štvrtok 28. januára 2016

Werichfikácia úvah o priateľstve a bratstve


Začítal som sa dnes do slov dvoch Janov, ktoré v júlových dňoch roku 68 prehlásil v jednom z televíznych vysielaní prvý z nich - Jan Werich. Mal so sebou knižku „Hovory s Janem Masarykem“, z ktorej predniesol niekoľko stále aktuálnych pasáží ohľadom národnostnej otázky z perspektívy geopolitiky. Vo svojej úvodnej reči ku knihe sa zaujímavým spôsobom pristavil pri probléme rozdielnosti bratstva a priateľstva:

            Já sám o bratrství mohu těžko mluvit, priznáva Werich, poněvadž já jsem bratra nikdy neměl. Já tu instituci z vlastní zkušenosti neznám. Tak jsem se obrátil... Kam se člověk obrací? Obyčejně do dějin. A začal jsem zkoumat, kde vyrostlo nějaké bratrství, a přišel jsem na hodně příkladů. Jeden není tak starý příklad bratrské lásky: bratří Kennedyové. Ale taky, když jsem zašel hodně, hodně daleko a hluboko, tak jsem přišel na dva bratry, z nichž jeden se jmenoval Kain. A tak mě napadlo, že vlastně bratrství, to je úděl, to není volba. Bratra vám přidělují rodiče, nebo snad osud, podle toho, jak se na to díváte, ale přítele si člověk volí sám a dobrovolně. A tak mě začal zajímat obsah slova přátelství...
            Táto pasáž ma hneď zaujala - nie pre jej originalitu či rétoriku, ale práve naopak - pre jej banalitu, a zároveň všeobsažnosť. Vystihuje tému, ktorá zamestnáva moju myseľ roky. Myslím, že nad ňou premýšľame tak trochu všetci...

            Nie je to otázka čisto teoretická, nakoľko významne zasahuje oblasť osobných i verejných vzťahov. Ak si chceme vôbec položiť otázku: čo je bratstvo a čo je priateľstvo, musíme najprv podstúpiť násilné odtrhnutie týchto pojmov, ich vyčlenenie a umiestnenie na opačné konce priepasti uvažovania (hoci prirodzene sú si oba pojmy blízke a opisujú iba určité fázy toho istého procesu medziľudského zbližovania, alebo lepšie povedané, kolektivizácie osamoteného vedomia jednotlivcov).
            Bratský vzťah je vzťahom krvi. Nevyhnutne by tak mal znamenať viac ako priateľstvo - vzťah sympatií. Usporiadaný a šťastný rodinný život na jednej strane, priamo prameniaci z daného náhľadu, môže ale pre život verejný znamenať katastrofu, pričom moralistické zamýšľanie sa nad tým, ako mohol taký vzorný manžel, syn a brat napáchať toľké zločiny nie je vôbec na mieste, keďže uprednostnenie vlastných (pokrvných) záležitostí pred verejným záujmom je priamym predpokladom pre jeho následnú privatizáciu. Biologická perspektíva však prináša ďaleko viac, než len „mafiánsky“ elitizmus, rodinkárstvo či vypäté národovectvo, ak sa zamyslíme nad príbehom vyššie zmienených dvoch bratov (a ich rodičov), ktorý nám pripomenie, že krv všetkých je len jedna a je natoľko dôležitá, že stráca význam o nej hovoriť - minimálne ako o rozlišovacej kategórii.

            Keď teda uprednostníme politický význam slova bratstvo pred biologickým (hoci, ako sme uviedli, jeden vychádza z druhého), stáva sa toto spoločenstvom všetkých ľudí bez rozdielu. Daný princíp, pokiaľ je mi známe, vstupuje na javisko dejín s kresťanskou náukou (pokiaľ neberieme do úvahy niektoré odnože antickej filozofie proti otrokárstvu), pričom s jej ústupom ani zďaleka nemizne a rekontextualizuje sa v širšom okruhu vzťahov ako humanizmus, aby následne pevne zakorenil v radikálne jakobínskej pôde slobody, rovnosti a bratstva. Hoci by sme z dnešného pohľadu mohli hovoriť skôr o uviaznutí, než zakorenení, v ktorom sa ocitla liberálne-demokratická ideológia, neuberá to nič z jej historického významu a už vonkoncom nie z dôležitosti pojmu bratstva.
            Jan Werich sa však viac zaujímal o pojem priateľstvo... V kontexte udalostí roku 68 je pochopiteľné, že apel na „intímnejšie“ zblíženie a pochopenie druhého, namiesto „bratskej“ kontroly je namieste, avšak každý text nutne presahuje konkrétne podmienky vlastného vzniku - už len preto, že prídu ďalší, ktorí si ho prečítajú - a tak i toto zdelenie pána Wericha obsahuje niečo zo súčasnosti - zo súčasnosti nie úplne zdravej a nie úplne správnej. Rovnako tak čosi vypovedá i o samotných predstavách „demokratizačného“ vývoja z roku 1968 a ukazuje ich v nie až tak lichotivých farbách  - farbách „slobody a priateľstva“, namiesto slobody, rovnosti a bratstva.

            Politická i kultúrna dimenzia bratstva a priateľstva sa skutočne javí byť viac naklonenou priateľstvu. Boli sme uvrhnutí do sveta. Do sveta, ktorý sme si nezvolili. Do sveta, ktorý si nezvolil nás. Ako nechcení v neželanom svete tak máme jedinú slobodu - vybrať si priateľov. Priateľstvo je tak jedinou skutočne demokratickou inštitúciou.
            Táto „demokratickosť“ priateľstva je však zdanlivá, je falošná, v prípade, že ju uprednostníme na úkor vzťahu „pokrvného“ (a tým vôbec nesmerujem k tomu, že si priateľov volíme iba z obmedzeného počtu známych, a teda voľba nie je „skutočne“ slobodnou - neargumentujem čo do kvantity výberu, ale kvalitou samotnej voľby).
            Zbožňovanie tých, čo sme si vybrali za priateľov a apatia voči zvyšku, ktorý nám bol daný neguje nielen zmysel bratstva, ale v konečnom dôsledku i priateľstva, nakoľko sa človek-priateľ odrazu ocitá v neistote z nepochopenia, čím si dané kamarátstvo zaslúžil. Čím je výnimočný? Aké neidentifikovateľné x, hodné obdivu v ňom spočíva?
Ku „škodám“ dôjde nepochybne na oboch stranách. Vyberavý priateľ sa vyslovením ctností, ktoré na druhom obdivuje, odsúdi sám do role manipulátora a citového vydierača, s ktorým bude druhý nútený udržiavať priateľstvo už iba z vďaky, že ho za obdivuhodného označil. Tento korupčný model priateľstva nie je o veľa horší, než situácia opačná - situácia nevyslovenia, situácia ticha, nahlodaná pochybnosťami v oboch - v jednom, že nepozná vlastnú výnimočnosť, a teda nechápe náklonnosť druhého (považujúc ju za neúprimnosť) a v druhom zasa pocit, že jeho kamarát potrebuje počuť vyslovený (možno neexistujúci) dôvod priateľstva, a teda mu nerozumie (lebo ako skutočný priateľ by sa na výnimočnosť ich vzťahu nepýtal, ale chápal ju) a on ho tak nemôže milovať, lebo si nerozumejú a nechápu sa.
            „Výberové“ priateľstvo je nepriateľstvo. Človek si môže dovoliť mať mnoho bratov a zopár priateľov, ale nikdy nie zostať bez brata a s množstvom nepriateľov.

            Pri danej téme nemožno opomenúť koncept lásky. Milujem ťa lebo si čestný, dobrý vzdelaný?... Nie, láska nepozná otázky ani odpovede, láska prosto je - alebo nie je. Ľudia milujú svoje deti, hoci nie sú lepšie ani múdrejšie ako iné, ba často naopak. Milujú, lebo je to ich povinnosť, či skôr, milujú lebo každý je niečie dieťa.
            Tak i priateľstvo musí vo svojich základoch obsahovať bratskú lásku, aby predišlo rozpadu. Aby sme sa vyhli určitým romantickým predstavám o láske uveďme tiež, že brat nie vždy iba miluje, občas i trestá - pozn. red. (alebo skôr, trestá, aby mohol milovať).

            Priateľstvo je vždy vzťahom subjektívnym, zatiaľ čo bratstvo je vzťah objektívny. Priateľstvo vychádza zo subjektu, je to súkromná iniciatíva. Bratstvo (zvlášť to všeľudské) je dané objektívnymi okolnosťami. Teda, existencia priateľstva je podmienená a závislá na existencii bratstva, čo však neplatí opačne. To napokon potvrdzuje i každodenná prax v podobe vysokej miery rozvodovosti, spôsobenej medziiným aj dnes prevládajúcou „mizantropnou láskou“, ktorá chce milovať iba vyvolených, avšak i najlepšie vlastnosti sa časom zmenia v degeneratívne úchylky v očiach milujúceho, pokiaľ jeho cit nevychádza z celkovej úcty k človečenstvu, ale hľadá len výnimočnosť.
„Prečo si máme vybrať práve teba?“ pýta sa HR specialist na pohovore - spoločensky oceňovaná schopnosť „predať sa“ je štrukturálnou súčasťou kapitalizmu a nevyhnutne zasahuje i oblasť osobných vzťahov medzi ľuďmi.

            Ale čo demokracia? Čo slobodná voľba? Môže byť bratstvo dôležitejšie ako priateľstvo? Bratstvo je napokon samo iba zoskupením subjektívnych priateľstiev. Každý je niečí priateľ, a teda sme všetci svojim spôsobom previazaní v celok. Demokraticky vytvorené priateľstvo tak vytvára predpoklad pre životaschopný vzťah bratský... Tento prístup sa stane problematickým vo chvíli, keď si uvedomíme, že spoločnosť je viac ako len súhrn svojich členov (a ich vzťahov) a že je nadindividuálna - žije si, takpovediac, vlastným životom, čo dokladá fakt, že sa sama stala v istej dobe predmetom vedeckého skúmania ako príroda alebo fyzikálne javy. Preto je potrebné i k bratstvu pristupovať ako k sociálnemu faktu, skutočnosti, ktorú nemožno odvodiť z mikrosveta jednotlivých dvojíc.

            „Demokraticky“ zvolené vzťahy solidarity „s tým, s kým chcem“ poprú v konečnom dôsledku samu logiku demokracie, pretože dovolia preniknúť partikulárnym až marginálnym vzťahom, názorom a spôsobom niečej súkromnej vôle do sféry verejného, do sféry „všeobecnej vôle“. Na tento paradox upozornil svojho času už Rousseau vo svojej kritike politických strán, čo označujú jeho odporcovia dodnes ako totalizujúci prvok tejto filozofie. Hoci sa na Rousseaua možno dívať z viacerých pohľadov, nemožno poprieť jedno – „sloboda, rovnosť a priateľstvo“ len ťažko nahradia pôvodné tri východiská vlády ľudu, keďže tretie z nich pramení z nerovnosti a nabúrava tak i podmienky slobody. Demokracia nie je iba sloboda vybrať si priateľa, demokracia znamená tiež povinnosť vypočuť toho, kto žiadneho priateľa nemá. V tom spočíva jej význam, ako i objektívna hodnota bratstva.

            Domnievam sa, že táto hodnota bola už mnohokrát historicky preukázaná, no napriek tomu sa voči nej vymedzujú ďalšie a ďalšie vrstvy spoločnosti, ktoré si udržali aspoň niekoho a radi by sa odrezali od tých, ktorým už nik nezostal. Preto bude jej platnosť potrebné znova a znova v praxi verifikovať...


Clim&Tis

4 komentáre:

  1. "...spoločenstvom všetkých ľudí bez rozdielu. Daný princíp, pokiaľ je mi známe, vstupuje na javisko dejín s kresťanskou náukou (pokiaľ neberieme do úvahy niektoré odnože antickej filozofie proti otrokárstvu), pričom s jej ústupom ani zďaleka nemizne a rekontextualizuje sa v širšom okruhu vzťahov ako humanizmus, aby následne pevne zakorenil v radikálne jakobínskej pôde slobody, rovnosti a bratstva."

    Áno, súhlasím s celou vetou. Bratstvo všetkých ľudí, čo boli, čo sú, čo ešte prídu. Ale z čoho toto bratstvo vyplýva? Uviedol si: všetci máme rovnakú krv. V podstate aj súhlasím. Ale povedzme takí nacisti by asi nesúhlasili: árijská krv je iná a lepšia ako ostatná krv, sú ľudia a Ľudia. Aj v takých Spojených štátoch, dovolím si predpokladať, je rasizmus hlboko zakorenený (u bielych aj čiernych). V Latinskej Amerike, pokiaľ viem, s rasizmom problém v zásade nemajú, naopak, nie je problém, aby si muž z vyššej spoločnosti zobral černošku. V Austrálii zasa Briti (skôr asi osadníci než vláda) údajne usporiadavali hon na domorodcov, lebo ich nepokladali za ľudí. Aj ty sám, pämatám si, si kedysi mával rasistické poznámky - napr. pri Far Cry: "prvého zabi negra" (pamätáš tie staré časy? :) ). Rasizmus bol kedysi vysoko vedecký: a vlastne v podstate aj je, biologické rozdiely medzi rasami určite existujú.

    Majú však tieto rozdiely dostatočný význam nato, aby bolo možné ľudí kategorizovať na vyššiu rasu a menejcenných? Určite nie. To ale teraz hovorím z pohľadu kresťanskej viery. Vedecky to zmerané nemám. :)

    Prečo teda niektorí/mnohí považujú niektorých za vyššiu rasu a iných za menejcenných? Sa domnievam, že preto, lebo spojili rasu so sociálnym zázemím. Ano, som toho názoru, že v primitívnych pomeroch obvykle vyrastajú primitívni ľudia. Teda primitívnejšie jednanie napr. černochov považovali za dôkaz, že černosi ako rasa sú menejcenní, nepovažovali to za znak kultúrnych, alebo sociálnych pomerov, historického vývoja spoločnosti z ktorej pochádzali.

    Z kresťanského hľadiska má každý človek (dúfam, že to dobre pomenujem) svoju ľudskú dôstojnosť a svoju česť. Ľudská dôstojnosť je konštantná, všetci ľudia ju majú rovnakú, danú od Boha, človek ju nadobudne svojou existenciou a nemôže o ňu prísť, ani vlastným konaním. Z tejto vychádza konečná hodnota ľudského života = u všetkých je rovnaká, z nej vyplýva aj povinnosť preukázať milosrdenstvo trpiacemu, alebo ohrozenému. Potom je tu česť, tá nie je u všetkých rovnaká, závisí od správania sa a skutkov konkrétneho človeka. Z tohto možno vyvodiť, prečo v kresťanských krajinách a spoločnostiach vždy existoval hierarchický rebríček (aj s negatívnymi sprievodnými javmi, ktoré ho doprevádzajú) - ale existovala spoločnosť kde nebolo žiadnej hierarchie? A žiadnych donucovacích prostriedkov?

    OdpovedaťOdstrániť
  2. A tu sa asi dostávam zhruba tam, kde si celým týmto článkom mieril. Ako by mala vyzerať spoločnosť? Byť založená na bratstve, alebo priateľstve. V spoločenských otázkach uprednostňujem vyhýbanie sa extrémom a voľbu prirodzených riešení. Teda bratstvo, alebo priateľstvo. Ja volím obe. Bratstvo je naozaj dané objektívne. A to je super, lebo viem, že mám tú výsadu a zároveň povinnosť hľadieť na každého z pohľadu ľudskej dôstojnosti. Mať súcit s akýmkoľvek človekom. A on so mnou. Ale očakávať to od neho nemôžem. Dovolím si teda tvrdiť, uznávať všeľudské bratstvo teda v princípe znamená jednosmerný vzťah - jednosmernú lásku, dávať a nečakať, že dostanem naspäť. Lebo nežijeme v ideálnom svete... A tu nastupuje na scénu priateľstvo. Priateľa si vyberám a často podľa toho, či nejakým spôsobom ku mne pasuje. Kto ku mne nepasuje (a to je jednoducho dané, nie každý si s každým sadne) - nebudem to siliť a nájdem si iného (nie je v tom nič zlé). A v tom je práve krása skutočného priateľstva, myslím si, že keď si nájdem niekoho, kto je ako moje druhé ja, a zároveň ma doplňuje tam, kde ja sám nie som doma. Teda nie priateľstvo - ťažím s teda, ale priateľstvo - si moje druhé ja, tvoja ujma je moja ujma, tvoja radosť je moja radosť, navzájom zo seba ťažíme, navzájom si aj dávame. Ale toto je dnes už skôr zriedkavé. Napriek tomu má priateľstvo, aj nedokonalé zmysel. Priateľ je niekto s kým si rozumiem, pri kom sa môžem cítiť bezpečne, od koho viem, že dostávam (ale aj aspoň trochu nezištne dávam a mám ho rád, inak to nie je priateľstvo, ale využívanie). V každom prípade je teda podľa môjho názoru každé priateľstvo vzťahom dostávania, zatiaľ čo bratstvo je vzťahom dávania. Potrebujeme obidve. Jedno nás nabíja a to druhé buduje lepšiu spoločnosť (z kresťanského hľadiska má však bratstvo skôr účel samé v sebe). Lebo nežijeme v ideálnom svete...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Kámo, musím hneď reagovať, lebo toto "obvinenie" z rasizmu, bola troška podpásovka ;) ľudia, čo ma poznajú viacej, vedia, že mávam svojrázne a nekorektné vyjadrenia a hlavne s hodne veľkým nadhľadom a častokrát veľa z toho čo poviem, nemyslím tak úplne vážne.. podobne to bolo asi aj s uvedeným výrokom, ktorý si nepamätám lebo je to 1000 rokov dozadu, ale nepopieram, že som ho povedal... povedal by som ho kľudne aj dnes v rámci srandy, ktorú ale nie každý nezainteresovaný pochopí. Preto si myslím, že do oficiálnych vyjadrení a komentárov toto nepatrí...
      V týchto časoch je spoločnosť nastavená tak, že netoleruje žiadne verejné prejavy rasizmu, ani len žartovného, čo je podľa mňa chyba, nakoľko žiadna etnická ani politická minorita nikdy nedosiahne skutočnú „svojprávnosť“, dokiaľ sa nenaučí robiť si srandu sama zo seba a nebrať sa tak vážne... ani Slovákov nikto nebral vážne, keď sa len hrdo búchali do pŕs, že ich jedna mater mala a kúpala v mlieku ;) a niekto sa o nich teprve dozvedel, keď začali mať poctivú literatúru – ktorá ich samých i hanila a kritizovala.
      Dobrý rasistický vtip je skúškou liberálnej spoločnosti.. ak ho neunesie, tak sa iba na niečo hrá. Ja si rád spravím srandu i zo seba, alebo z vecí a ľudí, ktorých obdivujem.. veď prečo nie? Ale ako hovorím, nie každý to pochopí.. preto uvádzam tvoje vyjadrenie na pravú mieru: povedal som to čisto ako humornú vsuvku, nepropagujem rasizmus, odmietam ho, už na základnej škole som mal kamaráta Róma a vždy som inklinoval k rôznym vylúčencom...

      Ku komentárom... Priateľstvo je vzťah dostávania, bratstvo je vzťahom dávania. Lepšiu definíciu som zatiaľ nepočul, ani nečítal... Navyše jedná sa v podstate o zdôvodnenie fyzikálne – zdôvodnenie subjektívnych (psychických) vzťahov medziľudskej náklonnosti objektívnymi pohybmi a premenou (výmenou) energie. To by trebalo doplniť k tomu biologickému a politickému rozmeru, ktoré som rozviedol v článku. Aj keď ja som to tam nie úplne vedome zakomponoval – na začiatku textu, kde píšem že oba pojmy sú si blízke a opisujú de facto rovnaký proces... alebo inak povedané, sú dôležité obe a v podstate sa jeden bez druhého nezaobídu... takže nebolo to myslené, že snáď uznávam len bratstvo a „priateľstvo je sračka“ (ako povedal Sam Tomovi v Mafii I, predtým než ho dal dole svojím Coltom 1911.. to len keď už sme u tých hier :D). Toto rozdelenie je čistou abstrakciou, ktorú som ale musel podstúpiť, aby som poukázal na isté odlišnosti oboch pojmov, aby nedošlo k ich zmäteniu (takým spôsobom, akého sa dopustil, trochu populisticky, v roku 1968 Werich, čo mohlo mať fatálne dôsledky na verejný diskurz – a v podstate aj malo, čo ešte len znásobila invázia vojsk Varšavskej zmluvy ako „bratská“ pomoc. Toto „výberové“ myslienie vlastne pretrváva do dnes, keď sa snaží stotožniť pojem demokracia so spotrebiteľskou voľbou na trhu, namiesto aby zviedlo skutočne politický (občiansky) boj vo vnútri monopolnej verejnej organizácie (štát, komunita, strana, obec a pod.). Pretože spoločenský kolektív je tým bratstvom (objektívne daným), s ktorým sa musíme zmieriť či chceme alebo nie a snažiť sa maximalizovať jeho blaho, nie si „slobodne“ vyberať silnejšieho priateľa s ostrými lakťami, ktorý rozbije ostatných ale ja budem ok.

      Odstrániť
  3. Tak som rád, že si veci uviedol na správnu mieru:) Na úvod ďakujem za pochvalu, nešlo však o presnú definíciu takých dôležitých pojmov, ale skôr o zamyslenie a poukázanie na rozdiely medzi oboma pojmami.

    Vieš, píšeš trochu radikálnym spôsobom a tak som si už myslel, že zavrhuješ priateľstvo. A chcel som ho hneď rehabilitovať, lebo priateľstvo je v skutočnosti veľmi potrebné, ak pre nič iné, tak pre zdravý vývoj jednotlivca. Lebo kto chce dávať, najskôr sa musí naučiť dostávať. Ideálne obojstranne. Nikto nemôže dávať to, čo sám nemá, alebo čo predtým nedostal. Toto si niektorí ľudia s dobrými úmyslami uvedomia trochu neskoro, hrajú sa na spasiteľov a potom im hrozí vyhorenie, alebo iná ujma a nakoniec nepomôžu tak, ako by mohli, alebo vôbec.

    Čo sa týka spoločnosti, asi viem čo myslíš: vyberanie si iba "tých svojich", uzatváranie sa do svojho klubu a ignorovanie širších spoločenských vzťahov. Rozdelenie ľudstva na nás a tých ostatných, o ktorých sa nezaujímam, sú mi ukradnutí.

    Už nejaký čas si myslím, že demokracia je len maska pre vládu oligarchie. Už Perikles bol prakticky obvinený, že je oligarcha (bol veľmi bohatý, a Atény podľa toho obvinenia boli len demokraciou podľa mena, o všetkom v pozadí mal rozhodovať Perikles). Tak ako voľný trh vyhovuje vždy tomu ekonomicky silnejšiemu, tak aj sloboda vyhovuje predovšetkým spoločensky vplyvnejším. Ak niet regulácie, silnejší sa stanú silnejšími a slabší upadajú, alebo zahynú. A nakoniec zostane len jeden, dvaja, možno traja súťažiaci, uzavrú dohodu, kartel a zavedú novú neslobodu. Nie, my nielen nežijeme pod "vládou ľudu", my nežijeme ani v kapitalizme voľnej súťaže, karty sú rozdané, presadiť sa na trhu je veľmi ťažké a pri dodržiavaní zákonov a morálnych zásad asi nemožné. Kapitalizmus (akvárko kde väčšie ryby likvidovali menšie) skončil, stvoril eurosocializmus, novú neslobodu, ktorá sa ešte len prejaví, kde úlohu autokrata prevzali "veľryby". Alebo vládnu snáď ľudia tým, že ich časť raz za štyri roky zvolí jednu z dvoch alternatív, ktoré im sú predostrené?

    OdpovedaťOdstrániť