František Gellner

Přetékající pohár

Já držím pohár ve své dlani. 
Je zpěněný a přetéká.
Já držím pohár ve své dlani,
jenž čeká na rty člověka.

Jenž čeká, zdali víno jeho
se do brázd vyschlých rozleje,
na snivých květech v jiných světech
zda zavěsí své krůpěje.

Jenž čeká, zda se sehnou květy
pod onou tíží ku zemi.
Jenž čeká, zdali jiné světy
rozzáří svými vůněmi.

Já držím pohár ve své dlani,
jenž čeká na rty člověka.
Já držím pohár ve své dlani:
své srdce, které přetéká.

Pozdrav rodnému kraji

Den slunce je a vůně plný.
Oslněn kráčím krásou dne.
Obilím táhnou dlouhé vlny
po lánech půdy úrodné.

Můj rodný kraj! Chci v duši vtesnat
požitek turisty a dost.
Vzpomínat hnusno. Dobře je snad,
že k srdci mému nepřirost.

Láskou jej nezdravím, leč smíchem. - 
Mně vstříc po žluté silnici
jde měšťák s naduřelým břichem
se svojí tlustou samicí.

Dost možná: Zde se narodili
a žili v tupém štěstí svém.
Několik bytů zalidnili
životaschopným potomstvem.

A až kdys naplní svá léta,
pak spát zde budou v pokoji
a ještě vděčně ten kout světa
svou vlastní mrchou pohnojí.

A nastává mi, tuším, vážná jízda

A nastává mi, tuším, vážná jízda.
Před sebou samým utíkám.
Mé srdce, to si bezstarostne hvízdá,
a rozum ptá se nudně, kudy kam.

Buď sbohem, podunajská metropole,
ulice křivé, jež jste patřily
na mne, jak ztrácím klobouky a hole
za tmy se domů klátě opilý.

Na Prater jistě stěží zapomenu,
kde hýříval jsem často za noci.
Za večeři tam koupí člověk ženu
s nádavkem venerických nemocí.

Hotely vždycky budou žít v mé touze
s portýry zdvořilými u vrátek,
s pokoji pro dva s jedním ložem pouze
a s legiony drobných zvířátek.

Na policii budu myslit v světě,
jíž osoba má spáti nedala,
která v mém opuštěném kabinetě
spisy a třaskaviny hledala.

A s šantány se těžce loučit budu,
v nichž večer chudý sbor své písně pěl,
i s kavárnami. Mám tak rád jich nudu.
Dvě mladá léta jsem v nich prodřepěl.


Což, páni spisovatelé

Což, páni spisovatelé,
vašeho nejsem druhu.
Proto jsem stál tak nesměle
ve vašem ctěném kruhu.

Vy jste - jak řek bych - takoví - 
no - - - uhlazení páni.
Já rostl bez vší výchovy
v pračkách a snižování.

Do intimity vašich sfér
nevnikal pokřik lůzy.
Já bouřlivý byl debatér
anarchistických schůzí.

Do vašich snů se dívaly
horoucně krásné dámy.
A já jsem student zhýralý
a ztrhaly mě flámy.

Ne, nikdy jsem se nedostal
v společnost slušnou, dámskou. - 
Snad že jsem o to málo stál. - 
Má láska byla krámskou.

Má řeč je hrubá jak můj smích
a jako moji známí.
A alkohol (to myslil bych!)
jemnosti nepřidá mi.

Vím, z francouzských co románů
lze vyčíst elegance.
Však čertví kdy se dostanu
francouzské ku čítance.

Epilog

Ne, tohle není život, o němž pěly
naděje v představ žhavé orgii.
Čekal jsem vášně, jež by sopkou vřely,
a vysílení, které zabíjí.

Mdlobu a hnus mě láska vstřikla do žil,
lítost, již marne ironizuju.
Svatebních nocí, jež jsem kdysi prožil
v svých předrážděných snech, teď lituju.

Se srdcí závoj nekles pod mou rukou,
jen sarkazmy se v slovech zablýskly.
Duše jak psi, jež pro zábavu tlukou,
před cynismem se do tmy přitiskly.

Namísto vzdoru ohněm planoucího
a zvonů v bázni hřmících na poplach
viděl jsem skleslost davu stupidního,
žvýkajícího novinářský tlach.

Z divadel dvorních nuda vyhnala mne,
z promenád žebrající mrzáci.
Z šansonet laxních bída řvala na mne
a z grimas duše, která krvácí.

Doufal jsem v lásku, jež by sopkou vřela,
a v něžnou přízeň duší citlivých,
čekal jsem vzpurná, vzdorovitá čela
a bujných retů rozpustilý smích. - - 

Naděje lhavé duši otrávily
a zoufalství se vrhlo na sousto.
Jsem z těch, kterým svět podlamuje síly
a již se zříci ho přec nejsou s to.

Mé srdce divě životu se rouhá,
mé srdce divě život miluje.
Přes mrtvoly snů bolestná má touha
za novou fikcí v běh mne bičuje.

Laco Novomeský

Až sa zas budú básne čítať   
a v ľuďoch ľudí poznáš zas,
až roztopí sa v mútnych vodách
jesenný sneh a jarný mráz,

jak úbohý bol, povieme si,
čas pušiek, dýk a náreku,
v ktorom bol básnik nepotrebný
a človek cudzí človeku

Tieň

Vláči sa za mnou dlhý, dlhočizný
a lepí sa mi stále na päty.
Pod svitom lampy kázal som mu: zmizni!
no on ma predbehol a kráčal vzápätí

predo mnou. Na krok, potom na dva kroky
a celkom určite ma viedol na posmech,
nič nedbajúci na to, že mám svoje roky
a jak ja, nemysliaci na to, kde sme.

Len plecom trhol, keď som trhol plecom,
zredol a predĺžil sa, keď som pridal krok,
už som bol v pomykove, či som a či nie som,
no on len rástol ako renta o úrok.

Zrazu ma znova, zrovna ako predtým,
obišiel znezrady a krokom sliedivým
ma stíhal po lampu, ktorá ešte svieti,
kde zmizol ako gáfor, ako sen či dym.

Až sa tu z vreca vykľulo aj šidlo.
Akým len mátožnostiam dostal som sa v plen.
Veď štrachal som sa sem až pod svietidlo,
aby som mohol prestúpiť svoj tieň

a kráčať bez sprievodcu sám a samotinký
v záplave svetiel ako v jase dní.
Ale to nie je možné. Pozri na hodinky.
Je polnoc polnočná. A sám si v tme a z tmy. 


Aký si?  (Svätý za dedinou)

Brat z dráhy svojej vysotenej hviezdy,
emigrant bez vlasti a všade s domovom, 
rebrinák bez záprahu na pokraji cesty
alebo jarným bleskom rozčesnutý strom,

tá smutná hruška v poli s nalomenou šijou,
udalosť neschválna, a predsa bez náhod,
cynický svetobežník s tajnou nostalgiou,
večný Žid na pobreží babylonských vôd,

myšlienka z tohto roku, vyslovená vlani,
na humne opustenom krčah rozbitý,
sám svätý za dedinou, v nej však nevítaný,
to si ty,
to si ty.


Ktorýsi Don Quijote Cypriána Majerníka 
(Stamodtiaľ a iné)
 

- Keď sme sa v mene božom dali v túto stranu 
a tomu maliarovi vošli do stopy,
vieš ty čo, Sancho?! Vystúpime z rámu
posúdiť z jeho ruky naše podoby.

Hoc viem, že by ma uvítali radi,
nech nás tu nepoznajú ani náhodou.
Tak Sancho, bez hluku! Cez rám jak cez ohrady
a potom dolu ako zo schodov.

- Už sme tu, Vaša Milosť, lež, ach, ako rád by
sa odvolal, i vás, i spoločný náš hriech,
hoci si zaslúži váš hnev i moje kliatby
ten maliar pľuhavý, že svetu na posmech

nás vyfiguroval. Oj, nech ho, pán môj, mám tu,
veru sa nezdržím a tam mu natrepem
za seba, za vás, Vaša Milosť, vašu Rocinantu,
že...!
- Zadrž, Sancho, dosť už, dobre viem,

že pán a jeho sluha pre plebejský posmech
ti v maliarovom diele bije do očí.
- Až po prach zosmiešnení, Vaša Milosť, to sme:
nesúci, naničhodní, smiešni niktoši...

- Máš pravdu, dobrý Sancho, maliar zaprel krásu
vznešenej hrdosti a znetvoril nás priam.
Lež, keď sa znova dobre pozriem do obrazu,
nie výsmech posmeškára, smútok poznávam,

ten zaliezavý smútok, ktorý v každom čase
roztína cituplné srdcia na dvoje,
a hoci ty si, Sancho, so mnou na obraze,
ten smútok nie je z nás, ten smútok jeho je.

Snáď sa i jeho viera potkla o poznanie,
o drsnú tvŕdzu, ktorá pod rozbehom čnie,
i jeho snáď, jak iných, pomýlilo zdanie,
že srdce svoje svetom vláči zbytočne,

jak ide o mne povesť, ktorá klamne vraví,
že vzdor môj žeravý je marivo a dym,
bláznivá taľafatka súca na výpravy
len proti klopkajúcim mlynom veterným,

hoci ja, verný sluha svojej cti a srdca,
nezvyklý počínania vážiť prospechom,
len za to, že som meč svoj zaťal za horúca,
kde treba bolo, pochábeľ a Quijote som.

Ten maliar pobadal, že ružu svetu podá
bláznami vysmievaný zápal horúci,
ktorý ho mučil tiež. Lež, figliar, za Quijota
skryl svoju bezmocnosť i smútok z bezmoci.

Skrátka a dobre, bál sa svojej vlastnej lásky
a nami zastrel ostych za jej plamene...
- Tak prečo nás, nie seba, dával na obrázky?!
- To nás ctí, Sancho Panza!
Hybaj!
Ideme! 


Pošušky  (Stamodtiaľ a iné)

- Bolelo?
          - Bože môj, nuž bolelo, a ako!
A dnes už ani neviem, čo bolelo viacej,
či nehoráznych klebiet popustené liace,
otupné hore-dole kalužou i mlákou,
pohoria ponížení, urážok a hlad,
či smútok po všetkom, čo som mal kedy rád.

- Tak sklamali ťa sny?!
                  - Bŕŕ, to sú plané slová!
Len zlé, len zlé sa meria iba bolesťami.
A nech aj tak sa stalo, jak sa stalo s nami,
tam, kde sme začínali, začal by som znova
a rád. Jak vedec hľadajúci svoje bacily,
ktoré ho zabili.


Človek  (Pašovanou ceruzkou)

Železným krokom kráča dejinami
a na kolená zráža národy; -
(osnovu skladá rušnej drámy
pre pokolenie, ktoré prichodí).

Buduje mocnárstva a impériá borí
akoby naničhodné nádoby
a oceľovou rukou kreslí bez pokory
pre kontinenty nové podoby.

Ale tiež v pekle hrmenia a škreku
v smrteľnej úzkosti sa plazí pri zemi. -
V útoku bol snáď, snáď na úteku,
keď klesá na kolená v kŕčoch skrivený.

A jak tak leží s dodrúzganou hlavou,
trafený jednou strelou, v skromnom bodľačí,
haluzie zákrsku mu dlaňou zhovievavou
meravé oči nežne zatlačí.

Hoci epilóg  (Otvorené okná)

Nech osud zbabelý nás straší Prometeom
a kŕdľom ukrutných chce klvať do kostí,
jednako nemôže nás zahnať k iným cieľom,
než zorať - hoci tvrdé - medze možností.

Za nimi tušiť obzor dosiaľ nepoznaný
i desaťročia vidieť do chvíl skĺbené.
Dnes za tie pohľady sa platí horúčkami
a rozpáleným zrakom, skrytým do zeme.

Pod nohou rovná sa v nich skalná stena strmá
a zápal zžieravý v nich páli hustú tmu;
v nich škriepil som sa s tým, čo k iným viazalo ma,
keď pohľad urvaný som zvieral do rytmu.

Tak som stál opretý v tom okne otvorenom
a nával horúci mi priadol modrý svit.
Zazrel som veci, ktoré poznám dávnym menom,
v zachvení, ktoré dneska neviem vysloviť.

Francúzska revolúcia - Ústavný vývoj (3.diel)

Čo je tretí stav? (1. kapitola - pokračovanie)
V predrevolučnom období vzniklo vo Francúzsku množstvo spisov a pamfletov pranierujúcich absolutizmus, šľachtu i cirkev, avšak najvýraznejší úspech dosiahlo spomedzi nich práve neveľké dielo Sieyèsovo. V čom spočívala sila spisu, tohto „manifestu tretieho stavu“?

Už niekoľkokrát sme načrtli význam národného zmýšľania pre ďalšie formovanie Francúzska. Korunu myšlienke nasadil práve Sieyès. „Tretí stav predstavuje celý národ,“ a ďalej pokračuje: „Čo je národ? Spoločenstvo jednotlivcov, ktorí majú spoločný zákon a sú zastúpení tým istým zákonodarným  zhromaždením.“ Jednou vetou tak vyjadril základný princíp politického národa, to znamená národa, ktorý nemá len spoločný jazyk a kultúru ale podieľa sa i na politickej moci v štáte. Zároveň ňou opísal i budúce občiansko-demokratické smerovanie spoločnosti, nevyhnutné pre existenciu moderného národa.
Nedostatok brožúry, napokon ako každého „predvolebného“ spisu, spočíva v určitom zavádzaní, zjednodušení spoločenskej stratifikácie na vládnucich a ovládaných a v úplnej absencii sociálneho rozmeru. Tak ako sme načrtli rozdiely v záujmoch privilegovaných stavov, mohli by sme ich nájsť aj vo vnútri 3. stavu. Jeho súčasťou bol roľník i bankár, kupec aj sluha. Tí všetci boli príslušníkmi národa. Navonok išlo teda o jednotné teleso, čo už ale nemožno povedať o pohnútkach a cieľoch jednotlivých skupín v rámci neho. Spoločnosti ale ešte chýbali určité skúsenosti, aby príslušné rozdiely pomenovala.

Od cechov až k akciovým spoločnostiam
V 18. storočí nastáva značný rozvoj obchodu, výroby a priemyslu, ktorého význam nie je možné opomenúť. Kolónia San Domingo, kam bolo vyvezených vyše 29 tisíc otrokov len za rok 1788, dodávala polovicu svetovej spotreby cukru. Rafinérie cukru fungovali v Orléans, Dieppe a ďalších. V Bordeaux sa rozvíjal lodný priemysel, podobne ako v Marseille, kde pracovalo 80 tisíc robotníkov a v Nantes, kde ich bolo 1200 v továrni na laná. Hodvábny priemysel v Lyone zamestnával 65 tisíc robotníkov a klobučnícky 8 tisíc. V uholných baniach Anzinskej spoločnosti pracovalo 4000 ľudí. Závod Creuzot už predstavoval moderne vybavenú továreň, kráľ železa Dietrich zamestnával v Dolnom Alsasku stovky robotníkov. Taktiež vzrastá počet bánk, kapitál sa zoskupuje v akciových spoločnostiach akými boli Indická spoločnosť, Spoločnosť životného poistenia, Vodárenská spoločnosť parížska a iné. Dôkazom, že krajina bohatla bol rýchly nárast obyvateľstva, stúpanie cien požívatín, pozemkov a domov.

Vertikálna vs. horizontálna solidarita stavov
Je možné Francúzsku revolúciu vnímať ako boj 3. stavu proti dvom zvyšným alebo skôr ako boj všetkých proti absolutizmu?
Vývoj Francúzska počas celého 18. storočia sa nesie v znamení konfliktu medzi vertikálnou a horizontálnou solidaritou stavov, teda konfliktom medzi usporiadaním spoločnosti podľa zákona a usporiadaním faktickým. Monarchia stojí na svojich feudálnych základoch a na privilegovaných stavoch, kam patrí stará rodová i nobilitovaná, dvorská aj úradnícka šľachta bez ohľadu na vzájomné nezhody. Spoločnosť je de iure vystavaná na tejto vertikálnej solidarite. Zároveň je však pre absolutizmus významný i 3. stav, ktorého prácu a peniaze potrebuje, pričom spoločensko-ekonomické podmienky nútia privilegovaných spolupracovať s 3. stavom, hlavne s meštianstvom (burgois). Práve ich spolupráca a faktický prienik predstavuje solidaritu horizontálnu - nezávislú na stavovskom zriadení.
Franҫois Furet, ako zástanca horizontálnej koncepcie tvrdí, že v tejto stavovskej spoločnosti je zložitejšie prejsť od malej k veľkej šľachte než opustiť neurodzený stav, stať sa aristokratom a získať prístup k úradom vďaka majetku. Monarchia podľa neho zničila vertikálnu stavovskú solidaritu. Problém šľachty nespočíva v jej uzatvorení ale roztvorení, kvôli ktorému neudržala súdržnosť stavu. Tomu nasvedčuje i postupné spájanie liberálnej dvorskej šľachty s buržoáziou a prenikanie príslušníkov 3. stavu do radov úradníckej šľachty. „Otázka... neznie len: buržoa alebo šľachtic ale i šľachtic či nobilitovaný a ešte odkedy?“ V 18. storočí teda prevažuje horizontálne prelínanie vrstiev obyvateľstva na základe majetku. Je nutné však dodať, že nikdy nenastala situácia obdobná vývoju vo Veľkej Británii, kde šľachta splynula s podnikateľskými kruhmi. V 80. rokoch sa situácia mení úmerne so zhoršujúcimi sa vzťahmi a privilegovaní si začínajú uvedomovať hroziace nebezpečenstvo straty svojich privilégií. Samotný režim začína výraznejšie uplatňovať staré zásady a pridáva sa tak na stranu šľachty.
Napríklad, od roku 1774 bol iba jeden minister nešľachtického pôvodu, ďalej nariadenie z roku 1781 požadovalo od budúcich dôstojníkov doklady o šľachtictve v 4 generáciách, do volebného zhromaždenia Generálnych stavov mali prístup len šľachtici s lénom, provinčná šľachta sa obracala na kráľa a žiadala ho, aby podporil „svoju“ šľachtu.
Furet tvrdí, že príslušníci 3. stavu prenikli do radov úradníckej šľachty. Znamená to však, že sa mu nemohli odcudziť získaním privilégií a nemohli začať hájiť práva feudálne, z ktorých pramenili aj ich zvýhodnenia? Tým sa od 3. stavu odčlenili a obnovili solidaritu vertikálnu. Pozorovateľ Mallet du Pan napísal v januári 1789: „Kráľ, despotizmus a ústava sa stali celkom podružnými otázkami, hlavnou otázkou sa stal boj medzi 3. stavom a oboma ostatnými stavmi.“ Konečnej prevahe vertikálnej solidarity bezprostredne pred revolúciou nasvedčuje i fakt, že väčšina šľachty po zvolaní Generálnych stavov v roku 1789 nepodporila
rozhodujúce hlasovanie podľa hláv ale žiadala zachovať hlasovanie podľa stavov. Horizontálne solidárni zostali len liberálni šľachtici ako Mirabeau, ktorý sa dokonca nechal zvoliť ako poslanec za 3. stav a kňazi, ktorí podporili hlasovanie podľa hláv.

Veľké finále
Významným činiteľom ohlasujúcim revolúciu sa stala finančná kríza prehlbujúca sa viac a viac už od smrti Ľudovíta XIV. a neúroda v roku 1788. Tie napokon vyvolali nespokojnosť más ohlasujúcu revoltu. Možno však stotožniť revolúciu so vzburou? V apríli 1789 bola krvavo potlačená vzbura proti majiteľovi manufaktúry na tapety Réveillonovi, rovnako ako ďalšie povstania obyvateľstva. Ich príklad nás núti zaujať značne skeptický postoj k úspešnosti spontánnej revolúcie, a taktiež nám ukazuje, že medzi vzburou a revolúciou predsa len rozdiel je. Vzbura vypuká z bezprostrednej nespokojnosti avšak za príčinami revolúcie vyvolávajúcej právne zmeny je nutné ísť ďalej ako len k agrárnej a finančnej kríze.

Barnave, poslanec za Dauphiné hlásal zásadu, že vlastníctvo ovplyvňuje inštitúcie. „Vláda aristokracie trvá tak dlho, dokiaľ poľnohospodársky ľud nepozná alebo zanedbáva remeslá a dokiaľ vlastníctvo pôdy zostáva jediným bohatstvom... Ako náhle remeslá a obchod preniknú do ľudu a tvoria nový prostriedok k bohatstvu... je pripravovaná revolúcia v zákonoch politických. Nové rozdelenie bohatstva má za následok nové rozdelenie moci.“

Barnave si ako jeden z mála uvedomil, alebo sa skôr odvážil pomenovať určitú súvislosť medzi ekonomikou a zmenami politickými a vyzdvihol ich význam na úkor veľkých myšlienok a idealizmu, ktoré sprevádzali väčšinu aktérov revolúcie. Furet namieta, že medzi rokmi 1789 - 1794 nemohol byť transformovaný celý ekonomický systém a že ak trváme na koncepte zmeny výrobného spôsobu, je potrebné si vziať za predmet štúdia rozsiahlejšie obdobie, s čím možno súhlasiť, pretože určitá „revolúcia“ spočívajúca v zmene vlastníctva prebieha vo Francúzsku už po dve storočia postupným vytváraním novej formy vlastníctva založenej na obchode a taktiež následným získavaním pozemkového vlastníctva od schudobnenej šľachty, ktoré možno odhadnúť na 12 - 45% podľa krajov. Na konci 18. storočia meštianstvo dodávalo príslušníkov kráľovskej správe aj kapitál potrebný na riadenie štátu. De facto ovládalo samotný absolutistický štát, ktorý ale vďaka svojej naviazanosti na privilegované stavy strácal životaschopnosť.

Revolučné zmeny tak nastávajú na základe dlhodobých zmien ekonomických, ktoré predchádzajú zmenám spoločenským, teda konfliktom solidarity stavov. Až potom nastáva zmena myslenia ľudí vyvolaná osvietenskou filozofiou 18. storočia, ktorá následne vrcholí samotnou revolúciou - zmenou spoločensko-politickou.

POZNÁMKA: 
zmeny ekonomické → zmeny spoločenské (stavy) → zmeny ideové → zmeny spoločensko-politické (revolúcia) 
Inak povedané:
1) Hospodárska vyspelosť štátu podmieňuje formu vlády, režim 
2) Univerzálne, vyššie idey ako akési metafyzické podstaty neexistujú - aplikovateľnosť (pravdivosť) každej myšlienky závisí od materiálnych podmienok, pomerov v krajine

Qui bono?
Ak revolúcia nebola udalosťou bezprostrednou a spontánnou, kto stál na jej čele a komu priniesla najviac úžitku? Na tieto otázky nám poskytne odpoveď jednak samotné zákonodarstvo revolúcie a taktiež štátny dlh vo výške 4,5 mld. libier, nepredstavujúci len výsledok zlého hospodárenia či prepychu dvora ale i dôsledok vzniku bankového systému.
Tak ako prechod od naturálnej k peňažnej rente zničil feudálnu šľachtu, tak inflácia a dlh položili monarchiu. Za Ľudovíta XV. vstúpil na scénu John Law, ktorý založil inštitúciu, ktorá sa neskôr stala kráľovskou bankou a prispel ku vzniku hyperinflácie, z ktorej sa Francúzsko už nespamätalo. Celý štátny dlh bol predstavovaný poukážkami, dlhopismi, z čoho vyplýva, že štátni veritelia sa stali významnou sociálnou mocou a zmocnili sa štátu finančne skôr než sa ho mohli zmocniť politicky. Počet majetníkov dlhopisov vzrastal spolu so štátnym dlhom. Zvyšovanie štátneho dlhu tak nespôsobovalo len finančnú krízu ale i určitú stratu medzinárodnej nezávislosti, ktorá predstavuje významnú príčinu ďalších udalostí.

V Paríži čítajú všetci...
Bezprostredný podiel na vzniku revolúcie nemožno uprieť ani novým myšlienkam prenikajúcim k stále širším vrstvám spoločnosti. Osvietenskí myslitelia sa zbavili teologickej predstavy o božskom pôvode kráľovskej moci, čím otvorili cestu k modernému prístupu k štátoprávnym otázkam. „Väčšina Francúzov uvažovala ako Bossuet a teraz uvažujú ako Voltaire,“ povedal Paul Hazard. Podľa pani de Lambert, „Filozofovať znamená vrátiť rozumu všetku jeho dôstojnosť a všetky jeho práva.“ Vznikajú mnohé salóny, kaviarne, spolky, slobodomurárske lóže. V roku 1772 je dokončená Encyklopédia. Dobu vystihuje vyjadrenie Nemca Storcha: „V Paríži čítajú všetci. Číta sa v koči, na promenáde, v divadle cez prestávky, v kaviarni, v kúpeloch…“ Jansenisti pranierujú jezuitov a cirkev, filozofi kritizujú absolutizmus a diskutujú o spoločenskej zmluve. Vychádzajú hanopisy a pamflety diskreditujúce monarchiu. Z Figarových úst vychádza obžaloba doby: „Pretože ste veľkým pánom, myslíte si, že ste génius! Urodzenosť, majetok, postavenie, úrady, to všetko je dôvodom k hrdosti! Čo ste urobil, aby ste si to zaslúžil? Obťažoval ste sa narodiť a nič viac,
inak ste celkom obyčajný človek…“


Klimeux

Použitá literatúra:
ČO JE TRETÍ STAV? In: BEŇA, J. Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava : VOPrafUK, 2009
NEUMANN, S.K. Francouzská revoluce I. Praha : Československý spisovatel, 1955
FURET, F. Promýšlet francouzskou revoluci. Brno : Atlantis, 1994
MATHIEZ, A. Francouzská revoluce. Praha : Mír - Družstevní práce, 1952
SOBOUL, A. Velká francouzská revoluce. Praha : Nakladatelství politické literatury, 1964
KRSKOVÁ, A. Štát a právo v európskom myslení. Bratislava : Iura Edition, 2002
FERRO, M. Dejiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006

Zdroj: Ústavný vývoj Francúzska v období Veľkej revolúcie (1789 - 1799). [Bakalárska práca]. Trnavská univerzita v Trnave. Právnická fakulta; Katedra dejín práva. 2012

Francúzska revolúcia - Ústavný vývoj (2.diel)

Rozpoltený absolutizmus (1. kapitola - pokračovanie)
Formu vlády v 18. storočí vo Francúzsku označujeme ako absolutistickú monarchiu, i keď samotný pojem absolutizmus bol „vynájdený“ až v roku 1797, keď sa po prvý krát objavil v slovníku. Vývoj francúzskeho kráľovstva od stredoveku smeroval stále k upevňovaniu panovníckej moci. Hlavnú príčinu možno pozorovať v prekonávaní feudálnej rozdrobenosti, tak typickej pre stredoveké Francúzsko, ktorá ho výrazne oslabovala.
Prvé štádium prekonávania predstavovalo stavovskú monarchiu, kedy panovník vsádzal hlavne na mestá ako oporu proti feudálom. Druhé znamenalo postupné vytláčanie stavovského orgánu - Generálnych stavov na smetisko dejín a vytváranie vlastného centralistického byrokratického aparátu. Ako píše F. Furet:„Absolutistická monarchia neznamená nič iné ako víťazstvo ústrednej moci nad tradičnou autoritou pánov a miestnych komunít.“ Ďalšia príčina vzniku absolutizmu súvisela s rozvojom zámorského obchodu v 16.

storočí, kedy kupectvo začalo usilovať o záruky, ktoré by mu trvalo zabezpečovali zisky, chránili jeho zahraničné obchodné záujmy. Obchod potreboval vojská potierajúce súperiace národy a dobývajúce trhy.  Z toho vyplýva, že absolutistická forma vlády nie je len výsledkom stredovekých spoločensko-politických vzťahov ale i dôsledkom nových vzťahov ekonomických. „Predstavuje teda nestabilný kompromis medzi konštrukciou moderného štátu a podržaním zásad sociálnej organizácie zdedenej z feudálnych dôb.“

Legitimitu a posvätnosť poskytovala absolutistickej moci božia vôľa, čo možno vyvodiť z tvrdenia právneho teoretika Lebreta za vlády Ľudovíta XIII.: „Králi odvodzujú svoje žezlo iba od boha, nie súc povinní poslušnosťou voči žiadnej pozemskej mocnosti.“ Nespochybniteľnosť panovníkovej vôle mala teda jednak akýsi transcendentálny charakter, zároveň však vychádzala z patrimoniálneho poňatia moci, ktoré pretrvalo do novoveku. Kráľ zostal pánom nad pánmi i keď sa stal patrónom versailleských kancelárií. Monarchia napriek tomu nebola „absolútna“ v zmysle totalitaristickom, panovníkova moc bola obmedzená základnými zákonmi kráľovstva - pravidlami nástupníctva a majetkom jeho poddaných.

Nedokonalá centralizácia, chaos v správe
Popri kráľovi existujú v 18. storočí i ďalšie ústredné orgány, na ktorých panovník deleguje časť svojej moci. Vláda pod autoritou kráľa zahŕňala kancelára, štyroch štátnych tajomníkov, medzi ktorých panovník rozdeľoval vnútornú správu a generálneho finančného kontrolóra, pričom jednotu riadenia zaisťovali kráľ a kráľovská rada.
Miestna samospráva prakticky prestáva existovať. Preto možno hovoriť len o miestnej štátnej správe. Správna organizácia v provinciách bola značne chaotická, neprehľadná a nejasnosť právomocí predstavovala vážny problém, keďže mnohé feudálne inštitúcie formálne pretrvávajú popri orgánoch nových. De iure stále existujú súdne obvody bailliages, ďalej governementy na čele s guvernérmi, ktorých moc je čisto nominálna a sídlia vo Versailles. Skutočnú moc majú len intendanti v rámci finančného obvodu - generality, ktorí sú spojivom medzi miestnou správou a ústrednou vládou. Tí sú nenávidení provinčnou šľachtou, ktorú pripravili o väčšinu právomocí a zároveň meštianstvom, ktorého sa dotýkalo rušenie mestskej samosprávy. Práve v tom možno vidieť počiatok nenávisti voči absolutizmu.
Hranice správnych obvodov i hranice so susednými štátmi boli neurčité, nevedelo sa presne kde končí autorita kráľa. Napríklad obec Rerécourt platila dávky 3 lénnym pánom - francúzskemu kráľovi, nemeckému cisárovi a kniežaťu z Condé. Navarrsko sa považovalo za odlišné kráľovstvo. Slovami Mirabeaua, Francúzsko bolo len „nesúvislým agregátom nezjednotených národov.“
Položme si teda otázku, ako by mohol centralistický správny aparát, tento byrokratický neprehľadný kolos, formálne zachovávajúci zároveň stredoveké správne orgány a balancujúci na hrane medzi feudalizmom a modernou dobou pretrvať bez toho, aby došlo k jeho výraznej reforme? Mohlo k reforme dôjsť aj bez revolúcie? Taktiež sa naskytuje otázka národná a jej súvis so správou štátu. Práve v správnej organizácii absolutistickej monarchie možno vysledovať jej určitú spojitosť s feudálnym zriadením, ktoré síce potlačila ale nikdy nenašla dosť odvahy zrušiť ho. Nadväzovala na určitú tradíciu, z ktorej vzišla ale ktorú chcela zároveň i odstrániť. Práve túto rozpoltenosť monarchie môžeme považovať za jednu z hlavných príčin jej pádu. Možno by sa dokázala udržať, v prípade, ak by poskytla ľudu určité národné povedomie pod vedením absolutistického panovníka. To však bolo znemožnené práve prežívaním partikularistických feudálnych snáh. Bez ohľadu na to by však absolutizmus nedokázal vytvoriť a zjednotiť politický národ - národ podieľajúci sa na správe vecí verejných, a tak bol koniec starej monarchie otázkou času.

Rozdelená šľachta
Stavovská spoločnosť vo Francúsku sa skladala z 3 stavov - duchovenstva, šľachty a 3. stavu. Počet príslušníkov šľachty možno odhadnúť na 350 000 osôb, to znamená 1,5% obyvateľstva, čo je vzhľadom k jej privilégiám a politickej moci neprimerane nízke číslo. Naproti tomu jej pozemkové vlastníctvo zahŕňa v tomto období značnú časť územia kráľovstva, približne jednu pätinu. Abbé Sieyes, neskorší poslanec Národného zhromaždenia, napísal vo svojej brožúre Čo je tretí stav?, že šľachta nie je súčasťou spoločenskej organizácie a svojou záhaľčivosťou sa stáva cudzia národu. Podobne Tocqueville videl problém v oddelení šľachty od stredných vrstiev, ľudu a jej izolovanosti. Aby sme ale opäť predišli mylným záverom, je nutné dodať, že i šľachta ako stav sa skladala z niekoľkých skupín či vrstiev, ktorých záujmy boli prinajmenšom rozdielne, ak nie priamo protichodné.
Prvú skupinu tvorila šľachta dvorská, ktorú postupný vývoj zbavoval feudálneho zamestnania a ktorá sa stala oporou trónu. Obsadzovala dôstojnícke funkcie v armáde, cirkevné hodnosti a sinekúry, ktoré rozdával a zriaďoval dvor. Predstavovala zhruba 4000 rodín u dvora, so statkami v hodnote 4 mld. Aj v jej vnútri existovali rozpory. Delila sa ďalej na konzervatívnu časť a akési liberálne krídlo, ktoré podporovalo revolúciu a právne zmeny. Bolo reprezentované markízom La Fayettom, Condorcetom, biskupom Talleyrandom, grófom Mirabeauom a ďalšími.
Odlišnú vrstvu tvorila provinčná šľachta reprezentovaná chudobnými zemanmi, spomínaná na začiatku kapitoly, ktorá túžila po obnovení miestnej samosprávy a snívala o časoch feudálnej rozdrobenosti a závidela dvorskej šľachte jej obrovské príjmy plynúce z úradov u dvora.
Zvláštne postavenie mala šľachta úradnícka (noblesse de Robe), príslušníci ktorej získavali titul nobilitáciou spolu s úradom. Pôvodne pochádzali z kruhov občianskych, nemali pozemkový majetok a tým pádom im boli ľahostajné feudálne práva. Často však išlo o ľudí bohatých, ktorí si vážili svoje daňové výsady. Hlavnými orgánmi úradníckej šľachty boli parlamenty vykonávajúce súdnu moc. „Od obdobia vlády Ľudovíta IX. sa parlament ustanovil ako pravidelne zasadajúca inštitúcia.“ Okrem parížskeho parlamentu
vzniklo v 15. storočí ďalších 12 provinčných parlamentov a 4 najvyššie rady. Postupne sa však z parlamentov, ako opory kráľovskej moci z obdobia stavovskej monarchie voči feudálom stala opozícia voči kráľovi a absolutizmu. Zmena sa udiala na základe novovzniknutých zásad predajnosti a dedičnosti úradov, z ktorých plynuli do kráľovskej pokladne značné zisky, zároveň však poskytovali členom parlamentov istú formu nezávislosti na kráľovskej moci.

Všetky 3 skupiny šľachty požadovali na konci 18. storočia zmenu právnych vzťahov. Znamená to ale snáď že ich k tomu viedli i rovnaké záujmy či pohnútky?
Liberálna dvorská šľachta žiada ústavu, ktorá by modernizovala monarchiu, zrušila feudalizmus a umožnila jej splynúť s obchodnými a priemyselnými kruhmi. Provinčná šľachta chce „ústavu“ v zmysle kapitulácie kráľa pred šľachtou na spôsob Magny Charty. Napriek tomu obe skupiny spája odpor voči absolutizmu.
„Páni z parlamentov“ bojujú proti absolutizmu taktiež - právom registrácie a právom podávať rozklady. Žiadny kráľovský akt nemohol nadobudnúť platnosť, dokiaľ jeho text nebol zanesený do registrov, čo parlamenty využívali na kontrolu a vznášanie námietok, rozkladov proti kráľovskej administratíve. Jediní mali právo kritiky a používali ho, aby sa protestami proti novým daniam stali populárnymi. Ako prví iniciovali zvolanie Generálnych stavov. Avšak ich predstava ústavy spočívala v ochrane pred zásahmi kráľa, v udržaní svojich výsad, dedičnosti a kúpnosti úradov.

Rozdelené duchovenstvo
Stav duchovenstva tvorilo probližne 120 tisíc osôb, pričom jeho príjmy z pozemkov odhadol Voltaire na 90, Necker až na 130 miliónov libier. Ďalších 100 - 120 miliónov vynášalo cirkvi vyberanie desiatkov. Zároveň však treba priznať, že z nich financovala údržbu kostolov a náklady na vzdelanie, čiže vykonávala určitú verejnú službu.
Vyššie duchovenstvo tvorili biskupi a opáti vyberaní z radov šľachty. Väčšina z nich sídlila na kráľovskom dvore. Keďže išlo hlavne o príslušníkov šľachty, ich záujmy boli tiež podobné šľachtickým. Predstavovali konzervatívnu časť dvorskej šľachty, ktorá kvôli svojmu rozsiahlemu pozemkovému vlastníctvu mala záujem na udržaní feudálnej štruktúry spoločnosti.
Nižšie duchovenstvo bolo tvorené farármi a vikármi, ktorých počet možno odhadnúť na 50 tisíc. Pochádzali prevažne z nešľachtických vrstiev. Dostávali iba kongruu, ktorá sotva stačila k obžive. Zastávali teóriu richerizmu, ktorá požadovala demokratickú koncepciu cirkevnej organizácie, to znamená prístup k úradom aj pre nižších duchovných. Odsudzovali prepychový život biskupov u dvora a ich „nekresťanské“ príjmy. „Drobný klérus bol týmito nespravodlivosťami pobúrený a predplácal si Encyklopédiu.“ Jeho záujmy boli
ovplyvnené myšlienkami filozofov a najviac sa približovali 3. stavu.

Čo ale predstavoval spomínaný tretí stav? Kto bol jeho súčasťou? Odpoveď na tieto i ďalšie otázky nám poskytuje brožúra abbého Sieyèsa, Čo je tretí stav?. V predrevolučnom období vzniklo vo Francúzsku množstvo spisov a pamfletov pranierujúcich absolutizmus, šľachtu i cirkev, avšak najvýraznejší úspech dosiahlo spomedzi nich práve neveľké dielo Sieyèsovo. V čom spočívala sila spisu, tohto „manifestu tretieho stavu“?


Klimeux

Použitá literatúra:
FURET, F. Promýšlet francouzskou revoluci. Brno : Atlantis, 1994
NEUMANN, S.K. Francouzská revoluce I. Praha : Československý spisovatel, 1955
SOBOUL, A. Velká francouzská revoluce. Praha : Nakladatelství politické literatury, 1964
MATHIEZ, A. Francouzská revoluce. Praha : Mír - Družstevní práce, 1952
VOJÁČEK, L. - SCHELLE, K. a kol. Právní dejiny 2, Státy západní Evropy a USA. Brno : Doplněk, 1999
MAUROIS, A. Dejiny Francie. Praha : Nakladatelství lidové noviny, 1994

Zdroj: Ústavný vývoj Francúzska v období Veľkej revolúcie (1789 - 1799). [Bakalárska práca]. Trnavská univerzita v Trnave. Právnická fakulta; Katedra dejín práva. 2012

Francúzska revolúcia - Ústavný vývoj (1.diel)

V najbližšej dobe budem priebežne uverejňovať na stránke niekoľkodielny seriál článkov o Francúzskej revolúcii. Ide o výňatky z mojej tohtoročnej Bakalárskej práce.

Úvod

Ako je možné chápať udalosť veľkosti a významu Francúzskej revolúcie? Túto otázku si položil už významný historik revolúcie Francois Furet, tak ako mnoho ďalších pred ním, tak ako si ju budú klásť znova i generácie po nás. Naša pozícia je v tomto ohľade značne zjednodušená, pretože predložená práca sa

zaoberá predovšetkým ústavným vývojom počas tejto epochy dejín. Ten však je tiež možné chápať rozličnými spôsobmi. V širšom slova zmysle ho možno stotožniť so štátoprávnym vývojom, s chodom a fungovaním jednotlivých orgánov verejnej moci, so správnym aparátom krajiny a jeho premenou počas revolučných rokov. Takýmto spôsobom možno popisovať akékoľvek obdobie dejín, pretože história ľudstva sama o sebe je v podstate históriou štátu a práva, v ktorej vždy existovali určité zákony, určitá sústava orgánov, základné princípy ich fungovania. Bez ohľadu na štátne zriadenie, každá spoločnosť bola postavená na akejsi „ústave“. Tento spôsob interpretácie ústavného vývoja je pre obdobie Francúzskej revolúcie prinajmenšom rovnako dôležitý, ako spôsob nasledujúci. Taktiež však, vďaka nemu ale môžeme ľahko skĺznuť ku všeobecno-historickému opisu udalostí

po sebe nasledujúcich, ktorý si nekladie otázky, ale iba pozitivistickým spôsobom predkladá fakty bez snahy určiť a pomenovať príčiny a súvislosti. Preto je potrebné poňatie ústavného vývoja čiastočne zúžiť, pochopiť a zdôrazniť význam ústavy vo vlastnom slova zmysle, ako dokumentu, zakladajúceho práva doposiaľ nepoznané, zavádzajúceho modernú občiansku štruktúru spoločnosti a predstavujúceho doslova právnu revolúciu.

Tak ako sa budeme snažiť v druhej a tretej kapitole venovať dostatok priestoru predovšetkým ústavám, ich významu, základom, na ktorých stoja a myšlienkam, ktoré sa stali predpokladom pre ich vznik a budúcu realizáciu, považujeme rovnako za potrebné položiť si otázku: čo bolo samotnou podstatou právnych zmien - tejto, ako už bolo uvedené, právnej revolúcie?

Hlavným zmyslom práva je regulácia spoločenských vzťahov. Mohla sa teda radikálna zmena práva uskutočniť iba na základe úvah filozofov o občianskej spoločnosti? A ak nie, nakoľko je pre zmenu právnu dôležitá zmena spoločenská, zmena spoločenských pomerov? Kvôli významnosti daného problému je prvá kapitola práce venovaná predovšetkým vývoju vzťahov spoločenských, ktoré sa stávali v priebehu 18. storočia čoraz zložitejšími a záujmom, budujúcim hrádzu medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva alebo

naopak, stmeľujúcim ich dokopy, ktoré sa značnou mierou premietli do prijatých dokumentov, ústavy či zákonov, čo vyjadruje ich dôležitosť a prínos pre pochopenie ústavných zmien.

Zásadnou otázkou taktiež zostáva, či možno revolúciu stotožniť so vzburou, alebo v akých rôznych rovinách je možné chápať onú revolúciu. Inak povedané, kedy sa skutočne revolúcia začala? Dobytím Bastily, či už zmenou myslenia ľudí? Alebo ešte podstatnejšiu skutočnosť predstavovala spomínaná zmena vzťahov?

Pohľady na Francúzsku revolúciu sa rôznia. Jedni ju vnímajú ako revolúciu občiansku, iní ako národnú, ďalší ako sociálnu… Akou teda v skutočnosti bola? Čo priniesla? Kde možno hľadať jej podstatu? Na všetky tieto i ďalšie otázky sa pokúsime v nasledujúcich kapitolách odpovedať a podať tak skromný obraz o časoch dávno minulých, a predsa stále živých.

1. Kríza spoločenských pomerov
Feudálne vzťahy

Ako už bolo načrtnuté v úvode, ústavný vývoj v období Francúzskej revolúcie možno chápať niekoľkými spôsobmi. Z právneho hľadiska je najdôležitejším fakt, že revolúcia odstránila absolutistickú svojvôľu panovníka, položila základy modernej občianskej spoločnosti a otvorila tak do budúcna cestu konštitucionalizmu a demokracii. Stala sa jednou zo série občianskych revolúcií, ktoré sa udiali v Európe od konca 16. storočia, počínajúc Holandskom, Anglickom a Slávnou revolúciou z roku 1688, pričom Francúzsko uzatvára prvú trojicu skoro presne o sto rokov neskôr, roku 1789.
O nenávisti k absolutistickej forme vlády svedčia predrevolučné súpisy sťažností (Cahiers). „Rozbor súpisov sťažností ukazuje, že absolutizmus bol jednomyseľne odcudzovaný. Kňazi, šlachtici i mešťania sa zhodujú v požiadavke ústavy, ktorá by obmedzila práva kráľa.“ Za vznik občianskej spoločnosti sa teda postavila jednotne celá krajina. Práve preto, aby sme predišli takýmto mylným záverom a zjednodušeniam, je potrebné analyzovať vzťahy vo francúzskej spoločnosti 18. storočia, pochopiť rozdielnosť záujmov jednotlivých skupín obyvateľstva, jednotlivých stavov, vo vnútri ktorých panovali taktiež mnohé rozbroje a nevnímať všetkých ako homogénnu masu. Ak aj celá zem nenávidela absolutizmus, treba si uvedomiť, že pôvod tejto nenávisti bol rôzny.
Francúzsko na konci 18. storočia aj napriek určitému stupňu priemyselného rozvoja, ktorý určite nemožno považovať za zanedbateľný, bolo krajinou agrárnou. Prevládala poľnohospodárska výroba. Z celkového počtu 25 miliónov obyvateľov, roľnícke obyvateľstvo tvorilo drvivú väčšinu, cez 20 miliónov. Na vidieku pretrvávali stále feudálne vzťahy, ktoré značne brzdili ďalší rozvoj krajiny. „Starý feudálny poriadok spočíval v podstate na pozemkovom vlastníctve. Feudálny pán spojoval vo svojej osobe práva vlastníkove s výkonom funkcií správnych, súdnych a vojenských. Avšak v skutočnosti feudálny pán už dávno stratil na svojej pôde všetku verejnú právomoc, ktorá prešla na kráľovských úradníkov.“

Práve v odňatí právomocí súdnych a správnych možno sledovať prvý konflikt medzi starou feudálnou šľachtou a byrokraciou zriadenou absolutizmom.

Feudalizmus vyvolával negatívne následky jednak pre roľníkov v poddanskom vzťahu k pánovi (seigneurovi), z ktorého im vyplývalo množstvo povinností a jednak aj pre samotných feudálov. Výška feudálnych rent, vyberaných v peniazoch sa nemenila a tak devalvácia meny spôsobila i zmenšenie feudálnych dávok. „Vytvorila sa tak skutočná plebejská šľachta, veľmi početná v niektorých krajoch, ako napr. v Bretónsku, Poitou, Boulonnais… Opovrhovala vysokou šľachtou vykonávajúcou vysoké úrady u dvora. Pohŕdala meštianstvom, ktoré bohatlo obchodom… Stávala sa tým spupnejšou, čim bola chudobnejšia a bezmocnejšia.“ Za pôvod nerovnováhy medzi privilegovaným spoločenským postavením a ekonomickou biedou starej provinčnej šľachty môžeme teda označiť prechod k peňažnej rente. Zhoršenie postavenia feudálov sa o to výraznejšie premietlo na znížení životnej úrovne roľníkov, keďže schudobnený zeman bol nútený o to tvrdšie vymáhať plnenie od poddaných. Vrchnosť si ponechávala výlučné a priame vlastníctvo pôdy roľníkov. Tí mali len právo užívacie (dominium utile), za ktoré platili ročné dávky v podobe renty alebo censu a príležitostné dávky pri zmene vlastníctva predajom alebo dedičstvom. Ďalej boli zaťažení poplatkami z predaja, desiatkami, monopolom vínneho predpredaja a inými. Túto kategóriu feudálnych práv možno označiť ako práva viazané na pôdu, ktoré vyplývali zo starých lénnych vzťahov. Poddaný bol neslobodným iba ekonomicky. V istej miere sa ale stále vyskytoval aj stav osobnej závislosti roľníka na feudálovi, označovaný ako nevoľníctvo, ktoré síce, ako píše Mathiez, skoro všade vymizlo ale existovalo stále na niektorých cirkevných statkoch. Jeho hlavným znakom bola povinnosť osobne slúžiť a ďalej absencia slobody pohybu. Nevoľníci boli „glebae adscripti“ (viazaní na nimi obrábanú pôdu). Problém však nepredstavovala iba nehumánnosť využívania „otrockej“ práce ale zároveň i jej neproduktívnosť, ktorá sa čoraz väčšmi prejavovala. „Zistilo sa, že nevoľnícka práca neumožňuje hospodáriť intenzívne a že výnosy panských dvorov sú omnoho nižšie než tie, ktoré na svojej pôde dosahovali slobodní sedliaci.“ Preto v príčinách neskoršieho zrušenia nevoľníctva možno vidieť nielen vplyv filozofov a humanistov ale i hospodárske dôvody a potreby krajiny.
Okrem práv viazaných na pôdu a na osobu disponovala šľachta i množstvom ďalších práv, označovaných taktiež ako feudálne. Bližší pohľad na nich by nám však ukázal, že súvis medzi nimi a pôdou neexistuje a tak je ich možné len s ťažkosťami nazývať feudálnymi. Svojou podstatou by sa skôr dali označiť ako práva vyplývajúce zo stredovekých mocenských vzťahov vyjadrujúce určitú hierarchiu v spoločnosti. Boli nimi rozličné privilégiá šľachty ako výlučné právo honu, rybolovu, právo stavať si holubníky, prístup k vojenským hodnostiam a predovšetkým daňová sloboda šlachty i duchovenstva (okrem platenia dvadsiatku a „dobrovoľného daru“), ktorá vyvolávala búrlivé diskusie. „Šľachta bola výmenou za vojenskú službu kedysi oslobodená od daní. Pán však svoje územie už dávno vojensky nechránil.“ Práve reforma vojenstva za posledných niekoľko storočí a vznik modernej žoldnierskej armády poskytli živnú pôdu pre spochybňovanie legitimity šľachtických výsad.
Feudálne zriadenie vo vlastnom slova zmysle nefungovalo v 18. storočí plošne na celom území Francúzska, napriek tomu jeho význam nemožno zľahčovať. Masový odpor voči nemu vyjadruje roľníctvo i v súpisoch sťažností, z ktorých sa dozvedáme, že: „zo všetkých roľníckych bremien boli najviac nenávidené feudálne dávky a desiatok.“ Bašty feudalizmu predstavovali hlavne provincie na severozápade ako Bretónsko, Maine, Poitou. Na juhu Béarn, Gaskonsko, Languedoc a čiastočne Burgundsko na východe. V iných krajoch pretrvávalo v obmedzenej miere. Tam, ako sa neskôr dozvieme, už v tomto období prevláda iný druh vlastníctva i výroby.


Klimeux

Použitá literatúra:
MATHIEZ, A. Francouzská revoluce. Praha : Mír - Družstevní práce, 1952
SOBOUL, A. Velká francouzská revoluce. Praha : Nakladatelství politické literatury, 1964
VOJÁČEK, L. - SCHELLE, K. a kol. Právní dejiny 2, Státy západní Evropy a USA. Brno : Doplněk, 1999
HATTENHAUER, H. Evropské dejiny práva. Praha : C.H. Beck, 1998
MAUROIS, A. Dejiny Francie. Praha : Nakladatelství lidové noviny, 1994

Zdroj: Ústavný vývoj Francúzska v období Veľkej revolúcie (1789 - 1799). [Bakalárska práca]. Trnavská univerzita v Trnave. Právnická fakulta; Katedra dejín práva. 2012

Fušujem aj do kreslenia.. :)

Jack Sparrow.
Asi z roku 2011,
výsledok dlhého zimného večera :D

Frank Lampard. 2004 

Starý dobrý Zinedine Zidane. 2003

Cicero. 2003

Klimeux