Životy v MHD

Zbadal som ťa raz tam v autobuse

pozrela si na mňa a ja na teba

celý život s tebou prežiť som tam musel

a potom si vystúpila

Cynický môj pohlad už s nezáujmom bočí

nevystupuj! zostaň! – však kričia moje oči

Netešila ťa snáď skrytá prosba v nás?

prečo si ma samého tu luďom napospas

nechala sa dívať do okenného rámu

na tvoj miznúci odraz

– či na panorámu?

Vystúpila na SAV-ku

odišla na konci apríla

snáď niekam najesť sa, snáď bola len smädná

snáď domov sa napísať náhlila

romány spoja číslo 21

...snáď nastúpi zas o zastávku

Nenastúpi! Iní už miesto nej tu sú

– Nevstúpiš dva krát do toho istého autobusu...

                        –

Znel aprílový večer, tichá nedela

pozrel som sa na teba, ty na mňa

ja vedel som – i ty si vedela...

– či bola to len túžba sebaklamná?

To nedozviem sa už, to nedozvie sa nik

snáď aj ona teraz na to myslí...

možno tiež jej dychtajaci otáznik

pri spomienke odoberá kyslík

                        –

Tam v autobuse plno cudzích ludí

ozbrojených – ich zbraňou je pýcha

a žiadne city, žiadne ohlady

– ja na okamih prestal som i dýchať

keď stretli sa naše dva pohlady

                        –

Dnes na náš život spomienky mám kusé

na tiché rozhovory, reči tiel

však predsa 20 rokov v jednom autobuse

som oproti tebe tam presedel

Tých 20 liet by som žil donekonečna

ty si ale moc skoro vystúpila –

je noc a šofér budí ma výkrikom: „konečná!“

a hlavou prúdia mi myšlienok kilá

                        –

Všetky tieto moje existencie

v niečom snáď podobné sú si –

že aj čo človek nezažil, to občas prežije

čakajúc na ďalšie autobusy

Klimeux