„Predo mnou stojí stará pani
s úzkostlivou, ustarostenou tvárou. Zložila si ruky, unavené, zrobené ruky
s mäkkou vráskavou kožou, na ktorej vystupujú belasé žily; ruky, ktoré sa
stali takými kvôli mne. Predtým som to nikdy nezbadal, lebo som bol ešte primladý.
Ale teraz chápem, prečo som pre túto chudučkú, utrápenú ženu čosi iné ako
všetci vojaci sveta: som jej dieťa.
Ostal som ním aj ako vojak. Videla vo vojne
len chumeľ nebezpečných beštií, ktoré jej ohrozenému dieťaťu ukladajú
o život. Nikdy jej však neprišlo na um, že toto ohrozované dieťa je takou
istou beštiou pre deti iných matiek.
Skláňam zrak z jej rúk na svoje. Nimi som
v máji deväťstosedemnásteho zaklal jedného Francúza. Teplá krv sa mi
odporne rozlievala po prstoch, keď som ho v nezmyselnom strachu
a zúrivosti bodal a bodal.“
E. M. Remarque
Cesta späť
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára