Dialektika vs. logika

O dialektike

V jednom z predchádzajúcich článkov som sa už venoval otázke dialektiky no nedá mi, vzhľadom na jej význam, nevrátiť sa k nej znova.

Dialektika v pôvodnom slova zmysle znamenala umenie viesť spor. Takto ju chápali hlavne starí Gréci. Ako prvý dialektický mysliteľ (avšak už v odlišnom zmysle) sa uvádza Herakleitos z Efezu, na základe jeho tézy "Panta Rhei" (všetko plynie) alebo "nevstúpiš dva krát do tej istej rieky", ktorou chcel vyjadriť, že všetko sa mení, je v neustálom pohybe.

Dialektika bola v podstate znovuobjavená a ako spôsob myslenia zdokonalená a rozpracovaná až nemeckou novovekou filozofiou, nemeckým idealizmom, ktorého hlavným predstaviteľom bol G. W. F. Hegel. Až vtedy sa stala dialektika ucelenou filozofiou alebo skôr spôsobom myslenia, ktorý vychádza zo zákona jednoty a boja protikladov. Prestala byť len umením viesť spor o veciach a javoch a stala sa umením vidieť spor vo vnútri vecí samotných.  

Ten neustály pohyb a vývoj, o ktorom hovoril už Herakleitos sa deje práve na základe sporu, na základe boja protikladných javov, myšlienok...

Všetko zo všetkým súvisí, je previazané, nič nemožno skúmať alebo hodnotiť iba izolovane, takpovediac "vytrhnuté z kontextu".

Aj zdanlivá jednota v sebe skrýva rozpory a protiklady, ktoré vedú vzájomne boj z ktorého vzíde opäť určité zjednotenie, kvalitatívne vyššej úrovne ako predošlé, pričom aj v ňom sa už rodia rozpory nové. Po pokroku (téza) môže prísť úpadok, reakcia (antitéza), ktorý je z hľadiska logiky návratom späť, čo by poprelo kvalitatívny posun vpred, avšak z dialektického pohľadu z ich vzájomného boja vzíde úplne nová jednota (syntéza).

Pôvodný idealizmus Hegelovej dialektiky neskôr pretvoril Marx, ktorý pochopil, že tento princíp možno aplikovať na akúkoľvek oblasť spoločenských vzťahov a spoločenského diania, v podstate na akékoľvek dianie v materiálnom svete obecne.

Marx dnes nepatrí medzi príliš oslavované osobnosti a tak aj jeho dialektika je skôr terčom posmechu. Ja sám s ním nesúhlasím v určitých veciach ale to neznamená že jeho rozpracovanie dialektiky nie je "majster štyk" :P

Dialektika ako základ úspechu

Od historického vzniku a vývoja dialektického myslenia sa teraz presuniem do prítomnosti, konkrétne k mojej obľúbenej, neraz rozoberanej téme svetovládnych elít v pozadí spoločenského diania. Nekladiem si otázku kto sú, odkiaľ sa vzali, aké majú plány. Pýtam sa len, čo je podstatou ich úspechu? Ako to, že dokážu tak efektívne narábať s mocou, manipulovať ľuďmi, skrývať svoju identitu? Čo ich robí tak úspešnými oproti iným (a že ich nebolo málo), čo chceli ovládnuť svet?

Bežný rozmýšľajúci človek sa snaží uvažovať pri hodnotení a skúmaní vecí logicky. Aristotelovská logika je základná metóda myslenia ľudí. Niektorí sú v nej trochu slabší (tí potom majú v škole problémy s matematikou :D), iní dedukujú lepšie ako Hercule Poirot...

V zásade sú však jedni aj druhí každodenne obeťami masovej manipulácie, vymývania mozgov z televízie, dokumentov, predvolebných kampaní politikov, seriálov atď. Na tom nič nemení ani ich logické uvažovanie. Naopak, logicky uvažujúceho intelektuála je často možné zmanipulovať ešte ľahšie ako chlapca z 5. ľudovej politickými rečami o ideáloch, spravodlivosti a inými žvástmi.

Ľudia rozmýšľajú logicky... a tu je práve jadro problému. Tu sa skrýva odpoveď na moju otázku. Elita na rozdiel od plebsu pochopila nemohúcnosť logiky pri chápaní spoločenských javov a význam dialektiky pre ich pochopenie. Oni jednoducho využívajú dialektiku!

V tom je základný rozdiel medzi nami a nimi. Nie bohatstvo, nie moc. To sú iba dôsledky ich jednania. Podstatou úspechu je však dialektika. Bez nej by bola akákoľvek moc neudržateľná. (Netvrdím, že takto je udržateľná naveky. Tým by som poprel dialektiku. Nič nie je nemenné, nakoniec musí pohltiť ona sama ich. Zákony dialektiky neúprosne doliehajú na každého)

Celá podstata problému je teda v súboji dialektika vs. logika. Najväčším problémom logiky je, že hodnotí veci samostatne, izolovane, neprihliada na množstvo okolností a faktorov, ktoré majú obrovský význam pre pochopenie súvislostí. Netvrdím, že je logika zlá alebo "nelogická", myslím, že je dôležitá pre ľudské uvažovanie ale v určitých veciach je nevyhnutné pre ich pochopenie prechod k dialektike.

Z histórie

Počas 2. svetovej vojny určité finančné elity ekonomicky podporovali obidve strany, ako spojencov, tak i Hitlera napriek tomu, že v podstate patria k západu. Dnes už tieto informácie pomaly vychádzajú na povrch i keď stále neoficiálne. Odhliadnuc od nemorálnosti takéhoto správania, je toto konanie pochopiteľné z hľadiska zisku. Jednoducho zarobil zbrojný priemysel. Ten by ale predsa zarobil aj keby financovali len spojencov, nie? A takto boli na strane víťazov aj porazených. Chceli snáď dobrovoľne prehrať? Logicky zmýšľajúci človek by podporoval radšej víťaznú stranu. Naša bankárska elita však nezdieľa tento názor...

Chápe totiž, že z každého rozporu, z každého boja protichodných skupín, tried či národov môže vyťažiť, ak včas zasiahne, ak sa bude riadiť zákonmi dialektiky. Darí sa im efektívne využívať (alebo skôr zneužívať) dialektiku.  

Áno, o veľa určite aj prišli kvôli pádu Hitlera avšak straty boli v porovnaní so ziskom minimálne. Po 2. svetovej vojne sa vo veľkom začína s budovaním globálnej ekonomickej svetovlády, zjednocovaním Európy, ktoré bolo samozrejme v pláne. Z protikladov vzišla syntéza. Stačí sa na históriu pozrieť dlhodobo.

Čo sa týka podporovania dvoch strán vo vojne, tých príkladov by sme našli viac. Napoleon vs. Angličania a spol., 1. svetová vojna, Studená vojna a rôzne lokálne konflikty v rámci nej atď. V podstate každá vojna už po niekoľko storočí.

Netýka sa to iba vojen. Elity finančne podporujú kapitalistické režimy ako aj komunistické, ako totality tak i demokracie. Ako je to ale možné? Predsa keď som bohatý bankár a kapitalista, podporujem politiku USA, tak nebudem liať financie do Castrovej Kuby alebo financovať rudých kmérov. Logika nepustí. Avšak naši dialekticky zmýšľajúci spoluobčania - elitári to chápu inak. Vidia pokrok a tým pádom aj svoj ďalší vzostup vo vyvolávaní konfliktov, ktoré sú hýbateľom spoločenského diania.

Nie všetci kapitalisti tak samozrejme rozmýšľajú. Väčšina z nich sa snaží reakčne zakonzervovať a udržať terajší stav a do poslednej kvapky krvi uchrániť systém. Akékoľvek zárodky dialektického myslenia vyničiť ako sociálne inžinierstvo. Skupina, o ktorej hovorím, je nie veľmi početná, je utajená a v rámci určitej hierarchie zaujíma zrejme len tie najvyššie pozície, posty natoľko vysoké, že sú možno utajené aj pre väčšinu "zasvätených".

Finančníci často stoja i za revolúciami, ako bola napríklad Francúzska. "Revolučne ladeným" historikom alebo každému, kto vníma určitú dejinnosť je oponované tým, že po revolúcii ako pokroku prichádza obdobie úpadku alebo návratu, (v prípade Francúzskej revolúcie prišlo obdobie reštaurácie predrevolučných pomerov, ktoré bolo návratom späť) a preto vraj nemožno o nejakej dejinnosti hovoriť, nemožno predvídať spoločenský vývoj, ten sa vraj deje čisto chaoticky bez nejakého vnútorného zmyslu či poriadku.

To je presne to, čo spomínané elity chcú, aby sme si mysleli. Zakazujú nám dialekticky myslieť, upierajú nám to, čo sami využívajú, pretože práve v tom je ich nástroj prevahy. Revolúcia, ktorú usilovne podporovali bola pokrokom, určitou tézou. Po roku 1815 nastáva obdobie reštaurácie, spiatočníctva, konzervativizmu podporované taktiež nimi, ktoré predstavuje antitézu. Tá vyvráti, pošliape pôvodnú tézu, odcudzí sa jej. Avšak už nemôže dôjsť k úplnému návratu k dobe spred revolúcie. Zmeny vo vlastníctve, ekonomike už nastali, maximálne je možné na trón vrátiť kráľa. Ten však už nebude nikdy disponovať takou absolutistickou neobmedzenou mocou ako tomu bolo v 18. storočí. Tento reštaurovaný systém však tiež nevydrží navždy, s čím sa ráta. Syntéza umožní v 2. polovici 19. storočia definitívny nástup kapitalizmu.

Čo by sa stalo keby sa bankári a elity riadili logikou a podporovali len revolúciu? Jakobínsky teror by sa im vymkol z rúk a sami by na to ešte škaredo doplatili alebo by spravili z Napoleona pána Európy a opäť by došlo aj na nich. Takto zo všetkých konfliktov vyšli ako víťazi. Z tézy a antitézy musí vzísť syntéza. Ľudovo povedané, kde sa dvaja bijú, tretí víťazí.

Logika a logika

Dialektika je vlastne akási vyššia forma logiky alebo takpovediac spoločensko-vedný druh logiky, ktorý sa odlišuje od logiky klasickej, ktorej otcom je Aristoteles. Tú možno aplikovať prevažne v prírodných vedách, ktoré tým pádom robí exaktnými ale v spoločensko-vedných disciplínach sa dá uplatniť iba ťažko. Preto tiež nie sú spoločenské vedy radené medzi exaktné, ak sú hodnotené logikou. Istý stupeň exaktnosti im poskytuje až dialektika, na základe ktorej je možné určité javy a udalosti pochopiť a taktiež predvídať.

Tak ako logika stavia zákony matematické a fyzikálne, dialektika buduje zákony spoločenské.

Elita nám ale, ako som už napísal, nechce dovoliť dialekticky myslieť. Ako zdroj svojej prevahy si toto uvažovanie, toto umenie myslieť starostlivo striehne. Diskredituje každé náznaky takéhoto myslenia, zosmiešňuje ho, straší nás s jeho nebezpečnosťou. Chce nás udržať v určitej myšlienkovej rozpoltenosti, traume, bezvýchodiskovosti a skepse. Ľudia stále nadávajú, sťažujú sa, chcú zmenu, bojujú za niečo ale vlastne ani poriadne nevedia za čo, sú zúfalí, pomenúvajú problémy ale nedokážu nájsť riešenie.

Iní si zasa myslia že ho našli...

Nacionalizmus

Mnohí chcú bojovať proti "tým zlým kapitalistom zo západu" nacionalizmom, národnou segregáciou, bijú sa za vlasť a za národ, pričom nepochopili, že tieto myšlienky sú prekonané a historicky zostali niekde v 19. storočí. Čo spája mňa a ostatných 5 miliónov ľudí v tejto republike okrem spoločnej kultúry a jazyka? Hodnoťme človeka ako jednotlivca a nie ako miliónovú masu. Každý je iný, správa sa odlišne, jeden je slušný, iný hulvát, jeden kradne, druhý je poctivec. Ako národ nás okrem 2 spomínaných vecí nespája absolútne nič a akési národné povedomie považujem za umelo vnútenú predstavu. Budovať nejakú lepšiu budúcnosť v rámci národa nepovažujem za rozumné. Ide o návrat naspäť. Návrat do prekonanej epochy dejín.   

Konzervativizmus

Z historického hľadiska nepredstavuje konzervativizmus ucelenú ideológiu. Ide čisto iba o reakciu voči novým prístupom. Snaha zakonzervovať to "osvedčené". Dnes sa konzervatívci prevažne zastávajú tradičnej rodiny, viery atď. Ale kapitalizmus ničiaci práve tradičnú rodinu, ktorú hája už im očividne nevadí (viď KDH a strany podobného zamerania) a ak aj áno, tak riešenie pre nich predstavuje zrejme návrat niekam do 8. storočia pod heslom "ora et labora".

Liberalizmus

Ak 2 predošlé ideológie možno označiť za spiatočnícke, liberalizmus predstavuje, aspoň podľa názvu, opak. Avšak stále si viac cením postoj konzervatívca, ktorý vidí ako tak zvrátenosť doby, než liberála, ktorý chce všetko hnať silou mocou dopredu v mene pokroku, lenže si neuvedomuje, že zlým smerom. Vlastne sa o žiadny spoločenský pokrok nejedná. Politický a ekonomický systém zostáva zachovaný. Zmena, kvázi pokroková, sa deje jedine v oblasti drôg, deviácií, a likvidácie vnútornej morálky človeka.

Krajný liberalizmus

Niektorí z nich ešte stále uznávajú slobodu a preto volajú po odstránení "tých zlých finančných skupín a bankárov", ktorí tu budujú svoj globalizačný aparát a proti štátnym zásahom do ekonomiky. Požadujú návrat "spravodlivého trhového hospodárstva" bez nejakých obmedzení, toho "poctivého" kapitalizmu otvorenej súťaže, kde môže kapitalista slobodne zotročovať svojich poddaných.. pardon, zamestnancov.

Autoritársky socializmus, komunizmus

Komunisti prevažne uvažujú dialekticky, avšak iba v sociálnej oblasti. Slobodu nepovažujú za dôležitú. Vyžadujú svojho mocného pastiera, ktorý ich bude viesť ako ovce v stáde. Požadujú silný štát, dúfajú v revolúciu zhora a zrejme sa teraz veľmi tešia z prichádzajúceho "socializmu zo západu", ktorý im splní ich sen. Škoda len, že ten je opäť pod kontrolou globalistov a zmienených elitárov - dialektikov.

Totalitarizmus

Mnoho slušných sporiadaných občanov požaduje sprísnenie zákonov, zvýšenie miery vynútiteľnosti práva, pretože už sa nemôže dívať na zločinnosť mládeže, zvyšujúcu sa kriminalitu, spúšť, čo za sebou nechávajú hordy našich nomádskych spoluobčanov. Nemožno im nedať v určitom zmysle za pravdu. Avšak aby sa situácia riešila iba prijatím drakonických zákonov, mi príde ako značné zjednodušenie problému. Každého človeka zrejme ako prvé napadne práve takéto riešenie a s tým naši svetovládcovia počítajú. Ľudia sami začnú chcieť totalitu. A oni nám ochotne vyhovejú... Rómske osady zmiznú behom dvoch dní a nikto si to ani nestačí všimnúť. Keď však ale dôjde aj na tých sporiadaných občanov, bude už neskoro bedákať. 

Všetky zmienené politické a názorové smery vychádzajú z rozpoltenosti a skepsy, ktorá trápi väčšinu logicky zmýšľajúceho obyvateľstva. Nakoniec teda po všetkých sklamaniach občania rezignujú na spravodlivú budúcnosť a zmieria sa so svojou úlohou súčasti stroja a hynú pod jeho ťažkými ozubenými kolesami.

Logika tu nestačí. Jedine dialektika môže poskytnúť riešenie ako položiť tento bezcitný mechanizmus.


Klimeux

Stereotypná vojna

Panel ten každého naučí                        

nechať sny rozplynúť v ranných tmách

zvádzať súboje o výťah

dusiť sa všednosti v náručí

A popri tom bojovať stále...

Bojovať v práci, bojovať s deťmi

biť sa o pol kila múky

a vždy hodiť len pohlad letmý

na svoje starnúce ruky

na svoje smutné tváre

Každodennosť do srdca vrastá

život to je tá istá kefka, tá istá pasta

to isté ráno už navždy

niet viac čo stratiť, niet viac čo získať

po každé sám seba vraždiť

umierať na tisíc krát

Každý deň znova a znova

kus túžby v sebe si schovať

to tiché a kvitnúce ráno

navždy tam poslať za ňou

Pretrpieť celé dni tešiac

sa na večer, na gauč, na správy

na ďalší rok, na ďalší život

na noc čo plná je únavy

tešiť sa na ďalší mesiac

na ďalší deň tých istých príhod

Každodennosť do srdca vrastá

život to je tá istá kefka, tá istá pasta

to isté ráno už navždy

niet viac čo stratiť, niet viac čo získať

po každé sám seba vraždiť

umierať na tisíc krát

A stereotypné vojny

zvádzať od siedmej do troch

z človeka stáva sa otrok

bezduchý, prázdny, spokojný

Čo skrýva sa do svojej klietky

do svojho 3x3 metre sveta

kupuje si slasti všetky

no na šťastie si už nepamätá

slová sa stali nemými

boj proti všetkým, so všetkými


Klimeux

Zločin a trest

Tak odpusť že cítim                                  

odpusť že nie som chladný ako ty

že so srdcom zhnitým

nestaviam medzi nás ostnaté ploty

Ja viem že som vinný

že cit je ten najhorší zločin

dve nášlapné míny

tak mám namiesto tvojich očí

Tak buď mojím sudcom

žalobcom bude mi náš prázdny svet

hájiť sa môžem len srdcom

čo napísalo pár omluvných viet

Rozsudok bol vynesený

však v mojej neprítomnosti

trestom sa vraj všetko zmení

tak spálme už spoločné mosty

Krvilačné zvery pijú

mi ludskosť plnými dúškami

žiadosť o amnestiu

zamietnutá aj s mojimi snami

Už pochutnávajú si na mne

sebecký, krutý dav v aréne jasá

nikde žiadne zlutovanie

tam zomrela duša, tam zomrela krása

Cítila si sa v bezpečí

na svojom bezcitnom súde

sudca však sám seba usvedčil

môj trest aj jeho trestom bude

Chladno, tak chladno je velmi

v tom cudzom a mrazivom svete

na snehu, pod nohami šelmy

ležia dve ďalšie obete

Klimeux

Vládnu nám vlády alebo ratingové agentúry?

Dnešná moderná, vyspelá demokracia stojí na trojdelení moci, ktoré predstavuje základnú a hlavnú zbraň voči jej zneužitiu, proti svojvôli jednotlivca, proti diktatúre, proti totalite...

Moc sme teda rozdelili na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Zdá sa to ako ideálne riešenie. Zdá sa, že áno. A naozaj ide iba o zdanie...

V zásade môžeme rozdeliť moc aj na tisíc častí a aj tak nám to nebude nič platné a nijakým spôsobom to nezvýši mieru demokracie u nás ani nikde vo svete. Musíme totiž odlíšiť moc formálnu, tzn. kto disponuje mocou podľa ústavy, zákonov atď. a ďalej moc faktickú, čiže reálnu, skutočnú, ktorou disponuje niekto iný. V tomto prípade sa v podstate nejedná o moc ale skôr o právomoc, ktorá je ale natoľko významná, že de facto z daného oprávneného subjektu urobí "vládcu" štátov.

Nehovorím o nikom inom ako o ratingových agentúrach.

Ako by nám ale mohla ratingová agentúra, ktorá iba hodnotí ekonomiky, poskytuje akési štatistiky a plní čisto poradnú úlohu, vládnuť?

Pre tých, čo teraz nechápavo krútia hlavou, ďaľšia otázka: Ako nám môže vládnuť učiteľ v škole? Nijako. Nevládne nám, on iba rozhoduje o našich známkach, hodnotí nás. To samozrejme robí objektívne a bez predsudkov alebo osobnej nevraživosti. Že je tomu tak? :P

Ale čo keď sa raz z času na čas nájde taký, ktorý si na niektorého žiaka takpovediac zasadne? Stáva sa to a možno častejšie než si myslíme. Učiteľ nás známkuje a tým sa stávame na ňom závislí, naša budúcnosť sa stáva závislou na jeho svojvôli. Toto snáď nemožno označiť ako vládu?

Ratingové agentúry fungujú na tom istom princípe.

Dnešnému demokraticky zmýšľajúcemu človeku je nanajvýš odporné a opovrhnutia hodné kádrovanie a písanie posudkov, ktoré bolo bežnou praxou za čias socializmu. Ach, ako všetci zhnusene spomínajú na časy, keď v práci, v škole, v živote a všade človeka sprevádzali verní spoločníci - kádrové posudky, ktoré sa stali jeho neoddeliteľnou súčasťou a mohli mu pomôcť alebo aj pekne zavariť v budúcnosti.

Dnes sa deje to isté ale nikto sa už nesťažuje, dokonca si to nik ani neuvedomí. Stáva sa opäť bežnou praxou v zamestnaniach, že o pracovníkoch sa vyhotovujú rôzne hodnotenia, ktoré potom musia podpísať a ktoré majú výrazný vplyv na ich ďalšie pôsobenie a platové ohodnotenie v danej firme, spoločnosti, škole... Deje sa to v štátnych podnikoch aj v súkromných. Deje sa to u nás, deje sa to na západe. Takže obmedziť posudky na socializmus je značne skreslené.

"Kádrují mě zhora zdola noví pánové," ako spieval K. Kryl.

Touto "kádrovacou" odbočkou som sa chcel iba dostať späť k ratingovým agentúram, ktoré tak isto ako súdruhovia, tak isto ako učitelia, tak isto ako naši zamestnávatelia - kapitalisti, hodnotia, známkujú a kádrujú... Nie však nás ale celé štáty, celé ekonomiky. Nová doba si vyžiadala kádrovanie vo veľkom štýle. Agentúry predstavujú akéhosi globálneho hodnotiteľa, ktorý má patent na rozum, jediný má právo hodnotiť ekonomickú situáciu a predvídať ekonomický vývoj.

Keď človek vypne TA3 a začne na chvíľu uvažovať ako tvor rozumný, musí byť zhnusený z tejto globálnej totalitnej demokracie, ktorá nám vnútila akési ekonomické zásady a zároveň toho, kto bude dohliadať na ich dodržiavanie a hodnotiť naše výsledky.

Existuje trojica hlavných ratingových agentúr, do ktorej patria Standard&Poor´s, Moody´s, Fitch Ratings. Oni v zásade rozhodujú o všetkom. Vydávajú stanoviská, týkajúce sa schopnosti štátov splácať dlhy a podľa tejto ich schopnosti alebo neschopnosti im potom udeľujú známku, tzv. rating, napríklad AAA, AA+, BB, CCC... Niekto môže namietať, že na tomto ich oprávnení udeľovať ratingy nie je nič zlé, pretože sú nezávislé a objektívne. O ich objektívnosti a nezaujatosti však možno dosť pochybovať. Tiež len jednoducho obhajujú niekoho záujmy a to, že sú globálne uznávané nijako nedokazuje opak.

To, že si štáty musia požičiavať peniaze, poskytovať za nich štátne dlhopisy a neustále sa zadlžovať, čím sa de facto stávajú závislými na určitých finančných elitách, ktoré nás ovládajú za pomoci dlhu už tu rozoberať nechcem. Každopádne ratingové agentúry majú dosť významný vplyv na celé toto okrádanie národov a prispievajú k úplnej stráte samostatnosti štátov. Hovoriť dnes ešte o nejakej suverenite alebo zvrchovanosti krajiny je úplne smiešne.

Nadvládu ratingových agentúr nad štátmi výborne vystihuje táto veta z jedného článku v novinách: "Agentúra Standard and Poor´s pripustila, že ak nová vláda bude meškať s reformami, môže zhoršiť súčasnú známku A+."

Inak povedané, agentúra vlastne vydiera SR, aby pristúpila k reformám, lebo inak to pre nás môže mať neblahé následky. Takže aj vláda, ktorá by eventuálne dbala o blaho občanov (i keď taká tu ešte nebola), by sa zosypala strachom a hneď by pristúpila k reformám. Pod slovom reformy, ako už vieme, si môžeme predstaviť privatizáciu, príliv zahraničného kapitálu, s tým súvisiace spružnenie zákonníka práce. Zjednodušene povedané, preliatie štátneho majetku do rúk súkromných a dosiahnutie ekonomického rastu za cenu otrockej práce ľudí za almužnu ala Bangladéš, India a iné.

Ekonomický rast absolútne nie je zárukou lepšej životnej úrovne pre obyvateľov štátu. Samozrejme ratingové agentúry sledujú predovšetkým ten.

To, že sa vlády podvolia ratingovým agentúram je pochopiteľné. Rating krajiny má totiž vplyv aj na cenu, za akú si štát požičiava. To znamená, že štát s horším ratingom je menej dôveryhodný z hladiska svojej schopnosti splácať a tým pádom je rizikové požičiavať mu. Peniaze sa mu síce požičajú, lenže za vyšší úrok.

Štáty sa zadlžujú stále a dlh sa postupne navyšuje vo všetkých krajinách, pretože tomu ani inak byť nemôže, kedže neexistujú iné peniaze, než požičané a už tie sa hneď požičiavajú s úrokom, ktorý treba splatiť.

Lenže existuje reálne riziko, že toto zotročovanie sa bude diať vo väčšom, že si štát bude musieť požičiavať peniaze za ešte vyšší úrok, než doteraz, čo by hrozilo v prípade zníženia ratingu krajiny a "dôveryhodnosti" na trhoch.

Moc ratingových agentúr, ako sme už povedali, spočíva teda jednak na možnosti vydierať štáty a nútiť ich prijímať reformy a opatrenia týkajúce sa financií a štátneho majetku a jednak na možnosti voľne nakladať s ratingom krajiny a určovať ho podľa svojej ľubovôle, na základe určitých pseudoekonomických analýz.

Kto nám teda skutočne vládne?

Klimeux

Požičiame vám!

Chudobným štátom pomáhať treba         

svetová banka je ako dar z neba

kde sa objavia tam pomáhajú

lichvárske pôžičky rozdávajú

Finančná pomoc pre vašich ludí

nikto z nich ani dolár neuvidí

a ich pravnuci budú to splácať

uveriť slubom sa nie vždy vypláca

Na svete tolko chudobných krajín

v rámci pomoci dlh na nich uvalím

požičiame vám, však za cenu okov

a dlhu čo nesplatíš za tisíc rokov

Keď nemáš čím platiť tak prišiel ten čas

a predáš nám ropu za lacný peniaz

aj zlaté bane, plyn a uhlie

kto sa nám postaví zrejme umrie

Nehoda sa lahko zariadiť dá

korporácia nikdy neprehrá

tak to už pochop a vzdaj sa tých snáh

v moci ťa má ekonomický vrah

Na svete tolko chudobných krajín

v rámci pomoci dlh na nich uvalím

požičiame vám, však za cenu okov

a dlhu čo nesplatíš za tisíc rokov

Ak by si chcel šíriť rebéliu

naša armáda vám dá lekciu

trvalú slobodu tu zaistí

tučné zisky našich spoločností

Vaše bohatstvo v našich rukách

o budúcnosť už netreba mať strach

postavíme vám tu reťazcov sieť

čo bolo vaše si kupujte späť

Klimeux

Falošná morálka

Verím, že asi každý z nás sa už v živote stretol s názormi typu "ach tá dnešná mládež", prevažne z úst starších ľudí, čo ale samozrejme nemusí byť pravidlom. Pár krát som dokonca pristihol aj sám seba, že hovorím niečo podobné, lebo predsa už nám tu odrastá úplne nová generácia, ktorá sa správa očividne inak než sa správala tá moja.

Kritické vyjadrenia pranierujúce našu mládež sa väčšinou nesú v tom zmysle, že nemajú žiadne vychovanie, zábrany a absolútne nerozlišujú, čo sa patrí a čo nie. Čiastočne s tým možno súhlasiť, hlavne čo sa tej výchovy týka, tá výrazne chýba, to je isté. Avšak cieľom tohto článku nie je karhať mládež za jej nevychovanosť. Skôr by som sa chcel venovať ľudskému správaniu vo všeobecnosti, ktoré je podľa môjho názoru už oddávna ovládané falošnou morálkou, ktorá je v istom zmysle rovnako zlá ako amorálnosť.

Je pravda, že dnešná mladá generácia robí veci, ktoré si tie predošlé robiť nedovolili. Nesedeli na trávniku pred školou, nenosili minisukne, púšťali dôchodcov sadnúť si v autobuse a tisíc ďalších... Moja otázka však znie, prečo sa kedysi správali ľudia a hlavne tí mladší slušne? Prečo zdravili starých? Prečo chodili do kostola? Prečo boli uctiví k ostatným? Z jedného jediného dôvodu - lebo sa to patrí... Tieto štyri slová dokonale vystihujú falošnú morálku spoločnosti. Kedysi ľudia v zásade neboli iní ako sme my dnes, neboli lepší, jednoducho ich len viac ovládal spoločenský tlak, ktorý je hlavným pôvodcom falošnej morálky.

Preto rozoberať tému akí sú dnešní ľudia bezohľadní oproti predošlým generáciám je úplne bezpredmetné vzhľadom k tomu, že oni boli vo svojom vnútri úplne rovnakí, len navonok museli vystupovať slušne kvôli tlaku svojho okolia, čo je vlastne čistá pretvárka a faloš.

Mám byť dobrý iba preto, že sa to patrí?

To už je naozaj lepšie správať sa rovno ako bezcharakterná hyena, aspoň ostatní hneď uvidia, čo je dotyčný zač a nie tváriť sa uctivo a za chrbtom schovávať dýku. V minulosti sa diali rovnaké zločiny ako sa dejú dnes a aj ten najslušnejší gentleman s vyberanými spôsobmi sa dokázal znížiť k tým najohavnejším zločinom. Takže aká morálka? Na čo sa tu budeme hrať?

Žiadať od dnešných ľudí aby zase oprášili staré mravy a aby sa nechali spútať reťazami spoločenského tlaku je neprijateľné, nezmyselné a totálne potláča akýkoľvek zárodok slobodného ducha. Je to najhorší spôsob, ako zbaviť človeka svojprávnosti a uvrhnúť ho do otrockej duševnej závislosti na ostatných, tých ktorí takýto princíp prijali.

Zotročenie duše je podľa môjho názoru nebezpečnejšie než samotná nemorálnosť.

Iste, že aj v dnešnej dobe existuje spoločenský tlak, iba je povedzme menší ako v minulosti, čo je určite pozitívnym javom.

Ak teda chceme, aby boli ľudia lepší, aby na seba brali ohľad, aby sa rešpektovali, aby si neubližovali, nevnucujme im opäť falošnú morálku, ktorá už začína byť prekonanou.

Čo ale teda máme robiť? Ako máme ľudí naučiť byť lepšími a ako sa máme stať lepšími sami? Riešenie podľa môjho existuje.

Pochopil som, že v živote je len jedna dôležitá vlastnosť, vlastnosť ľudskému rodu ako jedinému v prírode tak vlastná a zároveň mnohokrát tak cudzia a vzdialená. Tou vlastnosťou je empatia. Empatia, nie len ako schopnosť vcítiť sa do druhého, ako by ju definovala psychológia ale empatia ako spolutrpiteľstvo. Nejde len o vcítenie sa do problémov druhého a predstavenie si seba v jeho situácii. Empatia znamená stať sa doslova ním, prežiť jeho trápenia aj radosti, strasti a osudy.

Samozrejme, že takáto forma empatie je možná len pri ľuďoch, ktorých poznáme. Ale aj voči cudzím môžeme byť empatickí aspoň v zmysle vcítenia sa do nich a tým pádom im neurobíme to, čo by sme sami nechceli, aby bolo urobené nám. Toto je základný princíp, na ktorom možno stavať vzájomné pochopenie, toleranciu, pomáhanie si. Empatia predstavuje jedinú možnú cestu ku slobode. Je oslobodením ducha, ktoré musí predchádzať oslobodeniu fyzickému. Ak chceme byť niekedy slobodní, musíme sa stať empatickými a preto hovorím, učme sa empatii, zdokonaľujme sa v nej. To je riešenie na otázku ako sa stať lepšími a nie vnucovanie falošnej odcudzenej morálky.

Empatický človek nepotrebuje žiadnu morálku, resp. na základe empatie sa stáva morálnym. Koná dobro pre dobro samo a nie preto, že sa to od neho očakáva.

Niekto má možno k empatii bližšie už od prírody, to ale neznamená, že sa jej nedá naučiť. Aj empatický človek sa v nej môže ďalej zdokonaľovať. Empatia predstavuje opak k sebectvu, ktorému nás učí dnešná doba. Tá totiž potrebuje sebcov, potrebuje individualistov, ktorí hľadia len na svoje záujmy, iba na svoj plný tanier. To presadzuje kapitalizmus, tak isto aj liberalizmus. Národ sebcov sa dá ľahko ovládať a vlastne je jeho ovládanie aj nutné a odôvodniteľné. Veď predsa bez vrchnosti, ktorá stojí nad ľuďmi by sa táto banda egoistov dozaista pozabíjala. Systém je založený na sebectve od základu. Človek človeku vlkom...

Egoizmus znamená otroctvo. Empatia znamená slobodu.

Ktorou cestou sa chceme vydať?

Klimeux

V spomienkach

Len keď si tu pri mne tak nachvílu viem        

že ešte nechcem a nezahyniem

načo sa náhliť

Nepriatel čas zničí ti všetko čo chceš

v spomienkach nikdy mu neutečieš

neutečieš

Spomínam na chvíle

dávno stratené

Zostanú naveky

už len v pamäti

Načo slová, načo sluby, načo lži

naveky okamih nevydrží

stráca sa v dávne

Keď stojí čas chvíla ti nachvílu znie

v daždi chvíl nakoniec sa rozplynie

sa rozplynie

Spomínam na chvíle

dávno stratené

Zostanú naveky

už len v pamäti

Všetko je preč ostalo prázdno a pach

cítim ho na rukách a na perách

stále ma trápi

Prečo si tá čo vzala mi smiech vzala dych

stojím sám v rade citom opitých

opitých

Uplynul deň, hodina, možno len rok

kolko chvíl stačí ti na zármutok

na okamih krásny

Jesenný vzduch ti v spomienkach prinavráti

čo si vzdal, oplakal, dávno stratil

dávno stratil

Klimeux

Záhradník

Na záhrade rástlo mnoho plevelu                 

ktorý ničil čo mu stálo v ceste

záhradník vraj má zachrániť jej nádheru

miesto slov tak na rad prídu päste

Zistilo sa rýchlo že už nám nehrozí

nebezpečenstvo z tejto pohromy

však čo so záhradníkom keď nie je nákazy?

tak začal tajne sadiť choré stromy

V rámci udržania moci vodcov

je potrebné vytvárať si škodcov

Však neuverí už dnes nik

že vrahom bol sám záhradník

V rámci prežitia inštitúcie

tvrdia nám že bez nej zle sa žije

Však neuverí už dnes nik

že vrahom bol sám záhradník

Takto si v záhrade žil po nejaký čas

a polieval len nakazené kvety

jeho skrytú lesť nepoznal nikto z nás

čo vraví že prostriedok účel svätí

                       

On sám dobre vie že potreba ho je

len keď udrží v sade choroby

pre záchranu svojej existencie

rýchlo nový plevel vyrobí

V rámci udržania moci vodcov

je potrebné vytvárať si škodcov

Však neuverí už dnes nik

že vrahom bol sám záhradník

V rámci prežitia inštitúcie

tvrdia nám že bez nej zle sa žije

Však neuverí už dnes nik

že vrahom bol sám záhradník


Klimeux

Bieda liberalizmu

Najvyššou hodnotou pre liberálov je sloboda. Otázka by teda mohla znieť, prečo nie som liberál, keď aj ja uznávam slobodu ako to najdôležitejšie pre spoločnosť?

Odpoveď je vcelku jednoduchá. Liberalizmus nie je o slobode, liberalizmus je o pokrytectve.

Liberálom ide o akúsi "slobodu v medziach zákona". Je to pre mňa pokrytecká ideológia, ktorej cieľom vždy bolo a aj je iba dosiahnuť slobodu kapitálu, slobodu kapitalistov, slobodu vlastniť, čo sa vlastne i z veľkej miery podarilo. Ostatné práva a slobody nimi presadzované sú iba do počtu, aby oslovili ľudí, hlavne tých mladých.  

"Sloboda v medziach zákona", to myslím najlepšie vystihuje podstatu liberalizmu a jeho úbohosť. Liberáli sú vraj za slobodu, ale iba oni ti určia, čo ešte slobodné je a čo už nie. Poslúžia im na to zákony a dokola omieľané ľudské práva, ktoré sa stali akýmsi nespochybniteľným, absolútnym dobrom. Ak by niekto verejne hovoril to, čo nevyhovuje ich zmýšľaniu, tak ho s kľudným svedomím zatvoria za popieranie ľudských práv a slobôd, pričom oni stanovili, čo za takéto právo možno považovať a čo nie. Ak hráš podľa ich pravidiel hry, je to v poriadku, ak pravidlá odmietneš, bude z tebou zle. O čo je liberalizmus teda lepší od totalitných zriadení? Proste si len určil iné pravidlá hry, iné dogmy.

Byť liberál znamená buď byť pokrytec a falošne predstierať dobré úmysly, čo robia naši politici alebo byť skutočný liberál z presvedčenia, to znamená nedomyslieť slobodu ako celok do jej hĺbky ale pohybovať sa iba po povrchu.

Liberalizmus v pravom slova zmysle vznikol v 19. storočí v Anglicku, jeho korene však siahajú až do osvietenstva, ktoré dosiahlo svoj vrchol vo Francúzsku vďaka filozofom ako Voltaire, Montesqieu, ktorí už vtedy vyzdvihovali význam slobody, práv pre všetkých a vystupovali proti absolutizmu a cirkvi. Hlásali základné hodnoty demokracie, ako zvrchovanú moc ľudu, voľbu svojich zástupcov, deľbu moci a iné. Vychádzali z myšlienok anglických empirikov 17. storočia. Už John Locke tvrdil, že úlohou štátu je zabezpečenie slobody a vlastníctva, ďalej celé učenie o právach a slobodách vlastne vychádza z jeho teórie spoločenskej zmluvy.

Základom liberalizmu ako už bolo povedané je sloboda. Štát ale považuje za nutný k jej ochrane. Sloboda zo štátom je pre mňa absolútne neprijateľná, lebo i ten najdemokratickejší štát sa dokáže správať veľmi totalitne, keď je to potrebné. Akákoľvek moc jedných nad druhými popiera slobodu od základu. Ľudia nemôžu byť slobodní s tým, že nad nimi stojí akýsi "ochranca", lebo je jasné, že za túto ochranu bude na oplátku niečo od nich žiadať, že ukrojí riadny kus z ich slobody pre seba. Takto okrájaná sloboda prestáva byť slobodou a hraničí s otroctvom.

Liberáli žiadali slobodu osobnú, politickú, náboženskú a hlavne slobodu ekonomickú (nie však v zmysle slobodnej práce) - voľný trh, nezasahovanie štátu do ekonomiky, slobodný pohyb kapitálu, podnikanie, slobodu vlastníctva... to je podstata ich učenia. To je tá jediná sloboda pre nich dôležitá. Slobodný je ten, kto má peniaze.

Preto bol feudalizmus v minulosti prekážkou, lebo moc sa získavala jedine na základe pôvodu. Nie preto, že ľudia trpeli, nie kvôli ich poddanstvu a otročeniu na panskom, ale iba preto, že bohatí mešťania a bankári mali peniaze a chceli sa dostať k moci namiesto panovníckych rodov. Preto sa robili revolúcie... Dostali sa k moci, otvorila sa cesta kapitalizmu, ako novému spôsobu výroby. Svoje ciele teda dosiahol liberalizmus už v 19. storočí a jeho prežívanie dodnes je len umelé. Snaží sa udržať si stále voličov, otvára nové nezmyselné témy. Kedysi bola jeho existencia opodstatnená a i keď s ním nesúhlasím, zohral významnú úlohu v dejinách, bol potrebný. Avšak dnes je úplne prežitý. Nie je to pokrokové hnutie, ako by sa zdalo. V podstate sa stáva skostnatelým, v istom zmysle konzervatívnym. Nejde o žiadne revolučné, pokrokové myšlienky, skôr iba o reakcionárske kecy, čo je dosť paradoxné vzhľadom na jeho názov.

V dnešnej dobe sa vyvinula ešte akási zdegenerovaná forma liberalizmu - neoliberalizmus, ktorý na rozdiel od toho klasického, ktorý predsa len presadzoval slobodu v rôznych oblastiach, uznáva iba slobodu v ekonomických otázkach, to znamená minimálny štát, nízke dane, voľný trh, privatizáciu atď., pričom v iných spoločensko-politických otázkach zastáva skôr konzervatívny postoj. Je to nepochopiteľný guláš liberalizmu s konzervativizmom. Na našej politickej scéne takýto postoj zastáva SDKÚ či KDH, ktoré sa hlási ku konzervatívcom ale nebráni ekonomickým reformám.

Za zmienku taktiež v rámci učenia liberálov stojí Karl Popper, hlásajúci boj proti totalitným ideológiám, za ktorými sa skrývajú režimy ako komunizmus či fašizmus. Proti nim stavia model otvorenej spoločnosti, ktorá hlása hodnoty demokracie, plurality, ľudských práv. Ja sa ale pýtam, nie je snáď aj samotná "otvorená spoločnosť" ideológiou, za ktorou sa niečo alebo niekto skrýva?

Pre príklad uvediem Popperovho žiaka, nasledovníka, známeho "filantropa" a miliardára G. Sorosa, ktorý založil Open Society Institute a Open Society Foundation - Nadáciu otvorenej spoločnosti, ktorá už existuje v mnohých krajinách, taktiež i na Slovensku, usilovne nám masíruje mozgy a ideologicky upevňuje globalizáciu. Napokon predsedníčkou jej správnej rady bola I. Radičová, takže si obraz urobte sami. Napokon to je i jasný znak jej prepojenosti so Sorosom, ktorý financuje jej politické kampane a aktivity, cez peniaze ovplyvňuje dianie na Slovensku a podieľa sa na ruinovaní našej ekonomiky, tak ako to s obľubou robí v iných štátoch, čo je hodné prístupu filantropa :P

Liberalizmus, ako som už napísal, sa vyčerpal a nemá viac čo ľuďom ponúknuť. Chce sa však udržať aj do budúcna ako akési "slobodné" hnutie, získavať si prevažne mladých slobodne zmýšľajúcich voličov, aby sa náhodou nepriklonili k nejakej alternatíve, ktorá by mohla znamenať ohrozenie pre terajší systém. Keďže svoje ekonomické ciele už viac-menej dosiahol, pokúša sa ísť ďalej a utopiť spoločnosť v morálnom bahne. Nechcem sa tváriť ako nejaký moralista ale už toho začína byť priveľa. Je to ako rozbehnuté auto bez bŕzd.

Rieši práva menšín, homosexuálov a iných skupín čo je absolútne scestné, pretože ani práva väčšiny obyvateľstva nie sú dostačujúce. Za tie sa však už nebije.

Homosexualita - hlavná agenda dnešných liberálov. Ja osobne proti homosexuálom nič nemám, ani nebrojím proti ich právam. Podľa mňa však práva majú, resp. nemajú menej práv než ostatní. Aspoň z hľadiska zákona, iná vec je ako ich vníma okolie. Registrované partnerstvá im doprajem ale možnosť adopcie a výchovy detí mi príde ako úplná zrúdnosť. Dieťa potrebuje vidieť mužský aj ženský vzor správania a to by mu takto nebolo umožnené. Kvôli údajným právam homosexuálov predsa nepošliapem práva toho úbohého dieťaťa.

Jasné, že pre mladých, slobodne zmýšľajúcich je toto lákavá téma. Ale treba sa nad tým viac zamyslieť. Nie je to celé len účelovo vytvorené? Proste každý deň nám v médiách stále hustia do hláv aké je to normálne, prirodzené a 100 krát zopakovaná lož sa nakoniec stane pravdou, ľudia s tým zrazu začnú súhlasiť ako stádo. Myslím že väčšina z dnešných homosexuálov sú len homosexuáli módni. Stretol som sa s argumentom, že kto by vraj chcel módu, kvôli ktorej je nenávidený inými a dokonca fyzicky napádaný... Ja ale tvrdím, že naopak, čím kontroverznejšia móda, tým obľúbenejšia. Zoberme si napríklad punk v 80. rokoch v Československu. Po 15 minútach na ulici s čírom už pre dotyčného prišlo autíčko s nápisom VB, strávil nejaký čas na stanici a ešte dostal riadnu nakladačku. Prestal snáď kvôli tomu nosiť číro? Nie. Naopak, stalo sa to pre neho ešte formou vzdoru proti tým netolerantným idiotom, čo ho mlátili. Takže nechápem, prečo by aj homosexualita nemohla byť módou iba za to, že sú kvôli nej bití.

Dieťa vyrastajúce v rodine, kde má 2 otcov alebo 2 mamy, bude pravdepodobne v budúcnosti tiež homosexuálom. Vychádzam z presvedčenia, že homosexualita nie je vrodená ale získaná životnými skúsenosťami a okolím, ktoré človeka dosť ovplyvňuje. Nehovorím, že určité minimálne percento alebo skôr promile homosexuálov sa s tým nemohlo narodiť, to je kľudne možné ale verím, že drvivá väčšina to má skôr získané.

Vezmime si staré Grécko či Rím... Homosexualita alebo bisexualita tam bola na dennom poriadku. Nepochybujeme že tam žilo o dosť viac gayov ako žije dnes. Snáď preto, že vtedy sa všetci rodili ako homosexuáli? Nie. Preto, lebo v tom vyrastali, videli to všade okolo seba, tak sa nimi stali aj oni.

To iba WHO sa nás snaží presvedčiť o tom, že homosexualita je vrodená. A za to, že WHO niečo povie, tak to neznamená, že je to pravda. Alebo jej budeme bezhlavo veriť? Veď táto spominaná organizácia je len poskokom OSN, sleduje len určité záujmy a balamutí nám tu hlavy. Robila to pri prasacej, vtáčej a ešte neviem akej chrípke. Šírila paniku, pritom dané vírusy boli vyrobené niekde v laboratóriách. Proste bolo treba predať vakcíny, spraviť dobrý biznis, tak prečo by WHO nepomohla? To iba pre ilustráciu, ako asi môžeme spomínanej organizácii veriť :P

Ľudí na zemi je veľa, homosexuáli sa množiť nemôžu, takže i toto môže byť spôsob, ako populáciu značne zredukovať. Dôvody samozrejme môžu byť aj iné.

Drogy - ďalšia obľúbená téma liberálov. Dekriminalizácia, prípadne legalizácia niektorých drog. Nemám s tým problém, iba sa snažím poukázať, že ide iba o populizmus politických strán ako SAS, ktoré takto ľahko získajú veľa percent vo voľbách. Je to len prostriedok, ako si získať mladých voličov. Drogy sa berú tak či tak a je to skvelý biznis, bez ohľadu na ich legálnosť.

Práva menšín - v tomto prípade ani nejde o zvyšovanie si preferencií ako skôr o snahu naštvať ludí. K tejto téme som sa vyjadril v článku Strach a diktátorstvo, v časti venovanej rómskej otázke. Dodám k tomu už len snáď, že budovanie akejsi multikultúrnej spoločnosti je v jej momentálnom štádiu úplne mylné, pokrytecké a jedná sa iba o falošný humanizmus, na ktorom sa môžu dobre priživovať rôzne neziskové, medzinárodné organizácie.

Nechcem nijak hájiť segregáciu kultúr (používam slovo kultúra nie rasa, pretože to nie je o rase ale o kultúre) ale v podstate je v istom zmysle nevyhnutná, pretože multikultúrnu spoločnosť vo forme ako ju poznáme dnes, nemožno udržať bez zvyšovania počtu policajtov a bezpečnostných zložiek na uliciach, o čo vlastne aj z časti ide.

Ja hlásam toleranciu, iste treba byť tolerantný, rešpektovať iných, odlišných. Avšak je správne ak je takáto tolerancia iba jednostranná? Veď predsa príslušníci menšinových etník a iných kultúr musia taktiež rešpektovať mňa. Je správne sa slepo zastávať jednej strany a ich agresívne, expanzívne, asociálne a deštrukčné správanie hájiť tým, že oni majú takú kultúru alebo snáď väčší temperament a druhú stranu kritizovať za akékoľvek sťažnosti? Toto je presne farizejstvo, na ktoré poukazujem. Veď tolerantné musia byť obe strany, jedine vtedy možno začať uvažovať o multikulturalizme. Dokiaľ netolerujú oni mňa, nemôžem ani ja vo všetkom ich.

Odmietam akékoľvek generalizácie na určité skupiny obyvateľstva, ľudia sú rôzni, všade sa nájdu zlí aj lepší, nemožno ich hodiť všetkých do jedného vreca a odsúdiť. Asociálnosť nie je o rase (to znamená nie je to vrodené, ako sa snažia tvrdiť fašisti) ale o kultúre (získané počas života výchovou resp. nevýchovou a okolitým prostredím, ktoré vplýva na človeka).

Toľko ku kontroverzným témam, pravidelne otváraným liberálnymi stranami.

Sloboda je dôležitá. To je jediná vec, v ktorej sa s liberálmi zhodnem, avšak rozchádzam sa s nimi v metódach, spôsoboch jej realizácie. Ľudia sa musia za svoju slobodu postaviť sami, zhora im ju nikto nedá ani nezaručí. Sloboda vytvorená zhora je len klamstvom.

Sloboda neznamená vlastniť. To je iba jej zdegenerované americké vnímanie. Ďalej nesúhlasím s individualizmom liberálov, ktorý je živnou pôdou pre kapitalizmus, pre ekonomiku džungle, kde silnejší zabije slabšieho, kde prežije iba ten "schopný". To už hraničí so sociálnym darwinizmom. V zotročenej spoločnosti môže byť ťažko indivíduum slobodné.
Sloboda v rámci štátu existovať nemôže (či už je to štát totalitný, demokratický, socialistický alebo akýkoľvek iný) a v rámci spoločnosti spútanej kapitálom už vôbec nie. Je to len ilúzia, ktorú v nás vytvárajú politici a elity.

Vlastníctvo a štát sú 2 základné prekážky slobody. Liberáli žiaľ túto skutočnosť nepochopili.


Klimeux

Mne je to jedno

Najprv si prišli pre tých čo chceli zmenu protestami 

demokraticky ich presviedčali obuškami

Mne je to jedno, nemal som spoločné nič s nimi

neozval som sa, za to predsa nie som vinný

Potom si prišli pre tých čo odmietali hymny

vraj každý kto tu chce žiť tak spievať je povinný

Nestarám sa, za mňa nemusia vravieť činy

neozval som sa, nech sa ozývajú iní

Ignorancia je horšia ako mor

lahostajne sa šíri navôkol

cítiť tu zápach apatie

duše čo zaživa hnije

Potom si prišli pre tých ktorých nemám tak rád

hneď som sa potešil že teraz uvidím ich pád

Nie vždy je všetko tak ako sa môže zdať

neozval som sa, poradí si s nimi velký brat

Ignorancia je horšia ako mor

lahostajne sa šíri navôkol

cítiť tu zápach apatie

duše čo zaživa hnije

Nakoniec prišli pre mňa, ja však nevinný som

zastaňte sa ma prosím, zavreli ma neprávom

Komu to vravíš, komu? nikto tu neostal

už viac tu niet toho kto by sa ťa zastal


Klimeux

150 statočných

Óda na zastupiteľskú demokraciu :) ..venované našim poslancom za ich svedomitú a poctivú prácu, ktorú odvádzajú každý deň, predovšetkým za ich odhodlanosť a rýchle, pohotové rozhodnutie v akejkoľvek otázke :P

Každý problém vyriešime            

od toho sme tu tak my ne-

hovor ako postupovať mám

My sme predsa muži činu

čo tú svoju domovinu

pozdvihnú až ku svojim nohám

Situácia 
si vyžaduje bezodkladný odklad

milé dámy a 
páni veď vždy je predsa lepšie počkať

Nač sa chytať za vlasy

a páliť čo nás nehasí

veď nie je tak zle ako mohlo byť

Loď sa rýchlo potápa

a my z kaluže do blata

ju utekáme krokom zachrániť

Situácia 
si vyžaduje bezodkladný odklad

milé dámy a 
páni veď vždy je predsa lepšie počkať

150 statočných

má v rukách osud ostatných

ich rozhodnosť mi až vyráža dych

Klimeux

Trepanácia lebky

Aj liek niekedy jedom je              

never čo vravia

biznis je mocnejší než svedomie

Že každá minca má 2 strany

neuzná ten kto je

zmanipulovaný

Vás starých nepotrebujeme

vás už tu nechceme

vás dúfam čo najskôr už iba pochováme

Ale ukradneme vám vaše deti

už nikdy nič

nebude ako predtým

Lebečná trepanácia

vraj bezpečná je ale zabíja

nekonečná manipulácia

čo uchváti už nikdy nevracia

Ukradnutú mládež pevne v rukách máme

vychovávame

a do hláv im všetkým diery vŕtame

                       

Najväčším útlakom je zotročenie myslí

chcú spraviť človeka

duchom na nich závislým

Lebečná trepanácia

vraj bezpečná je ale zabíja

nekonečná manipulácia

čo uchváti už nikdy nevracia

Ukradli nás!

sme zotročená generácia

Získali nás

čo patrí im už sa nevracia

Rozbili nám

lebky svojim dlátom!

Vnútili nám

svoje pravdy za to

Lebečná trepanácia

vraj bezpečná je ale zabíja

nekonečná manipulácia

zotročená generácia

Klimeux

Pozadie spoločenského pokroku

Alebo aj zlo môže byť dobrom

Spoločenský vývoj, pokrok, napredovanie... Všetko je inak v porovnaní s minulosťou, či už vzdialenou 50 rokov, storočie či tisícročie. Nemyslím ani tak pokrok vedy a techniky ako skôr progres v rámci spoločnosti ako takej, jej vnímania hodnôt, spôsobu myslenia, presadzovania a realizovania jej postojov a názorov. Svet je v pohybe, to vedel už Herakleitos z Efezu, vieme to i my dnes.

Otázkou len zostáva, či sa tento pohyb deje na základe náhody, či je iba sledom tisícov náhodných udalostí bez akéhokoľvek vnútorného zmyslu a tým pádom sa deje úplne chaoticky a nepredvídateľne alebo či naopak existuje vnútorný vyšší zmysel spoločenského diania, ktoré smeruje za určitým cieľom.

Ani jednu teóriu nie je zrejme možné úplne potvrdiť a už vôbec nie vyvrátiť. Prvá príde ľuďom celkom logická a teda prijateľná, tá druhá zase stojí na inom druhu logiky - na dialektike, ktorá je jednými zatracovaná, ďalší ju zase považujú za akúsi vyššiu formu logiky.

Jedná sa o akúsi dejinnosť, historicizmus, ako býva táto teória označovaná. Nemá to nič spoločné s tým, či je budúcnosť určená osudom alebo je náhodná. Toto je o niečom inom. Nikto netvrdí, že všetky udalosti, čo sa stali sa stať museli a že to bol osud, že sa snáď nemohli udiať úplne inak. Človek spraví denne desiatky rozhodnutí, pričom každé mohlo dopadnúť inak a všetko by sa tým absolútne zmenilo, to nik nepopiera. V zásade iba ľudia obhajujúci túto koncepciu chápania dejín, vrátane mňa, tvrdia, že všetko má svoj vnútorný účel a že aj navonok chaotické dianie, ktoré tvoria tisíce a tisíce rozhodnutí, sa deje na základe tohto vnútorného zmyslu, takže aj odlišný vývoj by napokon priviedol ľudstvo na rovnakú cestu. Vývoj ide stále dopredu a deje sa na základe boja protikladov. Neexistuje iba áno alebo nie. Iba klad či zápor, ako by to chápala logika. Je tu vždy ešte tretí prvok - ich syntéza, ktorá je motorom pokroku. O tom pojednáva dialektika.

Všetky učenia postavené na tomto spôsobe chápania vývoja sú dnes očierňované, ako sa len dá, označované ako marxistické žvásty, pričom sa neberie do úvahy, že s podobnými myšlienkami prišli už Kant, Fichte či Hegel, nehovoriac o spomínanom Herakleitovi. Je možné, že majú svoje chyby, napokon ľudia môžu len predpokladať, čo je spomínaným vnútorným účelom dejín. Ten môže byť úplne odlišným ale to neznamená, že samotná teória je nesprávna alebo že je na smiech.

Ak sa ohliadneme za dejinami, zistíme, že spoločnosť sa vyvíjala, menila sa a to vzhľadom na jej krátke trvanie (pár tisíc rokov nie je veľa) dosť radikálne. Veď od starovekej otrokárskej spoločnosti cez feudalizmus až po kapitalizmus si ľudstvo prešlo toľkými zmenami, že len slepý by tento pohyb nevnímal. A pohyb sa nemôže len tak zastaviť... I keď dnes sme v štádiu, ktoré by určití ľudia radi prijali na stálo a umelo ho zakonzervovali v jeho doterajšej alebo prípadne ešte horšej podobe. Preto musia stále hľadať nové argumenty pre svoje lži a presviedčať o nich masy. Iní možno broja proti tomu dnešnému štádiu, v ktorom sa nachádzame, to znamená kapitalistickom, a radi by sa vrátili do niektorého predošlého ako rôzni nadšenci stredoveku, monarchisti, ktorí dokonca majú aj svoje politické strany a ďalší. To všetko len nasvedčuje tomu, ako je prvá, hore spomínaná teória o absolútne chaotickom vývoji bez zmyslu zavádzajúca a ako dokáže doviesť ľudí do úplnej zúfalosti a názorovej rozpoltenosti. A o to vlastne dnes aj ide. Udržať ľudí ako tak nejednotných a osamotených, apatických, neschopných proti niečomu vystúpiť, ľudí, čo len nadávajú na drahý chleba a volia si ako voli svojich zástupcov, ktorí vôbec nesledujú ich záujmy.

Veď predsa každý, kto pozná aspoň trochu dejiny, musí jasne vidieť, že zmena je úplne zjavná a neudiala sa len tak. Udiala sa na základe boja. Nemusíme ho hneď nazývať triedny boj, ale každopádne išlo o boj určitých skupín, ktorých záujmy boli úplne protichodné, antagonistické. A o tom je dialektika. Napokon ani samotné pochopenie dejín ako boja rozličných protichodných skupín nie je samozrejmosťou. Aj toto pochopenie podlieha určitému vývoju, určitému boju a trvá nejaký čas. Tiež to funguje na základe systému téza - antitéza - syntéza. Niekto na to príde, ľudia to odmietnu, nadávajú na to, vysmievajú sa tomu ale napokon to možno pochopia sami a nastane spomínaná syntéza, nastane sebauvedomenie si seba v rámci dejín a ich vývoja. Napokon všetky veľké myšlienky boli najprv odmietané.

Toľko k spomínaným dvom teóriám. Prejdime teraz na druhú časť článku a pozrime sa na často pretriasané úvahy o pozadí dejín, o ktorom hovorí aj nadpis článku. O tajných spolkoch, spoločnostiach, slobodomurárskych lóžach, ktoré v minulosti fungovali, často fungujú aj dodnes a ktorých snahou bolo údajne prevziať moc v jednotlivých krajinách, napokon aj celosvetovo. Ťažko stanoviť, do akej dávnej minulosti tieto ich plány možno datovať. Neviem ani povedať, či sú pravdivé. Každopádne dnešné globalistické snahy a nadnárodný kapitalizmus zotročujúci celý svet len dokazuje ich existenciu. Dnes nevládnu vlády, vládnu finančnícke elity. Moc peňazí je silnejšia než tá naša, zverená do rúk volených zástupcov. Smutné je, že našich vládcov vlastne ani nepoznáme.

Istotne tu však tá dnešná elita oligarchov nebola odjakživa ale musela sa k moci nejako dostať. To sa jej samozrejme podarilo cez peniaze. Ale tie by sami o sebe nestačili. Museli hlavne presvedčiť ľudí, museli ich získať na svoju stranu a to sa dá ľahko dosiahnuť peknými ideálmi.

Mnoho ľudí, ktorí sa zaoberajú touto problematikou, poukazuje na historické súvislosti a na prepojenie rôznych významných osobností so spomínanými tajnými spolkami, takisto na ich prepojenie s revolúciami a pseudohumanistickými myšlienkami, ktorých jediným účelom bolo dosiahnutie svetovlády.

Je to možné. Ťažko si spraviť na vec názor. Môže to tak byť aj nemusí.

Za humanizmom a renesanciou, akousi "obrodnou" fázou vývoja spoločnosti, ktorá je chápaná kladne, stáli v pozadí záujmy bankárov, akými boli napríklad rod Medicijovcov vo Florencii, ktorí nutne potrebovali čo najskôr zlomiť moc aristokracie, zrušiť feudalizmus, pohaniť stredovek a cirkev a dostať k moci seba, tzn. bohatých mešťanov, obchodníkov, budúcich kapitalistov.

Po reakčnom baroku tieto tendencie pokračovali aj v dobe osvietenstva, kedy boli pekné myšlienky filozofov využívané tými istými skupinami - obchodníkmi, bankármi, buržoáziou na uľahčenie si cesty k moci, čo sa i podarilo sériou revolúcií. Zmanipulovali ľudí a pod rúškom humanistických ideálov ala sloboda, rovnosť, bratstvo sa im podarilo definitívne dostať k moci.

Kruté pravdy... Avšak ja tvrdím (a preto aj ten dlhý úvod o dejinnosti a dialektike), že teraz netreba všetky dané historické udalosti odsúdiť a biť sa za to, aby sa vrátil dobrý a spravodlivý stredovek, aby bol štát opäť spätý s cirkvou a za obnovenie tradičných hodnôt. To je úplne spiatočnícky, reakcionársky postoj. Alebo ďalší čo kričia, že treba zobrať moc bankárom a korporátnym magnátom a vrátiť späť starú dobrú demokraciu so spravodlivou vládou. Lenže tá nikdy neexistovala! A ani nebude! Na jednu stranu súhlasím s ľuďmi, ktorí sa o túto problematiku zaujímajú a vážim si, že sa neboja pozrieť do očí niektorým pravdám. Na druhej strane nechápem ich "revolučnosť" a zároveň spiatočnícky postoj.

A tu sa vraciam opäť k dialektike. Keby sa len trochu snažili pochopiť jej význam, možno by mali na vec iný pohľad.

Totiž aj zlý úmysel alebo zlý skutok môže byť v určitej dobe prínosom, môže byť užitočný pre spoločnosť a teda dobrý.

Medicijovci zrejme boli bankári, ktorí sledovali len svoje záujmy a aj keby celá renesancia vznikla len na ich popud (čo sa určite nestalo) nemožno to z historického hľadiska považovať za zlé. V tejto dobe jednoducho aj ich myšlienky a zvrhlé plány predstavovali pokrok oproti dovtedajšiemu usporiadaniu.

Tak isto na celom osvietenstve a Francúzskej revolúcii najviac zarobili Rotschildovci a iní bankári a novovzniknutí kapitalisti. Preto napokon aj revolúciu robili alebo skôr podporovali. To iba lúza si myslela, že bojuje za svoje práva. Ale kvôli tomu nemožno odsúdiť celé revolučné hnutie ako také. Aj tie hnusné rotschildovské banky predstavovali akýsi pokrok oproti predošlému prehnitému monarchistickému zriadeniu. To predsa nemôžem chváliť, len kvôli faktu, že z dnešného pohľadu sú bankári tým zlom. Za to, že sú zlí predsa nebudem žiadať návrat Ľudovíta XVI. 

Aj zlo môže predstavovať za určitých okolností pokrok oproti zlu predošlému.

To neznamená, že ho schvaľujem, iba ho považujem za historicky nutné a dôležité.

V rámci revolúcií alebo revolučných hnutí vždy existuje viac názorových smerov, pričom jedny revolúciou dosiahnu svoje ciele a tí druhí zostanú zákonite nespokojní, stanú sa z nich sklamaní revolucionári, pretože ich myšlienka bola natoľko pokroková, že nemohla byť v danom období uskutočnená. Tí spokojní využili všetkých ostatných, aby sa dostali k moci a potom sa ju už len snažia udržať za každú cenu a tým sa z nich stávajú nepriatelia ďalšieho spoločenského vývoja. Takže z revolucionárov sa stanú reakcionármi. Opäť sa teda pôvodne jednotné hnutie na troskách zničeného starého systému rozdelí na dva tábory, ktoré odteraz bojujú proti sebe.

Zoberme si situáciu v Anglicku v 17. storočí. Existovalo tam niekoľko politických strán či frakcií, ktorých spoločným cieľom bol boj proti starému systému, ktorý nezaručoval práva a slobody. Spoločne požadovali zmenu. 1689 - prijatie Bill of Rights, umiernení parlamentaristi dosahujú to, čo chceli. Anglicko sa stáva konštitučnou monarchiou. Radikálni diggeri však nevyhnutne musia zostať sklamaní z neúspechu svojich požiadaviek.

Francúzsko o sto rokov neskôr... Paríž je hore nohami. Vyzerá to, že povstali doslova všetci proti zhýralej šľachte a panovníkovi. Avšak samozrejme i tu nie sú jednotní. Kapitalisti, buržoázia, bohaté meštianstvo víťazí, dosahujú svoj cieľ, radikálni jakobíni sú porazení (aj keď i o nich som počul už všeličo negatívne, ak nerátam teror čo rozpútali). Lúza, ktorá sa bila za heslá slobody, rovnosti a bratstva nedosahuje vôbec nič. Slobodu získavajú len bohatí, rovnosť iba pred zákonom a i to len taká formálna ako dnes, a bratstvo bolo aj tak viac-menej len do počtu. Rotschild a spol. sa smeje... odsúdeniahodné? Nie. Potrebné a nevyhnutné.

Ako som už napísal, aj zlo môže byť v istej dobe dobrom, tzn. napredovaním.

Podarilo sa dosiahnuť tieto ciele:

1) zvrhnutie monarchie, absolutizmu, presadenie konštitucionalizmu - pozitívne

2) zlomenie moci, vplyvu cirkvi na svetskú sféru - pozitívne

3) presadzovanie ústav, práv a slobôd - pozitívne

Tým ale kapitalisti, liberáli dosiahli svoje zámery a už nechcú ďalší pokrok. Nastáva zlom... Od tejto chvíle sa ich "pokrokový" prístup stáva reakciou.

Preto tvrdím, že dnes liberalizmus nemá čo ponúknuť lebo svoje ciele dosiahol v 18., 19. storočí. Vtedy prestal byť pokrokovým a užitočným pre spoločenský vývoj, začal byť paradoxne brzdou vývoja, preto dnes musí riešiť určité kontroverzné témy, aby mal aspoň nejakú agendu, ktorá pritiahne voličov. Ale o tom inokedy...

Kapitalizmus taktiež nebol zlý odjakživa, predstavoval progres a jeho nástup bol nevyhnutný. Za čas však začal výrazne zahnívať. Spomínaná elita oligarchov ho potrebovala udržať, zachrániť a o to sa snaží dodnes. Nadnárodný kapitalizmus, akási centralizovaná svetová diktatúra kapitálu predstavuje spôsob, ako to dokázať. A to je presne tá brzda pokroku. Darmo ma bude nejaký liberál presviedčať, že nie. Preto neverím liberálom, pseudohumanistom, ani konzervatívcom, ani medzinárodným, nevládnym organizáciám, kecom o ľudských právach. Všetkým, ktorí údajne bojujú za lepšie zajtrajšky, ale iba v rámci tohto systému. Je to buď pretvárka alebo nepochopenie historickej nutnosti, že spoločnosť musí ísť ďalej a že kapitalizmus je len prechodné obdobie, tak ako nimi boli tie predošlé.

Klimeux