Kolko sa človek...

Kolko sa človek natrápi
než splní si sny
Na dušu vlastnej atrapy
tisíc očí prísnych
prilne tam cestou na Parnas

Po zrakoch kopance, údery
spočinú na tebe, na nás
a na troskách našej dôvery
kde ďalej sa šíria povery
o príchode Atény Pallas

Hoc všade kvitnú agáty
vo veku múdrych rečí
kolko sa človek natrápi
než jeho kvety za oknom
označia ako prečin

A v opojení baroknom
vône svojho trápenia
sami hladajú vo víne
naivní heléni a
ich bohyne

Kolko sa človek natrápi
než splatí nájom
a opustí všetky návraty
v cirku - s vozatajom

Kolko sa človek natrápi
než chytí život pevne za opraty...

Kolko sa človek natrápi
než všetko stratí


Klimeux

Comenia Script - welcome to 1984

Radana Lencová: Psaní je kultivace duše 

Písmo nie je len zhlukom klikov-hákov

„...nejen, že je to písmo obtížné, nejen, že je v běžném používání prakticky nečitelné, ono se navíc nedá vždycky použít. Proč se ho tedy učit? Proč si to tak komplikovat, dávat tomu tolik času, když to jde jednodušeji a lépe? “

„Přál bych si, aby se moje dítě učilo to, co bude v životě potřebovat.“ - kapitalistická logika sa, ako vidieť, neúprosne presadzuje aj v školstve, najnovšie vo výuke „revolučného“, nového typu písma človeka 21. storočia, nazývaného Comenia Script, ktoré sa vo veľkom začína zavádzať na základných školách v ČR (čoskoro možno i u nás), bez toho, že by došlo k určitým výskumom alebo prinajmenšom širšej verejnej diskusii na danú tému.

Argumenty ako jednoduchosť, účelnosť a dobrá čitateľnosť, ktorými sa oháňa autorka a propagátorka Comenia Scriptu, môžu však len ťažko obstáť bez hlbšieho analyzovania psychologicko-spoločenských dopadov na dieťa a zároveň na spoločnosť ako celok.

Písmo nie je len zhlukom klikov-hákov ale predovšetkým výrazom našej osobnosti. Rovnako ako sa vrýva naša osobnosť do popísaného papiera, formuje i písmo našu psyché, takže proces prebieha obojstranne. S pribúdajúcimi rokmi už je samozrejme naše vnútro menej prístupné vývoju a teda k spätnému formovaniu osobnosti nedochádza. Ako je tomu ale u 6-ročných školákov? Tieto „nepopísané tabule“ ešte iba objavujú svet, sú nikým a i taká „nepodstatnosť“ ako je v dnešnej dobe písané slovo, ich dokáže výrazne ovplyvniť vo vývine.

Fragmentárnosť vnímania

Proti novému písmu sa postavili i mnohí odborníci z radov grafológov, či psychológov.

Z môjho pohľadu najvýstižnejšiu kritiku podal predseda Českej grafologickej komory a kulturológ Jan Jeřábek, keď sa vyjadril, že zavedenie nespojitého písaného písma považuje za scestné. Nespojitosť alebo obtiažna spojiteľnosť by podľa neho mohla viesť k určitej roztrieštenosti a fragmentárnosti vnímania, prežívania i myslenia, ktoré však pre dnešnú dobu už sú charakteristické a nový vzor písma by ich posilnil.[1]

Radšej vrabec v hrsti...

Za zavedenie Comenia Scriptu zase hovorí fakt, že dnešné deti tak či tak píšu iba na počítači, ku klasickému písanému písmu majú odpor, pričom to nové zľahčené by ich aspoň čiastočne mohlo priviesť späť k rozvíjaniu rukopisu. S tým nemožno nesúhlasiť.

Na druhú stranu sa nazdávam, že neustále zjednodušovanie písma nie je cesta ku komplexnému riešeniu problémov mládeže ale iba akási čiastková, narýchlo prišitá záplata. Akonáhle raz začneme písmo zjednodušovať v mene nášho pohodlia, môžeme veľmi ľahko skončiť niekde na úrovni homo habilis.

Sloboda?

Prečo vlastne nové písmo tak kritizujem? Sám píšem niečím veľmi podobným Comenia Scriptu už od šiestej triedy základnej školy a mnohokrát mám problém spomenúť si na niektoré písané písmená. I v článku sa spomínalo, že väčšina ľudí sa odvracia už dnes od klasického písma a hľadajú voči nemu alternatívy, tak ako som ju našiel i ja sám. Nechceme večne napodobovať vzory písmen, hľadáme si vlastné formy sebavyjadrenia, slobody. To je všetko v naprostom poriadku a nikdy by som nikoho nenútil, aby do smrti písal iba stanoveným „oficiálnym“ písmom. Avšak ako tvrdím už dlhé roky, v rozpore s väčšinovým „humanistickým“ názorom, dieťaťu nie je možné dať úplnú slobodu. Zlyhávanie rodičovskej výchovy dnes spočíva práve v nezvládnutí, či neustrážení pomeru slobody (teda podmienky rozvoja osobnosti dieťaťa) a autority, nevyhnutnej pre zdravý vývoj. Až dieťa dosiahne určitú rozumovú a sociálnu vyspelosť, môže sa stať slobodným. Slobodu si musí najprv ale zaslúžiť. Rovnako je tomu i u písania. Comenia Script chváli jeho autorka hlavne pre flexibilnosť, ktorá umožňuje deťom písať „slobodne“. Podľa môjho však dochádza len k mylnému zamieňaniu populárnych pojmov sloboda a kreativita s lenivosťou, lajdáctvom a absenciou budovania pevnej vôle. Napadá mi prirovnanie s maliarstvom. Picasso maľoval „jednoduché“ kubistické obrazy, udával nový smer umenia, slobodne tvoril, čo však neznamená, že neovládal techniky klasickej maľby, neštudoval jej metódy a že nedokázal prekrásne kresliť... A to z neho robí kompletného umelca.

Kultúrna logika neskorého kapitalizmu

Bez ohľadu na všetky argumenty pre a proti, pravdou zostáva, že dôvod budúceho úspešného šírenia sa nového typu písma v školách treba hľadať predovšetkým v kultúrnej rovine zmýšľania dnešného človeka, nakazeného kapitalistickým prisudzovaním tržnej, alebo monetárnej hodnoty všetkému. Veď napokon, už i vzdelanie je tovar, ako sme sa dozvedeli od predstaviteľov SAS. Tým nenarážam na fakt, že na novom písme a z neho plynúceho nákupu nových pomôcok a zošitov pre školy sa niekto nabalí.. to je zasa úplne iná časť problému, ktorou sa nechcem teraz zaoberať. Skôr sa vraciam na začiatok tohto príspevku - k neúprosnej a „posvätnosti“ zbavenej logike, ktorá pristupuje k akejkoľvek veci, javu alebo činnosti čisto pragmaticky, prospechársky a úžitkovo, čo platí samozrejme i pre vzdelávanie a procesy s ním súvisiace.

Načo sa učiť zložité písmo? Aj tak ho nebudeme v praxi používať, takže je zbytočné. Treba písať jednoducho a rýchlo, lebo čas sú peniaze. A tak je to so všetkým... Načo mať v škole dejepis? Zbytočnosť. Len rozprávky, ktoré nás neuživia.. radšej miesto toho šupnime do rozvrhu základy podnikania alebo niečo užitočné. Literatúra? Filozofia? Oničom. Radšej nech sa tie decká už od mlada špecializujú a prehlbujú si znalosti, v odvetví, kde by sa mohli uchytiť. A hlavne jazyky, aspoň tri minimálne, lebo bez toho sa nepresadia.

Pragmatické štúdium

Nikto sa dnes nevzdeláva pre samotnú vnútornú potrebu poznania, pre ten neustály duševný nepokoj, ktorý by nás mal hnať vpred, za vedením. Proces poznávania je radosťou i  „sokratovským“ utrpením zároveň – možno i preto ho dnešná hedonisticky žijúca väčšina odmieta. Vzdelanie v dnešných časoch žiaľ nie je chápané ako prostriedok sebavytvárania ale iba ako prostriedok k dosiahnutiu zisku, v najlepšom prípade ako samoúčelný fetiš - teda „uctievanie“, opájanie sa vlastnými vedomosťami, bez zmyslu.

Skutočné vzdelávanie je často bolestivé, nepokojné, je to nekonečný proces, sizyfovská práca, zápas so sebou samým, prostredníctvom ktorého sa stávame niekým. Nie je to len objem vedomostí, ktoré musíme obsiahnuť, aby sme si zvýšili kvalifikáciu. Je to vedomá sebatvorba, ktorá sa nutne odráža i v spôsobe nášho uvažovania a konania. Keď som raz historik, dívam sa na svet úplne inou optikou, nie som len „zberateľom“ faktov, vyrvaných zo svojho kontextu ale moje vzdelanie sa aktívne prejavuje i v spoločenských postojoch a každodennom živote, stáva sa mojou súčasťou.

Keď som fyzik, som i historikom, keď som matematik, musím byť i historikom, keď som literárny kritik, musím ovládať dejiny literatúry, pretože každá veda je v zásade historickou vedou. Jedine cez dejiny totiž vnímame dynamickosť každého odvetvia. I písmo má svoju históriu. Nevrátime sa predsa ku karolínskej miniskule (ktorú Comenia Script napodobňuje) len zato, že je to pre nás jednoduchšie. Nemôžeme sa odrezať, izolovať od minulosti, musíme zachovať určitú kontinuitu, naučiť deti to staré, než sa rozhodnú sami pre nové. Viem, že i písanie deti často „bolí“ a trápia sa s ním, tak ako s celým vzdelávaním, ale každý existencialista by so mnou určite súhlasil, že sebavytváranie sa uskutočňuje predovšetkým cez bolesť a prekážky. Verím, že pri troche snahy a vôle je klasické spojité písmo svojou obtiažnosťou primerané a zvládnuteľné pre každého – i keď zdanlivo nepraktické a neužitočné.

Majme sa ale na pozore, aby toto utilitaristické šialenstvo napokon neskončilo i vytvorením nového jazyka, po vzore newspeaku, pred ktorým nás varoval Orwell v 1984, kde dochádzalo zámerne k vypúšťaniu ton slov a významov z reči, v duchu zjednodušovania a uľahčovania života. Skutočným zámerom však bolo obmedzenie schopnosti kritického myslenia. 


Klimeux 

---

[1] http://cs.wikipedia.org/wiki/Comenia_Script

:-D, alebo smiech s kamennou tvárou...

Informačné technológie v istom zmysle zbližujú ľudí.

I keď by som mal z pozície "chronického nesúhlasiteľa" poprieť toto tvrdenie, neurobím tak, predovšetkým z dôvodu, že sám hojne využívam formy internetovej komunikácie (a nie len google, ako si myslí náš pán prezident), tak ako každý človek v 21. storočí.

Chat, mailovanie či sms-ky však nie sú len zhlukom informácií, faktografických údajov, ktoré oznamujeme druhým ľuďom na opačnej strane zemegule (a ktoré nás buď zbližujú, alebo rozdeľujú - podľa toho, ako s nimi dokážeme zaobchádzať, v duchu hesla: oheň je dobrý sluha ale zlý pán). Dané komunikačné prostriedky v sebe nesú i určité citové zafarbenie, emocionálny náboj, ktorý odosielame spolu s sms. Zvykneme ho vyjadrovať v pre mnohých starších ľudí nepochopiteľných, zoskupeniach dvojbodiek, čiarok, písmen, číslic, lomítok a iných znakov, nazývaných smajlíci, resp. smejkovia, ak si potrpíme na írečitú slovenčinu.

Človek - divák, herec i konzument vlastných emócií

Na facebooku sa objavia obrázky týraných psov. Pod nimi 260 spolutrpiteľských komentárov zakončených starým známym :-( alebo ;-(. (Tá bodka mala znamenať koniec vety, nie pehu na brade) Každému, kto si tieto komenty neskôr prečíta bude zrejmé, ako veľmi fotky všetkých zasiahli a ako hrozne sú z nich smutní. Keby sme sa ale nejakým spôsobom ocitli v danej chvíli tvárou v tvár pisateľom komentárov s obrátenou zátvorkou, sediacich pohodlne na stoličke u počítača, iba s veľkými ťažkosťami by sme na ich tvári objavili emóciu nazývanú zármutok. Oni totiž nie sú zarmútení, oni len písomne vyjadrujú pocit, ktorý by mali podľa spoločenských očakávaní v danom momente prežívať.

Tým ich nijako nechcem obviňovať z pretvárky, naopak, komentujú príspevok s tým najlepším a najčestnejším úmyslom. To však nemení nič na skutočnosti, že si svojím počínaním vytvárajú odstup. Vzďaľujú sa vlastným pocitom, stávajú sa akýmisi vonkajšími pozorovateľmi svojho osobného vnútorného prežívania, ktoré sledujú s kamennou tvárou skrz obrazovku počítača. Vlastne by sme ich mohli prirovnať k hercom na divadle. Tí podávajú výkon taktiež bez faloše, úprimne, mnohokrát sa stotožnia s predstaviteľom svojej role, avšak ich prednes, ich emócie nie sú autentické - sú hrané. Niekde vo svojom vnútri zostávajú naprosto chladnými, kontrolujúc situáciu na javisku. U užívateľov facebooku je tomu podobne ale naopak. Písomne vyjadrujú vášnivé vnútorné pocity, smútok, radosť, rozhorčenie niekoľkými výkričníkmi !!!!, navonok však bez akéhokoľvek prejavu...

Sedíme kľudne a vyrovnane v kresle a "predstavujeme si" samých seba plačúcich, smejúcich sa, nahnevaných, sarkasticky sa uškŕňajúcich. Falošnosť, ktorá sa tu odohráva, má charakter nevedomý. Náš subjektívny postoj k napísanému textu je ale vlastne nepodstatný, tak či onak, v konečnom dôsledku sa pretvarujeme, pretože deklarujeme to, čo danej chvíli neprežívame.

Nedostatok autenticity

Mnohí teraz so mnou isto nesúhlasia. Nechcem niekoho silou mocou presviedčať o jeho pocitoch, tie musí najlepšie predsa poznať každý sám. Keď sa však čo i len trochu zamyslíme, prídeme k záveru, že už len samotné písomné zdelenie smutnej udalosti jej uberá na tragike a autentickosti smútku pisateľa. Ak vezmeme v úvahu, že by v danom psychickom rozpoložení predsa len človek dokázal napísať súvislú a rozumnú vetu, veľmi ťažko si predstaviť, že by ju ešte na záver obohatil smutnou tváričkou z dvojbodiek a zátvoriek. Napísať vetu s informatívnym charakterom sa dá. Jednoducho oznamujeme ostatným nešťastnú udalosť. Smajlíkom - teda grafickým zobrazením emócie, ktorým podtrhávame náš smútok, však paradoxne vyjadrujeme odstup voči vlastným pocitom, sledovaným okom "spectatora".

Rovnaké je to i pri písaní veselých a vtipných statusov. Behom piatich minút máme na konte kopec komentov typu: :-D :-D :-D, rofl a lol, avšak na zemi sa neváľa nikto. Maximálne sme niekomu vyčarili jemný úsmev na perách, i ten však odohrávajúci sa skôr niekde hlboko v jeho duši.

Zachovávanie si odstupu

Toto "emocionálne dávidlo" v podobe smejkov, ktoré nás vyprázdňuje a ochudobňuje o zažívanie vlastných pocitov, je len jedným z mnohých prejavov postmodernizmu, typickým práve zaujatím odstupu voči samému sebe, voči spoločnosti, voči všetkému a všetkým (čo je možno len naším obranným mechanizmom, zároveň ale i príčinou mnohých problémov).

Možno si poviete, prečo tak zveličujem? Smajlíci sú fajn vec, pomáhajú nám vyvarovať sa rôznych nedorozumení, zle pochopených vtipov. Prečo ale neexistujú už celé stáročia? Prečo všetky duchovne bohaté a rozvinuté civilizácie nepoužívali nič podobné? Nenapadlo im snáď, že informáciu je možné i emocionálne podfarbiť?

Smejkovia sú fenoménom možno posledných dvoch desaťročí, čo časovo súhlasí práve s nástupom, alebo skôr rozmachom spomínanej postmodernej kultúry, ocitnuvšej sa na "konci dejín".

Keby sa pred pár desiatkami rokov niekde objavili obrázky podobné tým dnešným zo Sýrie, či Líbye, videá s popravami detí a odrezávaním hláv, masová vlna protestov by zatriasla polovicou sveta a vlád štátov. Napokon by ich síce polícia s prehľadom rozohnala obuškami a vodnými delami (revolúcie neprichádzajú len tak zdola, ako sa zdá) ale narobili by aspoň slušné problémy či vrásky na tvárach štátnikov. Dnes sa nesúhlas zredukuje na pár stoviek stlačení "like", a potvrdení účasti na proteste, ktorý sa stal iba "udalosťou" - asi ako piatková párty.

Docielili sme stav naprostej a úplnej apatie, letargickej paralýzy, ktorá nám znemožňuje urobiť niečo zmysluplné, stav patologického odstupu, ironizácie čohokoľvek v mene slobody alebo v mene srandy, ja už sám neviem.

Jediné, čo by v dnešnej dobe docielil plamenný prejav M. Luthera Kinga, by bol zábavný remix na youtube...

Nedokážeme už jednoducho byť "v tom", zainteresovaní, vložiť sa naplno do veci. Všetko sledujeme z diaľky, z pohodlia domova, ako film.

To posledné, v čom sme ešte "dobrí", je vyjadrovanie svojích zložitých emócií v 3 znakoch. Ako potom ale reagujeme na udalosti v reálnom živote, mimo sociálnych sietí?

Odpoveď znie - nijak. Nedokážeme reagovať, pretože sa nás de facto nič nedotýka. Nie sme bezcitní, iba paralyzovaní vlastným odstupom. Preto sa len rozpomíname na smajlíkov, ktorých by sme za daných okolností použili v texte a pokúšame sa ich napodobniť mimikou tváre, hráme sa na emócie, pretože sme zredukovali vlastné vedomie a citové prežívanie na :-.....

Klimeux

Pravica - Ľavica a iné recepty na dobrý guláš

Pravica chce malý štát, nízke dane, slobodu a lavica vsádza na sociálne témy, silný štát, vysoké dane a následné prerozdeľovanie. Jednoduché! To si pamätáme ešte zo strednej (aj napriek tomu, že sme poniektorí možno práve vtedy vyrušovali :)).

Vrátiť sa tak ale o dvesto rokov nazad, zrejme by sme za takýto výklad miesto jednotky utŕžili iba pár nechápavých pohľadov (snáď aj zaúch) od pani učiteľky...

Viva la Revolution

Delenie na pravicu a ľavicu existuje z čias Francúzskej revolúcie, kde aristokrati, royalisti, monarchisti, a iní konzervatívci sedeli v parlamente na pravej strane, na rozdiel od republikánov, jakobínov a zástancov stále výraznejších zmien, ktorí sedeli oproti nim. Takto popísaný zasadací poriadok je ale značne zjednodušený. Aristokracia nebola jednotná vo svojom postoji k revolúcii, na republiku zo začiatku pomýšľal iba málokto, chudobnejší mešťania sa vo svojich názoroch čoskoro začali odlišovať od veľkej buržoázie a jednotlivé skupiny volených zástupcov ľudu sa teda postupne presúvali z jedného konca miestnosti na druhý, až z toho vznikol jeden chaos, ktorým je spomínané delenie dodnes :)

Varím, varíš, varíme...

Pravica je SAS, pravica je aj NSDAP, pravica je aj Občianska konzervatívna strana, pohľad na lavicu je u nás v tomto konkrétnejší - ľavica je Fico (automaticky :D) a samozrejme komunisti, ľavicou v americkom ponímaní je ale Demokratická strana, ľavicou sú anarchisti, ľavičiar bol i Jozif Vissarionovič, v istom zmysle i Július Caesar :D takže ľavé spektrum sa zdá byť ešte prapodivnejším zlepencom než jeho náprotivok.

Snáď jediné absolútne kritérium, ktoré by mohlo obstáť pri vytvorení určitej pravo-ľavej schémy, je postoj strán k pokroku, pričom pokrokové sily by sa mohli nazývať ľavicou a konzervatívne by na nich pozerali zasa z pravej strany. Ale čo s liberálmi? A čo s nacionalistami? Tí chcú tiež zmeny! Keď k tomu ešte pridáme neo-liberálno(-konzervatívnu) čalamádu, naša pracne vybudovaná koncepcia sa rúca ako domček z kariet a guláš začína byť slabé slovo pre toto jedlo, ktoré pomaly ale isto prestáva byť požívateľné :P

Kvalitnejším receptom pre prípravu chutnej omelety by mohlo byť posudzovanie pravice a ľavice podľa doby, o ktorej práve hovoríme a teda meniť kritériá súčasne s kontextom danej epochy. Na základe historického posudzovania však prídeme k záveru, že počas niekoľkých storočí existencie pojmov ľavica a pravica sa ich význam zmenil toľkokrát, že takéto delenie naďalej zachovávať už prakticky stratilo význam a stalo sa historicky prekonaným, neužitočným a mätúcim.

Liberálni chameleóni

Pri hodnotení pravo-ľavého politického spektra by som sa osobitne rád pristavil u liberálov. O ich archaickej, zastaranej ideológii už som sa vyjadril niekoľko krát. Teraz by som ale chcel skôr upriamiť pozornosť na zaujímavý fakt, že v období, kedy zohrali najdôležitejšiu úlohu - teda za vyššie spomínanej Francúzskej revolúcie sedeli ako jej stúpenci a odporcovia starého poriadku na ľavo. Ako sa svet zmenil za dve storočia...

Liberáli nehlásajú iba slobodu ale majú byť i nositeľmi pokroku, čo v dnešnej dobe už ich učenie neumožňuje, paradoxne sa teda stávajú konzervatívnymi. Tu vlastne začína i proces ich "zmodrávania" cez niekoľko odtieňov fialovej počas 19. storočia. Po tom, čo dosiahli svoje požiadavky je ich existencia odôvodniteľná už jedine snahou udržať stávajúci systém za každú cenu a teda obhájiť neobhájiteľné. Začínajú byť sami tými absolutistami, proti ktorým pôvodne brojili. "Zbožštili", posvätili a zakonzervovali svoju moc ústavou, rovnako ako si "zbožštil" svoj kráľovský pôvod Ľudovít XVI.

Splynutie a začlenenie liberálov do konzervatívneho spektra nie je len výplodom mojej fantázie, dokazuje to i vznik neoliberalizmu, ktorý je de facto totožný s neokonzervativizmom.

Soc-dem., či skôr soc-kap.?

Dnešní socialisti, európskeho - rozumej jediného tolerovaného typu sú modernými, vyspelými stranami, ktoré robia socializmus v rámci kapitalizmu, čo je vrcholom pokrytectva, pretvárky a demagógie. Soc-demáci sú samozrejme proeurópski, napĺňajúc staré známe "proletári všetkých krajín" alebo skôr "globalisti všetkých krajín spojte sa". V rámci svojich pravidelných 4-ročných vládnucich období, vždy po vystriedaní pravice plnia svoju úlohu - politicky integrovať Európu a svet, po tom čo ho pravica integruje ekonomicky.

Rovnakým farizejstvom sa prezentujú pri presadzovaní ľudských práv a slobôd, práv homosexuálov, menšín a iných skupín bez toho, že by prejavili akýkoľvek nesúhlas s existujúcim systémom, ktorý práva ľudí pošliapava v reálnom živote, nie na papieri. Nedá sa presadzovať slepo iba určité práva, zároveň veriť v trvalo udržateľný rast, dotovať banky a podporovať príchod investorov, ktorí zabezpečia otrocké pracovné miesta pre lúzu - teda vybrať si z ľavičiarstva iba to cool, iba to módne a inak zotrvávať na starých kapitalistických pozíciách a princípoch. Ekonomická, teda jediná pravá zmena (zmena systému výroby), by so sebou priniesla práva pre všetkých - aj bez dokumentov a prázdnych deklarácií...

Dobrý kuchár - iluzionista

Delenie politických hnutí na pravicové a ľavicové má už v dnešnej dobe dátum expirácie dosť dávno za sebou a je teda pre akékoľvek varenie nevhodné. Avšak kuchárske umenie spočíva nielen v schopnosti variť chutne ale i variť s plesnivými surovinami, tak aby to nikto nepoznal...

Dôvodom umelého udržiavania pravice a ľavice je vytvorenie ilúzie pluralizmu v spoločnosti, na ktorom údajne má stáť každá demokracia. V skutočnosti je len jedna strana, vždy bola iba jedna a je tomu tak i dnes. Kedysi to bola Komunistická strana. Dnes by sme ju všeobecne mohli nazvať "liberálno-demokratická strana formálnych ľudských práv a slobôd". Takto nazvaná strana v sebe zahŕňa SAS, KDH, Most-Híd, Smer, SDKÚ, KSS, OKS, ako aj všetky ostatné politické zoskupenia, s výnimkou tých, čo boli rozpustené Ministerstvom vnútra. Rozdiely medzi jednotlivými hnutiami sú kozmetické až zanedbateľné, asi rovnako ako drobné názorové nezhody členov ÚV-KSČ pred 89. rokom. Každý názor, myšlienka alebo cieľ v rozpore s ideológiou STRANY je mimo zákona - tak tomu bolo vtedy, tak je tomu i dnes.

Rada šéfkuchára

Politika, či už robená z ľava alebo z prava je len  prostriedkom boja o moc, priestorom pre populistov, demagógov. Iba tí budú vždy vládnuť, pod záštitou akejkoľvek ideológie.

Ak stavať na nejakej ideológii, jedinou možnosťou je budovať ju zdola, kde nie je priestor pre politikárčenie.

P.S.: "Liberálno-demokratická strana by mala skratku LDS - to neznie zle.. alebo radšej LSD? :D na tom zrejme fičia jej voliči :D)


Klimeux

Přímá demokracie a ekonomická samostatnost v tří tisícové obci

Andaluská obec Marinaleda v sevillském regionu (Španělsko) prosperuje díky zemědělskému družstvu spravovaným Colectivo Unidad de los Trabajadores- Bloque Andaluz de Izquierdas od roku 1979. Velká část obyvatel zaměstnává zemědělské družstvo Cooperativa Humar - Marinaleda, které si po letech prosazování založili sami zemědělci. V době tzv. světové krize prosperují. A jak u nich funguje vzdělávání, jak mají vyřešené bydlení, na čem spočívá ekonomický model Marinaledy?
Na začátku projektu byl Juan Manuel Sánchez Gordillo, který v několika supermarketech provedl pomocí svých kolegů z odborového svazu SAT (Sindicato Andaluz de Trabajadores) tzv. vyvlastnění potravin v supermarketech. Důvod? Rozdávali je potřebným, protože v krajině byla skutečná bída. Od roku 1979 je starostou obce Marinaleda s třemi tisíci obyvatel.

Poté zahájil spolu s dalšími těžko uvěřitelný projekt politicko - ekonomické samostatnosti. Pozemky aristokrata v El Humoso (cca 25km2) nakonec vyvlastnili s tím, že půda patří těm, kteří na ní pracují. Během několika let je nezaměstnanost 0%, protože cílem družstva není v prvé řadě zisk, ale vytváření nových pracovních míst. A jak je vidět dodnes to funguje. Pilíře, na kterých spočívá ekonomický model Marinaledy, jsou rovnost a spoluúčast lidí. A tyto principy jsou rozšířeny ve všech oblastech života, i v politice.

Družstvo pěstuje kvalitní zeleninu (fazole, artyčoky, papriky, olivový olej) Mají 35 hodinový pracovní týden a všichni berou 47 eur, měsíční příjem je 1 128 eur (minimální mzda je celostátně 641 eur). Prosazuje se 100% ekologické zemědělství, neexistují skládky, jsou zavedeny recyklační systémy.

"Obecně postihla krize méně zemědělství a potravinářství. Lidé, kteří z venkova odešli za prací do stavebnictví, se nyní vracejí a hledají zaměstnání. Výsledkem je, že je třeba nejen zachovat stávající pracovní místa, ale vytvářet další, přičemž ekologické zemědělství vytváří větší počet míst než zemědělství tradiční. Každý, kdo pracuje na vlastní stavbě domu, dostává 800 eur měsíčně. Polovina platu slouží ke splátce za bydlení." (Časopis Público)

Vzdělání je přístupné všem, ale zřejmě bude třeba delší doby, aby nebylo jen o psaní a čtení.

Faktem ale je, že gramotnost je dnes 100%. Jistý druh blahobytu (bydlení a jídlo) nenutí lidi k dalšímu vzdělávání, ale to je snad jediný problém, který ve vesnici opravdu je. Co se týče školství, mají občané k dispozici velmi kvalitní mateřskou a základní školu spolu s prvním stupněm střední školy do 15 let. Je zde samozřejmě i kvalitní zdravotnické středisko, centrum pro seniory, kulturní dům, sportovní komplex, fotbalový stadion, plavecký bazén.

Přímá demokracie v praxi

Ve vesnici se každé čtyři roky volí. Je zde většinová Sjednocená levice, sociální demokracie (PSOE). Politická rozhodnutí přijímá shromáždění, kterého se smějí účastnit všichni obyvatelé obce.

Daně jsou nejnižší v celém regionu. O rozpočtu rozhoduje shromáždění na plenárním zasedání, na němž schvaluje jednotlivé položky. Poté se postupuje po jednotlivých čtvrtích, protože každá z nich má své vlastní shromáždění občanů. Na této úrovni se pak rozhoduje, kam bude investováno každé euro položky, kterou radnice stanovila. Shromáždění rozhodne, (IU) a odborová unie (SAT) se přidají a uplatňují toto rozhodnutí. Politické uvědomění mezi obyvateli Marinaleda je mnohem vyšší než v dalších regionech Španělska.

Marinaleda nemá místní policii. Podle zákona by mělo v obci sloužit 4-7 policistů, jejich zrušením tak ušetřili cca 260 tisíc euro ročně. Společný zájem o věc v podstatě kriminalitu úplně vyloučil.

Zdroj: http://www.cez-okno.net/clanok/hospodarstvo/prima-demokracie-a-ekonomicka-samostatnost-v-tri-tisicove-obci