Úvahy vo viazanej reči

Vedci odpozorovali vraj z prírody

že prežije len ten kto viacej zarobí

že odkedy sme opustili rodný strom

tak úspech vyčísliť sa dá len bohatstvom

Tak never na utópie a mýty

veď nikto nechce ťa zodierať z kože

v dnešnej ére šťastia, humanity

každý na každom zarobiť môže

Sloboda neznamená vlastniť

a vymieňať ilúzie za sny

Jednou slobodou rozomlieť druhú

v neslávnych mlynoch ludského druhu

Systém prináša prvé ovocie

za všetky tie pretrpené letá

chudobu sme odstránili, hoc je

presunutá do tretieho sveta

Tak zrúcajme tú nenásytnú ikonu

veď plody patria všetkým, pôda nikomu!

Zatial klaniame sa pred jej mocou

dúfajúc v príchod obrazoborcov...

Až víťaz s víťazom slobodnej súťaže

si nás slobodne na reťazi uviaže

a do hlbokej priepasti nás vláka

neskoro spomínať Jeana-Jacquesa

padajúc do noci bez padáka


Klimeux

Morálka hrdinov

V rámci návratu k starším témam a ich doplneniu o nové myšlienky a postrehy, nemožno obísť ani tému morálky, o ktorej som na tejto stránke už zverejnil zopár príspevkov v minulosti. Ako starého relativistu ma daná tématika zaujíma a neustále prichádzam na ďalšie a ďalšie postrehy, ktoré ma nútia dať ich na papier (alebo aspoň na blog :))

V dnešnom článku sa chcem zamerať na hrdinstvo, ako vrcholný a závideniahodný prejav morálneho konania.

Už od ranného veku sme obklopení určitou "klímou" morálnosti, hrdinskosti, čestnosti a spravodlivosti, počnúc statočnými junákmi z rozprávok, cez hrdinské eposy, akčné thrillery až po vládne programy boja proti korupcii... V procese dospievania sme však postupne konfrontovaní s tvrdou realitou každodenného prežívania a potrebou niečo pre seba "urvať", za ktorú najprv odsudzujeme svojich rodičov a neskôr svoje deti za to, že opakujú naše chyby (naivitu).

Kde je problém? Prečo sú ľudia takí zlí, prečo berú úplatky, prečo im vždy ide o svoj prospech? Nestačilo by jednoducho vymeniť osoby na dôležitých štátnych postoch a dosadiť tam tých spravodlivých? Na podobné otázky si snaží odpovedať každý deň mnoho z nás...

Filantrop - individualista

Poviete si, čo je zlé na výchove k morálnosti? O čom tu chcem písať?

Morálka je vec užitočná. Je užitočná pre deti, pretože im umožní získať základné poznatky o tom, ako sa majú správať a existovať medzi ostatnými. Je to z núdze cnosť, pretože ešte nedokážu chápať zložitosť spoločenských vzťahov okolo seba a etika im poslúži ako určitý základ - zjednodušenie. Ak im to však neskôr rodičia nevysvetlia inak, stretnú sa v reálnom živote so situáciami, ktoré sa úplne vymykajú logike obmedzeného škatulkovania na morálne a nemorálne.

Utužovanie falošných a vnútených predstáv o morálke sa netýka len detí a rozprávok, stretnúť sa s ním môžeme aj vo vysokoškolských odborných textoch renomovaných autorov, kde sa na jednu stranu dozviete že, "na odstránenie príčin korupcie je nevyhnutná duchovná revolúcia", "na prvom mieste v deformovanom rebríčku hodnôt je osobný prospech, bohatstvo, túžba rýchlo získať majetok" a zároveň sa dočítate o potrebe skvalitnenia podnikateľského prostredia... Spoločnosť, ktorej základným stavebným kameňom je individualizmus predsa nemôže chcieť od ľudí, aby jednali v záujme všetkých. Spoločnosť, ktorá "legalizuje" sebectvo a zisk nemôže žiadať, aby konanie jej občanov bolo motivované láskou a humanitou. Takéto klamlivé predstavy môžu slúžiť jedinému cieľu - hľadaniu chýb v jednotlivcoch a nie v samotnom systéme ako celku.

Korupcia

Otázka podplácania, protekcie a klientelizmu je jedným z najzjavnejších problémov týkajúcich sa morálky.

My všetci, nepodplatiteľní hrdinovia sa čudujeme, prečo už niekto spravodlivý neurobí s korupciou konečne poriadok.

Po ťažkom vnútornom boji, sebapoznávaní a priznaní si krutej, nelichotivej pravdy som dospel k záveru, že ja sám by som úplatok prijal. Nemôžem hovoriť za druhých, ale domnievam sa, že až na pár výnimiek je nepodplatiteľnosť ctnosťou všetkých až do chvíle, kým im niekto neponúkne príjemne znejúcu sumu :P závisí to len od jej výšky. (Existujú určite i výnimky, tie však v tomto prípade neoznačujem za svetlé, pretože nech už sú motivovaní vo svojej neúplatnosti čímkoľvek, jednajú neprirodzene, podľa nanútených vzorcov správania, opájajúc sa možno niekde v skryte duše svojím "hrdinstvom". Motív je vždy dôležitý - aj dobrý čin môže byť vykonaný na základe zavrhnutiahodnej pohnútky - príklad: vrátim nájdenú vec, pretože je mi jasné, ako sa asi cíti chudák majiteľ, ktorý ju stratil alebo ju vrátim, aby som sa mohol chváliť pred známymi svojou poctivosťou - to už si ju môžem radšej rovno nechať.)

V prípade korupcie neškodím žiadnej konkrétnej osobe - ponúkam odmenu za určité protiplnenie alebo službu. Obaja získavame. To, že v konečnom dôsledku porušujem verejný záujem je jednotlivcovi príliš vzdialené na to, aby chápal možný dopad svojho činu, pretože neexistuje jasná súvislosť medzi konaním a následkom, ktorú by mohol vnímať.

Ľuďom sa naozaj jedná hlavne o osobný prospech. Je to však znakom deformovaného rebríčku hodnôt? Núti ich k tomu predsa pud sebazáchovy. Deformovaná je naopak naša spoločnosť, ktorá sa odcudzila jednotlivcovi, predstavujúcemu iba anonymného štatistu a núti ho teraz akousi morálkou, aby poprel svoju prirodzenosť a konal v jej záujme, bez toho, že by takéto konanie bolo v jeho prospech - teda v jeho záujme. Logicky dôjdeme k záveru, že korupcia a klientelizmus sú prirodzenými javmi v medziľudských vzťahoch, ktorými si ľudia hľadajú k sebe cestu a vytvárajú si určité vzájomne solidárne spoločenstvo, alternatívne k štátnej spoločnosti ("mafiu") - pochopiteľne štátom kriminalizované. Korupcia je dôsledkom vzniku štátu.

To neznamená, že k nej vyzývam, len tvrdím, že ak s ňou chceme bojovať, musíme zmeniť systém (obmedziť príležitosti, kedy by k nej mohlo vôbec dôjsť) a nie sprísniť tresty a posilňovať udavačstvo.

Vo vyššie citovanej knihe sa dozvedáme o úspešnom boji s korupciou v Aténach. Príčin vidím niekoľko - z nich najdôležitejšie sú dve:

1) Sudcovia netušili o ktorom prípade budú rozhodovať až do chvíle vstupu do súdneho dvora, čo znižuje možnosť ich podplatenia.

2) Demokracia "v malom", kde sa občania navzájom poznajú vylučuje páchanie akejkoľvek kriminality.

Odvrátená strana hrdinstva alebo Obrana zbabelcova

Hrdina je človek, ktorý vďaka sile svojej morálky nedbá na svoj prospech, riskuje život a je ochotný obetovať sa pre druhých. Ja však tvrdím, že takýto človek koná v rozpore s pudom sebazáchovy, čo predstavuje neúctu voči vlastnému životu. Ak nemá úctu k sebe, ako môže mať úctu k druhým? Avšak keby nemal rád druhých ľudí, prečo by sa pre nich teda obetoval? Tu na scénu opäť nastupuje motív. Čo vnútorne ženie vpred údajného hrdinu v jeho hrdinskosti? Je to skutočne láska k druhým alebo skôr určité nadprirodzené uctievanie samého seba či ego maniactvo? Je taký človek ozajstným hrdinom alebo len tým, kto zo svojho heroizmu vytvára fetiš?

Otázka hrdinstva je prinajmenšom zložitá, naproti tomu o anti-hrdinoch máme všetci predstavu jasnú... Ak o niekom vyjde na povrch, že je vedený v zväzkoch Štb, jeho ďalšie fungovanie v spoločnosti je značne ohrozené. Všetci hrdinovia-moralisti, doteraz skrytí vo svojich dierach v obave, aby sa náhodou nedostali do styku s reálnym životom, vychádzajú von a ukazujú prstom, žiadajúc utratenie toho vinníka! Previnil sa, treba ho potrestať! Je vinný tým, že v tej dobe žil a chcel prežiť! Mal sa nechať umlátiť políciou alebo utiecť ako iní "hrdinovia" :P

Konfident alebo kolaborant je väčšinou človek dohnaný do úzkych, ktorý v záujme zachovania pokojného života pre seba a svoju rodinu obetuje slobodu režimu a určitým spôsobom sa mu zaviaže. Má vari niekto právo tvrdiť, že konať pre dobro svojej rodiny je nečestné? V istom zmysle nakoniec kolaborujeme s režimom aj dnes. Aký je v tom rozdiel?

Dôležité je však odlišovať prípady, kedy daný spolupracovník koná nadprácu, aby si zaistil lepšie postavenie, pričom priamo uškodí druhému (udá ho, napríklad).

Znakom totalitného režimu je podporovanie udavačstva, ktorým dnes bytostne pohŕdame a "upaľujeme na hranici" bez milosti každého práskača, informátora či agenta, neuvedomujúc si, že rovnako i dnešný právny systém nás k udavačstvu výslovne núti. Oznámiť trestný čin, o ktorom sa občan dozvie, je jeho povinnosťou, bez ohľadu na to, či tým niekomu spôsobí ujmu. Rozvracanie socialistického zriadenia bolo v minulosti trestným činom, rovnako ako sú ním dnes trestné činy proti republike. Tak ako tak, je každý človek zákonom nútený stať sa bonzákom. Udať ostatných môže aj sám člen určitého protištátneho zoskupenia, pričom sa v dôsledku účinnej ľútosti stane beztrestným (akoby bol nasadeným agentom).

K napísaniu tohto článku ma v prvom rade priviedol príklad nášho vyučujúceho, ktorý na polícii oznámil prijatie úplatku druhým človekom, neváhal sa nám pochváliť tým, že ho dostal do väzenia a svoje udavačstvo prezentovať ako najväčšie hrdinstvo.

Hranica medzi hrdinom a lumpom býva často tenká, občas sa môže aj úplne stratiť...

Kto v konečnom dôsledku spôsobil viac zlého? Bezvýznamný človek, ktorý to pred 30 rokmi podpísal a nikomu neublížil alebo hrdinný odbojár či atentátnik, ktorého činnosť spôsobila vypálenie dvoch dedín? Ten, zbabelec, čo za vojny vyhnal utečenca od svojich dverí, lebo nechcel riskovať životy svojich blízkych alebo ten, kto ho ukryl a následne postrieľali celú jeho rodinu?

"Úbohá je krajina, ktorá nemá hrdinov!"

"Úbohá je krajina, ktorá potrebuje hrdinov...", odvetil zbabelec Galilei.


Klimeux 

Použitá literatúra:
BALÁŽ, P. - JALČ, A. Spoločensko-právna ochrana pred korupciou. Bratislava : Veda, 2006, 199 s.

Trochu etiky na záver... :)


 

Ako byť PUNK

Punkový manuál - Príručka mladého punkáča

Chaos - nechaos

Ak ste práve naťukali do vášho vyhľadávača výrazy "punk", "čo je punk" alebo "ako byť punk", je dosť možné, že ste sa vďaka tomu ocitli na tejto stránke...

Hneď úvodom mám pre vás dobrú i zlú správu. Tá dobrá je, že sa o chvíľu dozviete ako byť punk. Tá zlá, že nie ste punk a ani z vás punk zrejme nikdy nebude. Dôkazom toho je, že čítate tento článok :)

Nič vám nepomôže ani to, že ste ho rýchlo vypli :P ..ak ste naozaj punk, tak ho už teraz dočítate do konca a dozviete sa, že nie ste punk.

Aby ste zistili ako ním byť, treba si v prvom rade ujasniť, čo punk vlastne je.

Koňýk hovorí, že punk je ako zelenina a má pravdu. Aká je zelenina? Veľká, malá, dlhá, zelená, žltá... rovnako je to i s punkom. Neexistuje žiadna ucelená definícia punku. Zisti si nejaké nepísané pravidlá punku, spíš ich do poučky a vzápätí to už nebude punk. Práve určitá neviazanosť, spontánnosť a nepísanosť robí totiž z punku punk... Avšak teraz už to s punkom nemá nič spoločné. Stačí tieto hlavné znaky napísať alebo dokonca len vysloviť a celé čaro je hneď preč. Punk nám kdesi uletí, ako v roku 1977 a my ho potom budeme darmo naháňať. Vždy sa vyskytne tam, kde nie je a kde je, tam bude chýbať. Je to akoby ste sa chceli zmocniť vzduchovej bubliny, ktorá sa presunie, akonáhle si myslíte, že ste ju chytili.

Prirovnanie ku vzduchovej bubline je vlastne viac ako výstižné. Punk je totiž, rovnako ako ona, iba akýmsi prázdnom alebo opakom toho, čím je obklopený (pozrime sa na ľudí okolo seba a na ich hlúpe, stádovité správanie a všetok komformizmus, čo nás dennodenne zväzuje - to nemá s punkom nič spoločné). Dalo by sa teda povedať, že je opozitom "nepunku". Takže stačí, ak ho zadefinujeme negatívne - vymenujeme, čo všetko nie je punk a tým zistíme, čo punk je. Pri takomto postupe by sme ale museli nakoniec vymenovať úplne všetko a dôjsť k záveru, že punk je všetko okrem všetkého, čo ale samozrejme punk vôbec nie je, keďže sme to napísali a on zase uletel :)

Napokon teda prídeme k záveru, že punk je jeden veľký paradox a chaos, čo ale v skutočnosti nie je.

Punk není mrkev

Punk môžeme vnímať iba ako hudobný štýl, ako určitý jednoduchší subžáner rocku. Rock je asi celkovo jedným z najrozvetvenejších štýlov. Glam, progressive, psychedelic, hard rock, jazz rock, alternative, pop rock... jedným z nich je i punk rock. Ten sa však už od svojich počiatkov prejavoval ako nástroj odporu voči zaužívaným formám všetkého druhu a dôležitú rolu v ňom hrala sloboda, čo ho predurčovalo stať sa niečím viac, než len hudobnou epizódou konca 70. rokov.

Mnoho ľudí sa dištancuje od vytvárania akejsi "punkovej" filozofie, považujú ho skôr (okrem hudobnej stránky) za životný štýl. Lenže každý životný štýl je predsa do istej miery filozofiou... Ak ho teda vnímame v tomto zmysle, dostávame sa naspäť do nedefinovateľného chaosu popísaného v prvom odstavci.

Punk by si radi privlastnili anarchisti, iní sa ho snažia (skôr výnimočne) vtesnať do pravicového politického spektra.

Pre ďalších je zasa apolitickou formou zábavy k pivu, rádoby občas niečo kritizujúcou. V takom prípade je vlastne dnes už iba akousi prehistorickou skamenelinou, prežívajúcim lacným reklamným trikom, múzejným exponátom, ktorý sa stal rokmi súčasťou systému, dovtedy ním kritizovaného. Predstavuje teda určitú konzervatívnu "rebéliu", pózu, ktorá sa zahrabala sama do seba, žije sama pre seba v pozlátku módy a jej existencia je už čisto samoúčelná.

Toto v žiadnom prípade nie je punk! To už skôr jeho čisto hudobná podoba alebo politická, pričom ani jednu si nemožno zamieňať s punkom, ktorý znamená niečo úplne iné... Punk sa vlastne približuje skôr k tej skamenenej apolitickej zábave, čo vôbec nie je pravda, ako som už napísal a v takom prípade by bolo na mieste tvrdenie Punk is dead, pretože je, zdá sa, naozaj mŕtvy. Zabili sme ho už dávno. Zabila ho prvá kapela, alebo prvý človek, ktorý mu dal meno PUNK. Vlastne sa už narodil mŕtvy... Je len vystavenou mŕtvolou, je to večne živý Lenin, ktorý ale nikdy ani nežil, čo je na druhú stranu naprostá lož, pretože Punk´s not dead.

Punk je mŕtvy aj nie je mŕtvy, pretože nie je možné zabiť to, čo nikdy nežilo. Punk je určitá nevyslovená a nepomenovaná sebarealizácia, ktorá nenosí za žiadnych okolností názov punk.

Naozaj ho pochopiť si vyžaduje značnú mieru orwellovského doublethinku, ale nie tak pragmatického, skôr otvoreného rôznym vzájomne protichodným tvrdeniam. Ak takýto spôsob uvažovania budete uplatňovať, existuje reálna šanca, že punk nepochopíte.

Naopak, ak máte dostatočne obmedzené myslenie, zrejme ho už "chápete" dávno.

Rady, tipy, triky...

Na záver ešte niekoľko rád pre "začínajúcich" punkáčov:

1) S punkom sa nedá "začať"... Vlastne buď si punk alebo nie si punk, čo opäť nie je pravdou, pretože človek sa môže aj zmeniť.

2) Nikdy o sebe netvrď, ani si nemysli, že si punk - v tom momente ním už totiž prestávaš byť.

3) Odlíš sa hocijako od ostatných v každom smere, odmietaj konformitu, neposlúchaj príkazy iných, využívaj rebéliu, iróniu a šokuj druhých ľudí. Nerob to však preto, aby si pôsobil punkovo. To by bola len prázdna póza.

4) V zemi ochlastov buď abstinentom, v zemi rebelov buď ten poslušný a upozorňuj ich na ich hulvátstvo a chyby, ktorých sa dopúšťajú.

5) Hraj hudbu a ventiluj prostredníctvom nej svoj hnev a iné emócie. Nemaj kapelu, pretože je to známka punku, pokiaľ možno ani nehrajte punk. Ak ho hráte, tak ho ber len za hudobný štýl. Punk ako taký sa nedá hrať, to na pódiu je len divadlo, rovnako ako opera či muzikál. Slovami Jana K., "punk začína, keď zleziem z pódia".

6) Odmietaj punkovú módu, nie je punková. Ak sa ti páči, nos ju, ale nepovažuj to za prejav punku, ani ju s ním nedávaj do súvisu. Je to proste iba odpozeraná móda, ako každá iná.

Ak si oblečený nudne (tak isto odpozerane), bez štipky kreativity a vlastného vkusu len preto, aby si nespĺňal bod č. 6, nie si punk.

Keď ideš medzi punkáčov, daj si oblek, ale nerob to, len aby si sa za každú cenu líšil.

7) Rob hocičo nespomenuté v predošlých bodoch, za predpokladu, že to pramení z tvojej vôle a nie z okovov punku.

8) Vedz, že nie si punk, nemáš s nim nič spoločné, videl si ho tak akurát z rýchlika a netušíš, čo znamená. Môžeš byť tak nanajvýš sympatizant punku (ale i to je prehnané vzhľadom na to, ako málo o ňom vieš) - to z teba robí punk, čo však nemôžeš povedať ani si myslieť (bod 2). Ak sa prehlasuješ za punkáča, tak sú sto krát väčší punkáči všetci ostatní.

9) Punk nie je punk. Punk je len slovo.

10) Nikdy sa za žiadnych okolností neriaď týmito radami. Ak sa nimi ale nehodláš riadiť iba preto, že si uposlúchol moju výzvu, tak sa nimi radšej riaď a budeš punk. Nezabúdaj však na to, že v takom prípade punk nie si, ako som už napísal.


Klimeux

Paradox pokroku

Spoločným znakom každého ľudského spoločenstva, či už pravekého kmeňa, starobylej ríše alebo moderného štátu je jeho nestálosť, zmena a postupný vývoj.
Pokrok ako základ každej spoločnosti a civilizácie možno chápať rôznymi spôsobmi. V prvom momente sa nám zrejme (aj vďaka množstvu zhliadnutých sci-fi) v hlave premietne obraz technicky vyspelého človeka budúcnosti, a teda pokrok technický alebo vedecko-technický. Na tom by samozrejme nebolo nič zlé ani nesprávne v prípade, ak by sa nám v ďalšej chvíli zjavila predstava budúceho (z dnešného pohľadu utopického) ekonomického a politického usporiadania spoločnosti, čo by, uznávam, vyžadovalo značne väčšiu mieru abstrakcie.
Technický pokrok si dokáže predstaviť v zásade každý, spoločenský skoro nikto. To však nijakým spôsobom neznižuje jeho dôležitosť.

Keby sme dennodenne neboli zahŕňaní množstvom sci-fi filmov, možno by nám robilo problémy predstaviť si i ten... Vždy sa veľmi zabávam na filmoch, ktoré zobrazujú ľudstvo budúcnosti s technikou dnešnému človeku nepredstaviteľnou, avšak trápiace sa stále s tými istými spoločenskými problémami a na úrovni dneška.

Režiséri nás buď zámerne mystifikujú, alebo trpia nedostatkom predstavivosti, alebo len jednoducho vychádzajú zo stavu aký panuje dnes - a dnešná doba je úplne typická naprostým nesúladom medzi technickým a spoločenským pokrokom.

Tento článok nechcem opäť venovať dôležitosti pokroku, v kontraste so spoločensky deštruktívnym konzervativizmom alebo liberalizmom (ktorý sa sám stal konzervatívnym už pred sto rokmi) ale skôr určitému paradoxu pokroku, ktorý vyvoláva práve spomínaný nesúlad.

Ak je osobnostný vývoj jednotlivca ovplyvnený predovšetkým slobodným konaním, sebapoznávaním a vedomou alebo nevedomou sebatvorbou, tak potom vývoj spoločnosti ako celku čerpá svoju hnaciu silu predovšetkým z ľudskej činnosti a z ľudskej tvorivosti.

Dokážeme klonovať živé bytosti, lietať do vesmíru, riadiť jadrové reakcie a bohviečo všetko ďalšie, čo pred nami vlády taja a napriek tomu spoločensky zahnívame niekde na konci 18. storočia. Čo je tomu na vine? Jednou z odpovedí môže byť práve spomínaná tvorivosť - kreativita na jednej strane, ktorá sa naplno prejavuje v oblasti vedy a techniky a jej úbytok na strane druhej, v oblasti sociálnych vied.

Stále však nevieme prečo nejdú oba druhy pokroku ruku v ruke, alebo čo spomaľuje jeden z nich. V skutočnosti by sa dokonca dalo povedať, že rast prvého je priamo úmerný stále väčšej stagnácii druhého. Spoločnosť dosiahla liberálno-demokratickú formu kapitalizmu, krátkozrako považovanú za úplný vrchol ľudských možností, pričom však technicky rastie ďalej, skoro exponenciálne.

Paradox pokroku možno úplne zjednodušene vystihnúť a objasniť dvoma otázkami:

1) čo je motorom pokroku? ľudská tvorivosť.

2) čo najviac ubíja ľudskú tvorivosť? pretechnizovanosť (a z nej vyplývajúca pohodlnosť) ľudí.

Technika, ako dôsledok ľudskej tvorivosti teda v konečnom dôsledku samotnú kreativitu úplne udusí...

Máme iPhone, tablet, technické hračky, ktorými zahŕňame populáciu, zaujímajúcu sa viac o najnovšie dotykové displeje než o filozofiu a budúcnosť našich potomkov. Máme internet, meme komixy, gangnam style a facebook! Koho trápi spoločenský vývoj.. snaha o zmenu? to je sociálne inžinierstvo, preč s tým! Radšej lajkujme zábavné videá!

Práve tento nedostatok tvorivosti spôsobený do veľkej miery technickým pokrokom (ale nie len ním) spôsobuje intelektuálny úpadok, či návrat späť.

 

Otázkou je, či sa môže tvorivosť, číra ľudská sebarealizácia len tak vytratiť a či zdanlivý úpadok nemá len dočasný charakter.

Na túto tému by sa dalo hovoriť dlho. Ja osobne si myslím, že tvorivosť ako určitá hybná sila nemôže byť len tak zadupaná do zeme. Je stále medzi ľuďmi, derie sa von. A ak aj je väčšina otupená "konzumnou" technikou, o to intenzívnejšie sa prejaví u menšiny. Stačí sa rozhliadnuť okolo seba. Potlačená kreativita je všade okolo nás... Ak sa nemá ako dostať von, môže "vytrysknúť" v podobe umenia - nemusí ísť o maliarstvo, literatúru alebo iný klasický druh. Takým istým prejavom tvorivého umenia sú i sprejeri, rôzne formy street artu a podobne. Sprejerstvo je vo všeobecnosti odsudzované ako forma vandalizmu. V prvom rade ale ide o prejav čírej tvorivosti. Prečo sú posprejované budovy výsadou vyspelých pretechnizovaných urbanistických spoločností? Rovnako je to i s vandalizmom. Niekto si povie, prečo sú len ľudia takí zlí a ničia hroby, pomníky, kontajnery, pamätníky? To nie je zlo. To je zase iba potlačená tvorivosť a túžba sebavyjadrenia v dnešnej mŕtvej dobe uzamknutej vo vákuu spoločenského včerajška a technického zajtrajšku. Keď sa neprejaví v umení, prejaví sa v ničení, lebo i to je druh kreativity.

Anonymnosť a individualizovanosť každého jednotlivca dneška núti vtlačiť svoju "pečať" veciam, trebárs aj rozbíjaním a povedať: som tu, žijem, dýcham, som človek a chcem zmenu!

Sporiadaný, slušný právnik v obleku, uzavretý do svojho pohodlia, môže byť v skutočnosti vnútorne stonásobne vyprázdnenejší ako pouličný vandal. Tým nechcem schvaľovať násilnosti či výtržníctvo, iba poukázať na to, že ide stále o tvorivosť, len vypustenú nesprávnym smerom.

 

Keby sa všetok ľudský tvorivý potenciál obrátil tým správnym smerom, mohla by nastať zmena už zajtra (významnú úlohu však v celom procese zohráva i komfort, ktorý, napriek relatívnej chudobe, stále máme v porovnaní s inými časťami sveta, preto protestujeme iba do tej miery, pokiaľ to neohrozuje náš štandard - tým nie je možné dosiahnuť nič, maximálne upozorniť na určitý problém.. ale o tom zase inokedy).

 

 

Klimeux

Pouličný hudobník

Pouličný hudobník

král múz zároveň i nik

[: nad úspechy povznesený

ostatnými prehliadaný

hrá si a na prstoch rany

ticho stratia sa v jeseni :]

Pristaví sa nikto

ťahaný preč každým

hráč však vždy je victor

chladnej mestskej dlažby

čo ho spája s luďmi

- nikdy nezabudni

verný jej buď, verný buď mi!

Na dlážku päť mincí

dal tam sám pre ludí

vynálezca piesní

gitary Da Vinci

- nik ich nezobudí

a tak ďalej kreslí

tónov dávny vyšší princíp

Pouličný hudobník

král muž či snáď vôbec nik

[: ostatnými prehliadaný

akordy Cmáju

hrá si a na prstoch rany

struny spočítajú :]

Ruku má král mužnú

a tak hráva kde-tam

žije za almužnu

v zbytku svojho sveta

C A E G H C

ďalej stláča pražce

tie motory svoje hnacie

Pri ohňoch znie gitara

symfóniou lúky

- v meste nik sa nestará

o jej ultrazvuky

Betónom sa náhlia

medzi nimi aj ja

niekde medzi nimi aj ja

Klimeux