existuje už teda naďalej iba ako spoločná „agora“, na ktorej sa demokraticky a rovnoprávne účastnia všetci bez rozdielu, nakoľko nič mimo nej nejestvuje.

[4] Téma verejného priestoru a účasti na ňom - z pozície občana a z pozície spotrebiteľa, je kvalitne rozobratá napr. v knihe: POSPĚCH, P. Od veřejného prostoru k nákupním centrům. Praha : SLON, 2015.

[5] latinská fráza, znamenajúca „v čí prospech?“

[6] Záujmom nemám na mysli triedny záujem ako určité objektívne dané ekonomické postavenie v procese spoločenskej výroby a z neho plynúce potreby - v zmysle marxistickej terminológie, ale záujem ako vedomú, často zlomyseľnú a spikleneckú pohnútku alebo túžbu, produkt vôle jednotlivca - v zmysle konšpirátorskej terminológie.

[7] Durkheimova koncepcia „sociálnych faktov“ In: KELLER, J. Dějiny klasické sociologie. Praha : SLON, 2010, s. 232

[8] Udalosť s veľkým U - filozof Alain Badiou tak nazýva každý špecifický moment v histórii, zvestujúci nový režim Pravdy - keď sa z nemožného stáva možné (napr. Parížsku komúnu alebo Októbrovú revolúciu), ktorý znamená viac zo symbolického, dlhodobého hľadiska, ako z hľadiska bezprostredne dobového. „Bez zázemia militantných sympatizantov, ktorí revolúcii zostávali verní aj po tom, čo prvotná vlna nadšenia opadla, by sa do dejín zapísala nanajvýš ako séria ľudových vzbúr z leta a jesene 1917... Udalosti Pravdy sa však je možné tiež spreneveriť... Existujú tri modality sprenevery: 1) tváriť sa, že k ničomu nedošlo, ako by sa jednalo o nevýznamnú epizódu (reakcia utilitárskych liberálnych demokracií - a taktiež konšpiračných teoretikov); 2) falošná imitácia (inscenovanie fašistickej konzervatívnej revolúcie ako pseudoudalosti); 3) prostá redukcia Udalosti na nový pozitívny systém Bytia (stalinizmus)“ In: ŽIŽEK, S. Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška. Praha : Rybka Publishers, 2011, s. 140

Charita a hľadanie spravodlivosti

            „Neprispejete na podporu svalových dystrofikov?“ „Pomôžte zachrániť hladné deti v Sudáne!“ „Pošlite SMS v tvare Hodina_detom na číslo...“ „Kámo, nemáš 50 centov, chýba mi na vlak“

            Forma žiadania finančnej pomoci od ľudí má mnoho podôb, jej obsahom je však vždy presne to isté - zdelenie, ktoré by sa dalo zhrnúť asi ako: „pomôž práve mne, ja som ten, ktorý je toho hoden, vyber si ma!“

            Jedinou možnou odpoveďou na neustávajúce otázky a nastavené dlane, je holé konštatovanie, ktoré zamkne ústa všetkým pracovníčkam neziskových organizácií, študentom so žltými kvietkami, ako aj „dobrým anjelom“ - že už som zaplatil dosť - prostredníctvom daní a odvodov...

            Skôr než sa po tomto výroku stanem terčom obvinení a verejného opovrhnutia, rád by som uviedol niekoľko argumentov, prečo zastávam názor, že je charita nedostačujúca (niekedy až priamo nežiaduca) ako spôsob riešenia sociálnych problémov.

            Pomoc druhému v núdzi je samozrejme prejavom solidarity a ako taká nemôže byť vo svojej podstate zlá. Rovnako tak nemožno tvrdiť že by charita v najzákladnejšej rovine nebola ľavicovou. Spolu s rozmachom sociálneho štátu v 20. storočí je však treba revidovať aj vlastné postoje voči charite... Pôvodné charitatívne úlohy cirkvi postupne prevzala moderná spoločnosť a jej sociálne mechanizmy, prostredníctvom ktorých sa stará o chorých, znevýhodnených a slabších. Štát výlučne trestajúci, charakterizovaný represiou, vychádza z brán moderných dejín ako štát opatrovateľský a sociálne angažovaný. Výdobytky ako zákonník práce, systém vyplácania dôchodkov či investície do zdravotnej starostlivosti a na výskum liečby chorôb, tu nie sú od večnosti (a súdiac podľa neoliberálnych politických trendov posledných rokov, ani na veky nebudú...).

            V solidárnej spoločnosti tak už jednoducho nie je viac miesto pre charitu. Tá je ideologicky ďalej zdôvodniteľná už jedine čisto pravicovým spôsobom uvažovania... Áno, jednému finančne pomôžeme, možno i zachránime život. Ale koľkých tým zabijeme? Koľkých okradneme? Neprináleží naša pomoc rovnako tak im ako prvému? Pre pravicu je však hodný pomoci iba ten kto „na sebe pracuje“, kto je „schopný“; v prípade najchudobnejších ten, kto je schopný si vyžobrať, prípadne - v ešte perverznejšej forme - ten, kto na ulici predáva časopis Nota Bene a je ochotný sa nechať ponížiť a vmanipulovať do role „bezdomovca – podnikateľa“.

            Kritériá a meradlá tohto „makania na sebe“ sa samozrejme vždy spolu s určitou dobou menia a za spoločensky užitočné sa v tej ktorej epoche môže považovať rozličné správanie. Rovnako tak sa teda menia i náhľady na to, čo je spravodlivé, čo je zaslúžené a čo už nie.

            Skutočná univerzálna spravodlivosť však nepozná posudzovanie takéhoto druhu. Nedáva len jednému, nevyberá si, ani nelosuje šťastlivcov, ktorým bude nadržiavať. Pozná iba človeka ako dôstojnú bytosť. A ľudia sme predsa všetci rovnako.

            Okrem toho, že je charita bytostne elitárska a diskriminačná, možno voči nej vzniesť i ďalšie obvinenia.

            Predovšetkým legitimizuje súčasný stav vecí na našej politickej scéne, keď všetky sociálne a existenčné problémy ľudí vydáva v jednom „almanachu“ pod spoločným názvom „Zlá doba“ či „Ťažké časy“, kamuflujúc tak ich pravú systémovú podstatu a upriamujúc pozornosť iba na potrebu individuálnej pomoci jednotlivcom, ktorí sa v takejto situácii ocitli. Navyše, možno povedať, že kapitalizmus ekonomicky potrebuje charitu, aby aspoň časť ľudí - potenciálnych spotrebiteľov - vytiahla z najhoršej biedy a obnovila tak ich kúpyschopnosť. Pomoc druhým tak nadobúda namiesto etického rozmeru, rozmer čisto ekonomický a v konečnom dôsledku nie je o nič lepšia než bohapustý konzumerizmus, obhajoba imperiálnej politiky, či hociktorý iný neduh dneška. Jednoducho, či chceš byť samaritán alebo hedonista, musíš sa prispôsobiť potrebám kapitálu...

            Zároveň i samotný človek, charitatívnou pomocou oblažený, prestáva viniť zo svojej mizérie kapitalizmus, ba čo viac, začne v ňom prevládať pocit vďaky k systému, ktorý ho najprv ekonomicky zničil, aby mu vzápätí niečo milostivo podaroval, či požičal za úžernícky úrok... V najbizarnejšej podobe potom jednotlivec začne takýto systém uctievať, podvolí sa jeho logike a blažene si hovie vo svojej biede a špine bezdomovca, pod ochrannými krídlami zahraničných turistov, ktorí mu denne nahádžu viac milodarov než by zarobil produktívnou prácou. Taký človek sa potom naozaj stáva asociálom; nie však kvôli nepravidelnému styku s mydlom (povedané slovníkom krajne pravicového populistu), ale kvôli ignorácii a popretiu základnej úlohy človeka, či všeobecne povedané - rezignáciou na humanizmus. Osobne som zažil, ako sa inteligentný, sčítaný bezdomovec môže namiesto revolučného radikalizmu uchýliť až k extrémnemu šovinizmu - snahe vyhnať zo svojho mesta cudzích bezdomovcov, ktorí mu kradnú prácu (?). Nech si vraj žobrú doma! Nech žije polícia! Malomestské názory strednej triedy zrejme presakujú až do najnižších vrstiev. Doteraz som popravde netušil, že existuje i takáto obscénna forma kapitalistickej konkurencie - trh žobrákov... Ten získava intenzívnu materiálnu podporu predovšetkým vďaka „dobrodincom“ rozdávajúcim almužny, ktorí veria, že robia správnu vec. Iní, menej idealisticky založení, zasa tak konajú iba preto, aby uľahčili svojmu svedomiu.

            S tým súvisí ďalší zásadný neduh charity - korumpuje morálku; ako inak, opäť na oboch stranách - dávajúcej i prijímajúcej. Donor má potrebu všemožne medializovať svoj „spasiteľský“ čin, čo následne nielenže vyvoláva pochybnosti o jeho skutočných pohnútkach k pomoci, ale núti i ostatných podieľať sa na charitatívnej činnosti (hoc sami nechcú alebo už pomáhajú skryte a nezištne) pod hrozbou ostrakizácie, vylúčenia a odsúdenia zvyškom spoločenstva, ktorí si už medzičasom pripli na kabát narcis či odznak Unicef. Na obdarovaných zasa necháva charitatívna pomoc trvalú škvrnu úlisnej pretvárky, konformity a úslužnosti k tým, ktorí im prispeli alebo existuje vysoká pravdepodobnosť, že by prispieť mohli. Ten, kto automaticky pristupuje k iným ľuďom ako k potenciálnym darcom, pripravuje sa o možnosť nadviazania akéhokoľvek hlbokého vzájomného vzťahu s druhým človekom.

            Práve táto amorálnosť pramení z nemožnosti (alebo neochoty, či neschopnosti) dnešnej spoločnosti zabezpečiť sociálnu pomoc pre každého, čím sa opäť vraciame na začiatok - k individualistickému a elitárskemu charakteru milodarov. Ten je potrebné rozobrať ešte z iného uhlu pohľadu než je len prostá diskriminácia väčšiny sociálne vylúčených z hmotnej pomoci. Ide predovšetkým o hrozbu, ktorá rozvracia našu spoločnosť a všetky jej demokratické mechanizmy ako celok... Hrozbu, ktorá na seba berie masku ľudskosti, ale pritom je len súkromníckou, partikularistickou „feudálnou“ praktikou - milosrdenstvom, ktoré sa zvrháva na zvôľu jednotlivca „dám – nedám“, od ktorej závisia životy biednych... Sociálne otázky patria v spoločnosti označujúcej samú seba za demokratickú,  na popredné miesto vo verejnej diskusii, vo verejnom boji, vo verejnom živote. Iba vybudovanie samotného „zmyslu pre verejno“ - angažovaného zápalu ísť šíriť polemiky medzi obyčajný ľud, trvalo Európe stáročia... Nenechajme si teraz demokraciu vziať pochybnými neoliberálnymi metódami - od charity ako súkromnej sociálnej pomoci, cez rozhodovanie rodičov, či pošlú svoje dieťa do školy, až po súkromné väznice... Sféra „verejného“ sa pomaly ale isto vytráca a my sa vraciame do stredoveku, kde ako dediční páni na svojich lénach vládnu Penta a J&T, ochotní utratiť občas pár zlatých na svojich poddaných - ako dobré gesto.

            To je moja obžaloba charity, ktorú vznášam. Je diskriminačná, elitárska, legitimizujúca systémové násilie, ktoré v súčasnosti vládne. Je korumpujúca a partikularistická. Ale najhoršie na nej je, že i cez to všetko musíme dať, musíme pomôcť, lebo je to ľudské.

            Neľudské sú ale životné podmienky tých, ktorí charitu potrebujú. Zlepšiť tie, predstavuje prvý krok na ceste k jej odstráneniu.

Klimeux 

vyšlo v 0. čísle kultúrno-politického magazínu DAV/

Dialektika ľudských pudov

Kde neexistuje rozum a slobodná vôľa, dominuje všade v prírode pud.

Ba navyše, dominuje často vo viac či menej skrytej podobe i tam, kde zdanlivo zavládol poriadok nastolený ríšou rozumu...

Úvahy nad tým, do akej miery je (alebo má byť) ľudská racionalita brzdou pudov či naopak - ich chladne účelovým katalyzátorom, možno ťažko hodnotiť inak, než ako odbiehajúce od podstaty, keďže odmietajú reflektovať prostú skutočnosť, že pudová sféra je, vždy bola a bude súčasťou človeka. Snaha zbaviť sa pudov, prekonať ich alebo ignorovať bude vždy utopickou - ani nie tak kvôli neuskutočniteľnosti v praxi (rozličné metódy vymývania mozgu či pokusy s drogami už v minulosti údajne prebiehali), ako skôr z dôvodu popierania toho, čo z ľudskej bytosti naozaj človeka robí. Možno v budúcnosti vytvoríme syntetický život, ktorý predčí svojho strojcu, ba dokonca nahradí, ale to už nebude kapitola písaná rodom homo... Preto by sme mali brať pudovú stránku v úvahu a vysporiadať sa s ňou spôsobom nie negativistickým, ale dotvárajúcim našu osobnosť.

Taký prístup v kultúre podľa môjho doteraz najlepšie sprostredkovala našincovi moderná česká literatúra dvadsiatych, tridsiatych rokov, na ktorú nadviazali i slovenskí tvorcovia ako Novomeský či Válek. Tí sa nikdy nevyhýbali pudovosti či erotičnu utiekajúc sa niekam do „duchovných sfér“, ale dokázali prepojiť pud s rozumom v spoločnom emancipačnom ťažení (To však nie vždy dostatočne ocenila mocenská garnitúra, navonok nositeľka progresívnych ideí, prepadajúca puritánskym zlozvykom „obrany mravnosti“. Tento súboj autora s byrokraciou našťastie nie vždy dopadol v prospech „mravokárcov“, ako dokladá príklad M. Váleka, ktorý s vtipom ubránil nahú ženu na obale básnickej zbierky výsmešnými slovami adresovanými svojmu oponentovi: „Netušil som, že súdruh tajomník verí, že komunisti sa rozmnožujú opeľovaním.“). Súčasná pop-kultúra  komerčných blockbusterov plná maskulinity, rýchlych áut, litrov krvi a krásnych žien, naproti tomu vytvára obraz odlišný, hoci formálne iba nadväzujúci na trend „búrania tabu“. Prvoplánovo útočí na pudovú podstatu divákov za účelom zisku, a zároveň im hovorí s ironickým odstupom voči sebe samej: to nie je naozaj, to sme pre vás pripravili iba dve hodiny zábavy, aby sme ukojili vaše skryté chúťky - čím vzniká dojem, že návrat do reality musí byť nevyhnutne sprevádzaný odriekavým zatratením pudu v mene rozumu, ktorých role sa môžu len príležitostne na chvíľu vymeniť - ak to systém jedincovi milostivo ponúkne - v kine, v krčme, v spálni, u porna. Tak sa buduje poslušnosť. Okrem disciplinácie jednotlivca má táto forma manipulácie ešte hrozivejší rozmer - falošne odčleňuje v ľudských mysliach pud a rozum, vytvára dualitu, ktorá nás stavia nesprávne pred možnosť voľby „buď – alebo“ a tým nám znemožňuje poznanie skutočnosti.

Ešte závažnejší dosah na ľudské jednanie však má premýšľanie samotných inštinktov, končiace sa prevažne zjednotením celej pudovej stránky človeka v pude sebazáchovy, ako najvyššom, prapôvodnom činiteľovi, ktorý formuje dejiny života od počiatku a ktorý sám reprezentuje komplexitu rozličných pudov.

Filozofia sa s ním vždy zmierovala rozdielnym spôsobom - či už negatívnou optikou ako helénski myslitelia, snažiaci sa zbaviť svoj život zbytočných emócií či afektov a dosiahnuť tak stav pokoja a blaženosti; ďalej ako kresťanstvo so svojím altruizmom; alebo vnímala tento pud pozitívne ako čosi prirodzené a ľudské renesančne obracajúc pozornosť z Boha na človeka so všetkým, čo k tomu patrí; či pohŕdajúc „morálkou slabých“ ako je tomu u Nietzscheho konceptu nadčloveka - a napokon vo fašizme ako spojení empirizmu subjektivizujúceho poznanie na individuálnu skúsenosť a perverzne poňatej induktívnej vedy, ktorá odpozorovala, tak ako to robil pred stáročiami Francis Bacon, zo správania zvierat určitú všeobecnú násilnú črtu a abstrahovala z nej „právo silnejšieho“.

Pud sebazáchovy naozaj núti často človeka ku konfrontácii, v ktorej víťazí silnejší.

Rovnako tak však núti „slabších“ spojiť svoje sily proti „silnejšiemu“ s cieľom vyhnúť sa konfrontácii alebo ju presunúť na bezpečnejší terén, kde budú silnejšími oni.

Takto vymedzená „účelová spolupráca“ a inštrumentalizácia jednotlivcov degradovaných na „nástroje sily“, je však v nesúlade s chápaním človeka ako bytosti sociálnej. Človek ako tvor spoločenský, to nie je len predvolebná fráza sociálnych demokratov. Pôvodnú krutosť (alebo skôr len nevyberavosť) prírody dokáže človek prekonávať - napriek tomu, že sama stále drieme kdesi v jeho hrudi - a práve vďaka tomu prekonáva a povyšuje i ju samú prostredníctvom svojho konania. V tom tkvie skutočná „dialektika prírody“. Čím iným by toto prekonanie človek uskutočnil, keď nie prácou? A práca má dokázateľne spoločenský charakter.

Čo však uvedené vypovedá o postoji, ktorý treba zaujať k pudom?

Núkajú sa nám tri principiálne postoje (odlišné od fašizmu):

a) Ignorácia sociálnej úlohy človeka, redukujúca solidaritu na spoluprácu „za určitým účelom“, ktorá je občas užitočná pre všetkých zúčastnených, ale je pravidlom iba do tej miery, do akej sa im to hodí. Môže byť podmienená historickými okolnosťami v nejakej epoche či daná špecifickým postavením určitej triedy (ekonomickou základňou) alebo skupiny obyvateľstva (symbolickou jednotou).

b) Menej vulgárna snaha o skĺbenie „účelovej kooperácie“ so spoločenským poslaním človeka a jeho práce. Táto koncepcia však môže byť často, v mene prekonávania prírody i seba samého, nepriateľská k pudom - a teda obnovovať staré „sparťanstvo“, či až puritánske odriekanie „svetských radostí“ a nadvládu superega, vyššieho mravného princípu, čo napokon paradoxne vyústi vo fetišizmus a sadistickú „slasť“ z upierania pudovej slasti sebe aj iným.

c) Koncepcia zohľadňujúca i pudovú stránku tým, že oproti pudu sebazáchovy stavia „pud solidarity“, princíp spolupráce, ktorý dokáže vysledovať v prírode - živočíšnej i ľudskej (v histórii). Prízemne účelové priateľstvo medzi ľuďmi je tak pretvorené v priateľstvo inštinktívne.

Rozpor medzi danými troma názormi je zdanlivý a v skutočnosti jeden logicky prechádza v nasledujúci, pričom tretí predstavuje syntézu dvoch predošlých. Dopúšťa sa však, podľa mňa, jednej chyby.

Dialektika ako veda o všeobecnej spojitosti javov nás učí, že nemôže existovať niečo „iné“, od podstaty absolútne „odlišné“. Protiklady vyústia v novú jednotu a z jednoty taktiež vyvstali. Dichotómiu „zlého“ pudu sebazáchovy a „dobrého“ pudu súnáležitosti formuloval už J.J. Rousseau, keď uviedol, že pozoruje dve zásady predstihujúce rozum - jedna nás núti zaujímať sa o sebazáchovu a svoj blahobyt, druhá nám vnúka prirodzenú averziu pri pohľade na hynúceho alebo trpiaceho človeka. Rousseau však vo svojich vývodoch nepoužíval dialektickú metódu.

Vytvorenie schémy dvoch proti sebe stojacich pudov nie je úplne šťastným riešením, i keď chápem, že človek môže ťažko uvažovať inak, než v opozitách. Ak už dualizmus, tak radšej Freudov - ten dal vzniknúť koncepcii pudov Eros a Tanatos - princípu života a princípu smrti. Keď poodstúpime stranou a „prevedieme“ Rousseauom vymedzené inštinkty do schémy Freudovej, zistíme, že sa oba nachádzajú na strane života, čím padá ich zdanlivá odlišnosť a do popredia vystupuje totožnosť a jednota.

Tým sa vraciame späť na začiatok konštatovaním, že existuje iba jeden hlavný inštinkt - sebazáchova. Teraz však pre nás získava iný zmysel, než len sledovanie vlastného prospechu na úkor druhých, nakoľko je v ňom zahrnutý i princíp solidarity.

Egoizmus a kooperácia javiace sa ako protiklady v skutočnosti predstavujú dve fázy vývoja toho istého pudu na seba nadväzujúce.

Spolupatričnosť, obetavosť a pomoc sú rozšírením sebectva, nie jeho popretím (resp. potierajú primitívny egoizmus rozširovaním jeho pôsobnosti zo seba ako indivídua na ostatné živé bytosti - čím sa tento stáva súcitom).

Pud sebazáchovy, ako ho v negatívnom duchu chápe väčšina, nie je nič iné ako súcit so sebou samým... Človek by mal mať rád sám seba a nebyť len altruistickým „svätcom“ mysliacim na blaho ostatných, zanedbávajúc pritom svoju osobu - také správanie patrí do sféry „pudu smrti“, nie „pudu života“. Bytostne ľudský inštinkt musí vedome kultivovať život a všetky cesty k nemu.

Individualizmus, ktorý sledujeme každý deň naokolo seba a ktorý nám v zhustenej podobe sprostredkúvajú médiá by skôr bolo možné nazvať „kult sebazáchovy“. Každý jav dovedený do vyhroteného extrému sa nakoniec zvráti vo svoj opak, keďže už od počiatku v sebe obsahuje svoj vlastný protiklad... Tak ako sa absolútna sloboda zmení paradoxne v panstvo najsilnejších alebo totálna despocia v stav „kedy už niet čo stratiť“, a teda v možnosť neobmedzeného jednania, mení sa i extrémne uplatnený princíp sebazáchovy v smrť. Dovedený do krajnosti znamená imperatív: zabiť svoje deti! Len likvidácia všetkých môže zaručiť jednotlivcovi nikým neohrozovaný pôžitok z vlastnej existencie, zároveň tak ale predstavuje vymretie ľudského rodu. Tak sa nespráva žiadny živočíšny druh...

Nehľadajme preto v prírode so zväčšovacím sklom kdesi v tráve nové pudy ako protiváhu pudu sebazáchovy, ktorá „minimalizuje škody“, ale naopak kultivujme tento pud, búrajme hrádze solidarity a rozširujme jeho vplyv z jednotlivca na blízkych (rodina), z blízkych na okolie (obec), z kolektívu na národ, z národa na triedu, z triedy na ľudstvo a možno ešte ďalej...

Klimeux 

vyšlo v 0. čísle kultúrno-politického magazínu DAV/

Výpoveď

Som preškrtnuté meno
z narodeninovej
nástenky
Prepotená spoveď
cez noc
cez deň prázdna nádoba na lieky

Som zabudnutý zápisník
na parapetnej doske
prerušený uprostred vety
čo mal na mysli
ódu na radosť keď
písať chcel ti

Blúdim medzi ľuďmi, medzi mestami
zamlčaný, skrytý, nezamestnaný
Som ôsme pokračovanie dní
siedmich
neviditeľný
a nepotrebný

Som zaschnutý
v šálke od kávy
umytej bývalou kolegyňou
Ten odkaz boľavý
čo neprevedieš do latinky ani azbuky
- len vínom

Som kratučké ticho
na úsekovej porade
čo sa zvolá
Neuskutočnený príchod
čierne pozadie
monitora

Bludný tulák, kacír medzi kresťanmi
zamlčaný, skrytý, nezamestnaný
Som ôsme pokračovanie dní
siedmich
neviditeľný
a nepotrebný


Klimeux