Francúzska revolúcia - Ústavný vývoj (2.diel)

Rozpoltený absolutizmus (1. kapitola - pokračovanie)
Formu vlády v 18. storočí vo Francúzsku označujeme ako absolutistickú monarchiu, i keď samotný pojem absolutizmus bol „vynájdený“ až v roku 1797, keď sa po prvý krát objavil v slovníku. Vývoj francúzskeho kráľovstva od stredoveku smeroval stále k upevňovaniu panovníckej moci. Hlavnú príčinu možno pozorovať v prekonávaní feudálnej rozdrobenosti, tak typickej pre stredoveké Francúzsko, ktorá ho výrazne oslabovala.
Prvé štádium prekonávania predstavovalo stavovskú monarchiu, kedy panovník vsádzal hlavne na mestá ako oporu proti feudálom. Druhé znamenalo postupné vytláčanie stavovského orgánu - Generálnych stavov na smetisko dejín a vytváranie vlastného centralistického byrokratického aparátu. Ako píše F. Furet:„Absolutistická monarchia neznamená nič iné ako víťazstvo ústrednej moci nad tradičnou autoritou pánov a miestnych komunít.“ Ďalšia príčina vzniku absolutizmu súvisela s rozvojom zámorského obchodu v 16.

storočí, kedy kupectvo začalo usilovať o záruky, ktoré by mu trvalo zabezpečovali zisky, chránili jeho zahraničné obchodné záujmy. Obchod potreboval vojská potierajúce súperiace národy a dobývajúce trhy.  Z toho vyplýva, že absolutistická forma vlády nie je len výsledkom stredovekých spoločensko-politických vzťahov ale i dôsledkom nových vzťahov ekonomických. „Predstavuje teda nestabilný kompromis medzi konštrukciou moderného štátu a podržaním zásad sociálnej organizácie zdedenej z feudálnych dôb.“

Legitimitu a posvätnosť poskytovala absolutistickej moci božia vôľa, čo možno vyvodiť z tvrdenia právneho teoretika Lebreta za vlády Ľudovíta XIII.: „Králi odvodzujú svoje žezlo iba od boha, nie súc povinní poslušnosťou voči žiadnej pozemskej mocnosti.“ Nespochybniteľnosť panovníkovej vôle mala teda jednak akýsi transcendentálny charakter, zároveň však vychádzala z patrimoniálneho poňatia moci, ktoré pretrvalo do novoveku. Kráľ zostal pánom nad pánmi i keď sa stal patrónom versailleských kancelárií. Monarchia napriek tomu nebola „absolútna“ v zmysle totalitaristickom, panovníkova moc bola obmedzená základnými zákonmi kráľovstva - pravidlami nástupníctva a majetkom jeho poddaných.

Nedokonalá centralizácia, chaos v správe
Popri kráľovi existujú v 18. storočí i ďalšie ústredné orgány, na ktorých panovník deleguje časť svojej moci. Vláda pod autoritou kráľa zahŕňala kancelára, štyroch štátnych tajomníkov, medzi ktorých panovník rozdeľoval vnútornú správu a generálneho finančného kontrolóra, pričom jednotu riadenia zaisťovali kráľ a kráľovská rada.
Miestna samospráva prakticky prestáva existovať. Preto možno hovoriť len o miestnej štátnej správe. Správna organizácia v provinciách bola značne chaotická, neprehľadná a nejasnosť právomocí predstavovala vážny problém, keďže mnohé feudálne inštitúcie formálne pretrvávajú popri orgánoch nových. De iure stále existujú súdne obvody bailliages, ďalej governementy na čele s guvernérmi, ktorých moc je čisto nominálna a sídlia vo Versailles. Skutočnú moc majú len intendanti v rámci finančného obvodu - generality, ktorí sú spojivom medzi miestnou správou a ústrednou vládou. Tí sú nenávidení provinčnou šľachtou, ktorú pripravili o väčšinu právomocí a zároveň meštianstvom, ktorého sa dotýkalo rušenie mestskej samosprávy. Práve v tom možno vidieť počiatok nenávisti voči absolutizmu.
Hranice správnych obvodov i hranice so susednými štátmi boli neurčité, nevedelo sa presne kde končí autorita kráľa. Napríklad obec Rerécourt platila dávky 3 lénnym pánom - francúzskemu kráľovi, nemeckému cisárovi a kniežaťu z Condé. Navarrsko sa považovalo za odlišné kráľovstvo. Slovami Mirabeaua, Francúzsko bolo len „nesúvislým agregátom nezjednotených národov.“
Položme si teda otázku, ako by mohol centralistický správny aparát, tento byrokratický neprehľadný kolos, formálne zachovávajúci zároveň stredoveké správne orgány a balancujúci na hrane medzi feudalizmom a modernou dobou pretrvať bez toho, aby došlo k jeho výraznej reforme? Mohlo k reforme dôjsť aj bez revolúcie? Taktiež sa naskytuje otázka národná a jej súvis so správou štátu. Práve v správnej organizácii absolutistickej monarchie možno vysledovať jej určitú spojitosť s feudálnym zriadením, ktoré síce potlačila ale nikdy nenašla dosť odvahy zrušiť ho. Nadväzovala na určitú tradíciu, z ktorej vzišla ale ktorú chcela zároveň i odstrániť. Práve túto rozpoltenosť monarchie môžeme považovať za jednu z hlavných príčin jej pádu. Možno by sa dokázala udržať, v prípade, ak by poskytla ľudu určité národné povedomie pod vedením absolutistického panovníka. To však bolo znemožnené práve prežívaním partikularistických feudálnych snáh. Bez ohľadu na to by však absolutizmus nedokázal vytvoriť a zjednotiť politický národ - národ podieľajúci sa na správe vecí verejných, a tak bol koniec starej monarchie otázkou času.

Rozdelená šľachta
Stavovská spoločnosť vo Francúsku sa skladala z 3 stavov - duchovenstva, šľachty a 3. stavu. Počet príslušníkov šľachty možno odhadnúť na 350 000 osôb, to znamená 1,5% obyvateľstva, čo je vzhľadom k jej privilégiám a politickej moci neprimerane nízke číslo. Naproti tomu jej pozemkové vlastníctvo zahŕňa v tomto období značnú časť územia kráľovstva, približne jednu pätinu. Abbé Sieyes, neskorší poslanec Národného zhromaždenia, napísal vo svojej brožúre Čo je tretí stav?, že šľachta nie je súčasťou spoločenskej organizácie a svojou záhaľčivosťou sa stáva cudzia národu. Podobne Tocqueville videl problém v oddelení šľachty od stredných vrstiev, ľudu a jej izolovanosti. Aby sme ale opäť predišli mylným záverom, je nutné dodať, že i šľachta ako stav sa skladala z niekoľkých skupín či vrstiev, ktorých záujmy boli prinajmenšom rozdielne, ak nie priamo protichodné.
Prvú skupinu tvorila šľachta dvorská, ktorú postupný vývoj zbavoval feudálneho zamestnania a ktorá sa stala oporou trónu. Obsadzovala dôstojnícke funkcie v armáde, cirkevné hodnosti a sinekúry, ktoré rozdával a zriaďoval dvor. Predstavovala zhruba 4000 rodín u dvora, so statkami v hodnote 4 mld. Aj v jej vnútri existovali rozpory. Delila sa ďalej na konzervatívnu časť a akési liberálne krídlo, ktoré podporovalo revolúciu a právne zmeny. Bolo reprezentované markízom La Fayettom, Condorcetom, biskupom Talleyrandom, grófom Mirabeauom a ďalšími.
Odlišnú vrstvu tvorila provinčná šľachta reprezentovaná chudobnými zemanmi, spomínaná na začiatku kapitoly, ktorá túžila po obnovení miestnej samosprávy a snívala o časoch feudálnej rozdrobenosti a závidela dvorskej šľachte jej obrovské príjmy plynúce z úradov u dvora.
Zvláštne postavenie mala šľachta úradnícka (noblesse de Robe), príslušníci ktorej získavali titul nobilitáciou spolu s úradom. Pôvodne pochádzali z kruhov občianskych, nemali pozemkový majetok a tým pádom im boli ľahostajné feudálne práva. Často však išlo o ľudí bohatých, ktorí si vážili svoje daňové výsady. Hlavnými orgánmi úradníckej šľachty boli parlamenty vykonávajúce súdnu moc. „Od obdobia vlády Ľudovíta IX. sa parlament ustanovil ako pravidelne zasadajúca inštitúcia.“ Okrem parížskeho parlamentu
vzniklo v 15. storočí ďalších 12 provinčných parlamentov a 4 najvyššie rady. Postupne sa však z parlamentov, ako opory kráľovskej moci z obdobia stavovskej monarchie voči feudálom stala opozícia voči kráľovi a absolutizmu. Zmena sa udiala na základe novovzniknutých zásad predajnosti a dedičnosti úradov, z ktorých plynuli do kráľovskej pokladne značné zisky, zároveň však poskytovali členom parlamentov istú formu nezávislosti na kráľovskej moci.

Všetky 3 skupiny šľachty požadovali na konci 18. storočia zmenu právnych vzťahov. Znamená to ale snáď že ich k tomu viedli i rovnaké záujmy či pohnútky?
Liberálna dvorská šľachta žiada ústavu, ktorá by modernizovala monarchiu, zrušila feudalizmus a umožnila jej splynúť s obchodnými a priemyselnými kruhmi. Provinčná šľachta chce „ústavu“ v zmysle kapitulácie kráľa pred šľachtou na spôsob Magny Charty. Napriek tomu obe skupiny spája odpor voči absolutizmu.
„Páni z parlamentov“ bojujú proti absolutizmu taktiež - právom registrácie a právom podávať rozklady. Žiadny kráľovský akt nemohol nadobudnúť platnosť, dokiaľ jeho text nebol zanesený do registrov, čo parlamenty využívali na kontrolu a vznášanie námietok, rozkladov proti kráľovskej administratíve. Jediní mali právo kritiky a používali ho, aby sa protestami proti novým daniam stali populárnymi. Ako prví iniciovali zvolanie Generálnych stavov. Avšak ich predstava ústavy spočívala v ochrane pred zásahmi kráľa, v udržaní svojich výsad, dedičnosti a kúpnosti úradov.

Rozdelené duchovenstvo
Stav duchovenstva tvorilo probližne 120 tisíc osôb, pričom jeho príjmy z pozemkov odhadol Voltaire na 90, Necker až na 130 miliónov libier. Ďalších 100 - 120 miliónov vynášalo cirkvi vyberanie desiatkov. Zároveň však treba priznať, že z nich financovala údržbu kostolov a náklady na vzdelanie, čiže vykonávala určitú verejnú službu.
Vyššie duchovenstvo tvorili biskupi a opáti vyberaní z radov šľachty. Väčšina z nich sídlila na kráľovskom dvore. Keďže išlo hlavne o príslušníkov šľachty, ich záujmy boli tiež podobné šľachtickým. Predstavovali konzervatívnu časť dvorskej šľachty, ktorá kvôli svojmu rozsiahlemu pozemkovému vlastníctvu mala záujem na udržaní feudálnej štruktúry spoločnosti.
Nižšie duchovenstvo bolo tvorené farármi a vikármi, ktorých počet možno odhadnúť na 50 tisíc. Pochádzali prevažne z nešľachtických vrstiev. Dostávali iba kongruu, ktorá sotva stačila k obžive. Zastávali teóriu richerizmu, ktorá požadovala demokratickú koncepciu cirkevnej organizácie, to znamená prístup k úradom aj pre nižších duchovných. Odsudzovali prepychový život biskupov u dvora a ich „nekresťanské“ príjmy. „Drobný klérus bol týmito nespravodlivosťami pobúrený a predplácal si Encyklopédiu.“ Jeho záujmy boli
ovplyvnené myšlienkami filozofov a najviac sa približovali 3. stavu.

Čo ale predstavoval spomínaný tretí stav? Kto bol jeho súčasťou? Odpoveď na tieto i ďalšie otázky nám poskytuje brožúra abbého Sieyèsa, Čo je tretí stav?. V predrevolučnom období vzniklo vo Francúzsku množstvo spisov a pamfletov pranierujúcich absolutizmus, šľachtu i cirkev, avšak najvýraznejší úspech dosiahlo spomedzi nich práve neveľké dielo Sieyèsovo. V čom spočívala sila spisu, tohto „manifestu tretieho stavu“?


Klimeux

Použitá literatúra:
FURET, F. Promýšlet francouzskou revoluci. Brno : Atlantis, 1994
NEUMANN, S.K. Francouzská revoluce I. Praha : Československý spisovatel, 1955
SOBOUL, A. Velká francouzská revoluce. Praha : Nakladatelství politické literatury, 1964
MATHIEZ, A. Francouzská revoluce. Praha : Mír - Družstevní práce, 1952
VOJÁČEK, L. - SCHELLE, K. a kol. Právní dejiny 2, Státy západní Evropy a USA. Brno : Doplněk, 1999
MAUROIS, A. Dejiny Francie. Praha : Nakladatelství lidové noviny, 1994

Zdroj: Ústavný vývoj Francúzska v období Veľkej revolúcie (1789 - 1799). [Bakalárska práca]. Trnavská univerzita v Trnave. Právnická fakulta; Katedra dejín práva. 2012