Ako byť PUNK

Punkový manuál - Príručka mladého punkáča

Chaos - nechaos

Ak ste práve naťukali do vášho vyhľadávača výrazy "punk", "čo je punk" alebo "ako byť punk", je dosť možné, že ste sa vďaka tomu ocitli na tejto stránke...

Hneď úvodom mám pre vás dobrú i zlú správu. Tá dobrá je, že sa o chvíľu dozviete ako byť punk. Tá zlá, že nie ste punk a ani z vás punk zrejme nikdy nebude. Dôkazom toho je, že čítate tento článok :)

Nič vám nepomôže ani to, že ste ho rýchlo vypli :P ..ak ste naozaj punk, tak ho už teraz dočítate do konca a dozviete sa, že nie ste punk.

Aby ste zistili ako ním byť, treba si v prvom rade ujasniť, čo punk vlastne je.

Koňýk hovorí, že punk je ako zelenina a má pravdu. Aká je zelenina? Veľká, malá, dlhá, zelená, žltá... rovnako je to i s punkom. Neexistuje žiadna ucelená definícia punku. Zisti si nejaké nepísané pravidlá punku, spíš ich do poučky a vzápätí to už nebude punk. Práve určitá neviazanosť, spontánnosť a nepísanosť robí totiž z punku punk... Avšak teraz už to s punkom nemá nič spoločné. Stačí tieto hlavné znaky napísať alebo dokonca len vysloviť a celé čaro je hneď preč. Punk nám kdesi uletí, ako v roku 1977 a my ho potom budeme darmo naháňať. Vždy sa vyskytne tam, kde nie je a kde je, tam bude chýbať. Je to akoby ste sa chceli zmocniť vzduchovej bubliny, ktorá sa presunie, akonáhle si myslíte, že ste ju chytili.

Prirovnanie ku vzduchovej bubline je vlastne viac ako výstižné. Punk je totiž, rovnako ako ona, iba akýmsi prázdnom alebo opakom toho, čím je obklopený (pozrime sa na ľudí okolo seba a na ich hlúpe, stádovité správanie a všetok komformizmus, čo nás dennodenne zväzuje - to nemá s punkom nič spoločné). Dalo by sa teda povedať, že je opozitom "nepunku". Takže stačí, ak ho zadefinujeme negatívne - vymenujeme, čo všetko nie je punk a tým zistíme, čo punk je. Pri takomto postupe by sme ale museli nakoniec vymenovať úplne všetko a dôjsť k záveru, že punk je všetko okrem všetkého, čo ale samozrejme punk vôbec nie je, keďže sme to napísali a on zase uletel :)

Napokon teda prídeme k záveru, že punk je jeden veľký paradox a chaos, čo ale v skutočnosti nie je.

Punk není mrkev

Punk môžeme vnímať iba ako hudobný štýl, ako určitý jednoduchší subžáner rocku. Rock je asi celkovo jedným z najrozvetvenejších štýlov. Glam, progressive, psychedelic, hard rock, jazz rock, alternative, pop rock... jedným z nich je i punk rock. Ten sa však už od svojich počiatkov prejavoval ako nástroj odporu voči zaužívaným formám všetkého druhu a dôležitú rolu v ňom hrala sloboda, čo ho predurčovalo stať sa niečím viac, než len hudobnou epizódou konca 70. rokov.

Mnoho ľudí sa dištancuje od vytvárania akejsi "punkovej" filozofie, považujú ho skôr (okrem hudobnej stránky) za životný štýl. Lenže každý životný štýl je predsa do istej miery filozofiou... Ak ho teda vnímame v tomto zmysle, dostávame sa naspäť do nedefinovateľného chaosu popísaného v prvom odstavci.

Punk by si radi privlastnili anarchisti, iní sa ho snažia (skôr výnimočne) vtesnať do pravicového politického spektra.

Pre ďalších je zasa apolitickou formou zábavy k pivu, rádoby občas niečo kritizujúcou. V takom prípade je vlastne dnes už iba akousi prehistorickou skamenelinou, prežívajúcim lacným reklamným trikom, múzejným exponátom, ktorý sa stal rokmi súčasťou systému, dovtedy ním kritizovaného. Predstavuje teda určitú konzervatívnu "rebéliu", pózu, ktorá sa zahrabala sama do seba, žije sama pre seba v pozlátku módy a jej existencia je už čisto samoúčelná.

Toto v žiadnom prípade nie je punk! To už skôr jeho čisto hudobná podoba alebo politická, pričom ani jednu si nemožno zamieňať s punkom, ktorý znamená niečo úplne iné... Punk sa vlastne približuje skôr k tej skamenenej apolitickej zábave, čo vôbec nie je pravda, ako som už napísal a v takom prípade by bolo na mieste tvrdenie Punk is dead, pretože je, zdá sa, naozaj mŕtvy. Zabili sme ho už dávno. Zabila ho prvá kapela, alebo prvý človek, ktorý mu dal meno PUNK. Vlastne sa už narodil mŕtvy... Je len vystavenou mŕtvolou, je to večne živý Lenin, ktorý ale nikdy ani nežil, čo je na druhú stranu naprostá lož, pretože Punk´s not dead.

Punk je mŕtvy aj nie je mŕtvy, pretože nie je možné zabiť to, čo nikdy nežilo. Punk je určitá nevyslovená a nepomenovaná sebarealizácia, ktorá nenosí za žiadnych okolností názov punk.

Naozaj ho pochopiť si vyžaduje značnú mieru orwellovského doublethinku, ale nie tak pragmatického, skôr otvoreného rôznym vzájomne protichodným tvrdeniam. Ak takýto spôsob uvažovania budete uplatňovať, existuje reálna šanca, že punk nepochopíte.

Naopak, ak máte dostatočne obmedzené myslenie, zrejme ho už "chápete" dávno.

Rady, tipy, triky...

Na záver ešte niekoľko rád pre "začínajúcich" punkáčov:

1) S punkom sa nedá "začať"... Vlastne buď si punk alebo nie si punk, čo opäť nie je pravdou, pretože človek sa môže aj zmeniť.

2) Nikdy o sebe netvrď, ani si nemysli, že si punk - v tom momente ním už totiž prestávaš byť.

3) Odlíš sa hocijako od ostatných v každom smere, odmietaj konformitu, neposlúchaj príkazy iných, využívaj rebéliu, iróniu a šokuj druhých ľudí. Nerob to však preto, aby si pôsobil punkovo. To by bola len prázdna póza.

4) V zemi ochlastov buď abstinentom, v zemi rebelov buď ten poslušný a upozorňuj ich na ich hulvátstvo a chyby, ktorých sa dopúšťajú.

5) Hraj hudbu a ventiluj prostredníctvom nej svoj hnev a iné emócie. Nemaj kapelu, pretože je to známka punku, pokiaľ možno ani nehrajte punk. Ak ho hráte, tak ho ber len za hudobný štýl. Punk ako taký sa nedá hrať, to na pódiu je len divadlo, rovnako ako opera či muzikál. Slovami Jana K., "punk začína, keď zleziem z pódia".

6) Odmietaj punkovú módu, nie je punková. Ak sa ti páči, nos ju, ale nepovažuj to za prejav punku, ani ju s ním nedávaj do súvisu. Je to proste iba odpozeraná móda, ako každá iná.

Ak si oblečený nudne (tak isto odpozerane), bez štipky kreativity a vlastného vkusu len preto, aby si nespĺňal bod č. 6, nie si punk.

Keď ideš medzi punkáčov, daj si oblek, ale nerob to, len aby si sa za každú cenu líšil.

7) Rob hocičo nespomenuté v predošlých bodoch, za predpokladu, že to pramení z tvojej vôle a nie z okovov punku.

8) Vedz, že nie si punk, nemáš s nim nič spoločné, videl si ho tak akurát z rýchlika a netušíš, čo znamená. Môžeš byť tak nanajvýš sympatizant punku (ale i to je prehnané vzhľadom na to, ako málo o ňom vieš) - to z teba robí punk, čo však nemôžeš povedať ani si myslieť (bod 2). Ak sa prehlasuješ za punkáča, tak sú sto krát väčší punkáči všetci ostatní.

9) Punk nie je punk. Punk je len slovo.

10) Nikdy sa za žiadnych okolností neriaď týmito radami. Ak sa nimi ale nehodláš riadiť iba preto, že si uposlúchol moju výzvu, tak sa nimi radšej riaď a budeš punk. Nezabúdaj však na to, že v takom prípade punk nie si, ako som už napísal.


Klimeux

Paradox pokroku

Spoločným znakom každého ľudského spoločenstva, či už pravekého kmeňa, starobylej ríše alebo moderného štátu je jeho nestálosť, zmena a postupný vývoj.
Pokrok ako základ každej spoločnosti a civilizácie možno chápať rôznymi spôsobmi. V prvom momente sa nám zrejme (aj vďaka množstvu zhliadnutých sci-fi) v hlave premietne obraz technicky vyspelého človeka budúcnosti, a teda pokrok technický alebo vedecko-technický. Na tom by samozrejme nebolo nič zlé ani nesprávne v prípade, ak by sa nám v ďalšej chvíli zjavila predstava budúceho (z dnešného pohľadu utopického) ekonomického a politického usporiadania spoločnosti, čo by, uznávam, vyžadovalo značne väčšiu mieru abstrakcie.
Technický pokrok si dokáže predstaviť v zásade každý, spoločenský skoro nikto. To však nijakým spôsobom neznižuje jeho dôležitosť.

Keby sme dennodenne neboli zahŕňaní množstvom sci-fi filmov, možno by nám robilo problémy predstaviť si i ten... Vždy sa veľmi zabávam na filmoch, ktoré zobrazujú ľudstvo budúcnosti s technikou dnešnému človeku nepredstaviteľnou, avšak trápiace sa stále s tými istými spoločenskými problémami a na úrovni dneška.

Režiséri nás buď zámerne mystifikujú, alebo trpia nedostatkom predstavivosti, alebo len jednoducho vychádzajú zo stavu aký panuje dnes - a dnešná doba je úplne typická naprostým nesúladom medzi technickým a spoločenským pokrokom.

Tento článok nechcem opäť venovať dôležitosti pokroku, v kontraste so spoločensky deštruktívnym konzervativizmom alebo liberalizmom (ktorý sa sám stal konzervatívnym už pred sto rokmi) ale skôr určitému paradoxu pokroku, ktorý vyvoláva práve spomínaný nesúlad.

Ak je osobnostný vývoj jednotlivca ovplyvnený predovšetkým slobodným konaním, sebapoznávaním a vedomou alebo nevedomou sebatvorbou, tak potom vývoj spoločnosti ako celku čerpá svoju hnaciu silu predovšetkým z ľudskej činnosti a z ľudskej tvorivosti.

Dokážeme klonovať živé bytosti, lietať do vesmíru, riadiť jadrové reakcie a bohviečo všetko ďalšie, čo pred nami vlády taja a napriek tomu spoločensky zahnívame niekde na konci 18. storočia. Čo je tomu na vine? Jednou z odpovedí môže byť práve spomínaná tvorivosť - kreativita na jednej strane, ktorá sa naplno prejavuje v oblasti vedy a techniky a jej úbytok na strane druhej, v oblasti sociálnych vied.

Stále však nevieme prečo nejdú oba druhy pokroku ruku v ruke, alebo čo spomaľuje jeden z nich. V skutočnosti by sa dokonca dalo povedať, že rast prvého je priamo úmerný stále väčšej stagnácii druhého. Spoločnosť dosiahla liberálno-demokratickú formu kapitalizmu, krátkozrako považovanú za úplný vrchol ľudských možností, pričom však technicky rastie ďalej, skoro exponenciálne.

Paradox pokroku možno úplne zjednodušene vystihnúť a objasniť dvoma otázkami:

1) čo je motorom pokroku? ľudská tvorivosť.

2) čo najviac ubíja ľudskú tvorivosť? pretechnizovanosť (a z nej vyplývajúca pohodlnosť) ľudí.

Technika, ako dôsledok ľudskej tvorivosti teda v konečnom dôsledku samotnú kreativitu úplne udusí...

Máme iPhone, tablet, technické hračky, ktorými zahŕňame populáciu, zaujímajúcu sa viac o najnovšie dotykové displeje než o filozofiu a budúcnosť našich potomkov. Máme internet, meme komixy, gangnam style a facebook! Koho trápi spoločenský vývoj.. snaha o zmenu? to je sociálne inžinierstvo, preč s tým! Radšej lajkujme zábavné videá!

Práve tento nedostatok tvorivosti spôsobený do veľkej miery technickým pokrokom (ale nie len ním) spôsobuje intelektuálny úpadok, či návrat späť.

 

Otázkou je, či sa môže tvorivosť, číra ľudská sebarealizácia len tak vytratiť a či zdanlivý úpadok nemá len dočasný charakter.

Na túto tému by sa dalo hovoriť dlho. Ja osobne si myslím, že tvorivosť ako určitá hybná sila nemôže byť len tak zadupaná do zeme. Je stále medzi ľuďmi, derie sa von. A ak aj je väčšina otupená "konzumnou" technikou, o to intenzívnejšie sa prejaví u menšiny. Stačí sa rozhliadnuť okolo seba. Potlačená kreativita je všade okolo nás... Ak sa nemá ako dostať von, môže "vytrysknúť" v podobe umenia - nemusí ísť o maliarstvo, literatúru alebo iný klasický druh. Takým istým prejavom tvorivého umenia sú i sprejeri, rôzne formy street artu a podobne. Sprejerstvo je vo všeobecnosti odsudzované ako forma vandalizmu. V prvom rade ale ide o prejav čírej tvorivosti. Prečo sú posprejované budovy výsadou vyspelých pretechnizovaných urbanistických spoločností? Rovnako je to i s vandalizmom. Niekto si povie, prečo sú len ľudia takí zlí a ničia hroby, pomníky, kontajnery, pamätníky? To nie je zlo. To je zase iba potlačená tvorivosť a túžba sebavyjadrenia v dnešnej mŕtvej dobe uzamknutej vo vákuu spoločenského včerajška a technického zajtrajšku. Keď sa neprejaví v umení, prejaví sa v ničení, lebo i to je druh kreativity.

Anonymnosť a individualizovanosť každého jednotlivca dneška núti vtlačiť svoju "pečať" veciam, trebárs aj rozbíjaním a povedať: som tu, žijem, dýcham, som človek a chcem zmenu!

Sporiadaný, slušný právnik v obleku, uzavretý do svojho pohodlia, môže byť v skutočnosti vnútorne stonásobne vyprázdnenejší ako pouličný vandal. Tým nechcem schvaľovať násilnosti či výtržníctvo, iba poukázať na to, že ide stále o tvorivosť, len vypustenú nesprávnym smerom.

 

Keby sa všetok ľudský tvorivý potenciál obrátil tým správnym smerom, mohla by nastať zmena už zajtra (významnú úlohu však v celom procese zohráva i komfort, ktorý, napriek relatívnej chudobe, stále máme v porovnaní s inými časťami sveta, preto protestujeme iba do tej miery, pokiaľ to neohrozuje náš štandard - tým nie je možné dosiahnuť nič, maximálne upozorniť na určitý problém.. ale o tom zase inokedy).

 

 

Klimeux

Pouličný hudobník

Pouličný hudobník

král múz zároveň i nik

[: nad úspechy povznesený

ostatnými prehliadaný

hrá si a na prstoch rany

ticho stratia sa v jeseni :]

Pristaví sa nikto

ťahaný preč každým

hráč však vždy je victor

chladnej mestskej dlažby

čo ho spája s luďmi

- nikdy nezabudni

verný jej buď, verný buď mi!

Na dlážku päť mincí

dal tam sám pre ludí

vynálezca piesní

gitary Da Vinci

- nik ich nezobudí

a tak ďalej kreslí

tónov dávny vyšší princíp

Pouličný hudobník

král muž či snáď vôbec nik

[: ostatnými prehliadaný

akordy Cmáju

hrá si a na prstoch rany

struny spočítajú :]

Ruku má král mužnú

a tak hráva kde-tam

žije za almužnu

v zbytku svojho sveta

C A E G H C

ďalej stláča pražce

tie motory svoje hnacie

Pri ohňoch znie gitara

symfóniou lúky

- v meste nik sa nestará

o jej ultrazvuky

Betónom sa náhlia

medzi nimi aj ja

niekde medzi nimi aj ja

Klimeux