a v ľuďoch ľudí poznáš zas,
až roztopí sa v mútnych vodách
jesenný sneh a jarný mráz,
jak úbohý bol, povieme si,
čas pušiek, dýk a náreku,
v ktorom bol básnik nepotrebný
a človek cudzí človeku
Tieň
Vláči sa za mnou dlhý, dlhočizný
a lepí sa mi stále na päty.
Pod svitom lampy kázal som mu: zmizni!
no on ma predbehol a kráčal vzápätí
predo mnou. Na krok, potom na dva kroky
a celkom určite ma viedol na posmech,
nič nedbajúci na to, že mám svoje roky
a jak ja, nemysliaci na to, kde sme.
Len plecom trhol, keď som trhol plecom,
zredol a predĺžil sa, keď som pridal krok,
už som bol v pomykove, či som a či nie som,
no on len rástol ako renta o úrok.
Zrazu ma znova, zrovna ako predtým,
obišiel znezrady a krokom sliedivým
ma stíhal po lampu, ktorá ešte svieti,
kde zmizol ako gáfor, ako sen či dym.
Až sa tu z vreca vykľulo aj šidlo.
Akým len mátožnostiam dostal som sa v plen.
Veď štrachal som sa sem až pod svietidlo,
aby som mohol prestúpiť svoj tieň
a kráčať bez sprievodcu sám a samotinký
v záplave svetiel ako v jase dní.
Ale to nie je možné. Pozri na hodinky.
Je polnoc polnočná. A sám si v tme a z tmy.
Aký si? (Svätý za dedinou)
Brat z dráhy svojej vysotenej hviezdy,
emigrant bez vlasti a všade s domovom,
rebrinák bez záprahu na pokraji cesty
alebo jarným bleskom rozčesnutý strom,
tá smutná hruška v poli s nalomenou šijou,
udalosť neschválna, a predsa bez náhod,
cynický svetobežník s tajnou nostalgiou,
večný Žid na pobreží babylonských vôd,
myšlienka z tohto roku, vyslovená vlani,
na humne opustenom krčah rozbitý,
sám svätý za dedinou, v nej však nevítaný,
to si ty,
to si ty.
Ktorýsi Don Quijote Cypriána Majerníka
(Stamodtiaľ a iné)
a tomu maliarovi vošli do stopy,
vieš ty čo, Sancho?! Vystúpime z rámu
posúdiť z jeho ruky naše podoby.
Hoc viem, že by ma uvítali radi,
nech nás tu nepoznajú ani náhodou.
Tak Sancho, bez hluku! Cez rám jak cez ohrady
a potom dolu ako zo schodov.
- Už sme tu, Vaša Milosť, lež, ach, ako rád by
sa odvolal, i vás, i spoločný náš hriech,
hoci si zaslúži váš hnev i moje kliatby
ten maliar pľuhavý, že svetu na posmech
nás vyfiguroval. Oj, nech ho, pán môj, mám tu,
veru sa nezdržím a tam mu natrepem
za seba, za vás, Vaša Milosť, vašu Rocinantu,
že...!
- Zadrž, Sancho, dosť už, dobre viem,
že pán a jeho sluha pre plebejský posmech
ti v maliarovom diele bije do očí.
- Až po prach zosmiešnení, Vaša Milosť, to sme:
nesúci, naničhodní, smiešni niktoši...
- Máš pravdu, dobrý Sancho, maliar zaprel krásu
vznešenej hrdosti a znetvoril nás priam.
Lež, keď sa znova dobre pozriem do obrazu,
nie výsmech posmeškára, smútok poznávam,
ten zaliezavý smútok, ktorý v každom čase
roztína cituplné srdcia na dvoje,
a hoci ty si, Sancho, so mnou na obraze,
ten smútok nie je z nás, ten smútok jeho je.
Snáď sa i jeho viera potkla o poznanie,
o drsnú tvŕdzu, ktorá pod rozbehom čnie,
i jeho snáď, jak iných, pomýlilo zdanie,
že srdce svoje svetom vláči zbytočne,
jak ide o mne povesť, ktorá klamne vraví,
že vzdor môj žeravý je marivo a dym,
bláznivá taľafatka súca na výpravy
len proti klopkajúcim mlynom veterným,
hoci ja, verný sluha svojej cti a srdca,
nezvyklý počínania vážiť prospechom,
len za to, že som meč svoj zaťal za horúca,
kde treba bolo, pochábeľ a Quijote som.
Ten maliar pobadal, že ružu svetu podá
bláznami vysmievaný zápal horúci,
ktorý ho mučil tiež. Lež, figliar, za Quijota
skryl svoju bezmocnosť i smútok z bezmoci.
Skrátka a dobre, bál sa svojej vlastnej lásky
a nami zastrel ostych za jej plamene...
- Tak prečo nás, nie seba, dával na obrázky?!
- To nás ctí, Sancho Panza!
Hybaj!
Ideme!
Pošušky (Stamodtiaľ a iné)
- Bolelo?
- Bože môj, nuž bolelo, a ako!
A dnes už ani neviem, čo bolelo viacej,
či nehoráznych klebiet popustené liace,
otupné hore-dole kalužou i mlákou,
pohoria ponížení, urážok a hlad,
či smútok po všetkom, čo som mal kedy rád.
- Tak sklamali ťa sny?!
- Bŕŕ, to sú plané slová!
Len zlé, len zlé sa meria iba bolesťami.
A nech aj tak sa stalo, jak sa stalo s nami,
tam, kde sme začínali, začal by som znova
a rád. Jak vedec hľadajúci svoje bacily,
ktoré ho zabili.
Človek (Pašovanou ceruzkou)
Železným krokom kráča dejinami
a na kolená zráža národy; -
(osnovu skladá rušnej drámy
pre pokolenie, ktoré prichodí).
Buduje mocnárstva a impériá borí
akoby naničhodné nádoby
a oceľovou rukou kreslí bez pokory
pre kontinenty nové podoby.
Ale tiež v pekle hrmenia a škreku
v smrteľnej úzkosti sa plazí pri zemi. -
V útoku bol snáď, snáď na úteku,
keď klesá na kolená v kŕčoch skrivený.
A jak tak leží s dodrúzganou hlavou,
trafený jednou strelou, v skromnom bodľačí,
haluzie zákrsku mu dlaňou zhovievavou
meravé oči nežne zatlačí.
Hoci epilóg (Otvorené okná)
Nech osud zbabelý nás straší Prometeom
a kŕdľom ukrutných chce klvať do kostí,
jednako nemôže nás zahnať k iným cieľom,
než zorať - hoci tvrdé - medze možností.
Za nimi tušiť obzor dosiaľ nepoznaný
i desaťročia vidieť do chvíl skĺbené.
Dnes za tie pohľady sa platí horúčkami
a rozpáleným zrakom, skrytým do zeme.
Pod nohou rovná sa v nich skalná stena strmá
a zápal zžieravý v nich páli hustú tmu;
v nich škriepil som sa s tým, čo k iným viazalo ma,
keď pohľad urvaný som zvieral do rytmu.
Tak som stál opretý v tom okne otvorenom
a nával horúci mi priadol modrý svit.
Zazrel som veci, ktoré poznám dávnym menom,
v zachvení, ktoré dneska neviem vysloviť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára