Paradox pokroku

Spoločným znakom každého ľudského spoločenstva, či už pravekého kmeňa, starobylej ríše alebo moderného štátu je jeho nestálosť, zmena a postupný vývoj.
Pokrok ako základ každej spoločnosti a civilizácie možno chápať rôznymi spôsobmi. V prvom momente sa nám zrejme (aj vďaka množstvu zhliadnutých sci-fi) v hlave premietne obraz technicky vyspelého človeka budúcnosti, a teda pokrok technický alebo vedecko-technický. Na tom by samozrejme nebolo nič zlé ani nesprávne v prípade, ak by sa nám v ďalšej chvíli zjavila predstava budúceho (z dnešného pohľadu utopického) ekonomického a politického usporiadania spoločnosti, čo by, uznávam, vyžadovalo značne väčšiu mieru abstrakcie.
Technický pokrok si dokáže predstaviť v zásade každý, spoločenský skoro nikto. To však nijakým spôsobom neznižuje jeho dôležitosť.

Keby sme dennodenne neboli zahŕňaní množstvom sci-fi filmov, možno by nám robilo problémy predstaviť si i ten... Vždy sa veľmi zabávam na filmoch, ktoré zobrazujú ľudstvo budúcnosti s technikou dnešnému človeku nepredstaviteľnou, avšak trápiace sa stále s tými istými spoločenskými problémami a na úrovni dneška.

Režiséri nás buď zámerne mystifikujú, alebo trpia nedostatkom predstavivosti, alebo len jednoducho vychádzajú zo stavu aký panuje dnes - a dnešná doba je úplne typická naprostým nesúladom medzi technickým a spoločenským pokrokom.

Tento článok nechcem opäť venovať dôležitosti pokroku, v kontraste so spoločensky deštruktívnym konzervativizmom alebo liberalizmom (ktorý sa sám stal konzervatívnym už pred sto rokmi) ale skôr určitému paradoxu pokroku, ktorý vyvoláva práve spomínaný nesúlad.

Ak je osobnostný vývoj jednotlivca ovplyvnený predovšetkým slobodným konaním, sebapoznávaním a vedomou alebo nevedomou sebatvorbou, tak potom vývoj spoločnosti ako celku čerpá svoju hnaciu silu predovšetkým z ľudskej činnosti a z ľudskej tvorivosti.

Dokážeme klonovať živé bytosti, lietať do vesmíru, riadiť jadrové reakcie a bohviečo všetko ďalšie, čo pred nami vlády taja a napriek tomu spoločensky zahnívame niekde na konci 18. storočia. Čo je tomu na vine? Jednou z odpovedí môže byť práve spomínaná tvorivosť - kreativita na jednej strane, ktorá sa naplno prejavuje v oblasti vedy a techniky a jej úbytok na strane druhej, v oblasti sociálnych vied.

Stále však nevieme prečo nejdú oba druhy pokroku ruku v ruke, alebo čo spomaľuje jeden z nich. V skutočnosti by sa dokonca dalo povedať, že rast prvého je priamo úmerný stále väčšej stagnácii druhého. Spoločnosť dosiahla liberálno-demokratickú formu kapitalizmu, krátkozrako považovanú za úplný vrchol ľudských možností, pričom však technicky rastie ďalej, skoro exponenciálne.

Paradox pokroku možno úplne zjednodušene vystihnúť a objasniť dvoma otázkami:

1) čo je motorom pokroku? ľudská tvorivosť.

2) čo najviac ubíja ľudskú tvorivosť? pretechnizovanosť (a z nej vyplývajúca pohodlnosť) ľudí.

Technika, ako dôsledok ľudskej tvorivosti teda v konečnom dôsledku samotnú kreativitu úplne udusí...

Máme iPhone, tablet, technické hračky, ktorými zahŕňame populáciu, zaujímajúcu sa viac o najnovšie dotykové displeje než o filozofiu a budúcnosť našich potomkov. Máme internet, meme komixy, gangnam style a facebook! Koho trápi spoločenský vývoj.. snaha o zmenu? to je sociálne inžinierstvo, preč s tým! Radšej lajkujme zábavné videá!

Práve tento nedostatok tvorivosti spôsobený do veľkej miery technickým pokrokom (ale nie len ním) spôsobuje intelektuálny úpadok, či návrat späť.

 

Otázkou je, či sa môže tvorivosť, číra ľudská sebarealizácia len tak vytratiť a či zdanlivý úpadok nemá len dočasný charakter.

Na túto tému by sa dalo hovoriť dlho. Ja osobne si myslím, že tvorivosť ako určitá hybná sila nemôže byť len tak zadupaná do zeme. Je stále medzi ľuďmi, derie sa von. A ak aj je väčšina otupená "konzumnou" technikou, o to intenzívnejšie sa prejaví u menšiny. Stačí sa rozhliadnuť okolo seba. Potlačená kreativita je všade okolo nás... Ak sa nemá ako dostať von, môže "vytrysknúť" v podobe umenia - nemusí ísť o maliarstvo, literatúru alebo iný klasický druh. Takým istým prejavom tvorivého umenia sú i sprejeri, rôzne formy street artu a podobne. Sprejerstvo je vo všeobecnosti odsudzované ako forma vandalizmu. V prvom rade ale ide o prejav čírej tvorivosti. Prečo sú posprejované budovy výsadou vyspelých pretechnizovaných urbanistických spoločností? Rovnako je to i s vandalizmom. Niekto si povie, prečo sú len ľudia takí zlí a ničia hroby, pomníky, kontajnery, pamätníky? To nie je zlo. To je zase iba potlačená tvorivosť a túžba sebavyjadrenia v dnešnej mŕtvej dobe uzamknutej vo vákuu spoločenského včerajška a technického zajtrajšku. Keď sa neprejaví v umení, prejaví sa v ničení, lebo i to je druh kreativity.

Anonymnosť a individualizovanosť každého jednotlivca dneška núti vtlačiť svoju "pečať" veciam, trebárs aj rozbíjaním a povedať: som tu, žijem, dýcham, som človek a chcem zmenu!

Sporiadaný, slušný právnik v obleku, uzavretý do svojho pohodlia, môže byť v skutočnosti vnútorne stonásobne vyprázdnenejší ako pouličný vandal. Tým nechcem schvaľovať násilnosti či výtržníctvo, iba poukázať na to, že ide stále o tvorivosť, len vypustenú nesprávnym smerom.

 

Keby sa všetok ľudský tvorivý potenciál obrátil tým správnym smerom, mohla by nastať zmena už zajtra (významnú úlohu však v celom procese zohráva i komfort, ktorý, napriek relatívnej chudobe, stále máme v porovnaní s inými časťami sveta, preto protestujeme iba do tej miery, pokiaľ to neohrozuje náš štandard - tým nie je možné dosiahnuť nič, maximálne upozorniť na určitý problém.. ale o tom zase inokedy).

 

 

Klimeux

Pouličný hudobník

Pouličný hudobník

král múz zároveň i nik

[: nad úspechy povznesený

ostatnými prehliadaný

hrá si a na prstoch rany

ticho stratia sa v jeseni :]

Pristaví sa nikto

ťahaný preč každým

hráč však vždy je victor

chladnej mestskej dlažby

čo ho spája s luďmi

- nikdy nezabudni

verný jej buď, verný buď mi!

Na dlážku päť mincí

dal tam sám pre ludí

vynálezca piesní

gitary Da Vinci

- nik ich nezobudí

a tak ďalej kreslí

tónov dávny vyšší princíp

Pouličný hudobník

král muž či snáď vôbec nik

[: ostatnými prehliadaný

akordy Cmáju

hrá si a na prstoch rany

struny spočítajú :]

Ruku má král mužnú

a tak hráva kde-tam

žije za almužnu

v zbytku svojho sveta

C A E G H C

ďalej stláča pražce

tie motory svoje hnacie

Pri ohňoch znie gitara

symfóniou lúky

- v meste nik sa nestará

o jej ultrazvuky

Betónom sa náhlia

medzi nimi aj ja

niekde medzi nimi aj ja

Klimeux

Lživot

Napísali, povedali sme dosť lží...
však život riadi sa iba príkazom: ži!
Nenájdeš viac nálezy a straty
postačí ti prostý imperatív

Napísali sme dosť lží i o láske...
nadnesené, prázdne slová o nás keď
plánujeme ku nádeji útek
hnaní konskou silou svojej chute

Už žiadne metafory, iba vety holé!
láska - prichádza sekundu po vrchole
tak odhoďme už meče, granáty
zostaňme tu pre nás - ja a ty

V premrznutom tele vždy tak krásne bolí
s niekým deliť sa o svoje Alkoholy
I opilci možno raz šťastní boli...

Klamali sme viac než by som pomyslel
o živote, o ceste a o zmysle
- Nájsť straty a stratiť nálezy
na ktorých ti najviac záleží


Klimeux

Podmienenosť pravdy realitou a jej paradoxy

Miera poznania

Keby sa niekto pokúsil štatisticky vyjadriť, aký čas strávi priemerný človek za svoj život presviedčaním druhých o svojej pravde, boli by sme možno prekvapení, že sa nejedná o dni ale skôr o celé týždne či mesiace, u niektorých politikov dokonca roky ;)
Obľuba rôznych hádok či sporov o to, kto má pravdu, vychádza predovšetkým z obmedzenosti každej ľudskej bytosti. Nemyslím to nijako znevažujúco ani hanlivo, v zásade takým spôsobom uvažuje každý. V medziach svojej úzko ohraničenej reality si všetci vytvárame tézy až dogmy, ktoré považujeme za objektívne pravdivé. Netvrdím, že nutne ide o lži. Pravda vždy závisí od miery poznania, vedomostí a skúseností jednotlivca, ktorý ju prezentuje a zároveň tých, ktorým je prednesená. Ak sú všetci na rovnakej úrovni poznania a prijmú ju bez námietok, stáva sa aj zdanlivá lož pravdou. Vždy je však nutné uvedomovať si, že subjektívnou. Klamať v pravom zmysle slova je možné iba vedome - teda keď tvrdenie jedinca je v nesúlade s jeho znalosťami.

Pre rybky v akváriu je ich sklenené obydlie celým svetom, ba celým vesmírom, pretože nikdy nepoznali nič iné. Z nášho pohľadu žijú v klamstve, ony sami sú možno spokojné. Podľa uhlu pohľadu teda žijú v pravde i lži zároveň. Rovnako aj človek nepoznal predsa až do 15. storočia Ameriku. Dnešný historik to pomenuje ako život v nevedomosti a tmárstve, vtedajšia spoločnosť však poznala iba svoju všeobecne akceptovanú pravdu. My sa tej ich dnes vysmievame a sami sa nazdávame, že vesmír je nekonečný, rovnako ako chrobák na púšti, ktorý nikdy nedôjde až na jej koniec. 

 

Pravda a realita

Ak teda tvrdíme, že skutočnosť je závislá od miery poznania, vynára sa základná otázka: je možné poznanie objektívnej reality?

Ak odhliadneme od dilemy, či vôbec realita ako taká existuje pre všetkých a nie len v hlave niekoho z nás (uvažujme, že existuje), môžeme ju absolútne spoznať? Jej objektívne spoznanie by automaticky znamenalo i existenciu objektívnej pravdy. Tento gnozeologický problém je naozaj ťažko nejakým spôsobom vysvetliť, keďže je však stupeň nášho poznania iba na určitej úrovni, môže byť pre nás prakticky každé riešenie pravdivé :P

 

Pravda, realita a náboženstvo

Otázka objektívnej pravdy a teda i poznateľnosti reality značne súvisí i s existenciou boha a je teda predmetom sporu rozličných náboženstiev na jednej strane a ateistov na druhej, sporu idealistov a materialistov, metafyziky a fyziky.

V zásade ide o spor dvoch krajne protikladných názorov (v duchu ľudskej obmedzenosti).

Ateisti, vychádzajúc z materialistického učenia považujú svet za spoznateľný, riadiaci sa iba prírodnými zákonmi, fungujúci ako určitý mechanizmus.

Druhá strana agnosticky tvrdí že svet je nespoznateľný, a teda buď nevieme existenciu boha potvrdiť ani vyvrátiť alebo keďže nie sme uspôsobení aby sme svet pochopili, netreba sa nad ním zamýšľať, človek nepochopí svet v jeho mnohorakosti, má prijať boha a zjavenú pravdu.

S ateizmom sa rozchádzam v tom, že úplne znegoval pojem boh v akejkoľvek podobe, náboženstvá zase predstavujú skôr výtvor ľudí - najstaršie za účelom vysvetlenia prírodných javov (fyziky), neskoršie na vysvetlenie spoločenských javov, filozofie a etiky (metafyzika).

 

Máme teda podľa všetkého dve možnosti. Buď berieme svet ateisticky ako spoznateľný, a teda objektívna pravda existuje, je absolútna a nemenná, (len ju ešte nepoznáme) čo znie skoro až nábožensky, alebo je nespoznateľný, ako tvrdí teológia, a teda by objektívna pravda jestvovať nemala, avšak paradoxne podľa nich jestvuje v podobe boha, ideí. Takto však zostáva len v rovine viery, nie vedy.

V oboch verziách je teda cítiť isté vnútorné odporovanie samým sebe - určitý paradox.

 

Ako to vidím ja

Môj názor na daný problém je riešením tretím, avšak nemenej paradoxným :)

Svet chápem ako spoznateľný. Pokrok vedy a techniky nie je samoúčelný, ako sa niekedy javí. I keď nás vďaka svojmu zneužívaniu ničí, mali by všetci primitivisti a spiatočníci pochopiť, že bez neho by sme dodnes vysvetľovali blesk Perúnovým hnevom. A teda bez ohľadu na jeho ničivosť nás oslobodzuje. Spoločenský pokrok by bez technického nikdy nenastal. Aby však nedošlo k jeho zneužívaniu, mali by ísť spolu ruku v ruke, harmonicky.

Realitu teda objasňujeme vďaka fyzike a chémii (a matematike, ktorá je ale skôr nástrojom fyziky), pomaly, krok za krokom. Získané empirické poznatky potom spracováva filozofia. Zato, že sa dodnes vedecky nepodarilo objasniť mnohé javy, neznamená, že k tomu raz nedôjde.

Svet je spoznateľný a musí byť spoznateľný. Dôvodom je už samotná existencia človeka ako druhu. Načo by človek existoval, keby ho nemal spoznávať? Človek je príroda, je jej neoddeliteľnou súčasťou. Človek je nástrojom prírody na spoznanie seba samej. Svet by o sebe bez človeka vôbec nevedel, nebyť kolektívneho ľudského vedomia, ktorým je vnímaný a hlavne skúmaný.

Ak je teda ale skutočnosť spoznateľná, mala by na konci poznávania na nás kdesi čakať i vytúžená totálna pravda, vylučujúca akýkoľvek iný názor či kompromis... Ja však napriek tomu paradoxne zotrvávam na stanovisku relatívnosti pravdy. 

Každý proces, vývoj, zmena, pohyb (dialekticky) je bez konca, je neustály. Platí to i na proces poznávania. To znamená, že sa približujeme k objektívnej pravde ale nikdy ju nedosiahneme (pretože vždy je kam ďalej ísť). Tento proces sa vymyká logike (ako napokon i pohyb samotný, na čo upozorňoval už Zenón svojimi apóriami).

Práve nelogickosť daného tvrdenia poskytuje protiargument - nemožnosť dosiahnutia objektívnej pravdy (teda jej neexistencia) znamená, že svet je nespoznateľný (absolútne).

Ja ale tvrdím, že ak by bol nespoznateľný, zastavilo by sa nutne poznávanie na istom bode, za ktorý už nie je možné zájsť, ako napríklad otázka existencie boha. Avšak človek napreduje stále, poznanie nezastaví. Vedci objavili častice menšie ako atóm, ide o energiu - metafyzika môže byť vysvetlená fyzikou. Veda a náboženstvo sa môžu prestať vylučovať.

 

Pôvodný argument (že nekonečný pohyb, teda proces poznávania, vylučuje poznateľnosť sveta) som tým síce nevyvrátil, ale použil som ten istý pohyb práve na obhajobu poznateľnosti reality, avšak nie absolútnej ale relatívnej.

 

Vtip na záver :)

Tak či tak ale musím uznať, že sa možno vo všetkom mýlim. Veď sám tvrdím, že absolútna pravda neexistuje, takže možno len vychádzam zo svojej obmedzenej reality a v budúcnosti sa ukáže, že objektívna pravda naozaj existuje. Ak ale existuje, tak je možno môj názor o jej neexistencii objektívne pravdivý :D

 

Na záver vážne...

Mierou všetkých vecí je človek.

Rovnako, mierou pravdy je realita, v ktorej daný jednotlivec žije.

 

Klimeux

Ilúzia volby

Symbolickú moc má urna volebná

čo pochováva naše práva dovedna

v rámci vražednej exhibície

v krematóriu demokracie

zhorí každé štyri roky sloboda

zmenená na: kto komu a kolko dá

Buď pozdravený náš šachový vojvoda!

Občan – volič, povinnosť si svoju splniť prídi

k volbám privábi ťa sladký zápach genocídy

valiaci sa z dlhých komínov tovární strachu

zanechávajúc len tvojej spáleniny pachuť

Povďačný im buď a ovenči ich slávou

za to že ti – milostivo – priznali právo

vhodiť svoj rozsudok do železnej krabice

zahrať si na divadle pre ludí tisíce

Symbolickú moc má urna volebná

čo pochováva naše práva dovedna

v rámci vražednej exhibície

v krematóriu demokracie

zhorí každé štyri roky sloboda

zmenená na: kto komu a kolko dá

Buď pozdravený náš šachový vojvoda!

Ideály zahrab do bezmenného hrobu

doba robí ludí a nie ludia dobu

preto opakujem už krát niekolký

že vymeniť je treba hru a nie len figúrky

Ku hre zlietajú sa dravé harpye

– už mám dosť tej čierno-bielej partie!

Vežu za strelca a strelca za koňa

pešiak kráča na smrť v mene zákona

Sláva víťazom a i česť obeti

výsledok víťazom ťahy posvätí

Výmeny farby už bolo treba

– však obidve sú z rovnakého dreva...

Klimeux