"Ctihodná" revolúcia - kráľovské veto, dvojkomorový systém (2. kapitola - pokračovanie)
Behom augusta 1789 sa Národné zhromaždenie uznieslo na dvoch dôležitých dokumentoch, čo svedčí o jednotnom postoji zástupcov ľudu v podstatných otázkach. Ich jednota sa však už čoskoro ukazuje iba ako zdanlivá. Vážny rozpor vyvoláva kráľovské veto ako i snaha vytvoriť druhú komoru parlamentu. Monarchisti (Mounier, Lally-Tollendal) navrhli vytvoriť hornú snemovňu podľa anglického vzoru, ktorej členov by menoval kráľ a členstvo by bolo dedičné, a zároveň udeliť kráľovi právo absolútneho veta voči rozhodnutiam zákonodarnej moci. Proti kráľovskému vetu v akejkoľvek podobe sa postavil poslanec Sieyès namietajúc porušenie základných princípov Deklarácie práv. Vyhlásil: „Vôľa jednotlivca nemôže mať prevahu nad všeobecnou vôľou… veto je len tajným zatykačom vydaným proti všeobecnej vôli.“ Absolútne veto bolo teda nakoniec zamietnuté, rovnako ako i návrh vytvoriť hornú snemovňu.
Reakcia kráľa na revolučný vývoj udalostí nebola priaznivá, napriek tomu, že mu ľud udelil titul Obnoviteľ francúzskej slobody, čo zjavne nevyrovnalo stratu absolútnej moci. Neudelil svoju sankciu Augustovým dekrétom ani Deklarácii, miesto toho povolal ďalšie vojská. Nepokoje ľudu vyvolané panovníkovým odporom ako i dlhodobou zásobovacou krízou viedli až k presídleniu kráľovskej rodiny do Paríža, pričom možno tvrdiť, že od tejto chvíle už bude verejná mienka hrať stále menej v prospech Ľudovíta XVI.
Vlastníctvo cirkvi
Už od vydania Augustových dekrétov môžeme vidieť snahy prekonať finančnú krízu štátu prevažne na úkor cirkvi a jej majetku. „Národ, ktorý má rozsiahlu právomoc nad všetkými korporáciami, má skutočné právo i nad duchovenstvom,“ prehlásil arcibiskup Talleyrand, čím vyjadril chápanie cirkvi ako cirkvi národnej, závislej na štáte, nepodliehajúcej autorite pápeža (v duchu galikanizmu), cirkvi ako akejsi štátnej organizácie. Na tejto zásade bola postavená i Civilná ústava duchovenstva z roku 1790, podľa ktorej mali byť kňazi chápaní ako štátni zamestnanci a ich legitimita mala prameniť z volieb, rovnako ako legitimita politických činiteľov.
Proces sekularizácie sa začal odňatím majetkov cirkvi. Ako sa však bolo možné vyrovnať s porušením zásady posvätnosti vlastníctva? Problém cirkevného vlastníctva napokon Národné zhromaždenie vyriešilo vyhlásením cirkvi iba za správcu, nie vlastníka majetku, keďže jej príjmy sú určené na dobročinné účely, nemocnice, školy či bohoslužby a pretože výkon daných služieb mal prejsť na štát, je správne, aby i príslušný majetok bol štátu vrátený.
Živá debata ohľadom cirkevného majetku sa rozpútala už pri schvaľovaní Augustových dekrétov. Poslanec Buzot prehlásil: „Duchovenstvo nemôže obetovať vôbec nič, lebo cirkevné statky, ktoré nazýva svojimi, nepatria mu vôbec, ale národu.“ Definitívne spečatil osud majetku cirkvi Mirabeau, vyhlásením, že vlastníctvo má len ten, kto môže scudziť podstatu a to kňazstvo nikdy nemohlo.
1. novembra 1789 vydáva Národné zhromaždenie Dekrét o odovzdaní cirkevného majetku národu, vo februári 1790 bol schválený Dekrét o zákaze rehoľných sľubov, ktorým došlo k zrušeniu mníšskych rádov. Proces završuje spomínaná Civilná ústava duchovenstva.
V máji 1790 bolo uzákonené, že získané cirkevné statky sa budú rozpredávať, rozdelené na malé prídely pôdy, na splátky až do 12 rokov, avšak drobenie pôdy bolo napokon zastavené a splátky obmedzené na 4 roky, čo úplne znemožnilo drobným roľníkom podieľať sa na kúpe týchto pozemkov, keďže nedisponovali dostatočnými finančnými prostriedkami, čím sa opäť ukázalo čie záujmy presadzujú zástupcovia celého národa. Najvýstižnejšie situáciu vystihuje výrok Sieyèsov: „Zištnosť bohatcov a statkárov skrýva sa za vlasteneckou horlivosťou.“ Zmeny spoločensko-ekonomické v rámci usporiadania stavovskej spoločnosti rozoberané v 1. kapitole sa významne premietajú počas revolúcie i do sféry politickej a do revolučného zákonodarstva, čo možno najvýraznejšie sledovať v tzv. Le Chapelierovom zákone.
Le Chapelierov zákon - sloboda trhu verzus sloboda práce
14. júna 1791 bol prijatý Zákon o potlačení cechov a bratstiev, známy tiež ako Le Chapelierov zákon, ktorým sa jednak zakazovalo obnovovať cechy (potvrdzujúc ustanovenia Augustových dekrétov), ako stredoveké monopoly obmedzujúce slobodný trh a tým pádom protiústavné, zároveň však slúžil v napätej hospodárskej situácii ako prostriedok na ochranu vlastníkov a podnikateľov proti zamestnancom, ktorým odňal možnosť prejavu akéhokoľvek nesúhlasu, predovšetkým právo zhromažďovať sa za účelom vynucovania svojich zamestnaneckých požiadaviek a právo združovať sa či vytvárať určité prvotné „odbory“ - práve stotožnením daných zamestnaneckých združení s cechmi.
Deklarácia práv človeka a občana jasne zakotvila slobodu, ako možnosť robiť všetko, čo neškodí druhému. Ako teda mohlo dôjsť k prijatiu zákona, obmedzujúceho práva občanov?
Práve na základe daného dokumentu môžeme najlepšie vnímať relatívnosť slobody, ktorú tvorcovia Deklarácie, napriek svojmu racionálnemu prístupu, nevideli alebo skôr vidieť nechceli. Prvý krát dochádza ku konfrontácii slobody trhu a slobody práce a ukazuje sa, že máloktorá sloboda je slobodná pre všetkých.
Zákon je vyjadrením všeobecnej vôle, tvrdí sa v Deklarácii, však 14. júna opäť dochádza k presadzovaniu vôle menšiny na úkor väčšiny. Nemožno totiž vôbec tvrdiť, že by drobní remeselníci a zamestnanci požadovali zavedenie trhového hospodárstva a konkurencie ktorých sa skôr báli, než by ich vítali, čo sa ukázalo už v Súpisoch sťažností. Z 943 cechových súpisov len 41 požadovalo zrušenie cechov.
Ústava 1791
3. septembra 1791, necelé dva mesiace od neúspešného pokusu kráľa o útek z krajiny, Národné zhromaždenie prijíma prvú francúzsku ústavu.
V 1. titule Ústava vyjadruje práva a slobody občana výslovne neupravené Deklaráciou práv človeka a občana. Jedná sa o slobodu pohybu a hlavne o politické práva - slobodu zhromažďovania, petičné právo. Taktiež zavádza právo na vzdelanie, bezplatné v rozsahu nevyhnutnom pre všetkých.
Miesto chaotickej, neprehľadnej štátnej miestnej správy starého režimu zavádza nové administratívno-správne členenie Francúzska. Kráľovstvo sa teraz skladá z 83 departmentov, ktoré sa delia na dištrikty a tie na kantóny. Určitý decentralizačný prvok spočíva v možnosti občanov voliť si municipálne orgány, čím dochádza ku vzniku miestnej samosprávy.
Ústava definuje štátne občianstvo a podmienky jeho udelenia. Občanmi sú predovšetkým všetci, ktorí sa narodili vo Francúzsku z francúzskeho otca alebo z cudzieho otca a usadili sa v krajine. Naturalizácia je možná na základe päťročného trvalého pobytu v krajine a vlastnenia nehnuteľnosti či sobáša s Francúzkou.
Ústava pokračuje v duchu Deklarácie a zakotvuje suverenitu ľudu, ako svoj základný princíp. Je jediná, nedeliteľná, nescudziteľná a nepremlčateľná. Národ svoju suverenitu vykonáva delegovaním na zástupcov. Z hľadiska osvietenských myšlienok bola Ústava postavená skôr na tézach Montesquieua, Locka a ďalších, než Rousseaua, ktorý tvrdil, že suverenitu nemožno preniesť, kritizoval parlamentarizmus i politické strany. „Vôľa každého tohto spolku sa stáva všeobecnou vo vzťahu k svojim členom a zvláštnou vo vzťahu k
štátu… potom nie je už všeobecnej vôle a mienka, ktorá zvíťazí, je iba mienkou súkromnou.“ Určitý kompromis medzi priamou a nepriamou demokraciou mohol predstavovať imperatívny mandát, zastávaný napríklad J. P. Maratom. Ústava však výslovne zakazuje, aby voliči mohli dávať príkazy zástupcom.
Delegovaná moc nemôže byť v rukách jednotlivca alebo jedného orgánu, preto Ústava zakotvuje zásadu deľby moci, vychádzajúc z Montesquieuho delenia moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. „Keď sa chceli panovníci stať despotickými vládcami, začali tým, že spojili vo svojej osobe všetky úrady,“ tvrdí Montesquieu. Deľba moci tak má byť zárukou proti jej zneužívaniu.
Zákonodarnú moc Ústava priznáva Národnému zhromaždeniu ako jednokomorovému orgánu, zloženému zo 745 volených zástupcov. V tomto prípade zastával Montesquieu odlišné stanovisko ako tvorcovia Ústavy. Dvojkomorový systém považoval za stabilnejší, pretože rozhodnutie zákonodarného orgánu tak malo byť vyjadrením konsenzu politických síl.
Medzi právomoci zhromaždenia mali patriť zákonodarná iniciatíva, ustanovenie zákonov, určenie štátnych výdavkov, daní, dohľad nad používaním štátnych príjmov a iné. Legislatívny proces prijímania uznesení mal prebiehať v 3 čítaniach. Ústava zakladá princípy ako nezlučiteľnosť funkcie člena zhromaždenia s výkonom funkcie ministra či poslaneckú imunitu. Na zákonodarnej moci sa podieľa i kráľ, sankcionovaním právnych predpisov. Vzniká tak určitý systém vzájomných bŕzd a protiváh, tak typický pre demokratické spoločnosti, ktorý obhajuje hlavne Montesquieu: „Mocenský mechanizmus treba konštruovať tak, aby… orgány boli v stave navzájom si oponovať, aby každý z nich dokázal vytvoriť prekážku realizácie vôle, s ktorou nesúhlasí.“ Ústava panovníkovi taktiež pririekla právo suspenzívneho veta.
Kráľ Francúzov stál na čele výkonnej moci. Jeho titul vyjadruje požiadavku národného ponímania štátu, ktorá bola jedným z hlavných pilierov revolúcie. Kráľ disponoval právom vymenúvať a odvolávať ministrov, ktorí netvorili vládu ale vystupovali individuálne. Medzi jeho právomoci patrilo i vymenúvanie vyslancov, či podpisovanie medzinárodných zmlúv, v prípade ich ratifikovania Národným zhromaždením.
5. hlava Ústavy zakotvuje princíp nezávislosti súdnej moci, bezplatnosti, verejnosti konania a taktiež právo obžalovaného na obhajobu. Zvláštne postavenie má kasačný súd, s pôsobnosťou pre celé kráľovstvo a Najvyšší národný súd, ktorého úlohou je preskúmavať prečiny ministrov a hodnostárov výkonnej moci.
Nedemokratické prvky, potierajúce volonté générale, môžeme vidieť jednak v rozdelení občanov na aktívnych a pasívnych na základe výšky majetku, pričom iba aktívni občania disponovali volebným právom, taktiež vo forme volieb do Národného zhromaždenia, ktoré sa uskutočňovali ako dvojstupňové.
Ústava z roku 1791 predstavuje najvýznamnejší míľnik v ústavno-právnom vývoji revolučného Francúzska. Vymedzuje základné princípy fungovania zastupiteľskej demokracie, pričom vychádza, na rozdiel od Deklarácie práv človeka a občana, viac z praktických a aplikovateľných téz Montesquieua, než zo všeobecných a abstraktných koncepcií Rousseaua, ktoré sa výraznejšie presadili až v ústave nasledujúcej. Ústava prináša významné spoločensko-politické zmeny, ktoré sú odrazom premeny stavovskej spoločnosti na demokratickú, absolutistickej formy vlády na konštitučnú, feudálnej spoločnosti na rannokapitalistickú. Predstavuje maximum, ktoré bolo možné v danej dobe, vzhľadom na spoločenské a ekonomické pomery, dosiahnuť.
Klimeux
Použitá literatúra:
SOBOUL, A.
Velká francouzská revoluce. Praha : Nakladatelství politické literatury, 1964
BEŇA, J.
Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava : VOPrafUK, 2009
NEUMANN, S.K.
Francouzská revoluce I. Praha : Československý spisovatel, 1955
VOJÁČEK, L. - SCHELLE, K. a kol.
Právní dejiny 2, Státy západní Evropy a USA. Brno : Doplněk, 1999
ÚSTAVA z roku 1791 In: BEŇA, J.
Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava : VOPrafUK,
2009
ROUSSEAU, J. J.
O společenské smlouvě, neboli o zásadách státního práva. Dobrá Voda : Aleš Čeněk, 2002
KRSKOVÁ, A.
Štát a právo v európskom myslení. Bratislava : Iura Edition, 2002
Zdroj: Ústavný vývoj Francúzska v období Veľkej revolúcie (1789 - 1799).
[Bakalárska práca]. Trnavská univerzita v Trnave. Právnická fakulta;
Katedra dejín práva. 2012
