Werichfikácia úvah o priateľstve a bratstve

Začítal som sa dnes do slov dvoch Janov, ktoré v júlových dňoch roku 68 prehlásil v jednom z televíznych vysielaní prvý z nich - Jan Werich. Mal so sebou knižku „Hovory s Janem Masarykem“, z ktorej predniesol niekoľko stále aktuálnych pasáží ohľadom národnostnej otázky z perspektívy geopolitiky. Vo svojej úvodnej reči ku knihe sa zaujímavým spôsobom pristavil pri probléme rozdielnosti bratstva a priateľstva:

            „Já sám o bratrství mohu těžko mluvit,“ priznáva Werich, „poněvadž já jsem bratra nikdy neměl. Já tu instituci z vlastní zkušenosti neznám. Tak jsem se obrátil... Kam se člověk obrací? Obyčejně do dějin. A začal jsem zkoumat, kde vyrostlo nějaké bratrství, a přišel jsem na hodně příkladů. Jeden není tak starý příklad bratrské lásky: bratří Kennedyové. Ale taky, když jsem zašel hodně, hodně daleko a hluboko, tak jsem přišel na dva bratry, z nichž jeden se jmenoval Kain. A tak mě napadlo, že vlastně bratrství, to je úděl, to není volba. Bratra vám přidělují rodiče, nebo snad osud, podle toho, jak se na to díváte, ale přítele si člověk volí sám a dobrovolně. A tak mě začal zajímat obsah slova přátelství...“

            Táto pasáž ma hneď zaujala - nie pre jej originalitu či rétoriku, ale práve naopak - pre jej banalitu, a zároveň všeobsažnosť. Vystihuje tému, ktorá zamestnáva moju myseľ roky. Myslím, že nad ňou premýšľame tak trochu všetci...

            Nie je to otázka čisto teoretická, nakoľko významne zasahuje oblasť osobných i verejných vzťahov. Ak si chceme vôbec položiť otázku: čo je bratstvo a čo je priateľstvo, musíme najprv podstúpiť násilné odtrhnutie týchto pojmov, ich vyčlenenie a umiestnenie na opačné konce priepasti uvažovania (hoci prirodzene sú si oba pojmy blízke a opisujú iba určité fázy toho istého procesu medziľudského zbližovania, alebo lepšie povedané, kolektivizácie osamoteného vedomia jednotlivcov).

            Bratský vzťah je vzťahom krvi. Nevyhnutne by tak mal znamenať viac ako priateľstvo - vzťah sympatií. Usporiadaný a šťastný rodinný život na jednej strane, priamo prameniaci z daného náhľadu, môže ale pre život verejný znamenať katastrofu, pričom moralistické zamýšľanie sa nad tým, ako mohol taký vzorný manžel, syn a brat napáchať toľké zločiny nie je vôbec na mieste, keďže uprednostnenie vlastných (pokrvných) záležitostí pred verejným záujmom je priamym predpokladom pre jeho následnú privatizáciu. Biologická perspektíva však prináša ďaleko viac, než len „mafiánsky“ elitizmus, rodinkárstvo či vypäté národovectvo, ak sa zamyslíme nad príbehom vyššie zmienených dvoch bratov (a ich rodičov), ktorý nám pripomenie, že krv všetkých je len jedna a je natoľko dôležitá, že stráca význam o nej hovoriť - minimálne ako o rozlišovacej kategórii.

            Keď teda uprednostníme politický význam slova bratstvo pred biologickým (hoci, ako sme uviedli, jeden vychádza z druhého), stáva sa toto spoločenstvom všetkých ľudí bez rozdielu. Daný princíp, pokiaľ je mi známe, vstupuje na javisko dejín s kresťanskou náukou (pokiaľ neberieme do úvahy niektoré odnože antickej filozofie proti otrokárstvu), pričom s jej ústupom ani zďaleka nemizne a rekontextualizuje sa v širšom okruhu vzťahov ako humanizmus, aby následne pevne zakorenil v radikálne jakobínskej pôde slobody, rovnosti a bratstva. Hoci by sme z dnešného pohľadu mohli hovoriť skôr o uviaznutí, než zakorenení, v ktorom sa ocitla liberálne-demokratická ideológia, neuberá to nič z jej historického významu a už vonkoncom nie z dôležitosti pojmu bratstva.

            Jan Werich sa však viac zaujímal o pojem priateľstvo... V kontexte udalostí roku 68 je pochopiteľné, že apel na „intímnejšie“ zblíženie a pochopenie druhého, namiesto „bratskej“ kontroly je namieste, avšak každý text nutne presahuje konkrétne podmienky vlastného vzniku - už len preto, že prídu ďalší, ktorí si ho prečítajú - a tak i toto zdelenie pána Wericha obsahuje niečo zo súčasnosti - zo súčasnosti nie úplne zdravej a nie úplne správnej. Rovnako tak čosi vypovedá i o samotných predstavách „demokratizačného“ vývoja z roku 1968 a ukazuje ich v nie až tak lichotivých farbách  - farbách „slobody a priateľstva“, namiesto slobody, rovnosti a bratstva.

            Politická i kultúrna dimenzia bratstva a priateľstva sa skutočne javí byť viac naklonenou priateľstvu. Boli sme uvrhnutí do sveta. Do sveta, ktorý sme si nezvolili. Do sveta, ktorý si nezvolil nás. Ako nechcení v neželanom svete tak máme jedinú slobodu - vybrať si priateľov. Priateľstvo je tak jedinou skutočne demokratickou inštitúciou.

            Táto „demokratickosť“ priateľstva je však zdanlivá, je falošná, v prípade, že ju uprednostníme na úkor vzťahu „pokrvného“ (a tým vôbec nesmerujem k tomu, že si priateľov volíme iba z obmedzeného počtu známych, a teda voľba nie je „skutočne“ slobodnou - neargumentujem čo do kvantity výberu, ale kvalitou samotnej voľby).

            Zbožňovanie tých, čo sme si vybrali za priateľov a apatia voči zvyšku, ktorý nám bol daný neguje nielen zmysel bratstva, ale v konečnom dôsledku i priateľstva, nakoľko sa človek-priateľ odrazu ocitá v neistote z nepochopenia, čím si dané kamarátstvo zaslúžil. Čím je výnimočný? Aké neidentifikovateľné x, hodné obdivu v ňom spočíva?

Ku „škodám“ dôjde nepochybne na oboch stranách. Vyberavý priateľ sa vyslovením ctností, ktoré na druhom obdivuje, odsúdi sám do role manipulátora a citového vydierača, s ktorým bude druhý nútený udržiavať priateľstvo už iba z vďaky, že ho za obdivuhodného označil. Tento korupčný model priateľstva nie je o veľa horší, než situácia opačná - situácia nevyslovenia, situácia ticha, nahlodaná pochybnosťami v oboch - v jednom, že nepozná vlastnú výnimočnosť, a teda nechápe náklonnosť druhého (považujúc ju za neúprimnosť) a v druhom zasa pocit, že jeho kamarát potrebuje počuť vyslovený (možno neexistujúci) dôvod priateľstva, a teda mu nerozumie (lebo ako skutočný priateľ by sa na výnimočnosť ich vzťahu nepýtal, ale chápal ju) a on ho tak nemôže milovať, lebo si nerozumejú a nechápu sa.

            „Výberové“ priateľstvo je nepriateľstvo. Človek si môže dovoliť mať mnoho bratov a zopár priateľov, ale nikdy nie zostať bez brata a s množstvom nepriateľov.

            Pri danej téme nemožno opomenúť koncept lásky. Milujem ťa lebo si čestný, dobrý vzdelaný?... Nie, láska nepozná otázky ani odpovede, láska prosto je - alebo nie je. Ľudia milujú svoje deti, hoci nie sú lepšie ani múdrejšie ako iné, ba často naopak. Milujú, lebo je to ich povinnosť, či skôr, milujú lebo každý je niečie dieťa.

            Tak i priateľstvo musí vo svojich základoch obsahovať bratskú lásku, aby predišlo rozpadu. Aby sme sa vyhli určitým romantickým predstavám o láske uveďme tiež, že brat nie vždy iba miluje, občas i trestá - pozn. red. (alebo skôr, trestá, aby mohol milovať).

            Priateľstvo je vždy vzťahom subjektívnym, zatiaľ čo bratstvo je vzťah objektívny. Priateľstvo vychádza zo subjektu, je to súkromná iniciatíva. Bratstvo (zvlášť to všeľudské) je dané objektívnymi okolnosťami. Teda, existencia priateľstva je podmienená a závislá na existencii bratstva, čo však neplatí opačne. To napokon potvrdzuje i každodenná prax v podobe vysokej miery rozvodovosti, spôsobenej medziiným aj dnes prevládajúcou „mizantropnou láskou“, ktorá chce milovať iba vyvolených, avšak i najlepšie vlastnosti sa časom zmenia v degeneratívne úchylky v očiach milujúceho, pokiaľ jeho cit nevychádza z celkovej úcty k človečenstvu, ale hľadá len výnimočnosť.

„Prečo si máme vybrať práve teba?“ pýta sa HR specialist na pohovore - spoločensky oceňovaná schopnosť „predať sa“ je štrukturálnou súčasťou kapitalizmu a nevyhnutne zasahuje i oblasť osobných vzťahov medzi ľuďmi.

            Ale čo demokracia? Čo slobodná voľba? Môže byť bratstvo dôležitejšie ako priateľstvo? Bratstvo je napokon samo iba zoskupením subjektívnych priateľstiev. Každý je niečí priateľ, a teda sme všetci svojim spôsobom previazaní v celok. Demokraticky vytvorené priateľstvo tak vytvára predpoklad pre životaschopný vzťah bratský... Tento prístup sa stane problematickým vo chvíli, keď si uvedomíme, že spoločnosť je viac ako len súhrn svojich členov (a ich vzťahov) a že je nadindividuálna - žije si, takpovediac, vlastným životom, čo dokladá fakt, že sa sama stala v istej dobe predmetom vedeckého skúmania ako príroda alebo fyzikálne javy. Preto je potrebné i k bratstvu pristupovať ako k sociálnemu faktu, skutočnosti, ktorú nemožno odvodiť z mikrosveta jednotlivých dvojíc.

            „Demokraticky“ zvolené vzťahy solidarity „s tým, s kým chcem“ poprú v konečnom dôsledku samu logiku demokracie, pretože dovolia preniknúť partikulárnym až marginálnym vzťahom, názorom a spôsobom niečej súkromnej vôle do sféry verejného, do sféry „všeobecnej vôle“. Na tento paradox upozornil svojho času už Rousseau vo svojej kritike politických strán, čo označujú jeho odporcovia dodnes ako totalizujúci prvok tejto filozofie. Hoci sa na Rousseaua možno dívať z viacerých pohľadov, nemožno poprieť jedno – „sloboda, rovnosť a priateľstvo“ len ťažko nahradia pôvodné tri východiská vlády ľudu, keďže tretie z nich pramení z nerovnosti a nabúrava tak i podmienky slobody. Demokracia nie je iba sloboda vybrať si priateľa, demokracia znamená tiež povinnosť vypočuť toho, kto žiadneho priateľa nemá. V tom spočíva jej význam, ako i objektívna hodnota bratstva.

            Domnievam sa, že táto hodnota bola už mnohokrát historicky preukázaná, no napriek tomu sa voči nej vymedzujú ďalšie a ďalšie vrstvy spoločnosti, ktoré si udržali aspoň niekoho a radi by sa odrezali od tých, ktorým už nik nezostal. Preto bude jej platnosť potrebné znova a znova v praxi verifikovať...

Clim&Tis