:-D, alebo smiech s kamennou tvárou...

Informačné technológie v istom zmysle zbližujú ľudí.

I keď by som mal z pozície "chronického nesúhlasiteľa" poprieť toto tvrdenie, neurobím tak, predovšetkým z dôvodu, že sám hojne využívam formy internetovej komunikácie (a nie len google, ako si myslí náš pán prezident), tak ako každý človek v 21. storočí.

Chat, mailovanie či sms-ky však nie sú len zhlukom informácií, faktografických údajov, ktoré oznamujeme druhým ľuďom na opačnej strane zemegule (a ktoré nás buď zbližujú, alebo rozdeľujú - podľa toho, ako s nimi dokážeme zaobchádzať, v duchu hesla: oheň je dobrý sluha ale zlý pán). Dané komunikačné prostriedky v sebe nesú i určité citové zafarbenie, emocionálny náboj, ktorý odosielame spolu s sms. Zvykneme ho vyjadrovať v pre mnohých starších ľudí nepochopiteľných, zoskupeniach dvojbodiek, čiarok, písmen, číslic, lomítok a iných znakov, nazývaných smajlíci, resp. smejkovia, ak si potrpíme na írečitú slovenčinu.

Človek - divák, herec i konzument vlastných emócií

Na facebooku sa objavia obrázky týraných psov. Pod nimi 260 spolutrpiteľských komentárov zakončených starým známym :-( alebo ;-(. (Tá bodka mala znamenať koniec vety, nie pehu na brade) Každému, kto si tieto komenty neskôr prečíta bude zrejmé, ako veľmi fotky všetkých zasiahli a ako hrozne sú z nich smutní. Keby sme sa ale nejakým spôsobom ocitli v danej chvíli tvárou v tvár pisateľom komentárov s obrátenou zátvorkou, sediacich pohodlne na stoličke u počítača, iba s veľkými ťažkosťami by sme na ich tvári objavili emóciu nazývanú zármutok. Oni totiž nie sú zarmútení, oni len písomne vyjadrujú pocit, ktorý by mali podľa spoločenských očakávaní v danom momente prežívať.

Tým ich nijako nechcem obviňovať z pretvárky, naopak, komentujú príspevok s tým najlepším a najčestnejším úmyslom. To však nemení nič na skutočnosti, že si svojím počínaním vytvárajú odstup. Vzďaľujú sa vlastným pocitom, stávajú sa akýmisi vonkajšími pozorovateľmi svojho osobného vnútorného prežívania, ktoré sledujú s kamennou tvárou skrz obrazovku počítača. Vlastne by sme ich mohli prirovnať k hercom na divadle. Tí podávajú výkon taktiež bez faloše, úprimne, mnohokrát sa stotožnia s predstaviteľom svojej role, avšak ich prednes, ich emócie nie sú autentické - sú hrané. Niekde vo svojom vnútri zostávajú naprosto chladnými, kontrolujúc situáciu na javisku. U užívateľov facebooku je tomu podobne ale naopak. Písomne vyjadrujú vášnivé vnútorné pocity, smútok, radosť, rozhorčenie niekoľkými výkričníkmi !!!!, navonok však bez akéhokoľvek prejavu...

Sedíme kľudne a vyrovnane v kresle a "predstavujeme si" samých seba plačúcich, smejúcich sa, nahnevaných, sarkasticky sa uškŕňajúcich. Falošnosť, ktorá sa tu odohráva, má charakter nevedomý. Náš subjektívny postoj k napísanému textu je ale vlastne nepodstatný, tak či onak, v konečnom dôsledku sa pretvarujeme, pretože deklarujeme to, čo danej chvíli neprežívame.

Nedostatok autenticity

Mnohí teraz so mnou isto nesúhlasia. Nechcem niekoho silou mocou presviedčať o jeho pocitoch, tie musí najlepšie predsa poznať každý sám. Keď sa však čo i len trochu zamyslíme, prídeme k záveru, že už len samotné písomné zdelenie smutnej udalosti jej uberá na tragike a autentickosti smútku pisateľa. Ak vezmeme v úvahu, že by v danom psychickom rozpoložení predsa len človek dokázal napísať súvislú a rozumnú vetu, veľmi ťažko si predstaviť, že by ju ešte na záver obohatil smutnou tváričkou z dvojbodiek a zátvoriek. Napísať vetu s informatívnym charakterom sa dá. Jednoducho oznamujeme ostatným nešťastnú udalosť. Smajlíkom - teda grafickým zobrazením emócie, ktorým podtrhávame náš smútok, však paradoxne vyjadrujeme odstup voči vlastným pocitom, sledovaným okom "spectatora".

Rovnaké je to i pri písaní veselých a vtipných statusov. Behom piatich minút máme na konte kopec komentov typu: :-D :-D :-D, rofl a lol, avšak na zemi sa neváľa nikto. Maximálne sme niekomu vyčarili jemný úsmev na perách, i ten však odohrávajúci sa skôr niekde hlboko v jeho duši.

Zachovávanie si odstupu

Toto "emocionálne dávidlo" v podobe smejkov, ktoré nás vyprázdňuje a ochudobňuje o zažívanie vlastných pocitov, je len jedným z mnohých prejavov postmodernizmu, typickým práve zaujatím odstupu voči samému sebe, voči spoločnosti, voči všetkému a všetkým (čo je možno len naším obranným mechanizmom, zároveň ale i príčinou mnohých problémov).

Možno si poviete, prečo tak zveličujem? Smajlíci sú fajn vec, pomáhajú nám vyvarovať sa rôznych nedorozumení, zle pochopených vtipov. Prečo ale neexistujú už celé stáročia? Prečo všetky duchovne bohaté a rozvinuté civilizácie nepoužívali nič podobné? Nenapadlo im snáď, že informáciu je možné i emocionálne podfarbiť?

Smejkovia sú fenoménom možno posledných dvoch desaťročí, čo časovo súhlasí práve s nástupom, alebo skôr rozmachom spomínanej postmodernej kultúry, ocitnuvšej sa na "konci dejín".

Keby sa pred pár desiatkami rokov niekde objavili obrázky podobné tým dnešným zo Sýrie, či Líbye, videá s popravami detí a odrezávaním hláv, masová vlna protestov by zatriasla polovicou sveta a vlád štátov. Napokon by ich síce polícia s prehľadom rozohnala obuškami a vodnými delami (revolúcie neprichádzajú len tak zdola, ako sa zdá) ale narobili by aspoň slušné problémy či vrásky na tvárach štátnikov. Dnes sa nesúhlas zredukuje na pár stoviek stlačení "like", a potvrdení účasti na proteste, ktorý sa stal iba "udalosťou" - asi ako piatková párty.

Docielili sme stav naprostej a úplnej apatie, letargickej paralýzy, ktorá nám znemožňuje urobiť niečo zmysluplné, stav patologického odstupu, ironizácie čohokoľvek v mene slobody alebo v mene srandy, ja už sám neviem.

Jediné, čo by v dnešnej dobe docielil plamenný prejav M. Luthera Kinga, by bol zábavný remix na youtube...

Nedokážeme už jednoducho byť "v tom", zainteresovaní, vložiť sa naplno do veci. Všetko sledujeme z diaľky, z pohodlia domova, ako film.

To posledné, v čom sme ešte "dobrí", je vyjadrovanie svojích zložitých emócií v 3 znakoch. Ako potom ale reagujeme na udalosti v reálnom živote, mimo sociálnych sietí?

Odpoveď znie - nijak. Nedokážeme reagovať, pretože sa nás de facto nič nedotýka. Nie sme bezcitní, iba paralyzovaní vlastným odstupom. Preto sa len rozpomíname na smajlíkov, ktorých by sme za daných okolností použili v texte a pokúšame sa ich napodobniť mimikou tváre, hráme sa na emócie, pretože sme zredukovali vlastné vedomie a citové prežívanie na :-.....

Klimeux

Pravica - Ľavica a iné recepty na dobrý guláš

Pravica chce malý štát, nízke dane, slobodu a lavica vsádza na sociálne témy, silný štát, vysoké dane a následné prerozdeľovanie. Jednoduché! To si pamätáme ešte zo strednej (aj napriek tomu, že sme poniektorí možno práve vtedy vyrušovali :)).

Vrátiť sa tak ale o dvesto rokov nazad, zrejme by sme za takýto výklad miesto jednotky utŕžili iba pár nechápavých pohľadov (snáď aj zaúch) od pani učiteľky...

Viva la Revolution

Delenie na pravicu a ľavicu existuje z čias Francúzskej revolúcie, kde aristokrati, royalisti, monarchisti, a iní konzervatívci sedeli v parlamente na pravej strane, na rozdiel od republikánov, jakobínov a zástancov stále výraznejších zmien, ktorí sedeli oproti nim. Takto popísaný zasadací poriadok je ale značne zjednodušený. Aristokracia nebola jednotná vo svojom postoji k revolúcii, na republiku zo začiatku pomýšľal iba málokto, chudobnejší mešťania sa vo svojich názoroch čoskoro začali odlišovať od veľkej buržoázie a jednotlivé skupiny volených zástupcov ľudu sa teda postupne presúvali z jedného konca miestnosti na druhý, až z toho vznikol jeden chaos, ktorým je spomínané delenie dodnes :)

Varím, varíš, varíme...

Pravica je SAS, pravica je aj NSDAP, pravica je aj Občianska konzervatívna strana, pohľad na lavicu je u nás v tomto konkrétnejší - ľavica je Fico (automaticky :D) a samozrejme komunisti, ľavicou v americkom ponímaní je ale Demokratická strana, ľavicou sú anarchisti, ľavičiar bol i Jozif Vissarionovič, v istom zmysle i Július Caesar :D takže ľavé spektrum sa zdá byť ešte prapodivnejším zlepencom než jeho náprotivok.

Snáď jediné absolútne kritérium, ktoré by mohlo obstáť pri vytvorení určitej pravo-ľavej schémy, je postoj strán k pokroku, pričom pokrokové sily by sa mohli nazývať ľavicou a konzervatívne by na nich pozerali zasa z pravej strany. Ale čo s liberálmi? A čo s nacionalistami? Tí chcú tiež zmeny! Keď k tomu ešte pridáme neo-liberálno(-konzervatívnu) čalamádu, naša pracne vybudovaná koncepcia sa rúca ako domček z kariet a guláš začína byť slabé slovo pre toto jedlo, ktoré pomaly ale isto prestáva byť požívateľné :P

Kvalitnejším receptom pre prípravu chutnej omelety by mohlo byť posudzovanie pravice a ľavice podľa doby, o ktorej práve hovoríme a teda meniť kritériá súčasne s kontextom danej epochy. Na základe historického posudzovania však prídeme k záveru, že počas niekoľkých storočí existencie pojmov ľavica a pravica sa ich význam zmenil toľkokrát, že takéto delenie naďalej zachovávať už prakticky stratilo význam a stalo sa historicky prekonaným, neužitočným a mätúcim.

Liberálni chameleóni

Pri hodnotení pravo-ľavého politického spektra by som sa osobitne rád pristavil u liberálov. O ich archaickej, zastaranej ideológii už som sa vyjadril niekoľko krát. Teraz by som ale chcel skôr upriamiť pozornosť na zaujímavý fakt, že v období, kedy zohrali najdôležitejšiu úlohu - teda za vyššie spomínanej Francúzskej revolúcie sedeli ako jej stúpenci a odporcovia starého poriadku na ľavo. Ako sa svet zmenil za dve storočia...

Liberáli nehlásajú iba slobodu ale majú byť i nositeľmi pokroku, čo v dnešnej dobe už ich učenie neumožňuje, paradoxne sa teda stávajú konzervatívnymi. Tu vlastne začína i proces ich "zmodrávania" cez niekoľko odtieňov fialovej počas 19. storočia. Po tom, čo dosiahli svoje požiadavky je ich existencia odôvodniteľná už jedine snahou udržať stávajúci systém za každú cenu a teda obhájiť neobhájiteľné. Začínajú byť sami tými absolutistami, proti ktorým pôvodne brojili. "Zbožštili", posvätili a zakonzervovali svoju moc ústavou, rovnako ako si "zbožštil" svoj kráľovský pôvod Ľudovít XVI.

Splynutie a začlenenie liberálov do konzervatívneho spektra nie je len výplodom mojej fantázie, dokazuje to i vznik neoliberalizmu, ktorý je de facto totožný s neokonzervativizmom.

Soc-dem., či skôr soc-kap.?

Dnešní socialisti, európskeho - rozumej jediného tolerovaného typu sú modernými, vyspelými stranami, ktoré robia socializmus v rámci kapitalizmu, čo je vrcholom pokrytectva, pretvárky a demagógie. Soc-demáci sú samozrejme proeurópski, napĺňajúc staré známe "proletári všetkých krajín" alebo skôr "globalisti všetkých krajín spojte sa". V rámci svojich pravidelných 4-ročných vládnucich období, vždy po vystriedaní pravice plnia svoju úlohu - politicky integrovať Európu a svet, po tom čo ho pravica integruje ekonomicky.

Rovnakým farizejstvom sa prezentujú pri presadzovaní ľudských práv a slobôd, práv homosexuálov, menšín a iných skupín bez toho, že by prejavili akýkoľvek nesúhlas s existujúcim systémom, ktorý práva ľudí pošliapava v reálnom živote, nie na papieri. Nedá sa presadzovať slepo iba určité práva, zároveň veriť v trvalo udržateľný rast, dotovať banky a podporovať príchod investorov, ktorí zabezpečia otrocké pracovné miesta pre lúzu - teda vybrať si z ľavičiarstva iba to cool, iba to módne a inak zotrvávať na starých kapitalistických pozíciách a princípoch. Ekonomická, teda jediná pravá zmena (zmena systému výroby), by so sebou priniesla práva pre všetkých - aj bez dokumentov a prázdnych deklarácií...

Dobrý kuchár - iluzionista

Delenie politických hnutí na pravicové a ľavicové má už v dnešnej dobe dátum expirácie dosť dávno za sebou a je teda pre akékoľvek varenie nevhodné. Avšak kuchárske umenie spočíva nielen v schopnosti variť chutne ale i variť s plesnivými surovinami, tak aby to nikto nepoznal...

Dôvodom umelého udržiavania pravice a ľavice je vytvorenie ilúzie pluralizmu v spoločnosti, na ktorom údajne má stáť každá demokracia. V skutočnosti je len jedna strana, vždy bola iba jedna a je tomu tak i dnes. Kedysi to bola Komunistická strana. Dnes by sme ju všeobecne mohli nazvať "liberálno-demokratická strana formálnych ľudských práv a slobôd". Takto nazvaná strana v sebe zahŕňa SAS, KDH, Most-Híd, Smer, SDKÚ, KSS, OKS, ako aj všetky ostatné politické zoskupenia, s výnimkou tých, čo boli rozpustené Ministerstvom vnútra. Rozdiely medzi jednotlivými hnutiami sú kozmetické až zanedbateľné, asi rovnako ako drobné názorové nezhody členov ÚV-KSČ pred 89. rokom. Každý názor, myšlienka alebo cieľ v rozpore s ideológiou STRANY je mimo zákona - tak tomu bolo vtedy, tak je tomu i dnes.

Rada šéfkuchára

Politika, či už robená z ľava alebo z prava je len  prostriedkom boja o moc, priestorom pre populistov, demagógov. Iba tí budú vždy vládnuť, pod záštitou akejkoľvek ideológie.

Ak stavať na nejakej ideológii, jedinou možnosťou je budovať ju zdola, kde nie je priestor pre politikárčenie.

P.S.: "Liberálno-demokratická strana by mala skratku LDS - to neznie zle.. alebo radšej LSD? :D na tom zrejme fičia jej voliči :D)


Klimeux

Přímá demokracie a ekonomická samostatnost v tří tisícové obci

Andaluská obec Marinaleda v sevillském regionu (Španělsko) prosperuje díky zemědělskému družstvu spravovaným Colectivo Unidad de los Trabajadores- Bloque Andaluz de Izquierdas od roku 1979. Velká část obyvatel zaměstnává zemědělské družstvo Cooperativa Humar - Marinaleda, které si po letech prosazování založili sami zemědělci. V době tzv. světové krize prosperují. A jak u nich funguje vzdělávání, jak mají vyřešené bydlení, na čem spočívá ekonomický model Marinaledy?
Na začátku projektu byl Juan Manuel Sánchez Gordillo, který v několika supermarketech provedl pomocí svých kolegů z odborového svazu SAT (Sindicato Andaluz de Trabajadores) tzv. vyvlastnění potravin v supermarketech. Důvod? Rozdávali je potřebným, protože v krajině byla skutečná bída. Od roku 1979 je starostou obce Marinaleda s třemi tisíci obyvatel.

Poté zahájil spolu s dalšími těžko uvěřitelný projekt politicko - ekonomické samostatnosti. Pozemky aristokrata v El Humoso (cca 25km2) nakonec vyvlastnili s tím, že půda patří těm, kteří na ní pracují. Během několika let je nezaměstnanost 0%, protože cílem družstva není v prvé řadě zisk, ale vytváření nových pracovních míst. A jak je vidět dodnes to funguje. Pilíře, na kterých spočívá ekonomický model Marinaledy, jsou rovnost a spoluúčast lidí. A tyto principy jsou rozšířeny ve všech oblastech života, i v politice.

Družstvo pěstuje kvalitní zeleninu (fazole, artyčoky, papriky, olivový olej) Mají 35 hodinový pracovní týden a všichni berou 47 eur, měsíční příjem je 1 128 eur (minimální mzda je celostátně 641 eur). Prosazuje se 100% ekologické zemědělství, neexistují skládky, jsou zavedeny recyklační systémy.

"Obecně postihla krize méně zemědělství a potravinářství. Lidé, kteří z venkova odešli za prací do stavebnictví, se nyní vracejí a hledají zaměstnání. Výsledkem je, že je třeba nejen zachovat stávající pracovní místa, ale vytvářet další, přičemž ekologické zemědělství vytváří větší počet míst než zemědělství tradiční. Každý, kdo pracuje na vlastní stavbě domu, dostává 800 eur měsíčně. Polovina platu slouží ke splátce za bydlení." (Časopis Público)

Vzdělání je přístupné všem, ale zřejmě bude třeba delší doby, aby nebylo jen o psaní a čtení.

Faktem ale je, že gramotnost je dnes 100%. Jistý druh blahobytu (bydlení a jídlo) nenutí lidi k dalšímu vzdělávání, ale to je snad jediný problém, který ve vesnici opravdu je. Co se týče školství, mají občané k dispozici velmi kvalitní mateřskou a základní školu spolu s prvním stupněm střední školy do 15 let. Je zde samozřejmě i kvalitní zdravotnické středisko, centrum pro seniory, kulturní dům, sportovní komplex, fotbalový stadion, plavecký bazén.

Přímá demokracie v praxi

Ve vesnici se každé čtyři roky volí. Je zde většinová Sjednocená levice, sociální demokracie (PSOE). Politická rozhodnutí přijímá shromáždění, kterého se smějí účastnit všichni obyvatelé obce.

Daně jsou nejnižší v celém regionu. O rozpočtu rozhoduje shromáždění na plenárním zasedání, na němž schvaluje jednotlivé položky. Poté se postupuje po jednotlivých čtvrtích, protože každá z nich má své vlastní shromáždění občanů. Na této úrovni se pak rozhoduje, kam bude investováno každé euro položky, kterou radnice stanovila. Shromáždění rozhodne, (IU) a odborová unie (SAT) se přidají a uplatňují toto rozhodnutí. Politické uvědomění mezi obyvateli Marinaleda je mnohem vyšší než v dalších regionech Španělska.

Marinaleda nemá místní policii. Podle zákona by mělo v obci sloužit 4-7 policistů, jejich zrušením tak ušetřili cca 260 tisíc euro ročně. Společný zájem o věc v podstatě kriminalitu úplně vyloučil.

Zdroj: http://www.cez-okno.net/clanok/hospodarstvo/prima-demokracie-a-ekonomicka-samostatnost-v-tri-tisicove-obci 

Anonym

Počas prechádzok už som si navykol

že nikto nekŕmi túlavých básnikov

vlastne mám rád tie opustené lavičky

kde smiem sedieť sám a maličký

Išiel som do parku

s kusom hárku

že ten papier zašlý

podpisom tam skrášlim

Že vo svojom mene

parky zasnežené

zas a znova

pre ne

budem opisovať

Avšak farba biela

snáď akoby chcela

viac než kedy predtým

povedať mi vela

napriek tomu zostať

čistou celá -

prostá

skromná

hoc než ja do nej

ona do mňa

viac ryla svoje vety

Stáť s tým zdrapom zašlým

neprítomní našli

ma tam svojím pohladom

ja až v poslednej chvíli

som sa ovládol

než vločkami ma umlátili

Vystrašený mrazmi

papier zostal prázdny

a Ona - nedotknutá, nahá, bosá...

- tak do snehu podpísal som sa


Klimeux

Moderní literatura česká

„Čeho je třeba literatuře umělé nade vše, jest stálý a mohutný přítok života. Taková literatura může silně žít, jen kultivuje-li život a všecky cesty k nemu, je-li kladná a vědomě kladná...

Nepravím tím, že tato nová literatura a poezie bude věřit ve schéma neustálého a věčného pokroku, že bude pošetile optimistická. Nikoliv... Tato poezie stvoří novou tragiku - tragiku ne akademicky zdrženlivou nebo melancholicky odříkavou, nýbrž založenou na stupňované lásce k životu. Její tragika bude hovořiti takto: miluji život, miluji jeho bolestné plameny, protože svítí a hoří a okouzlují, miluji je přes to, že mne sežehnou.

Všemu navzdory a přece bude milovati tato nová poezie život, všemu navzdory a přece bude zpívati jeho slávu a chválu.“

F. X. Šalda