Čo je tretí stav? (1. kapitola - pokračovanie)
V predrevolučnom období vzniklo vo Francúzsku množstvo spisov a pamfletov pranierujúcich absolutizmus, šľachtu i cirkev, avšak najvýraznejší úspech dosiahlo spomedzi nich práve neveľké dielo Sieyèsovo. V čom spočívala sila spisu, tohto „manifestu tretieho stavu“?
Už niekoľkokrát sme načrtli význam národného zmýšľania pre ďalšie formovanie Francúzska. Korunu myšlienke nasadil práve Sieyès. „Tretí stav predstavuje celý národ,“ a ďalej pokračuje: „Čo je národ? Spoločenstvo jednotlivcov, ktorí majú spoločný zákon a sú zastúpení tým istým zákonodarným zhromaždením.“ Jednou vetou tak vyjadril základný princíp politického národa, to znamená národa, ktorý nemá len spoločný jazyk a kultúru ale podieľa sa i na politickej moci v štáte. Zároveň ňou opísal i budúce občiansko-demokratické smerovanie spoločnosti, nevyhnutné pre existenciu moderného národa.
Nedostatok brožúry, napokon ako každého „predvolebného“ spisu, spočíva v určitom zavádzaní, zjednodušení spoločenskej stratifikácie na vládnucich a ovládaných a v úplnej absencii sociálneho rozmeru. Tak ako sme načrtli rozdiely v záujmoch privilegovaných stavov, mohli by sme ich nájsť aj vo vnútri 3. stavu. Jeho súčasťou bol roľník i bankár, kupec aj sluha. Tí všetci boli príslušníkmi národa. Navonok išlo teda o jednotné teleso, čo už ale nemožno povedať o pohnútkach a cieľoch jednotlivých skupín v rámci neho. Spoločnosti ale ešte chýbali určité skúsenosti, aby príslušné rozdiely pomenovala.
Od cechov až k akciovým spoločnostiam
V 18. storočí nastáva značný rozvoj obchodu, výroby a priemyslu, ktorého význam nie je možné opomenúť. Kolónia San Domingo, kam bolo vyvezených vyše 29 tisíc otrokov len za rok 1788, dodávala polovicu svetovej spotreby cukru. Rafinérie cukru fungovali v Orléans, Dieppe a ďalších. V Bordeaux sa rozvíjal lodný priemysel, podobne ako v Marseille, kde pracovalo 80 tisíc robotníkov a v Nantes, kde ich bolo 1200 v továrni na laná. Hodvábny priemysel v Lyone zamestnával 65 tisíc robotníkov a klobučnícky 8 tisíc. V uholných baniach Anzinskej spoločnosti pracovalo 4000 ľudí. Závod Creuzot už predstavoval moderne vybavenú továreň, kráľ železa Dietrich zamestnával v Dolnom Alsasku stovky robotníkov. Taktiež vzrastá počet bánk, kapitál sa zoskupuje v akciových spoločnostiach akými boli Indická spoločnosť, Spoločnosť životného poistenia, Vodárenská spoločnosť parížska a iné. Dôkazom, že krajina bohatla bol rýchly nárast obyvateľstva, stúpanie cien požívatín, pozemkov a domov.
Vertikálna vs. horizontálna solidarita stavov
Je možné Francúzsku revolúciu vnímať ako boj 3. stavu proti dvom zvyšným alebo skôr ako boj všetkých proti absolutizmu?
Vývoj Francúzska počas celého 18. storočia sa nesie v znamení konfliktu medzi vertikálnou a horizontálnou solidaritou stavov, teda konfliktom medzi usporiadaním spoločnosti podľa zákona a usporiadaním faktickým. Monarchia stojí na svojich feudálnych základoch a na privilegovaných stavoch, kam patrí stará rodová i nobilitovaná, dvorská aj úradnícka šľachta bez ohľadu na vzájomné nezhody. Spoločnosť je de iure vystavaná na tejto vertikálnej solidarite. Zároveň je však pre absolutizmus významný i 3. stav, ktorého prácu a peniaze potrebuje, pričom spoločensko-ekonomické podmienky nútia privilegovaných spolupracovať s 3. stavom, hlavne s meštianstvom (burgois). Práve ich spolupráca a faktický prienik predstavuje solidaritu horizontálnu - nezávislú na stavovskom zriadení.
Franҫois Furet, ako zástanca horizontálnej koncepcie tvrdí, že v tejto stavovskej spoločnosti je zložitejšie prejsť od malej k veľkej šľachte než opustiť neurodzený stav, stať sa aristokratom a získať prístup k úradom vďaka majetku. Monarchia podľa neho zničila vertikálnu stavovskú solidaritu. Problém šľachty nespočíva v jej uzatvorení ale roztvorení, kvôli ktorému neudržala súdržnosť stavu. Tomu nasvedčuje i postupné spájanie liberálnej dvorskej šľachty s buržoáziou a prenikanie príslušníkov 3. stavu do radov úradníckej šľachty. „Otázka... neznie len: buržoa alebo šľachtic ale i šľachtic či nobilitovaný a ešte odkedy?“ V 18. storočí teda prevažuje horizontálne prelínanie vrstiev obyvateľstva na základe majetku. Je nutné však dodať, že nikdy nenastala situácia obdobná vývoju vo Veľkej Británii, kde šľachta splynula s podnikateľskými kruhmi. V 80. rokoch sa situácia mení úmerne so zhoršujúcimi sa vzťahmi a privilegovaní si začínajú uvedomovať hroziace nebezpečenstvo straty svojich privilégií. Samotný režim začína výraznejšie uplatňovať staré zásady a pridáva sa tak na stranu šľachty.
Napríklad, od roku 1774 bol iba jeden minister nešľachtického pôvodu, ďalej nariadenie z roku 1781 požadovalo od budúcich dôstojníkov doklady o šľachtictve v 4 generáciách, do volebného zhromaždenia Generálnych stavov mali prístup len šľachtici s lénom, provinčná šľachta sa obracala na kráľa a žiadala ho, aby podporil „svoju“ šľachtu.
Furet tvrdí, že príslušníci 3. stavu prenikli do radov úradníckej šľachty. Znamená to však, že sa mu nemohli odcudziť získaním privilégií a nemohli začať hájiť práva feudálne, z ktorých pramenili aj ich zvýhodnenia? Tým sa od 3. stavu odčlenili a obnovili solidaritu vertikálnu. Pozorovateľ Mallet du Pan napísal v januári 1789: „Kráľ, despotizmus a ústava sa stali celkom podružnými otázkami, hlavnou otázkou sa stal boj medzi 3. stavom a oboma ostatnými stavmi.“ Konečnej prevahe vertikálnej solidarity bezprostredne pred revolúciou nasvedčuje i fakt, že väčšina šľachty po zvolaní Generálnych stavov v roku 1789 nepodporila
rozhodujúce hlasovanie podľa hláv ale žiadala zachovať hlasovanie podľa stavov. Horizontálne solidárni zostali len liberálni šľachtici ako Mirabeau, ktorý sa dokonca nechal zvoliť ako poslanec za 3. stav a kňazi, ktorí podporili hlasovanie podľa hláv.
Veľké finále
Významným činiteľom ohlasujúcim revolúciu sa stala finančná kríza prehlbujúca sa viac a viac už od smrti Ľudovíta XIV. a neúroda v roku 1788. Tie napokon vyvolali nespokojnosť más ohlasujúcu revoltu. Možno však stotožniť revolúciu so vzburou? V apríli 1789 bola krvavo potlačená vzbura proti majiteľovi manufaktúry na tapety Réveillonovi, rovnako ako ďalšie povstania obyvateľstva. Ich príklad nás núti zaujať značne skeptický postoj k úspešnosti spontánnej revolúcie, a taktiež nám ukazuje, že medzi vzburou a revolúciou predsa len rozdiel je. Vzbura vypuká z bezprostrednej nespokojnosti avšak za príčinami revolúcie vyvolávajúcej právne zmeny je nutné ísť ďalej ako len k agrárnej a finančnej kríze.
Barnave, poslanec za Dauphiné hlásal zásadu, že vlastníctvo ovplyvňuje inštitúcie. „Vláda aristokracie trvá tak dlho, dokiaľ poľnohospodársky ľud nepozná alebo zanedbáva remeslá a dokiaľ vlastníctvo pôdy zostáva jediným bohatstvom... Ako náhle remeslá a obchod preniknú do ľudu a tvoria nový prostriedok k bohatstvu... je pripravovaná revolúcia v zákonoch politických. Nové rozdelenie bohatstva má za následok nové rozdelenie moci.“
Barnave si ako jeden z mála uvedomil, alebo sa skôr odvážil pomenovať určitú súvislosť medzi ekonomikou a zmenami politickými a vyzdvihol ich význam na úkor veľkých myšlienok a idealizmu, ktoré sprevádzali väčšinu aktérov revolúcie. Furet namieta, že medzi rokmi 1789 - 1794 nemohol byť transformovaný celý ekonomický systém a že ak trváme na koncepte zmeny výrobného spôsobu, je potrebné si vziať za predmet štúdia rozsiahlejšie obdobie, s čím možno súhlasiť, pretože určitá „revolúcia“ spočívajúca v zmene vlastníctva prebieha vo Francúzsku už po dve storočia postupným vytváraním novej formy vlastníctva založenej na obchode a taktiež následným získavaním pozemkového vlastníctva od schudobnenej šľachty, ktoré možno odhadnúť na 12 - 45% podľa krajov. Na konci 18. storočia meštianstvo dodávalo príslušníkov kráľovskej správe aj kapitál potrebný na riadenie štátu. De facto ovládalo samotný absolutistický štát, ktorý ale vďaka svojej naviazanosti na privilegované stavy strácal životaschopnosť.
Revolučné zmeny tak nastávajú na základe dlhodobých zmien ekonomických, ktoré predchádzajú zmenám spoločenským, teda konfliktom solidarity stavov. Až potom nastáva zmena myslenia ľudí vyvolaná osvietenskou filozofiou 18. storočia, ktorá následne vrcholí samotnou revolúciou - zmenou spoločensko-politickou.
POZNÁMKA:
zmeny ekonomické → zmeny spoločenské (stavy) → zmeny ideové → zmeny spoločensko-politické (revolúcia)
Inak povedané:
1) Hospodárska vyspelosť štátu podmieňuje formu vlády, režim
2) Univerzálne, vyššie idey ako akési metafyzické podstaty neexistujú - aplikovateľnosť (pravdivosť) každej myšlienky závisí od materiálnych podmienok, pomerov v krajine
Qui bono?
Ak revolúcia nebola udalosťou bezprostrednou a spontánnou, kto stál na jej čele a komu priniesla najviac úžitku? Na tieto otázky nám poskytne odpoveď jednak samotné zákonodarstvo revolúcie a taktiež štátny dlh vo výške 4,5 mld. libier, nepredstavujúci len výsledok zlého hospodárenia či prepychu dvora ale i dôsledok vzniku bankového systému.
Tak ako prechod od naturálnej k peňažnej rente zničil feudálnu šľachtu, tak inflácia a dlh položili monarchiu. Za Ľudovíta XV. vstúpil na scénu John Law, ktorý založil inštitúciu, ktorá sa neskôr stala kráľovskou bankou a prispel ku vzniku hyperinflácie, z ktorej sa Francúzsko už nespamätalo. Celý štátny dlh bol predstavovaný poukážkami, dlhopismi, z čoho vyplýva, že štátni veritelia sa stali významnou sociálnou mocou a zmocnili sa štátu finančne skôr než sa ho mohli zmocniť politicky. Počet majetníkov dlhopisov vzrastal spolu so štátnym dlhom. Zvyšovanie štátneho dlhu tak nespôsobovalo len finančnú krízu ale i určitú stratu medzinárodnej nezávislosti, ktorá predstavuje významnú príčinu ďalších udalostí.
V Paríži čítajú všetci...
Bezprostredný podiel na vzniku revolúcie nemožno uprieť ani novým myšlienkam prenikajúcim k stále širším vrstvám spoločnosti. Osvietenskí myslitelia sa zbavili teologickej predstavy o božskom pôvode kráľovskej moci, čím otvorili cestu k modernému prístupu k štátoprávnym otázkam. „Väčšina Francúzov uvažovala ako Bossuet a teraz uvažujú ako Voltaire,“ povedal Paul Hazard. Podľa pani de Lambert, „Filozofovať znamená vrátiť rozumu všetku jeho dôstojnosť a všetky jeho práva.“ Vznikajú mnohé salóny, kaviarne, spolky, slobodomurárske lóže. V roku 1772 je dokončená Encyklopédia. Dobu vystihuje vyjadrenie Nemca Storcha: „V Paríži čítajú všetci. Číta sa v koči, na promenáde, v divadle cez prestávky, v kaviarni, v kúpeloch…“ Jansenisti pranierujú jezuitov a cirkev, filozofi kritizujú absolutizmus a diskutujú o spoločenskej zmluve. Vychádzajú hanopisy a pamflety diskreditujúce monarchiu. Z Figarových úst vychádza obžaloba doby: „Pretože ste veľkým pánom, myslíte si, že ste génius! Urodzenosť, majetok, postavenie, úrady, to všetko je dôvodom k hrdosti! Čo ste urobil, aby ste si to zaslúžil? Obťažoval ste sa narodiť a nič viac,
inak ste celkom obyčajný človek…“
Klimeux
Použitá literatúra:
ČO JE TRETÍ STAV? In: BEŇA, J.
Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava : VOPrafUK, 2009
NEUMANN, S.K.
Francouzská revoluce I. Praha : Československý spisovatel, 1955
FURET, F.
Promýšlet francouzskou revoluci. Brno : Atlantis, 1994
MATHIEZ, A.
Francouzská revoluce. Praha : Mír - Družstevní práce, 1952
SOBOUL, A.
Velká francouzská revoluce. Praha : Nakladatelství politické literatury, 1964
KRSKOVÁ, A.
Štát a právo v európskom myslení. Bratislava : Iura Edition, 2002
FERRO, M.
Dejiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006
Zdroj: Ústavný vývoj Francúzska v období Veľkej revolúcie (1789 - 1799). [Bakalárska práca]. Trnavská univerzita v Trnave. Právnická fakulta; Katedra dejín práva. 2012
