Ďalšia z variácií na tému ľudskej dobroty a
zla od kontroverzného dánskeho režiséra Larsa von Triera s Nicole Kidman v
hlavnej úlohe. Dej sa odohráva v Dogville, bohom zabudnutom mestečku niekde v
americkom Colorade. Sem prichádza Grace hľadať úkryt pred gangstrami, ktorí ju
prenasledujú a chcú zabiť. Miestny intelektuál a spisovateľ jej poskytne
ochranu a presvedčí obyvateľov mestečka, aby utečenkyňu prichýlili. Za ich
pomoc sa im má odvďačiť domácimi prácami. Situácia sa však pre Grace
komplikuje, keď gangstri zachytia jej stopu až v Dogville. S rastúcim
nebezpečenstvom začínajú obyvatelia mestečka klásť stále vyššie nároky na
Gracein vďak. To, čo sa spočiatku javilo ako veľkodušná pomoc, sa postupne mení
na využívanie. Trier sa pri tvorbe filmu nechal inšpirovať Trojgrošovou operou
Bertolda Brechta, celý dej zasadil do ateliéru s minimom kulís, kde vytvoril
štylizovaný fiktívny svet na psychologickej presvedčivosti charakterov a ich
hereckom stvárnení. (zdroj: ČSFD)
Toľko sa dozvedáme z oficiálneho textu distribútora...
Film Larsa von Triera z roku 2003 nám
formou absurdity dovedenej do extrému predostiera, skrze príbeh ženskej hrdinky
(typicky pre jeho tvorbu) a dedinčanov, s ktorými ju spojilo
„nešťastné“ riadenie osudu, spletitú sieť vzťahov a vnútorných motivácií
jednotlivcov, spomedzi ktorých napokon vychádza vítazne prostý fakt, že aj
v najčistejšom mravnom konaní sa napokon ukrýva ľudská beštialita; resp.
schováva sa niekde pod povrchom ako výslednica chladného kalkulu – rovnice
bezostyšne kladúcej medzi etický akt, prameniaci z nezištnej dobroty srdca
a bohaprosté vydieranie znamienko =, alebo skôr =>. Zlo je zrejme
prirodzenosťou človeka. „Von Trier asi nemá zrovna najlepšiu mienku
o ľuďoch,“ uzatvára diskusiu jeden z komentátorov na ČSFD...
Naozaj však nemožno z tohto filmu vyťažiť
viac ako len banálne konštatovanie o večnej ľudskej zlobe? Ako napovedá už
samotná „nezáživná“ vizuálna forma príbehu, zamerať sa je treba pri tomto diele
čisto na obsah. A obsahovo máme zaručene čo do činenia s niečím viac než
len s jednovýznamovou plochosťou.
Záverečné titulky predstavujú dosť silný
moment, nakoľko sú doprevádzané esteticky odpudivými fotkami rozličných
biednych existencií z amerického „stredozápadu“. To možno interpretovať
v súvislosti s predošlým dejom filmu, skôr než ako eugenickú
prednášku o podradnosti Američanov (hoc sa to človeku nanucuje
v súvislosti s nemecky znejúcim menom režiséra), ako obžalobu
biednych životných podmienok (materiálnych, morálnych, kultúrnych či
sociálnych) obyvateľov amerického zaostalého vidieka, nezaujímavého pre
investorov a kapitál, odsúdeného hniť v mizérii vlastnej prehistórie,
kde i najlepší skutok na piedestáli hodnôt neprevýši frašku, utopený vo
všadeprítomnom primitivizme, považujúcom každý humanizmus za prejav slabosti,
ktorú je treba zneužiť (dobrota Grace), alebo z neho náležite a
„zaslúžene“ vyťažiť (dobrota dedinčanov).
A tak sa každý divák napokon teší zo
záverečného činu Grace, sprevádzaného pocitmi katarzie a zadosťučinenia,
naplnený hnusom predošlých scén vyzývajúcich: „po zhliadnutí zapáľte!“ Táto
rovina filmu predstavuje úplne samostatnú spoločenskú analýzu – totiž cestu do
hlbín duše diváka a jeho limitov, kam až dokáže zájsť a čo všetko je
ochotný morálne schváliť v mene odplaty.
Ako veľmi cenné by som označil tiež rázne
vysporiadanie sa s kontrakultúrnymi teóriami lacno ospevujúcimi vidiecky
„život v lone prírody“; či s kultúrnym relativizmom stavajúcim na
roveň kultúry s rozličným stupňom vyspelosti (táto „hippie“ agenda sa dnes
významne prejavuje v najvyšších sférach politiky ako určitá blahosklonnosť
či politická korektnosť vo vyjadreniach na adresu iných kultúr
a náboženstiev, čo len umocňuje falošný humanizmus – to „ľudomilné PR“
politiky Západu v rozpore so skutočnou politikou voči Tretiemu svetu).
„Nechajme im ich kultúru, oni si sami slobodne zvolili žiť v sračkách,“
tak znie heslo kultúrnych relativistov a milovníkov Indie. Rovnako zmýšľa
i Grace (okrem záverečnej scény), keďže dedinčanom upiera duchovnú
autonómiu, skutočné právo voľby – povinnosť zbaviť sa svojej zaostalosti.
Namiesto toho neustále ospravedlňuje ich konanie determináciou životnými
podmienkami, bez toho, že by brala na zodpovednosť ich samotných alebo
podmienky, ktoré tento duševný a morálny úpadok vyvolali.
Slavoj Žižek dané dielo označuje ako „film
o skutočnej milosti“. Píše: „Hrdinke Grace sa nedostáva milosti,
dokiaľ blahosklonne ,sympatizuje‘ s obyvateľmi a ponúka im svoje
služby, ticho znáša svoje utrpenia a odmieta pomstu. Jej gangsterský otec
má pravdu: v tom spočíva jej pýcha. Až vo chvíli, keď sa rozhodne pre
pomstu, začne jednať ako jedna z nich, skutočne sa jednou z nich
stáva a ztráca svoj arogantný a povýšenecký postoj. Tým, že ich
zabíja, ich v hegelovskom zmysle uznáva. Keď ich vidí v ,novom
svetle‘, vidí ich takých, akí sú, nie ako idealizovaných chudobných vidiečanov.
Jej vražedný akt sa tak stáva aktom skutočnej milosti.“
„Hlavný argument odporcov trestania
(smrťou),“ ako ďalej rozvádza Žižek v rámci analýzy širšieho
spoločenského kontextu, „poukazuje na aroganciu spočívajúcu
v trestaní druhých ľudských bytostí, nehovoriac o ich zabíjaní. Čo
nám k tomu dáva právo?... Najlepšou odpoveďou... je celý argument obrátiť.
Skutočne arogantné a hriešne je prikladať prednostné právo milosti. Kto
z nás, obyčajných smrteľníkov, obzvlášť v situácii, kedy nie sme
bezprostrednými obeťami páchateľa, má právo zmazať zločin druhého alebo
k nemu pristupovať so zhovievavosťou?... Našou povinnosťou je jednať
v súlade s logikou spravodlivosti a trestať zločiny: nerobiť to
by bolo skutočným rúhačstvom, pretože by sme sa povyšovali na úroveň Boha
a privlastňovali si jeho autoritu.“
V zmysle uvedeného možno tvrdiť, že až
trest, ktorý dedinčanov za ich príkoria postihol, predstavoval akt vzájomného
uznania Grace a dedinčanov ako rovných ľudských bytostí v duchu
humanizmu – Grace prestala byť povýšeneckou; rovnako tak dedinčania začali
konečne akceptovať Grace (hoc len vo forme výkrikov a predsmrtnej agónie)
a považovať ju za viac než len lacnú devu, určenú na domáce práce...
Zároveň si je ale treba uvedomiť, že tento akt uznania je v priamom
rozpore s prijatím do skupiny, nakoľko ak by sa Grace od začiatku prejavovala
takto sebavedome a nezhovievavo, dočkala by sa sama zabitia alebo
neprijatia do kolektívu (ale nebola by pracovne a sexuálne ponižovaná,
teda by nemala dôvod k odplate). Ďalší rozmer filmu, s hlbokým
spoločenským dosahom na súčasnú medzinárodnú politiku teda existuje v podobe
otázky: Je možné spolužitie Grace a dedinčanov postavené na vzájomnej
rovnosti?
Klimeux
